pondělí 8. září 2014

Špinavá krev - 37. Kapitola




„Nie!“ Ponáhľala som sa vpred, naťahujúc sa za Jackom v sekundu, keď dopadol na podlahu. Jeho oči boli otvorené, ale sklenené. Žiarivo červená tekutina sa už združovala na podlahe pod ním.
„Jack,“ povedala som, dusiac vzlyk.
„Tara. Ja...“ Jeho slová boli skomolené, kvôli krvi na jeho hrudi. Malý pramienok mu unikol z kútika úst.

„Konečne ten chlapec urobil niečo správne,“ povedal Leo.
Zodvihla som hlavu. „Ty. Sklapni.“
„Naozaj si myslel, že by ťa mohol presvedčiť,“ povedal, ignorujúc ma. Práve teraz sa zahrieval, pľul, keď hovoril, sliny sa združovali v kútikoch jeho úst.
Nahrbila som ramená. „Nikdy sa k tebe nepridám. Som Lovec, nie vlkolak.“
„Máš v sebe dosť z oboch,“ povedal, jeho oči divoko žiarili.
Vedľa mňa Jackove nádychy vychádzali von ako mierne chrčanie. Chcela som urobiť niečo, aby som mu pomohla, ale nemala som tušenia ako. A Leo mal teraz výhodu. Venovala som posledný pohľad Jackovi a potom som sa postavila, prekročiac ho, aby som čelila Leovi. Toto so mohla urobiť. Mohla som len dúfať, že Leo vydrží dostatočne dlho.
„Bez šance,“ povedala som, nechajúc hnev a zúrivosť, aby ma pohltili a potlačili strach, ktorý ma hrýzol v črevách.
„Myslel som si, že to povieš. Tak to teda urobíme mojim spôsobom.“ Leo vyrazil dopredu, zuby vycerené, pohol sa trhane pohybom, ktorý ma mal prekvapiť.
Odrazila som ho a naklonila telo do strany, odstrčiac ho dozadu, takže ho jeho vlastná zotrvačnosť strčila do steny za mnou. Jeho rameno zadržalo najväčší nápor, ale nebolo to dosť na to, aby ho to akokoľvek spomalilo. Ten priestor nebol dosť veľký. Otočil sa, aby sa znovu na mňa vrhol, ale tentoraz som ho prekvapila ja. Otočila som sa a tvrdo som ho udrela do tváre, odraziac celé jeho telo do strany. Na zlomok sekundy som sa na neho spokojne pozerala. Potom som sa znovu otočila, predtým, než sa stihol spamätať.
V poslednej sekunde sa zohol a potom sa vrhol vpred, zuby ako prvé. Tesáky ma zachytili na zápästí a poškrabali mi kožu. Uvoľnila som ruku a ustúpila o krok, rýchlo sa dostávajúc preč z dosahu, aby som sa spamätala z toho bodnutia. Musím sa dostať z tejto miestnosti. Nebol tu žiadny priestor na manévrovanie a nemala som šancu proti tým zubom, ak tu ostanem. Moje zápästie sa začalo rozpaľovať a vedela som, že musím byť rýchla.
Otočila som sa bežala som ku dverám, nohy tvrdo búšili o kovovú podlahu chodby. Dostala som sa niekoľko metrov po lávke, keď som sa otočila, vediac, že mi bude v pätách.
Znovu na mňa zaútočil, ale podarilo a mi ho odraziť, jeho zadok nabúral do zábradlia za ním. Tento priestor bol rovnako malý, ale dlhý úsek kovovej chodby za mnou mi aspoň dovoľoval, aby som sa mu vyhla, alebo ustúpila, ak to bude nutné. Bola som úplne realistická so svojimi šancami. Vedela som, že je celkom dobre možné, že budem musieť utiecť. Ale potom som si spomenula na Jacka, zakrvaveného, ako napoly v bezvedomí leží na podlahe v inej miestnosti a vedela som, že útek bol vylúčený. Keby som to urobila, zomrie.
S tou myšlienkou som sa obrnila proti pochybnostiam a zamerala som sa na Lea, nechajúc Lovca vo mne, aby úplne prebral kontrolu nad mojimi svalmi a zmyslami. Hneď, ako som ta urobila, zabudla som na ranu na zápästí. Necítila som žiadnu bolesť, ostal len hnev a hlad po strete s Leom.
Leo to cítil rovnako. Dokázala som to vidieť v jeho očiach. Boli divoké a kruté, sústredené na svoj cieľ. Na mňa. Jeho odhodlanie bolo dokonca väčšie než to moje. Zdalo sa, že je kvôli tomu takmer zúfalý, sliny mu kvapkali z otvorenej čeľuste a jeho vrčanie sa premenilo na zlúčeninu vytia a kňučania. Dúfala som, že to znamenalo, že čoskoro urobí chybu. Chcela som to ukončiť. Napriek tomu sa nejaká moja dlho spiaca Lovcovská časť prebudila k životu – rovnako ako v každom predchádzajúcom boji – a poskytla mi to, čo som dúfala, že bolo dosť energie a nadprirodzenej sily, aby som mohla pokračovať dlhšie. Táto časť môjho ja z toho čerpala.
Leo sa na mňa opäť vrhol a tentoraz som sa neuhla z cesty. Predtým, ako ma stihol zasiahnuť, moja pravá ruka vystrelila vpred a chytila ho okolo krku, pevne stláčajúc a zastaviac ho v strede pohybu rovnako, ako som to videla urobiť starkú. Prekvapene sa dusil a jeho telo na chvíľu úplne stuhlo – pravdepodobne z toho šoku, že som ho chytila.
Potom sa opäť dal do pohybu a ja som dokázala cítiť, ako sa mu sila zhromažďuje vo svaloch, ako sa snaží strasť moju ruku. Spevnila som stisk, stlačiac mu priedušnicu. Znovu sa dusil a jeho žlté oči sa rozšírili. Dopekla, potrebovala som zbraň. Nebola možnosť, že by som toto dokázala ukončiť bez nej. Moje kolíky boli dávno preč, ale muselo tu niečo byť.
Leo sa skrútil a zavrčal pod mojim držaním, hoci to znelo viac ako kašeľ. Rýchlo som sa rozhliadla, hľadala som čokoľvek blízko, čo by som mohla použiť, ale nič tam nebolo.
Leo prudko trhol hlavou na stranu a urobil krok späť, prinútiac ma nasledovať ho alebo ho pustiť. Bolo to dosť na to, aby som uvoľnila zovretie. Chlpaté laby sa otočili okolo mňa ja som to nevidela včas. Laby ma poškrabali na líci, dosť silno na to, aby to odhodilo moju hlavu do strany, akoby mi dal facku. Cítila som, ako moje zovretie na jeho krku úplne povoľuje a on sa z neho rýchlo dostal, keď som sa snažila opäť dostať do rovnováhy. Naklonila som sa k zábradliu, schmatnúc ho jednou rukou, aby som ho použila na vyrovnanie samej seba. Tvár ma pálila v miestach, kde ma zasiahli jeho pazúry a ja som si to miesto otrela končekmi prstov, pocítiac vyvýšeniny škrabancov.
Zažmurkala som, aby som si vyčistila oči od sĺz, ktoré sa mi tam tvorili a ustúpila som, snažiac sa získať výhľad na Lea a hlavne na to, čo urobí ako ďalšie. Nemala som čas na to, aby som sa nejako pripravila predtým, než sa na mňa opäť vrhol, letiac vzduchom, prekonajúc tak vzdialenosť medzi nami v jedinom skoku. Jeho laby ma zasiahli na ramenách a ja som odletela dozadu. Chrbtom som bolestivo narazila do zábradlia.
Teraz sme boli ešte ďalej na lávke a táto strana bola horšia než ktorákoľvek iná časť budovy. Pozvárané tyče, ktoré predstavovali zábradlie, začínali korodovať. Spoje, ktoré ich držali po hromade, sa na niektorých miestach rozpadali, a keď som do nich narazila, cítila som, ako sa to uvoľnilo. Odstrčila som sa; obávala som sa, že by sa to celé odlomilo a ja by som prepadla na prvé poschodie. Dokonca ani rýchle liečenie svalov by mi nepomohlo.
Ale Leo bol na mne skôr, ako som sa stihla spamätať, strčil ma proti zábradliu a zubami zamieril na môj krk. Podarilo sa mi držať jeho hlavu stranou, využívajúc hrsť plnú jeho kožuchu na to, aby som ho od seba odtiahla, ale s tým, ako sme obaja tlačili na zábradlie; som dokázala cítiť, ako sa vzpiera proti tomu náporu. Všetku svoju váhu som zatlačila na neho, nakloniac sa a strčiac do neho tak silno, ako to len proti nemu išlo, ale on sa ani nepohol. Niečo za mnou zaškrípalo a potom prasklo. Čokoľvek ma držalo vo vzpriamenej polohe sa prelomilo a ja som chrtom padla na zem, moje ľavé rameno viselo cez okraj plošiny. Leo ma nasledoval, jeho váha ma v skutočnosti držala na zemi, miesto toho, aby ma prehodila cez okraj. Takmer som sa ho bála odstrčiť, pretože zotrvačnosť bola všetko, čo som potrebovala, aby som dokončila pád.
Možno to bolo kvôli tomu pádu, ale jeho zuby sa ešte priblížili, poškrabali mi kožu na krku a prebudili tým pálenie. Stuhla som, ale snažila som sa silnejšie zatlačiť kvôli jeho sápajúcim tesákom, čo nebolo ľahké. Niečo v tej spievajúcej horúčave v mojom krku akoby prebudilo tú istú bolesť v mojom zápästí a obe zranenia sa zapálili k životu. Odtiahla som sa od Leových tesákov, odvracajúc krk tak ďaleko, ako som len mohla. Keď som to urobila, niečo kovové a lesknúce sa zachytilo môj pohľad hneď za Leovou hlavou.
Zubatý kus zábradlia rozpačito vytŕčal z miesta, kde spadol zvyšok tyčí na druhé poschodie. Bol zhrdzavený a drvil sa a nebola som si úplne istá, či bol úplne uvoľnený, alebo na dosah, ale bolo to všetko, čo som mala. Použila som pravé predlaktie, aby som sa zaprela proti Leovej hmotnosti, aby som mohla ľavou rukou dosiahnuť na kovovú tyč. Bola som schopná ju uchopiť prstami a musela sa posunúť bližšie, moje telo tak prevísalo trochu viac cez okraj plošiny. Bola som napol vo vzduchu. Ak to nebude fungovať, určite prepadnem. Prsty som tesne zovrela okolo tyče a trhla som, až kým sa neuvoľnila. Ten pohyb bol dôvodom povolenia môjho zovretia okolo Lea a ja som cítila, ako sa ku mne teraz tlačí.
„Nebude to trvať dlho,“ zavrčal. „Prestať sa tomu brániť.“
Jeho horúci dych mi zavial do tváre ako mrak a ja som dávila z toho zvieracieho zápachu. Sliny mu z úst kvapkali na moju košeľu. Priblížil sa. Môj žalúdok sa prevrátil.
Potiahla som kovovú tyč hore, namieriac na Leovu hruď v momente, keď jeho zuby prerazili do môjho tela.
Matne som cítila kov, keď som tyč zabodla hlboko dovnútra, cez svaly a tkanivo až do miesta, ktoré snáď predstavovalo jeho srdce. Potom všetko, čo som dokázala cítiť, bola páľava z Leových zubov, akoby sa mi cez žily preháňal oheň. Moje videnie sa rozostrilo, takže všetko, čo som videla, boli desiatky párov Leových divokých, žltých očí.
Vtedy sa začalo to vibrovanie. Začalo sa to v ruke – v tej, ktorá stále držala koniec tyče. Kov sa leskol a žiaril, zapaľoval sa pod mojou dlaňou, akoby som ho strčila do rúry. Dym syčal a šíril sa zo vstupu a nebola som si istá, či to vychádzalo z toho kovu alebo Leovho tela. Keď začal vyť, vedela som, že to bolo jeho telo. Trhla som rukou a pustila tú tyč, teplo trochu poľavilo, nahradené vibráciami šoku, ktoré z mojej ruky vystrelili do hrude. Mojimi vnútornosťami sa šírila ozvena a začala som sa triasť.
Trvalo mi chvíľu uvedomiť si, že sa Leo prestal hýbať a svojou váhou ma priklincoval pod sebou. Vibrácie so mnou triasli tak silno, až som si myslela, že takto nejako to vyzerá, keď má človek záchvat. Leove neživé telo sa triaslo spolu so mnou. Zaprela som sa proti nemu, ale bála som sa urobiť nejaký prudší pohyb, aby som neprepadla cez okraj. Vibrácie nakoniec prestali natoľko, aby som mohla zozbierať aspoň trochu kontroly nad mojimi údmi. Teraz všetko horelo kvôli tým uhryznutiam, ktoré mi venoval.
Ako sa mnou šíril oheň, stále menej a menej mi záležalo na tom, že som prišpendlená. Moje videnie bolo rozostrené a hlas v mojej hlave na mňa kričal, aby som sa vzoprela tým plameňom, ktoré varili moju krv. Zodvihla som ľavú ruku a opatrne sa končekmi prstov dotkla rany na krku. Cítila som roztrhanú kožu a ruku som odtiaľ odtrhla. Bola pokrytá krvou.
Myslela som, že som počula niekoho, ako volá moje meno, ale bolo to tlmené a takmer nerozpoznateľné. Možno, že ma nedokázali vidieť, pripichnutú pod Leovým telom. Možno, že ma nikdy nenájdu...
Všetko sa dialo v spomalenom zábere. Štíhle ruky sa natiahli a schmatli matnú srsť na Leovej šiji, ťahajúc ho preč silou, ktorá sa nemohla ukrývať v tých chudých rukách, ktoré ťahali. Snažila som sa nasledovať tie ruky až k tvári, ale všade sa vznášali červené a čierne bodky. Ruky sa vrátili a schmatli tkaninu mojej bundy a potiahli ma späť z okraja chodby. Zodvihla som hlavu a všimla si Lea ležiaceho vedľa mňa v trápnej pozícii. Jeho oči boli otvorené, ale sklenené, nevideli. Vyschnuté sliny boli na stranách jeho úst zmiešané s krvou, ktorá stále unikala z jeho hrdla. Kvapkala na kovovú podlahu pod ním a potom ďalej do prvého poschodia. Myslela som si, že pravdepodobne nevoňal vábne, ale z tohto miesta som to nedokázala určiť. Alebo bolo pre mňa príliš neskoro. Kovová tyč trčala z jeho hrude, veľký kruh na červeno zafarbenej srsti bol v jej okolí. Cítila som malú vlnku úľavy a uspokojenia a potom som sa odvrátila.
Tvár môjho záchrancu sa nado mnou skláňala. Možno teraz bola dostatočne blízko na to, aby som ju videla. Zažmurkala som a červená ustúpila a do strany mojej pozornosti priniesla tvár. Moja mama.
„Tara? To som ja. Je po všetkom, zlatko. Si v poriadku?“ spýtala sa. Jej hlas bol napätý. Jej oči prebiehali z mojej tváre na moje rameno.
„Hej,“ podarilo sa mi povedať, hoci to znelo skôr ako povzdych. Dýchala som ťažko proti bolesti a akýkoľvek môj pokus hovoriť akoby to len zhoršoval. „Si si istá, že je Leo mŕtvy?“
„Jednoznačne. Použila si kov,“ povedala prekvapene. „Nebolo to... si si istá, že si v poriadku?“
Zdalo sa, že tá páľava si našla cestu k mojim hlasivkám, všetko bolelo. Spomenula som si, kedy som naposledy bola takáto rozboľavená. „Ja... asi... omdliem,“ zašepkala som.
„Dobre. Dostaňme sa do auta. Pôjdeme domov.“
„Nie, nie domov. Ešte nie. Jack.“
„Ja viem.“ Jej výraz potemnel. „Našli sme ho, keď sme ťa hľadali. Wes je s ním práve teraz.“
„Je...“
„Je nažive. Sotva. Fee možno bude schopná pomôcť.“ Jej tvár potemnela ešte viac. „Neviem, či sme to stihli včas,“ zašepkala.
Len som prikývla. Hovorila o Jackovi? Alebo o mne?
Usmiala sa na mňa. „Tara, dokázala si to. Leo už nám viac nemôže ublížiť.“
„Dobre.“ Snažila som sa usmiať späť, ale moja tvár bola z nejakého dôvodu napätá. „Mami. Bolí to.“
„Ja viem. Tie škrabance vyzerajú byť poriadne hlboké,“ povedala.
Cítila som čerstvú vlnu ohňa, ako nado mnou prebrala kontrolu, olizovala ma, bolo to všetko, čo som dokázala cítiť svojimi nervovými zakončeniami. Cítila som, ako sa moje telo vzoprelo a moja hlava padla na stranu. Kútikom oka som videla, ako sa oči mojej mamy rozšírili a ruka jej vystrelila k hrdlu.
„Och. Nevidela som to. Si pohryzená. Myslela som si, že to boli len tie škrabance.“ Vzhliadla. „Wes!“
O sekundu neskôr som začula ťažké kroky a kov pod chrbtom sa mi rozvibroval. „Čo sa deje?“
„Je pohryzená,“ povedala moje mama, náznak paniky sa vplazil do jej hlasu.
Ponáhľal sa bližšie a ja som poznala, keď sa ku mne sklonil; dokázala som ho cítiť. Divoká, zvieracia verzia lesov a vetra. Ale jeho ruky som cítila na sebe, takže bol určite práve teraz opäť človekom. „Si si istá? Tvrdila si, že je v poriadku,“ povedal. „Hovorila si, že to boli len škrabance.“
„Najskôr som to nevidela,“ povedala, jej hlas sa lámal. „Pozri.“
Dokázala som počuť všetko, čo hovorili, ale bolo príliš bolestivé, aby som sa k nim otočila. Ležala som tam, cítiac sa ako vedecký experiment, zatiaľ čo Wes skúmal môj krk. Nemusela som vidieť jeho výraz na to, aby som vedela, že to bolo zlé.
Wes zanadával a potom sa prikrčil a zobral ma do náručia. Zahryzla som si do pery, aby som nekričala. „Jacka už naložili do Derekovho auta a to moje je príliš malé na to, aby si mohla ľahnúť,“ povedal.
Vybral sa ku schodom a moja mama ho nasledovala. Dokázala som počuť jej ľahšie kroky, ktoré boli rýchle, aby ju udržali po Wesovom boku. Snažila som sa mlčať proti tej bolesti a tým úsilím som zavrela oči.
„Spýtam sa Edie, či majú nejaké vozidlá,“ povedala mama.
Cítila som posun, keď išiel po schodoch. Musela som vydať nejaký zvuk, pretože Wes zašepkal: „Prepáč, už sme skoro tam.“ Na konci schodiska sa Wes ponáhľal dopredu, dávajúc pozor, aby som mnou nehýbal.
„Edie,“ zvolal, zrýchľujúc tempo. „Edie.“
„Och, môj bože,“ počula som ju povedať. „Je v poriadku?“
„Pohrýzol ju na krku. Nie je to dobré,“ povedal Wes, jeho hlas ponurý.
„Čo môžeme urobiť?“ spýtala sa stará mama.
„Fee jej môže pomôcť viac ako ktokoľvek iný,“ povedal. „Musíme ju tam dostať.“
„Ale ona sa bude starať o Jacka,“ povedala moja mama.
„Bude musieť zvládnuť oboje,“ odpovedal Wes. „Edie, máš nejaké auto, do ktorého by sme ju mohli uložiť?“
„Áno, áno, samozrejme. Poďme, tamto. Rýchlo,“ povedala.
Znovu sme sa začali hýbať.
„Sophie,“ zvolala stará mama, keď sme kráčali. „Povedz všetkým, aby dokončili čistenie a stretli sa s nami na adrese, ktorú som ti dala. Ja si beriem Hummera.“
Hummer? Starká šoférovala Hummer?
„Odkedy šoféruješ Hummer, mami?“ povedala moja mama.
„Je toho na mne viac, čo by ťa mohlo prekvapiť, Elizabeth. Príliš dlho si mala hlavu v piesku.“
Cítila som, ako Wes nastupuje do auta, stále so mnou v náručí, a trhla som sebou, tentoraz som si do pery zahryzla ešte silnejšie, aby som zabránila výkrikom, aby vyšli von. Usadil sa a bezpečne ma objal. Niekto mi na krk pritlačil uterák a držal mi ho na rane. O sekundu neskôr som cítila, ako sa auto s trhnutím pohlo dopredu. Rev motora mi v ušiach znel nudne proti tomu burácaniu ohňa v mojom vnútri. Zastenanie uniklo z mojich pier po asi päťdesiatom výmole a Wesove ruky ma upokojujúco pohladili po horúcej pokožke.
„Bude to v poriadku,“ zamrmlal, znelo to istejšie, než som sa v ten okamih cítila. Držala som oči pevne zavreté a podarilo sa mi prikývnuť.
„Dostali sta odtiaľ všetkých svojich ľudí, Wes?“ spýtala sa stará mama zo sedadla vodiča.
„Hej. Von sa dostali všetci okrem Milesa. Derek bol pohryzený, ale nebolo to vážne a Fee to ošetrila ešte predtým, než sme odišli.“
„Miles?“ spýtala sa moja mama.
„Hej, Miles Ducati,“ povedal Wes. „Je to Lovec. Robil nejakú prácu pre Jacka a potom ho pred niekoľkými mesiacmi prijali. Vysoký, tmavé vlasy. Videli ste ho?“
„Nie, nevidela. Možno sa už vrátil späť do domu.“
„Miles.“ Vedela som, že to slovo bolo tlmené a slabé, ale musela som to skúsiť. Nevedeli to, ale potrebovali. Skôr, než zraní niekoho ďalšieho. „On... postrelenie.“ Stíchla som, pretože som vedela, že ak by som ústa otvorila znovu, nezastavila by som sa, aby som nekričala.
„Nie, Tara, Jack bol postrelený. Miles je nezvestný,“ povedal Wes.
Cítila som, ako krútim hlavou, snažiac sa mu povedať, čo som skutočne mala na mysli. Potom oheň dosiahol vrhol a všetko stmavlo.


12 komentářů:

  1. Vdaka za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za skvělo práci a těším se na dalši kapitolku :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Super kapitolka, mockrat dekuji. Katka

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za další skvělou kapitolu a těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat