sobota 13. září 2014

Dcéra hriechu - 4. kapitola



Kai z vrecka vytiahol mobilný telefón a po krátkom zaváhaní stlačil tlačítko skrátenej voľby.
„Ahoj. Potrebujem niekoho, kto by po mne prišiel upratať. Šlo by to?“ spýtal sa, keď sa na druhom konci ohlásil Malthus Krayl. Keď bolo treba niekoho požiadať o láskavosť, Malthus bol najlepším riešením. Ako jeden zo Suthekových synov síce v hierarchii stál vysoko, ale bol veľmi tolerantnej a ochotnej povahy. A hlavne nekládol žiadne otázky, tak ako by to urobili ostatní.

Zatiaľ čo telefonoval, nespúšťal Amber z očí. Pôsobila vyslovene napäto. Celý jej postoj ju prezrádzal. Ihneď po bozku sa odvrátila a odvtedy sa jeho pohľadu vytrvalo vyhýbala.
A stále držala energetické putá s čiernou dušou, čo ho udivovalo ešte viac. Pretože okrem vojvodcov podsvetia a zberateľov duší nedokázal priamy kontakt s touto energiou vydržať nikto. Keďže zberatelia boli výhradne muži a kniežatá podsvetia neboli schopné vstúpiť do pozemského sveta a túlať sa medzi smrteľníkmi, musí si položiť ďalšiu otázku, kto alebo čo vlastne bola zač. Kai mal neblahé tušenie, že odpoveď na túto otázku by mu vysvetlila to, prečo ju Asmodeus tak nemilosrdne loví.
Potom čo Malthusovi objasnil ešte niekoľko detailov a ukončil hovor, zastrčil si mobil opäť do vrecka a prikročil k Amber.
Kai mal teraz už iba dve možnosti. Mohol začať rozhovor o tom bozku – alebo to nechať tak. Rozhodol sa pre tú druhú. Ale rozhodne len dočasne. Pretože to vyzeralo tak, že aj najmenší podnet by stačil k tomu, aby jej praskli nervy.
„Daj to sem. Vezmem si to,“ povedal namiesto toho pokojne a uchopil energetické putá aj vrecko, v ktorom bolo uložené srdce.
Amber sledovala mŕtvoly, ktoré len tak okolo nej roztrúsene ležali na zemi. Mali skutočné šťastie, že keď toto krviprelievanie začalo, nikto nebol nablízku.
„Prečo si s nimi neurobil to isté?“ spýtala sa a ukázala na malátny, olejovitý mrak nad jeho plecom.
Kai sa zamyslel a potom sa rozhodol, že jej vysvetlí aspoň základné pravidlá. „Podsvetie je rozdelené medzi vojvodcov na menšie územia, podobne ako mafiánsky syndikát – ktorý si rozdelia územie veľkomesta na menšie oblasti. Každý z bohov, polobohov alebo démonov nad svojou sférou žiarlivo bdie a v tomto pozemskom svete každý spravuje svoju vlastnú pechotu.“
„Pechotu ako sú tamtí?“ spýtala sa Amber a ukázala na telá na zemi.
„Presne. Pre svojich šéfov sa starajú o rôzne ich obchody. Ako prostitúcia, drogy, špekulácie s nehnuteľnosťami, obchody so zbraňami, skrátka – o všetko, čo vynáša peniaze. O čo im ale napokon ide, sú duše. Oni sú v podsvetí takpovediac tvrdá mena. A všetky tie obchody sú len prostriedkom k tomu, aby sa dostali k ďalším dušiam. Avšak pritom tu platí nepísané pravidlo, že duše, ktoré už patria inému bohu, sú proste tabu.“
„Ale jeho dušu si predsa vzal.“ Amber bradou ukázala k mraku vedľa neho.
„Na neho má Suketh prednostné právo. Jeho dušu som vzal na objednávku.“ Okrem toho mal zistiť aj to, čo Asmodeus so svojimi ľuďmi zamýšľa v San Franciscu. Zatiaľ Kai splnil len prvú časť úlohy. Ale nadobúdal stále jasnejší obraz toho, čo mal zrejme Asmodeus v úmysle. Očividne išlo o Amber a Kai mal z toho veľmi zlý pocit.
Nasledoval Ambrin pohľad ku Corvette, ktorá v tejto chvíli pripomínala skôr rozdrveného chrobáka. Pri tom obraze takmer zastonal.
„A čo teraz?“, chcela vedieť Amber.
Bola to úbohá otázka a Kai nepovažoval za nutné jej na ňu odpovedať. Radšej zmenil tému. „Prečo si ma poslala na Pfeiffer Beach? Tej noci, keď som zomrel?“
„Ja som ťa nikam neposlala.“
„Hľadal som ťa,“ vysvetlil jej a pričom jej prezradil viac ako mal v úmysle. „Hodiny v podsvetí plynú inak. Na tento svet som sa mohol vrátiť najskôr o mesiac, ale ty ako by si sa do zeme prepadla. Všetko, čo k tebe patrilo, zmizlo – od tvojich šiat až po zubnú kefku. Ani jediná stopa, ani čo i len zrnko prachu nepoukazovalo na tvoju existenciu. Až som takmer uveril, že som si tie mesiace s tebou len vymyslel.“
„Stopy som zahladila úmyselne. Nechcela som tam zanechať nič, čo by privedlo prenasledovateľov na moju stopu.“
„Tak prečo si ma poslala na Pfeiffer Beach?“
„Ja nie!“
„V kúpeľni na zrkadle to bolo tvoje písmo. Odkaz napísaný tvojím rúžom!“
Amber smutne zakývala hlavou. „A preto si si myslel, že som to bola ja?“ Na krátko zamyslene zmĺkla. „Bola som presvedčená, že si sa vydal za mnou na Coit Tower.“ Znelo to trocha zarazene a roztrpčene.
„To nie.“ Zahľadel sa jej priamo do očí. Chcel, aby verila, že jej hovorí pravdu.
„Poslal si mi ruže. A na kartičke pri nich stálo „Coit Tower o polnoci.“
„Ruže?“ Kai tomu nemohol uveriť. Veď to bolo smiešne. To ho skutočne poznala tak málo? Ruže! „To snáď nie je pravda! To si si skutočne celé tie roky myslela, že by som ťa hlúpymi ružami lákal ku Coit Tower? Čo sa tam stalo?
„Ty to predsa musíš vedieť najlepšie! Bol si tam. Čakali tam na mňa a mne sa len tak-tak podarilo ujsť.“
„A ty si myslíš, že som ťa do toho navliekol?“
„Tak ako si aj ty myslíš, že by som ťa poslala na Pfeiffer Beach!“
Pravda. Bod pre ňu, pomyslel si, zatiaľ čo nemohol odtrhnúť pohľad od jej pekných hnedých očí. Teraz v nich videl toľko bolesti a sklamania. Uvedomil si, že sa to v nej muselo hromadiť veľmi dlhý čas.
„Nie,“ povedal rozhodne. Nebolo to ľahké, skutočne husársky kúsok, ale podarilo sa mu nechať trpkosť minulých rokov za sebou. „Teraz už verím, že nie.“
Amber otvorila ústa, zjavne niečo chcela povedať, ale hlas jej zlyhal. Len sa na neho pozerala.
Kai zatriasol hlavou. „Ja by som ti predsa ruže nikdy neposlal. Nikdy si predsa odo mňa nedostala žiadne iné kvety ako margarétky.“ Ešte stále nič nehovorila, ale všimol si, že ju presvedčil.
Práve chcel k nej natiahnuť ruku, ale uprostred pohybu sa zastavil. Niečo sa v tme pohlo. Vzduch zavibroval akoby bol nabitý elektrinou, takže ho mohol cítiť fyzicky. A Amber to zjavne cítila tiež. Rukami si pošúchala ramená, akoby jej bola zima. Objavila sa temná víriaca hmla, tmavšia ako okolie v pozadí, zoskupila sa do výšky a z čierneho mraku vystúpil vysoký muž. Tmavé vlasy, svetlo sivé oči, vľavo i vpravo náušnica, na tvári temné asi trojdňové strnisko a nebezpečný úsmev.
„Nazdar, Malthus,“ privítal ho Kai, hádžuc mu kľúče od Corvette, ktoré veľmi šikovne chytil. „Fajn, že si prišiel.“
Malthus Krayl hodil zvedavý pohľad na Amber, ale tak ako to očakával, nakládol žiadne otázky. „Nabudúce, keď budem niekoho potrebovať na takúto prácu, obrátim sa na teba,“ poznamenal.
„Môžeš to za mňa odovzdať?“, spýtal sa Kai a podával mu čiernu dušu.
„A môžem si to potom pripísať na svoj účet?“
„Nie. Ale budem ti dlžný dve služby.“
„Dohodnuté.“ Malthus opäť úkosom pozrel na Amber.
Kaiovi to neuniklo, ale nebol pripravený podať mu vysvetlenie jej prítomnosti. Bola to len jeho vec a nebol dôvod, aby pred ním v tej veci stratil čo i len slovo. Staral sa o seba, robil svoju prácu a tak to bolo v poriadku. Tak si zabezpečí svoju ďalšiu existenciu.
Potom čo Malthusovi odovzdal energetické putá s čiernou dušou ako aj tašku so srdcom, obrátil sa k Amber a zamyslel sa.
„Tvár sa, akoby si nás nevidel, my vyrážame.“
„Ako? Tvoje auto je na šrot.“
Kai si povzdychol. „Možno sa mi ho raz podarí dať znovu do poriadku. Ale zatiaľ si budeme musieť vziať Hummer.“
Odkedy sadli do auta a vyrazili, Amber po prvý raz prehovorila. „Kam vôbec ideme?“
Kai si všimol, že sa jej veľmi nepáčilo, keď nedostala odpoveď. Nemal v úmysle dotknúť sa jej. Ale jednoducho nevedel, ako jej to vysvetliť. Teraz ju videl v inom svetle a najskôr musel spracovať to, čo od nej počul. Musel poskladať rôzne kúsky skladačky, či sa mu už výsledok bude páčiť alebo nie.

„Kde sme?“ Amber sa na sedadle narovnala a odhrnula si vlasy z tváre. Počas dvadsiatich hodín na ceste zastavili len raz, aby natankovali.
Pritom hovorili o tisícke pomerne bezvýznamných veciach, zmenách, ktoré dlhé roky pozorovali, objavoch, technických novinkách, miestach, ktoré navštívili. Amber mu rozprávala ako sa bola prejsť po čínskom múre. Kai jej zase popísal svoje potápačské dobrodružstvo na bariérovom útese neďaleko austrálskeho pobrežia. Takmer ju tam pozval, že ju raz vezme zo sebou, ale obaja sa poctivo vyhýbali všetkým osobným témam a zmĺkli hneď, ako sa dostávali na intímnejšie nebezpečné chodníčky. Po každom takomto okamihu upadli do mlčania a Kai musel premýšľať, ako sa uprostred toho krviprelievania bozkávali.
„Teraz nie sme ďaleko od Cheyenne,“ povedal, zatiaľ čo odbočil na parkovisko pred motelom, ktorý sa z neznámych dôvodov volal Central Motel. „Počkaj ma v aute. Objednám nám izbu.“
Na chvíľu zaváhal, a skôr ako vystúpil, počkal, či bude Amber trvať na oddelených izbách – alebo aspoň na oddelených posteliach. Neprišlo nič, len nič nehovoriaci bočný pohľad. Keď sa potom zahľadela cez predné okno pred seba povedala: „Prší.“
Naozaj. Nielen pršalo, lialo ako z krhly.
„Ako v ten deň, keď sme sa po prvý krát stretli.“
„Hmm.“ Aj Kai hľadel na prúdiaci dážď na skle, bojujúci so stieračmi. Ako to už len bolo dávno. Ako by to ani nebola pravda.
Potom zamieril k recepcii, kde zaplatil účet v hotovosti a dostal kľúč. Takmer už vyšiel von, keď objavil regál s malým výberom toaletných potrieb a občerstvenia, tak kúpil ešte dve zubné kefky, pastu, mydlo a šampón. Vrátil sa k autu a prešiel k číslu izby, ktorá ako požadoval bola odvrátená od ulice a na konci zástavby. Na parkovisku nebolo vidieť žiadne ďalšie auto. Dve alebo tri Kai videl pred ich príchodom v prednej časti Motela.
Krátka cesta okolo Hummera k dverám spolujazdca stačila na to, aby bol Kai premočený až na kožu.
„Bež ako vládzeš!“, povedal jej, keď jej otvoril dvere.
Amber zavrtela hlavou. Keď vystupovala z auta, mimovoľne sa o neho obtrela.
A tiež bola v okamihu premočená. Urobila sotva krok a vlasy jej už v prameňoch viseli dolu a tričko sa jej prilepilo na telo.
Kai ledva zvládol skrotiť svoju žiadostivosť. Zabuchol dvere a celou svojou váhou Amber pritlačil o auto. Objal jej tvár oboma rukami a sklonil sa k nej. Tichý ston jej pootvoril ústa a Kai sa k tej štrbine ochotne prisal. Žiadne ďalšie pozvanie nepotreboval. Z hrdla mu vyšlo temné zavrčanie a keď si majetnícky privlastnil jej pery, pocítil hlboké uspokojenie, ako mu bozk začala opätovať, jazykom vnikol do horúcej vlhkosti. Roztúžene dovolil rukám kĺzať jej po bokoch a zaútočiť na jej prsia. Nezdalo sa, že by proti jeho takmer drsnému láskaniu Amber nejako búrlivo namietala, ba práve naopak. Oboma rukami tvrdo stisla jeho svaly na zadku a pritiahla ho k sebe pevnejšie.
Jeho túžba po nej bola obrovská. Krv z rúk si zmyl ešte na čerpacej stanici. A teraz sa zdalo, akoby z neho dážď zmýval i minulosť plnú pochybností a bolesti. Pre neho v tejto chvíli existovala len Amber, jej vôňa a chuť jej mokrej pokožky. Jej vlasy na svojich rukách cítil ako mokrý ťažký hodváb. Perami kĺzal z jej úst smerom dolu ku krku, kde ju jemne uhryzol a nasledovne tú stopu sledoval nežnými bozkami. Ambrin dych sa zrýchlil, každú chvíľu zalapala po dychu. Zdrapla ho za košeľu a otočila sa s ním tak, aby stál chrbtom ku dverám auta on. Vášnivo sa na neho pritlačila.
Bez jediného slova ju zdvihol do náručia, niesol ju z dažďa smerom ku vchodu do ich apartmánu a zatvoril za nimi dvere.

13 komentářů:

  1. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka za skvelé pokračovanie, teším sa na to čo sa bude diať ďalej :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Skvělě,děkuji :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Mockrát děkuji za překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za další kapitolu a těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za překlad a korekturu! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat