sobota 16. srpna 2014

Dcéra hriechu - 2. kapitola



Na schodoch ju Kai dobehol. Ovinul jej okolo drieku jedno rameno a zdvihol ju do výšky. Zároveň jej rukou zapchal ústa. Bolesť v prsiach ho pálila ako samo peklo. Nedokázal to pochopiť. Strelila mu do jeho chladného srdca.
Ale asi sa jej to zdalo vhodné, pomyslel si. Ako jemu samému, keď útočníkovi vytrhol z hrude tú prekliatu vec.

Amber
Žila. Bola tu. V jeho náručí.
Do pekla!
Všetky tie noci čo o nej sníval, čo sa kvôli nej zožieral, bolo to už tak dávno. Noci, za ktorých si predstavoval aj to, ako jej to falošné, zradcovské srdce vytrhne z hrude. Poslala ho na smrť. Našťastie pre neho sa veci vyvinuli trochu inak, ako si predstavovala ona.
Stále nosila vlasy dlhé po plecia, tie tmavoplavé pramene ako zo zlata, presne tak ako si pamätal. Jej dôverne známa vôňa, niečo medzi jahodou a vanilkou stúpala Kaiovi do nosa. Nemohol odolať pokušeniu, aby sa nezohol dolu k Ambrinmu krku a zhlboka sa nenadýchol, na zopár sekúnd sa nechal zaplaviť spomienkami, spomienkami na to, čo pre seba kedysi znamenali.
Teraz pre neho znamenala minulosť – ten pojem mal byť kľúčový.
Pohľadom mrkol na dvere na dolnom konci schodiska. Celou svojou váhou pritlačil Amber na stenu, takže sa dotýkali celým telom a tým aj zbrane v jej ruke, čím jej zároveň znemožnil akokoľvek ju použiť. I keď by ho nezabil ani druhý výstrel. Ale bolesť cítil a práve preto nestál o to, aby sa to stalo znovu.
„Päťdesiat rokov,“ prehovoril, „ päťdesiat prekliatych rokov.“ Toľko jej toho chcel povedať, na toľko vecí sa spýtať, že teraz sa divil, prečo mu nič iné nenapadá. Ale na druhej strane hudba hrala tak nahlas, že si beztak nebol istý, či by jeho slová vôbec počula.
Kai jej vykrútil zbraň, uistil sa či je zaistená a zasunul si ju za opasok. Ideálne to nebolo, ale pre túto chvíľu to musí stačiť.
Akokoľvek sa Amber bude pokúšať brániť a biť, nič jej nepomôže. Mal ju pevne v rukách. Napoly ju niesol, napoly ťahal po schodoch smerom hore. Nevliekol ju však späť do jej bytu, ale pokračoval ďalej hore, až kým sa neocitli na streche. Nebolo to celkom podľa jeho predstáv, ale na začiatok to musí stačiť.
Amber zdvihla lakeť a zarazila mu ho do čerstvej strelnej rany, čím mu spôsobila ostrú bolesť. Kai bol v pokušení jej to oplatiť a prstami sa jej zaboriť do zraneného pleca, ale napokon sa dokázal ovládnuť. Prišlo mu to veľmi úbohé. Namiesto toho zosilnil svoje zovretie s tým, že jej na ďalší útok už príležitosť neposkytne.
Nebol tu kvôli nej. Ale keďže ich už okolnosti spojili, nemal v úmysle ju znovu nechať ísť skôr, ako od nej dostane niekoľko odpovedí.
Jeho pôvodné poslanie bolo zistiť, prečo bol Asmodeus Leute v San Franciscu a vziať týmto mužom ich čierne duše. Tá sivočierna háveď vedľa neho bola dôkaz, že aspoň jeden z príkazov splnil úspešne.
Keď vyšli na strechu, Kai za sebou zatresol dvere. Hluk z ulice a hudba z baru prenikala až sem nahor, ale predsa len to tu bolo znesiteľnejšie ako v Ambrinom byte, či vo vnútri domu. Okrem toho, tu hore boli sami.
Po celý čas jej z úst nestiahol ruku, ešte stále jej ich zapchával. Všetkými silami sa jeho zovretiu bránila. Kai zovretie neuvoľnil ani o centimeter. Naopak. Pritiahol ju k sebe ešte tesnejšie a zohol sa k nej, až sa perami takmer dotýkal jej ucha. Cítil, ako sa roztriasla.
„Čo to má znamenať, Amber?“ spýtal sa tichým hlasom. Amber. Zvláštny pocit znovu vysloviť jej meno. „Si tu, žiješ. A nevyzeráš byť ani o minútu staršia, ako som ťa videl naposledy. Varujem ťa… Ako dlho to je? Päťdesiat rokov?“ Na chvíľu stíchol. „Teraz odtiahnem ruku a radím ti, aby si nekričala. Človek nikdy nevie, akú háveď to sem priláka.“
Potom mu jedným krátkym kývnutím dala na vedomie, že pochopila a on jej odtiahol ruku z úst.
„To isté by som sa mohla spýtať ja teba,“ poznamenala, keď znovu mohla hovoriť, ale neprestávala sa brániť voči jeho zovretiu. „Prečo si nezostarol? Ako to, že si ešte stále na žive?“
„Ach, že by sklamaná?“ Pustil ju zo zovretia, ale hneď nato ju chytil za zápästia a natočil si ju tak, aby jej mohol vidieť do očí. Zvlnené pramene jej padli do tváre. Všimol si červený hodvábny šál, ktorý si utiahla okolo pleca, aby zastavila krvácanie, krv však stále presakovala. Aké zlé to zranenie mohlo byť? Začal uzol na šále rozväzovať. To bolo hlúpe. Čo sa vôbec o jej zranenia stará?
Nespušťajúc z nej pohľad, držiac jej zápästia, pravou rukou vytiahol jej Taurus a pred jej očami ho prstami zohol. Keď to Amber videla, zbledla.
Potom ju pustil a bez námahy roztrhol hodvábny šál na dva kusy. Na jej neveriaci pohľad len sucho povedal: „Čo? Veď tá šatka už bola aj tak zničená.“
Predsa tu nešlo o roztrhnutý šál, kvôli čomu Amber zízala. Jednou rukou zohol jej pištoľ. Neuveriteľné. „Čo si zač?“ spýtala sa ho.
Kai sa zamyslel, či mu to, že jej povie pravdu, môže uškodiť. „Som Vykonávateľ.“ Počas toho ako jej odpovedal, hľadel na jej plece. Rana sa hojila tak rýchlo, že to mohol rovno pozorovať. Práve teraz to už bola len jazva, ktorá vyzerala byť najmenej mesiac stará a nie akoby sa jej to stalo ani nie pred hodinou. Nadvihol obočie. „A čo si zač ty?“
Bez toho aby odpovedala, len zatriasla hlavou a sledovala ako sa jej dotýka. Medzi obočím sa jej vytvorili vrásky. Toto vraštenie čela dokonale poznal. Ako často ho len na jej jemnej tvár hladil, len aby tie ryhy starostí odohnal? „Vykonávateľ?“, zopakovala po ňom. „Čo to znamená? Nejaký druh anjela smrti?“
Zarazil sa. Kai očakával, že ten pojem bude poznať. „Zberateľ duší,“ vysvetlil a keď videl, že jej to nič nehovorí dodal: „Pracujem pre Suketha… Setha, Seteha, Pána ničoty a chaosu, Boha spúšte a temnoty, vládcovi zla v podsvetí.“
Amber natočila hlavu k malátnej, hojdajúcej sa veci nad jeho ramenom. „To je duša?“
Kai bol opäť udivený, lebo normálny smrteľník temnú dušu vidieť nemohol. Ak ešte potreboval dôkaz, že ona bežným smrteľníkom nebola, tak ho práve teraz dostal. Možno nikdy prostým človiečikom nebola. To jeho obvineniu nepomáhalo, lebo on ním medzitým už nebol tiež. „Je to temná duša,“ odpovedal jej na otázku, „potrava pre Suketha. Spravuje celú armádu zberateľov duší.“
Amber sa roztriasla. „Potrava?“
Kai sa temne usmial. „Áno. Suketh ju zožerie. Prakticky je zlom živený.“
Pošúchala si ramená, mala pocit akoby jej mrzli, i keď na streche vládla príjemná teplota. Bola teplá noc. „A čo… s tým?“ Ukázala na jeho kožené vrecko, ktoré mal prehodené na pleci. S hrôzou si spomenula na to, ako tam to srdce napchal.
„Srdce? To je obeta pre Osirisa. Bude dané na váhu pravdy a spravodlivosti a spravodlivo odvážené.“
Opäť zatriasla hlavou. „Kto…?“
„Nie,“ prerušil ju. „Tu už hra jednostranných otázok a odpovedí končí. Ja som ti ich tiež pár položil. Teraz si na rade Ty. Ako si sa stala Asmodeovým dlžníkom? A ako si sa do toho dostala, kým sa mi podarilo ťa z tej pasce vytiahnuť?“
„Asmodeus?“
„Boh podsvetia. Démon, ktorý v ňom túži vládnuť.“ Kai si bol istý, že mu Amber nič nové nepovie, i keď sa tvárila, akoby to meno počula po prvý krát. „V tomto svete prevádzkuje nezákonné obchody každého druhu. Drogy, prostitúcia… Keď budeme vychádzať z toho, že tí týpci, s ktorými sme prišli do kontaktu, boli ľudia, prichádzam k záveru, že ty a Asmodeus máte niečo spoločné, preto ti zrejme venoval tvoju večnú mladosť. A teraz prišli za tebou sem, aby si vybral, čo mu dlhuješ.“
Kai nad tým uvažoval. Dajme tomu, že Asmodeus bol v spojení s Amber po celý ten čas. Potom mal vo svojej domnienke pravdu a vtedy na Pfeiffer Beach ho vlákala do pasce, aby vyrovnala svoje dlhy. Jeho život za jej. Keď nad tým tak rozmýšľal, tí muži, ktorým vtedy na pláži padol za obeť, mohli byť pokojne Asmodeovi zabijaci.
Mal dlhých päťdesiat rokov na to, aby premýšľal nad tým, prečo to Amber urobila. Bola tá odpoveď skutočne taká úbohá, ako sa teraz zdalo? Mohlo to byť tak, že ho Amber bez mihnutia oka vydala Asmodeovi?
Hľadel jej do očí a na okamih ho premohli predstavy spomienok. Ako sa ako silný morský príliv vrhá do jej vnútra. Amber bola taká krásna. Jej obočie vykresľovalo ušľachtilý oblúk, ktorý sa smerom von ľahko dvíhal hore. Oči mala svetlo hnedé s drobnými zlatými bodkami. Nemohol odolať a natiahol sa za jedným prameňom vlniacim sa okolo jej tváre. Sníval o jej vlasoch, ako sa ich dotýkal, ako k nim privoniaval. Pristúpil k nej bližšie. Mimovoľne trošku pootvorila ústa. Tiež si presne spomínal na tieto pery, na ich úžasnú chuť, keď ich bozkával.
„Mám to u teba, keďže som ti zachránil život,“ vyhlásil pokojným tónom. „To málo čo od teba za to očakávam, je poctivá odpoveď. Čo dlhuješ Asmodeovi? A prosím ťa, nehovor mi, že nevieš o čom hovorím.“
Kai sa jej upokojujúco dotkol líca. Peknú chvíľu len tak mlčky oproti sebe stáli. Vo vzduchu bolo cítiť silné napätie, akoby v ňom vybuchovali všetky ich spomienky.
Amber sa zrazu odvrátila. „Ja som sa zachránila sama,“ odvetila. Pohľad jej padol na jeho zakrvavené ruky.
Až teraz ho napadlo, že jej na líci zanechal červenú stopu. Ale považoval za lepšie, ak jej to nepovie.
Pre jej dobro. Zhnusene by si začala trieť miesto na tvári, ktorého sa dotkol a krv by sa dostala aj na jej ruky. „Ja skutočne neviem o čom to hovoríš. A meno Asmodeus mi tiež nič nehovorí.“
„Skutočne veríš, že ti to uverím? Myslíš, že som zabudol, čo sa stalo?“ Trpko sa zasmial. „Vždy si bola veľmi uzavretá. To som videl. Bol som presvedčený, že len potrebuješ čas a raz sa mi otvoríš. Dnes sa ťa pýtam, všetko to čo si mi narozprávala, či bolo z toho aspoň jediné slovo pravdivé.“
Amber mlčala.
Kai záblesk v jej očiach pochopil. Bol to pocit viny? Ľútosti? „Zomrel som…“ povedal, „pre teba.“
„Pre mňa?“ Stisla pery a opovržlivo pokrčila nosom. „Ako vidím, stále žiješ.“
„A ty si nezostarla ani o jediný deň. Nechceš mi to vysvetliť?“
Amber zaváhala. Vyhýbala sa Kaiovmu pohľadu. „Ako prvý vysvetli ty mne, ako si k tomu prišiel, prečo ma obviňuješ?“
Nezdalo sa, že by sa jej to chystal vysvetliť. Ale Kai chcel predovšetkým konečne vedieť, na čom bol. „Nedbám. Ale nie tu.“ Znova jej železným dotykom objal zápästia a sledoval, ako sa jej napli svaly. Chcela uskočiť. Len čakala na príležitosť, ako mu uniknúť.
Bezpochyby ju zápästia boleli, zlostne na neho zazrela. Kaiovi sa ten pohľad nepáčil. Cítil sa, akoby ju zatlačil do kúta. Akoby tu on bol ten zlý! Dobre, presne vzaté to bolo úplne opačne. Predtým, skôr ako ho Amber poslala do pasce, bol rozhodne jeden z tých dobrých.
Amber mu obdivuhodne rýchlo uskočila, pritlačila sa k zábradliu a vecným tónom sa spýtala: „Je tu viac týchto bytostí?“
„Vždy silná, však, Amber? Šetríš si nervové zrútenie na neskôr?“
„Pri mne budeš na zrútenie čakať ešte veľmi dlho.“
Podľa toho ako ju poznal, jej veril. Nepatrila k ženám, ktoré sa nechajú ľahko vyviesť z rovnováhy. Patrilo to k veciam, ktoré na nej tak veľmi miloval. Kai myslel na to, aké bola tenká hranica medzi láskou a nenávisťou. Nenávidel ju za jej zradu. Ale čím viac ho napadali podrobnosti z minulosti, tým viac sa vracali aj spomienky na to, aký blízki si kedysi boli a ako veľmi mu medzitým chýbala. S tým sa v ňom zároveň prebúdzala túžba po nej. Chcel cítiť chuť jej pier, tvrdo a vášnivo ich bozkávať, cítiť jej pokožku. Chcel si ju vziať hneď, tu, na streche pod hviezdami posiatou oblohou. Chcel do nej vniknúť a po všetkých tých rokoch sa v nej zahojiť.
Kaia šokovalo, ako prudko ho popadol nával silnej túžby. Musel sa veľmi ovládať, aby svojim chúťkam nepodľahol. Uvažoval o nociach, počas ktorých si v duchu maľoval ako sa jej mstí. Túžba po pomste by nemala poľaviť, ale teraz, keď tu stála vedľa neho, bolo pre neho pomyslenie na jej bolesť neznesiteľné.
Amber si ho pozorne prezerala, takže si takmer myslel, že jeho myšlienky uhádla.
Kai si zamyslene trel neoholenú bradu a vyšiel z neho tlmený smiech. „A aby som sa vrátil k tvojej otázke o tých bytostiach. Ešte štyroch z nich by si tam dolu mohla ponaháňať. Sú to Asmodeovi ľudia. Počítam, že do San Francisca cestovali pomerne dlho.“
To bol tiež dôvod, prečo tu Kai bol. Po vražde najmladšieho Sukethovho syna sa celé podsvetie vzbúrilo. Všetko bolo vnímané s nedôverou. Špeciálne Suketh celý vývoj a každý pohyb sledoval podozrievavými očami, všetko čo nezapadalo do normy. A to, že Asmodeus poslal do Frisca svojich mužov, každopádne mimo noriem bolo.
„Ak som to správne pochopil, Asmodeus Crew je v Toronte. Ale všetci jeho chlapci s Big Ralphom prišli sem.“
Amber odmietavo zakývala hlavou. „Môj ty bože, znieš ako niekto z gangsterských filmov. Nikdy v živote som v Toronte nebola. A meno Big Ralph mi nič nehovorí. Presne tak ako Asmodeus.“
Kai jednako videl, že sa jej na jazyk tlačí množstvo otázok.
Lenže stále nahnevane triasla hlavou a stručne povedala: „Tak fajn, ideme.“
Pozorne ju počúval. To bola celá ona, tie jej priamočiare spôsoby, ktoré na nej mal tak rád. Zároveň sám seba napomenul. Čo, dočerta myslela tým „ideme?“ Veľmi dobre vedel, že bude lepšie, keď sa od nej bude držať ďalej. Už sa raz spálil, a poriadne.
Nazlostene sa pokúšal tieto pocity zo seba striasť.. „Čím to asi je, že máme zrazu rovnaký názor? Alebo som pre teba niečo ako menšie zlo?“
„Niečo také. Zatiaľ to tak je.“
Chcela sa obrátiť ku dverám, ktoré viedli ku schodisku a ktorými sem vošli, ale Kai ju zadržal. „Nesprávny smer,“ poznamenal. Chytil ju za predlaktie a ťahal ju opačným smerom k zábradliu.
„Ale, myslela som…“
„Nemysli,“ prerušil ju. „Jednoducho dôveruj môjmu vedeniu.“ Cez zábradlie pozrel dolu na ulicu. Potom sa otočil späť k nej a posmešne sa usmial: „Teda, ak by si sa ešte nechcela stretnúť s kolegami našich mŕtvych priateľov.“ Bradou ukázal na koniec ulice, ktorá ležala priamo pod nimi. Stáli tam dvaja muži. Aj z tejto vzdialenosti a pod tlmeným osvetlením videla ich obrysy, ako si pokojne poťahujú z cigariet.
„Odkiaľ vieš, že patria k nim? Mohli by to predsa byť jednoducho dvaja muži, ktorí vedľa seba stoja a fajčia.“
„Poznám ich tváre.“
Amber to najskôr musela stráviť. Mohol v takej tme vedieť rozlíšiť tváre ľudí, ktorí stáli takmer o celý blok domov ďalej? „Si iný ako predtým,“ povedala pevne.
„Áno, to je pravda,“ odvetil chladne. Nemal ani najmenšiu chuť čokoľvek jej vysvetľovať. Napriek tomu sa jej chcel spýtať na ten smutný podtón, ktorý zachytil v jej hlase.
Opäť ju vzal za rameno a ťahal ju k druhej strane strechy, ktorá bola otočená na opačnú stranu od nočného klubu.
„Ako sa dostaneme dolu? Nie sú tu žiadne schody.“ V Ambrinom hlase zaznel náznak paniky.
„Tak ako zvyčajne,“ vyhlásil Kai sucho. Bez výstrahy ju objal oboma rukami, zdvihol ju a skočil s ňou dolu. Jej výkrik udusil tým, že si jej hlavu pevne pritlačil k ramenu.
„Boli to predsa len dve poschodia,“ povedal potom, čo pristáli. „To je hračka.“ Uistil sa, že stojí pevne na nohách a ukázal smerom k ulici. „Ideme.“ Musel uznať, že sa z počiatočnej hrôzy rýchlo spamätala, vlastne ju ledva dala najavo.
Na ďalšie uvažovanie teraz nemal čas. Rozbehol sa a keď sa k nemu Amber dostatočne rýchlo nepridala, vzal ju za ruku a silno ňou trhol. Nepotreboval sa rozhliadať po okolí. Vedel, že ich nasledovali. Cítil to. A zdalo sa, že Amber to cíti tiež. Každopádne utekala tak rýchlo, ako dokázala.
Pred bočným vchodom do viacpodlažnej garáže sa Kai zastavil. Vyrazil dvere. „Bež, hore!“ rozkázal.
Amber brala dva schody naraz. Kai sa držal tesne za ňou, potom ju predbehol, rozrazil dvere na podlaží P3 a vsunul Amber dnu. Žiarivé putá, ktoré držali čiernu dušu, sa napli. Kai tú vec počas chôdze potisol ďalej od seba, zatiaľ čo Amber to kútikom oka nedôverčivo pozorovala. Má ešte dvadsatštyri hodín, kým bude musieť dušu a srdce odovzdať v podsvetí. Ale tam so sebou Amber vziať nemohol a v tejto chvíli ju tu ani nemohol nechať samu.
Potom čo zabočili za roh schodiska, sa Amber náhle zastavila, uvidela pred sebou cabriolet. „To je…“
„… Corvette, ročník 1960, vo vynikajúcom stave,“ doplnil. Za ich bývalých spoločných čias to bolo jeho vysnívané auto. Urobil by všetko možné, len aby si ho jedného dňa mohol dovoliť. Kai si spomenul na svoje narodeniny, a na to, ako ho Amber prekvapila vlastnoručne vyrobenou pohľadnicou. Bola to fotografia takejto Corvette, vystrihnutá z časopisu a znovu nalepená.
„Zdá sa, že zberatelia duší vôbec nezarábajú zle,“ poznamenala.
Kai jej otvoril dvere spolujazdca. „Ľudia, ktorých zabíjam a ich čierne duše potom dávam ako potravu Sutekhovi, sú bez výnimky takí zlí, že si to ani nedokážeš predstaviť.“ Usmial sa a kožené vrecko, v ktorom bolo uložené srdce, odložil pod jej sedadlo bez toho, aby sa na ňu čo i len pozrel. Nahol sa k nej.
Amber na chvíľu zadržala dych a obranne zdvihla ruky. Ale keď si uvedomila, že jej len zapína bezpečnostný pás, hanblivo sa začervenala.
Kai ho zapol s úsmevom. „Vo svojej práci som dobrý. A ani odmena nie je zlá.“
To bola čistá pravda. O čom sa už ale nezmienil bolo, že jeho postavenie v hierarchii zberateľov duší nie je nijako vysoké a od toho závisela jeho existencia, vždy musí splniť povinnosť. Bol to život na ostrí noža, ale on sa s ním uspokojil, aj keď bol stále pod tlakom. Kai sa domnieval, že jeho kolegovia na tom nie sú inak.
Bez ďalšieho zdržovania by mali vyraziť. Začul zavytie silného motora a zapišťanie gúm. Bolo na čase zmiznúť.
Amber sa pevne chytila dverí. V ďalšej sekunde sedel vedľa nej za volantom a naštartoval motor. Sotva dorazili k východu, ktorý sa v prudkých zákrutách stáčal nadol, vysokou rýchlosťou sa k nim hnalo obrovské SUV, čierny Hummer.

15 komentářů:

  1. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za další kapitolu a těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad další kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  8. dík za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Dík za vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat
  10. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  11. Děkuji za překlad! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat