pátek 5. září 2014

Špinavá krev - 36. Kapitola




Ostrá bolesť na mojej tvári narušila moje vedomie. Hlava mi prudko vystrelila na stranu a oči ma pálili zo sĺz. Basový bubon rytmicky pulzoval v mojich spánkoch. Snažila som sa sústrediť na svojho posledného útočníka. Moja starká sa na mňa pozerala. Čupela predo mnou. Obočie mala zvraštené starosťami. Klesla mi sánka.
„Práve si mi dala facku?“

„Áno.“ Prikývla a vyzerala, že sa jej trochu uľavilo.
„Prečo?“
„Aby som ťa zobudila, samozrejme. Musíme nájsť spôsob, ako sa odtiaľto dostať a nemôžeme to urobiť, ak budeš v bezvedomí.“ Vstala a začala putovať pozdĺž múru, rukami sa oň opierala.
Zízala som na jej chrbát, stále som bola v šoku. „Ale... dala si mi facku,“ bolo všetko, čo som dokázala povedať.
„Bola by si radšej, keby som ťa tu nechala, aby si sa z toho vyspala, zatiaľ čo ja sama utečiem?“ spýtala sa bez otočenia.
Svedomito preskúmavala potrubie, ktoré sa ťahalo po strane chodby a ja som ju sledovala cez celú miestnosť z miesta, kde som sedela. Boli sme v zle osvetlenej izbe veľkosti veľkej skrine a boli sme sami.
„Kde je mama?“ spýtala som sa, pomaly sa vyťahujúc na nohy a pri tom som si trela hrču, ktorá spôsobovala, že ma hlava bolela viac s každým žmurknutím.
„Neviem. Myslím, že tam, kde sme ju našli. Očividne to bola pasca. Hoci som si istá, že nepredpokladali, že budem s tebou. Okrem toho majú plné ruky práce s bojom, to ti poviem. Možno sa im podarilo dostať ma sem, ale celý ten čas som bola pri vedomí.“ Nechala trúbku tak a otočila sa na mňa, záblesk v očiach. „Čo znamená, že presne viem, ako nás odtiaľto dostať.“ Zamračila sa. „Ale to tiež znamená, že Leonard tu bude skôr než neskôr.“
„Mama povedala, že je to môj strýko,“ povedala som.
Prišla ku mne a vtiahla ma do rýchleho objatia. „To je príbeh na inokedy, zlatko. Musíme sa pohnúť.“
Ani som sa necítila prekvapene, keď to potvrdila. Práve teraz som bola trochu znecitlivená, aby som cítila prekvapenie.
Prešla ku dverám a ja som ju nasledovala, neistá, čo sme sa chystali urobiť. Boli kovové a utesnené. Starká do nich narazila a ustúpila. Chcela som jej povedať, že to neprinesie žiadny úspech, ale o sekundu neskôr sa otvorili. Muž so šľachovitými svalmi a prešedivenými fúzami stál na druhej strane, po bokoch štyria vlci. Neprišiel bližšie, ale premeriaval si starkú s nebezpečným leskom v očiach. Bola v ňom silná energia.
„Leonard,“ povedala starká, ruky sa jej zovreli do pästí.
„Edie, to je prekvapene. Máme snáď rodinné stretnutie, o ktorom mi nikto nepovedal?“
Starká urobila krok a Leo na ňu zamľaskal. „Takto je to dostatočne blízko.“ Potom sa jeho oči sústredili na mňa a jeho výraz stvrdol. „Tara a ja máme... nejaké nedoriešené záležitosti. Potom sa porozprávame.“
Starká sa strhla, blokujúc Leovi výhľad na mňa. „Najskôr my dvaja,“ povedala.
Niečo za Leom narazilo a on sa otočil. Jeden z vlkov-sprievdcov, ten najďalej na kraji, padol na podlahu a ostal bez pohnutia. Starká využila to rozptýlenie a vrhla sa na Lea. Otočil sa práve včas na to, aby uskočil z cesty, posielajúc starkú päsťou na čakajúceho vlkolaka. Nedočkavá, aby som jej pomohla, som sa sklonila k topánke a zistila som, že je prázdna. Prešla som po vrecku, kde som mala zbraň. Nič.
Vtedy som si uvedomila, že naše zbrane boli preč.
Okolo dvoch strážnych vlkov sa strhol rozruch a ja som sa s napätím pozrela na starkú a vlka, ktorý sa za ňou naťahoval. Niekto – alebo možno niečo – vykríkol. Ľudská ruka sa zovrela okolo môjho vrkoča a ťahala ma do postrannej chodby.
„Drž hubu a tvoja matka a stará mama by to mohli prežiť,“ zasyčal mi Leo do ucha.
Neodpovedala som. Bola som príliš zaneprázdnená snahou nestratiť pevnú pôdu pod nohami, keď ma ťahal z dohľadu. Prešli sme za ďalší roh a prešli sme blízko plošiny, klesajúc na druhú stranu skladu. Používala som zábradlie, aby som nespadla, keď ma Leo stále ťahal za vrkoč. Podo mnou som počula zvuky boja a vrčanie, chrochtavé hučanie pohybujúcich sa tiel. Topánkou som narazila do niečoho kovového, čo signalizovalo, že sme sa dostali na druhú stranu a Leo na otočil a strčil do miestnosti. Moje rameno narazilo do steny a ja som si bola istá, že som prišla o hrsť vlasov z temena. Leova ruka ostávala zovretá okolo môjho vrkoča.
Rýchlo prešiel na druhú stranu a pomocou voľnej ruky začal vyťukávať číslice do nástennej klávesnice, ktorá viedla k ďalším dverám. Vedela som, že som mala len pár sekúnd, zatiaľ čo bol Leo rozptýlený a stále v ľudskej podobe. Mohla som len dúfať, že som mala výhodu, pretože som nemala absolútne žiadne zbrane, ktoré by sa dali použiť. Najsilnejšie, ako som vedela, som Leovi ramenom vrazila do hrudného koša. Prekvapene vzdychol a jeho zovretie na mojom vrkoči povolilo. Lakťom som ho znovu zasiahla a jeho ruka sa uvoľnila. Odtlačila som sa ďalej a podarilo sa mi vyhnúť Leovej pästi, ktorá už plávala vzduchom, namierená na moju tvár.
Bol rýchly, dokonca aj ako človek, a ďalší jeho úder dopadol na moje rameno, odhodiac ma späť a narušiac tak moju rovnováhu. Vrhol by sa na mňa, ale vtedy sa vo dverách objavil Jack, pohol sa vpred a zuby ponoril do Leovho členku. Leovi sa podlomili kolená a zviezol sa na podlahu.
„Jack,“ povedala som. Moje svaly sa uvoľnili úľavou.
V sekunde, keď Leo padol k zemi, Jack bol na ňom, zubami mieril rovno na Leov krk. Leovi sa podarilo ho odstrčiť a potom sa odkotúľal, jeho telo sa rozmazalo a vybledlo na okrajoch. V čase, keď sa postavil na nohy, bol z neho vlk. Ustúpila som dozadu, tak ďaleko, ako som len mohla, chrbtom som narazila do dverí pri zamknutých dverách. Miestnosť sa stávala menšou a menšou. Potom sa vo dverách objavil ďalší vlk, červeno-hnedá srsť sa mu vzdúvala hore a dole, keď namáhavo dýchal.
Wes sledoval Jacka a Lea a potom sa pozrel na mňa. „Dokážeš okolo nich prejsť?“
„Neviem. Ale musíš nájsť moju mamu. A starú mamu.“
„Ja som tu, zlato. Och.“ Starká sa objavila za Wesom a zarazila sa pri pohľade na dvoch vlkolakov, ktorí vrčali a naťahovali sa po sebe v malom priestore.
„Choď nájsť moju mamu. Budem v pohode s Jackom,“ povedala som, skutočne nevidiac spôsob, ako by som sa bezpečne okolo nich dokázala pretisnúť.
Starká prikývla, ale Wes zaváhal. Pozrela som sa na neho, očami ho uisťujúc a starká to všetko pochopila. „Poď, nájdeme moju dcéru. Potom sa vrátime a pozrieme sa, ako to Jack skoncuje s týmto neschopným idiotom,“ povedala. Keď sa Wes stále nehýbal, potiahla ho a on sa neochotne otočil a nasledoval ju.
Hľadala som príležitosť, spôsob, ako obísť Lea a Jacka. Nedokázala som sa o to pokúsiť, ani len okolo Jacka. Bol príliš pohltený bojom a dosť jednoducho by na mňa mohol zaútočiť rovnako ako na Lea, ak by som sa snažila okolo neho pretlačiť. Útočili na seba, znovu a znovu, ani jeden z nich skutočne nezískal výhodu. Nebol spôsob, ako by to dokázali. Bol to rovnocenný súboj, aj vekom, aj skúsenosťami; a ja som premýšľala, či to nakoniec skončí výdržou. Nemala som pochybnosti o tom, že ho Jack dokáže poraziť. Bol divoký.
Oprela som sa dozadu, prikrčiac sa, keď pazúr – nedokázala som povedať čí – udrel až nebezpečne blízko miestu, kde som stála. Stena sa pohla a otvorila sa a ja som sa musela chytiť, aby som nespadla. Otočila som sa. Dvere, na ktorých Leo pracoval, boli otvorené temnote za nimi. Ani som sa neobzrela, keď som cez ne prechádzala a zavrela som ich za sebou. S ozvenou sa zabuchli. Nedokázala som vidieť ani svoju ruku. Zvuk boja sa stlmil; nebol spôsob, ako by som dokázala určiť, kto komu ubližoval. Rozmýšľala som, či by som nemala ísť späť. Čo ak ma Jack potreboval? Čo ak moja mama nebola tam, kde sme ju predtým našli?
Počula som cvaknutie vypínača a v tom istom čase sa fluorescenčné svetlo zablikalo životom. Zažmurkala som a všimla si, že som nebola sama. Miles sa opieral o protiľahlú stenu asi dvadsať metrov odo mňa, hneď vedľa niekoľkých schodov, ktoré viedli k východu. Ruky mal vo vreckách. Na brade ma zubatú ranu, ktorá sa už začínala uzdravovať.
„Kde to sme?“ spýtala som sa.
Pokrčil ramenami. „Myslím, že v podkroví. Tam hore je strecha.“
Cez dvere za mnou prešlo tlmené vrčanie. „Jack a Leo,“ vysvetlila som.
Miles naklonil hlavu na stranu. „Si oveľa vynaliezavejšia, než si myslíš. To je jediný dôvod, prečo si ešte nažive. No to, a ešte hlúpe šťastie.“
Ozvalo sa ďalšie vrčanie, hlasnejšie než predtým. Mykla som sebou. „Mala by som ísť pomôcť Jackovi.“ 
„Nie je tam dosť miesta,“ povedal a zavrtel hlavou. „Roztrhali by ťa. Obaja.“
Povzdychla som si. „Musím niečo urobiť. Nemôžem sa tu len tak skrývať celú noc.“
Odstrčil sa od steny a prešiel ku mne. Zastavil sa sklonil hlavu, aby jeho tvár bola v rovnakej úrovni ako moja. „Áno, môžeš. Zostaň so mnou.“
Snažila som sa ustúpiť o krok späť, cítila som sa nepríjemne kvôli tej blízkosti a zo spôsobu, akým sa na mňa pozeral. Jeho pery sa vznášali pri mojej tvári. „Tiež by si mal teraz bojovať.“
„Ty so mnou nechceš ostať?“
Jeho horúci dych sa mi obtieral o tvár a žalúdok sa mi prekrútil. „Miles-.“
Dvere za nami sa s buchotom otvorili a ja som prepadla dozadu. Milesova ruka sa natiahla a zachytila ma predtým, než to stihli urobiť Leove zuby. Otočila som sa k nemu a automaticky som o krok ustúpila, narážajúc do Milesa. Neuhol sa z cesty. Naskočila mi husia koža.
„Čo to, do pekla, je?“ zavrčal Leo. „Prečo je stále nažive?“ Díval sa na Milesa.
„Rozprávali sme sa,“ povedal Miles. V jeho hlase nebolo ani stopy po strachu alebo úzkosti. Znel otrávene a znudene.
„Hovoril som ti, že sa k nám nepridá,“ povedal Leo.
„Mohla by, ak by pochopila, čo ponúkame,“ povedal Miles.
Niečo v tom odľahčenom spôsobe, ktorým odpovedal, tej očividnej známosti, ktorá medzi nimi bola, keď mu odpovedal, vo mne spustilo poplach a ja som sa snažila ustúpiť. Milesova ruka sa mi obtočila okolo zápästia, držiac ma na mieste. Pozrela som sa za Lea, hľadajúc Jacka. Nebol tam.
„Čo to robíš, Miles?“ zašepkala som.
„Dávam ti na výber,“ povedal.
Otočila som sa, aby som mu videla do tváre, čo som okamžite ľutovala. Bol blízko. Nosmi sme sa takmer dotýkali. „Kvôli čomu?“ Udržiavala som svoj hlas najvyrovnanejší, ako som dokázala, ale aj tak som vedela, že som znela vydesene. „Prečo s ním takto hovoríš? Je to nepriateľ.“
„Je to tvoj nepriateľ,“ povedal Miles. Usmial sa na mňa a ja som predpokladala, že to malo byť priateľské a pozývajúce, ale nebolo. Bolo to strašidelné a vypočítavé a ja som si uvedomovala...
„Ty s ním spolupracuješ?“
Miles sa pozrel cezo mňa, späť na Lea, a jeho úsmev sa skrútil do grimasy. „Nemám veľmi na výber, však, drahý otecko?“
„Drž hubu. Hovoríš jej príliš veľa,“ povedal Leo. „Zabi. Ju. Hneď. Teraz.“
Napäla som sa, ale Miles sa zdal úplne uvoľnený. Znovu sa pozeral na mňa. Prehltla som. „On je tvoj otec? Ak áno, si môj bratranec?“ spýtala som sa.
„Vždy som chcel veľkú rodinu,“ povedal. Jeho voľná ruka sa mi obmotala okolo pás, držiac ma v obruči svojich ramien. Naklonil sa, presúvajúc pery k mojim a ja som musela bojovať, aby som sa nepovracala. Zastavil sa a jeho pery boli len kúsok od mojich. Jeho oči boli stále otvorené a sledoval moju reakciu. Zamračil sa a odtiahol sa. „Nie? Nechceš to, čo?“
„Nie,“ povedala som s výdychom. Naozaj sa ma práve pokúsil pobozkať? To bolo viac ako nechutné.
„Ach, dobre. Škoda. Dúfal som, že by sme mohli spolupracovať. Máš taký veľký potenciál. Ale...“ Pozrel sa späť na Lea. „Zase si vyhral.“ Potom ma jeho ruky pustili a strčil ma späť cez dvere, priamo k Leovi.
Zakopla som a potom som obišla Lea, späť do tej malej miestnosti. Leo si ma prezeral pohľadom, ktorý som nedokázala rozlúštiť. Asi preto, že som nepoznala jeho „šialený“ jazyk. Pri jeho nohách bola krv, ale snažila som sa to ignorovať. Kde bol Jack? Možno som to nechcela vedieť.
Chlpatá postava sa objavila vo dverách a ja som takmer vykríkla. „Jack!“
„Tara?“ Lapal po dychu a na nohe mal plytký rez. „Nevedel som, kam si išla. Hľadal som ťa. Leo tvrdil, že si utiekla..“ Odmlčal sa pozrel sa na Lea.
Leo vyzeral vážne naštvane. „Ešte jednu minútu, do riti. Nemohol si tam ostať ešte jednu minútu?“
Jack odpovedal tým, že sa vrhol na Lea, čeľuste dokorán s vycerenými zubami. Ozvalo sa zavrčanie, keď tí dvaja do seba narazili a potom pristáli na stene. Pozrela som sa späť na Milesa. Postavil sa tak, že blokoval vchod do podkrovia. Pohla som sa doľava. Možno by si to nevšimol a ja by som sa mohla prešmyknúť von. Nájsť pomoc pre Jacka.
Miles sa niekoľko sekúnd pozeral na boj s výrazom mierneho záujmu a potom sa prudko obrátil späť na mňa. Stuhla som na polceste k dverám.
Vyzeral naštvane. „Vždy sa niekto objaví, vždy v ten správny moment, čo? Niet divu, že bol Leo taký odhodlaný ťa zabiť, namiesto toho, aby to skúsil mojou cestou.“ Potriasol hlavou.
Zažmurkala som na neho.
Bez ďalšieho slova sa natiahol do vnútorného vrecka svojej bundy a vytiahol pištoľ, namieriac ju presne na moju hruď. Vyzeralo to ako zbraň, ktorú som použila na Kat. Potom vystrelil. Nemala som ani čas skrčiť sa alebo sa uhnúť. Len som tam stála a čakala na bolesť.
V ten okamih sa Leove pazúry zahnali na Jacka a on sa odsunul a uskočil z cesty, priamo medzi mňa a pištoľ. Miles zabuchol dvere a zmizol, keď Jack klesol k zemi.


13 komentářů:

  1. Děkuji,jste úžasní :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za další úžasnou kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování. Proč jen je to tak napínavé?

    OdpovědětVymazat
  3. Vdaka za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za překlad a za korekturu! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat
  5. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Moc dekuji za skvely preklad :-) Katka

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat