pondělí 1. září 2014

Špinavá krev - 35. Kapitola




Bola úplná tma, keď sme kráčali dva bloky k priemyselnej štvrti, Wesova ruka pevne obmotaná okolo tej mojej. Našli sme ostatných a schúlili sa na chodníku.
„Dobre teda,“ povedal Jack. „Každý vie, čo má robiť. Ak sa niečo pokazí...“ Zaváhal a ja som dokázala vidieť, že presúva svoj pohľad smerom ku mne a potom zase preč.

„Nepokazí,“ povedal Wes.
„Chápeme to, Tara je priorita,“ povedala Cord netrpezlivo. „Môžeme ísť teraz nakopať nejaké zradcovské zadky?“
Jack prikývol a my sme sa rozdelili do párov. Cord vyzerala rovnako nešťastne ako ja, ale tak či tak sme si kráčali po boku. Wes s Milesom išli za nami, až po najbližší roh, a potom sme sa rozišli. Wes ma neochotne sledoval, ale nepovedal nič a potom sme už boli mimo jeho dohľad.
Cord nás viedla uličkou, ktorá oddeľovala sklad od toho vedľajšieho. Keď sme došli na koniec, Cord zastavila a nakukla za roh, kde boli bočné dvere, ktoré som videla predtým z ulice. Započúvala som sa kvôli ostatným zvukom, či už vnútri skladu alebo von, ale bolo tam len ticho.
Cord siahla do vrecka a niečo mi podávala. „Na,“ vyštekla, strčiac mi do ruky kľúč.
„Čo je to?“
„Náhradný kľúč k Derekovmu autu. Ak nájdeš svoju matku a môžeš sa vypariť, tak choď. Nečakaj na nás ostatných, len ju dostaň späť do Jackovho domu. Chápeš?“
„Neodídem bez vás,“ namietla som.
„To mi je jedno. Ak sa môžeš dostať preč a my budeme zviazaní, proste odídeš. Jackove rozkazy.“ Podľa jej tónu bolo jasné, že je jej naozaj jedno, či ich dodržím, ona splnila svoju časť. Zobrala som si kľúč a natlačila si ho do vrecka.
„Poďme,“ povedala.
Zohla som sa k topánke a vytiahla som obyčajný, drevený kolík skôr, ako som ju nasledovala za roh. Nechala som tam ten s kovovou špičkou, ktorý mi dal Miles. Nebola som si istá, ako zvládnuť kov, ale rozhodla som sa, že ho použijem ako poslednú možnosť.
Zakrádali sme sa bližšie, pohybujúc sa v tieni, hľadajúc čokoľvek podozrivé. Nesvietili žiadne pouličné lampy a takisto žiadne svetlo vo vnútri skladu. Ticho bolo desivé a tlmené. Dokonca aj naše tiché kroky sa zdali byť príliš hlasné. Keď sme prišli k okraju budovy, Cord zastavila. Len pár krokov cez otvorený priestor nás delilo od cieľa. Cord čakala, sledovala okolie a počúvala. Nakoniec, keď sa presvedčila, že tam nič nie je, Cord vytiahla telefón a napísala správu, pre Jacka a ostatných, aby im dala vedieť, že sa k nám môžu pripojiť. Stisla tlačidlo na odoslanie a strčila si telefón do prednej strany riflí, potom mi pokynula, aby sme sa pohli dopredu.
Viedla nás k bočnému vchodu, k ľavej strane veľkých, garážových vrát. Opatrne položila ruku na kľučku. Dvere sa ľahko otvorili a potom zavŕzgali, zvuk akoby sa rozľahol do celého okolia. Vymenili sme si nepríjemný pohľad a potom sme vošli dnu. Opäť sme počkali niekoľko sekúnd, aby si môj zrak privykol a nejasné obrazy sa nakoniec dostali do mojej pozornosti. S tvarmi prišlo brnenie tak silné, až som silno narazila do Cord. Pozrela sa na mňa tvrdým pohľadom, ale videla som, že pochopila, čo sa deje. Každý vlas na mojom tele stál v pozore a brnenie do mňa pichlo tak silno, až to bolelo. Predo mnou bolo niekoľko prameňov Cordiných blond vlasov, ktoré sa uvoľnili a plávali za ňou, stojace kvôli statickej elektrine. Vedela som, že jediný dôvod tejto reakcie boli vlkolaci – veľa vlkolakov.
Cord mi pokynula, aby som sa otočila, takže môj chrbát ostane smerom ku stene a ja som dokázala vidieť všetky zákutia garáže. Vo vnútri to bolo obrovské a prázdne z toho, čo som dokázala vidieť. Oproti cez miestnosť boli kovové schody, ktoré viedli k mólu, ktoré sa tiahlo po bokoch budovy, ďalej sa rozširujúc do tmy, až kým sa nestratilo.
Cord urobila niekoľko krokov do strany a pokynula mi, aby som ju nasledovala. Keď sme boli na pol ceste okolo miestnosti, dvere niekde na druhom poschodí sa s buchotom zavreli a my sme stuhli. Nasledovalo len ticho a po niekoľkých sekundách počúvania – a takmer nedýchania – sme sa opäť pohli dopredu.
Vtedy začalo to vytie. Najskôr bolo tlmené, šírilo sa zo všetkých smerov, dosť sa odrážalo, takže som ani nevedela, kam sa pozerať, keď som hádzala pohľadom spredu dozadu smerom k hluku. Potom sa ozval zvuk otvorenia dverí a vytie sa premenilo na prskanie a hrozivé vrčanie, keď sa desiatky vlkov objavili v otvorených dverách na móle, mieriac ku schodom. Každý pár žiariacich očí bol zameraný na Cord a mňa, keď sa rútili na prvé poschodie.
Cord ani nezaváhala, prebehla do stredu miestnosti a ukotvila si nohy do bojového postoja, v jednej ruke zvierala kolík s kovovým hrotom a druhú mala zovretú do päste. Mne to trvalo o trochu dlhšie, pretože som nedokázala odtrhnúť oči od toho množstva vlkov. Potom sa moje svaly napli a napäli, keď moja Lovcovská časť prevzala vedenie a pripravila sa na nadchádzajúci boj. Presunula som kolík v ruke a pristúpila som vedľa Cord.
Prvých niekoľko vlkov dosiahlo na koniec schodiska v rovnakom čase, ako dvere za mnou vrazili do steny. Jack a Derek sa ponáhľali dovnútra. Nemala som ani čas otočiť sa a hľadať Wesa predtým, než bol na mne prvý vlk. Bol rýchly a šikovne sa v behu dostal ku mne a skočil, zraziac ma k zemi. Jeho pazúry sa mi zaryli do ramien, vyraziac mi tak dych. Podarilo sa mi zachytiť môj kolík a vraziť ho do vlkovho boku predtým, než sa mu podarilo zahryznúť do môjho krku. Trhol sa bolesťou, keď mu drevo preniklo telom. Strhla som kolík späť a vlka odrazila vľavo, kde sa pretočil. Za menej ako sekundu sa opäť postavil a prikrčil sa, zuby odhalené, pripravený opäť po mne ísť. Ďalší bol predo mnou, takisto prikrčený a pripravený vyraziť. Automaticky som ustúpila o krok dozadu, snažiac sa ich oboch udržiavať v zornom poli.
Vrhli sa na mňa súčasne, jediné, čom som mohla urobiť, bolo v poslednej sekunde uhnúť z cesty. Keď som tak urobila, vlci do seba ťažko narazili, čo bolo zrejme na smiech, ale vtedy už okolo mňa, po mojej ľavici, krúžili ďalší dvaja vlci. Ustúpila som ešte jeden krok a otočila sa v snahe udržať ich všetkých v dohľade. Kútikom oka som videla dve postavy náhliace sa odo dverí; jeden človek a jeden vlk. Miles a Wes? Bola príliš veľká tma na to, aby som to dokázala určiť. Bez zastavenia sa vrhli do boja.
Práve vtedy sa tí dvaja zotavili zo zrážky a uvedomili si, že sú proti mne štyria naraz, nie len dvaja. Všetci kráčali ku mne, sebaistí a odhodlaní. Tí dvaja prišli ako prví, jeden z nich sa ma snažil dostať pod laby rovnako ako ten prvý raz. Jeho masívne laby ma chytili okolo ramien a ja som cítila osteň bolesti z pazúrov na mojich rukách, ale podarilo sa mi zostať na nohách a zatlačiť ho späť. V rovnakej chvíli sa ďalší z nich vrhol na môj hrudník a ja som nemala voľné ruky na to, aby som ho zastavila, takže sme skončili na zemi, prevaľujúci sa.
Počula som zaškrípanie zubov a pripravila som sa na do biela rozpálenú bolesť, keď sa mi tesáky zahryznú do tela. Nejakým spôsobom, možno preto, že vedľa seba nemali dosť miesta, sa mi podarilo držať si tie zuby ďalej od tela a otočila som sa proti ich hmotnosti, snažiac sa vykĺznuť z tej hromady.
Niekde v temnej miestnosti sa ozvalo zreteľné cvaknutie a za nami zablikalo tlmené osvetlenie. Ani som nenechala svoje svaly oddýchnuť, keď si moje oči privykli. Päsťou som udrela do najbližšej vlčej tváre, priamo medzi oči, a celé jeho telo na sekundu ochablo, tiché fňuknutie mu uniklo z hrdla. Odstrčila som ho z cesty a vrazila svoj kôl do brucha ďalšieho vlka, ktorý sa ma snažil zadržať tým, že si na mňa sadne. Trhol sebou prekvapením a odtiahol sa preč, takže som sa oslobodila a sledovala, ako ustupuje.
Využila som príležitosť, aby som sa poobzerala a všimla som si, čo robili ostatní vlkolaci. Cord bola stála v strede miestnosti, šmuha tvorená blond vlasmi, keď otáčala svoje telo do nemožných pozícií, zatiaľ čo sa jej nejako darilo zotrvávať na nohách a zasiahla kolom nejakého vlkolaka každým pohybom svojho tela. Za ňou bol Derek, vlk pokrýval každú medzeru, ktorú ona náhodou zanechala a uhryzol každého vlka, ktorý sa k nej dostal príliš blízko, ale vyhol sa ostrému koncu jej kolíka. Napriek tomu bol počet útočiacich vlkolakov skľučujúci. Za každého porazeného sa objavili ďalší dvaja.
„Toto je šialené! Čakali na nás,“ vykríkol Derek.
Jack mu niečo zakričal, ale nedokázala som to začuť a potom otočil hlavu k blížiacemu sa Wesovi.
Šmuha srsti sa objavila pred mnou, odvádzajúc moju pozornosť z bojovej scény. Wes sa vrhol do vzduchu, dopadajúc pevne predo mnou vtedy, keď sa ku mne začal blížiť obzvlášť škaredo vyzerajúci vlk. Wes ho zachytil zubami a odhodil ho stranou, vrčanie sa šírilo z hĺbok jeho hrdla, keď skočil na ďalšieho útočníka a ja som rýchlo vyskočila a pripravila sa na ďalšiu vlnu vlkov, keď sa ku mne v plnej sile blížili. Všetko, o čom som dokázala premýšľať, bolo, že toto je zlé. Fakt zlé.
Natiahla som ruku a chytila nohu prvého vlka, na ktorého som dosiahla, potiahnuc za ňu a počula som uspokojujúce prasknutie kosti. Vlk padol k zemi za zvuku škriekavého vytia. Dvaja ďalší boli hneď za ním a ja som nebola dosť rýchla. Sklonil hlavu a narazil do mňa. Cítila som, ako moje chodidlá na sekundu nepustili podlahu a potom som chrbtom narazila do stenu stojacej niekoľko metrov za mnou. Z pier mi uniklo zastonanie a môj kolík s rachotom dopadol na zem, kotúľajúc sa preč. Videnie sa mi rozmazalo a ja som zažmurkala, dezorientovaná, môj dych sa zmenil na bolestné vzdychy, ale nebol čas na plné zotavenie, keď ma vlk pridržiaval pazúrmi na labách a zubami mi sekal pri tvári. Schmatla som ho za kožu na krku v zúfalej snahe držať ho od seba ďalej, silno ho ťahajúc. Bola som schopná na chvíľu ho zadržať, doslova ho držiac z dosahu svojho krku, ale nebolo to dosť na to, aby som ho zložila.
Panika do mňa vrazila rovnako, ako v tú prvú noc s Lilianou, keď som si uvedomila, že moja smrť sa blížila. Snažila som sa držať si pozíciu so všetkým, čo som mala. Ani sa nepohol. Zatvorila som oči a čakala som, až jeho zuby začnú trhať moju kožu. Jeho dych sa zadrhol a dopadol mi na tvár. Potom odrazu váha vlka zmizla a rovnako aj ten zápach.
Moje oči sa doširoka otvorili a pozerala som sa do tváre chalana, ktorého som nikdy predtým nevidela. Na zlomok sekundy sa na mňa pozrel a potom sa otočil, vrhol sa na blížiaceho sa vlka a obratne ho zasiahol priamo do srdca. Stále sa pohyboval, brodil sa cez chlpatý dav bez toho, aby sa obzrel. Vlasy mu viseli z čela a jeho pokožka bola opálená. Aj v tom chaose som si bola istá, že som ho nikdy nevidela a premýšľala som, kto to je.
Pomyslela som na to, že by som išla za ním, aby som zistila pravdu, ale moja pozornosť sa sústredila na malú ryšavku pri dverách, odťahovala od seba vlka so spokojným úškrnom. Cez dvere prešli ďalší traja cudzinci, všetci vyzbrojení kolíkmi s kovovými hrotmi, všetci vyzerali nebezpečne a neohrozene, keď zapadli do scény. Bez menšieho zaváhania sa vrhli do boja. Že by prišli ďalší členovia Sporu? Lovci, ktorých som ešte nestretla? Myslela som si, že Fee povedala, že sú niekde na misiách.
Miles sa zastavil predo mnou, blokujúc mi pohľad na nováčikov, keď bojoval s vlkolakom, ktorý už krvácal z uší a nosa.
„Kto to je?“ spýtala som sa, takmer som kričala, aby ma počul cez to vrčanie.
„Kto?“ spýtal sa bez toho, aby vzhliadol. Otočil sa a päsťou vrazil do vlčej hlavy. Vlk sa striasol, ale tentoraz zaútočil pomalšie.
Ukázala som. „Pri dverách. Práve prišli.“
V pohybe príliš rýchlo na to, aby ho bolo možné vidieť, Milesov kolík vystrelil a zaboril sa hlboko do medzery na rebrách toho vlka. Vytrhol ho von a vlk bez zvuku padol na zem. Miles sa otočil, aby sa pozrel na Lovcov prúdiacich cez dvere. Na chvíľu sa na nich pozeral a potom zavrtel hlavou. „Nepoznám ich.“
Akákoľvek odpoveď, na ktorú som sa chystala, bola useknutá ďalšou vlnou vlkolakov, ktorá sa blížila. Miles sa vrhol do zápalu boja, ťahajúc ma preč. Vedela som, že by som mala ísť po nich, ale vtedy sa vo dverách objavila známa postava a ja som zmrzla. Postava preskúmala miestnosť a zastavila sa, keď ma z badala. Jej malé ramená sa viditeľne uvoľnili. Vykročila do chaosu, prerážajúc si cestu priamo ku mne.
„Starká?“ zašepkala som.
Za ňou sa cez dvere vovalilo niekoľko ďalších Lovcov a vrhlo sa priamo do boja, kolíky zdvihnuté do vzduchu. Sledovala som, ako sa babka predierala cez bojisko a mne prebleslo hlavou, že je to naozaj ona; bola naozaj tu, páve teraz, uprostred tohto všetkého. Dala som sa do behu, snažiac sa dostať k nej, aby som ju ochránila. Predtým, než som to stihla, objavil sa pred ňou vlk, zablokujúc jej cestu a prikrčil sa k útoku.
„Nie!“ zakričala som, vediac, že sa tam nedostanem včas.
Vlk na ňu skočil a starká sa nepohla ani o piaď. Jej ruka vystrelila nahor a uzamkla sa okolo vlčieho hrdla, odtiahnuc ho tak pár centimetrov od seba. Vydal desivý zvuk a skrútil sa, snažiac sa oslobodiť. Starká mu nedala šancu. Jej druhá ruka vystrelila a kolík sa zabodol do hrude vlka. Ten sa zrútil ako vypustený balón a potom spadol na zem pred ňu. Bola som dosť blízko na to, aby som videla jej výraz. Nebolo v ňom ani stopy po strachu. Zlosť možno. Ale nie strach. Usmiala sa na mňa, keď som sa ponáhľala jej smerom.
„Starká, čo tu... teda, ako si to urobila?“ spýtala som sa bez dychu.
„Rovnakým spôsobom, akým to dokážeš ty, drahá. Teraz počúvaj. Veľmi rada by som si teraz sadla a dohnala zameškané, ale na to prvé teraz nie je čas.“ Keď som sa stále len pozerala, povedala: „Fee ti povedala, že prídem, hej?“
„Áno, ale čo robíš tu?“ spýtala som sa, mávnuc rukou.
„Som tu, aby som odtiaľto dostala tvoju matku a priviedla som so sebou zopár priateľov, aby sa mi to podarilo.“
„Títo Lovci sú tu s tebou?“
„Áno. Mali by stačiť na to, aby zatlačili Leových vlkolakov späť. Poďme nájsť tvoju matku.“
„Dobre.“ Urobila som krok a potom sa zastavila, aby som sa na ňu znovu pozrela. „Niektorí z tých vlkolakov sú na našej strane. Tvoji ľudia to vedia, že?“
„Samozrejme, drahá. Teraz poďme, musíme sa pohnúť. Mám pár slov pre Lea.“
Chcela som sa spýtať, čo má na mysli a ako o ňom vedela. Chcela som sa spýtať na tisíc vecí, ale teraz nebol čas a ja som to veľmi dobre vedela. Namiesto toho som si razila cestu cez škrípajúce zuby a krvavé koly a zamierila ku schodom na druhom konci skladu. Druhé poschodie bolo lemované veľkým množstvom kovových dverí. Môj odhad bol, že Leo ju musel ukrývať v jednej z izieb a to znamenalo, že moja mama nemohla byť ďaleko.
Dostali sme sa až ku schodom a ja som sa ponáhľala hore, pri tom procese som musela vykopnúť z cesty len troch vlkolakov. Ten posledný nešiel k zemi tak jednoducho ako tí predošlí a ja som si uvedomila, že sa budem musieť zastaviť a bojovať s ním. Potom sa odniekiaľ zjavil Jack a zaútočil na neho, odstrčiac ho z cesty a pútajúc tak jeho pozornosť na seba.
„Choď,“ zakričal, zaháňajúc sa na druhého vlkolaka pazúrmi. Nemala som pochybnosti o tom, že Jack bude v poriadku. Bol trikrát taký veľký ako ten druhý vlk a vyzeralo to, akoby si to ostatní uvedomovali, keď sa ponáhľali preč z jeho dohľadu.
Na vrchole som zaváhala, pozerajúc sa vľavo a vpravo. „Ktorým smerom?“
„Čo tak tamto?“ Starká ukázala dole na úzku chodbu, ktorá sa zakrivila preč z dohľadu. Malý náznak svetla žiaril na rohu, takže sa kovový chodníček leskol prísľubom.
„Poďme,“ povedala som.
Ponáhľala som sa vpred a potom som sa zarazila na rohu, nakúkajúc. Chodba sa končila o pár metrov pred nami zatvorenými dverami. Svetlo ich osvetľovalo, vrhajúc tieň na nejaký pohyb vnútri.
„Drž sa za mnou,“ zašepkala starká. „Pripravená?“
Prikývla som a zakrádala som sa vpred. Došli sme ku dverám a starká sa zastavila s rukou na kľučke, počúvala. Zvnútra sa neozývali žiadne zvuky a srdce mi búšilo v hrudi dosť hlasno na to, až som sa bála, že ho môžu počuť dole. Starká na mňa kývla, divoké odhodlanie v jej očiach a potom dvere odtlačila.
Zažmurkala som proti žiare fluorescenčného osvetlenia. V strede miestnosti bola moja mama, ruky vysoko nad hlavou, zviazané hrubým lanom a v ústach mala niečo napchané. Jej oči sa rozšírili pri pohľade na nás a začala energicky krútiť hlavou. Starká sa k nej ponáhľala a ja som plne vstúpila do miestnosti. Niečo po mojej pravici sa pohlo, ale nebola som dosť rýchla. Ruka – ľudská a zovretá do päste – vystrelila a zasiahla ma do spánku a ja som cítila, ako sa mi roztriasli kolená. Moje videnie sa rozmazalo a všetko, čo som dokázala počuť, bol zvonivý zvuk, ktorý mi prenikavo búšil v ušiach. Potom som skĺzla na podlahu, keď všetko sčernelo.


15 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Vdaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuju za překlad!

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  8. Moc dekuju za skvely preklad a korekturu. Ta babinka se mi moc libi :-) Katka

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  10. Wow, díky moc za další úžasnou kapitolu, nemůžu se dočkat pokračování, je to hrozně napínavé.

    OdpovědětVymazat
  11. Mockrát děkuji za překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat