sobota 9. srpna 2014

Dcéra hriechu - 1. kapitola





San Francisco, Kalifornia

Súčasnosť


Lovili ju. Boli traja, možno aj viac.
Tu sa dalo ukryť len na pár miestach, ale vonku ešte oveľa menej.
Amber Halová, plná adrenalínu preskočila za posteľ a učupila sa na všetky štyri, pritom nespúšťala oči s otvorených spálňových dverí. Nikto sa neukázal. Zatiaľ.
Srdce jej bilo až v krku. Z postele strhla matrac a pozdĺžne ho pred seba postavila. Síce ponúkal len smiešnu ochranu, ale vždy lepšie ako nič. Z diery v jeho rube vytiahla svoj Taurus Millenium Pro, zbraň s krátkou hlavňou, ktorá jej perfektne sadla do ruky.
Prenikali k nej zvuky z diskotéky pod jej bytom, udierali do takého istého taktu ako jej zrýchlený pulz. Bývanie nad barom sa ukázalo byť kliatbou i požehnaním zároveň. Požehnanie zriedkavejšie. Keď mala náladu, užívala si koncerty zadarmo. Kliatbou, keď sa márne pokúšala zaspať, vtedy to bez štupľov do uší bolo nemožné. Dnes večer prevládla tá kladná stránka. Hudba bola dostatočne nahlas, aby prehlušila bojovú trmu – vrmu. Pravdepodobne by nebolo nápadné ani to, keby sa tu strieľalo.
Strelná zbraň bola Ambriným bábätkom, to jej bolo jasné už od nepamäti. V jej živote boli veci, bez ktorých sa nemohla zaobísť. Takže, usilovne trénovala a vedela, ako protivníka vyradiť z boja. Hlava alebo srdce – ale srdce ako prvé.
Amber bola nervózna. Nevedela, ako na ňu prišli. Kto dverami vojde dnu, smrteľník či nie? Nebola si istá.
Grif je v zbrani, keď sa rozhodnú skutočne vstúpiť, tiež ich použijú. A strieľaj len vtedy, keď ti nezostane žiadna iná voľba. Tá spomienka ju zasiahla s bolestivým bodnutím. Povedal jej to Kai. Akoby jeho hlas počula priamo v ušiach. Chladný, vecný. Presne ako jeho pohľad. S rovnakou striedmosťou sa jej vyznal aj s tým, že ju miluje. Aj keď na tom trval, musela si chrániť vlastnú kožu, koniec-koncov o tom bola taktiež presvedčená, myslela to s ním vážne.
Žiaľbohu to bol nesprávny záver. Nemiloval ju – zradil ju.
Amber tie spomienky odohnala. Ak chcela mať vôbec nejakú šancu z tejto pasce na myši uniknúť, nemohla odvracať svoju pozornosť iným smerom. Odkedy bola opäť v San Franciscu, na Kaia myslela až príliš často.
Rýchlo sa natočila k vysokému zrkadlu za sebou, aby mala zo svojho úkrytu dobrý výhľad a vkĺzla hlbšie do kúta. Teraz v zrkadle videla od obývačky až k vchodovým dverám. Už veľakrát tento scenár skúšala, len pre prípad. Oboma rukami ovinula Taurus a palcom ho odistila.
Stále v ňom existuje odraz, moja milá. Musíš sa len dostatočne pozerať. To bol múdry tip od Kaia, zachoval sa v jej spomienkach po celé roky. Tej noci, kedy Kai zomrel, bola na stope pochopenia odrazu zrkadla. Ale dalo jej to len žiaľ, beznádej a hrôzu. A nad všetkým bolo poznanie, že práve on ich zradil a zapredal. Dodnes nevedela prečo.
Sekundy sa ťahali trýznivo pomaly. Doslova. Takmer ich mohla cítiť na koži. V ústach mala sucho, akoby zjedla funt piesku. S úsilím v sebe potlačila chuť ujsť, ktorá sa v nej nástojčivo hlásila.
Lovci, tak ich nazvala jej matka. Najmenej traja toho druhu boli tu vonku a hrali sa s ňou na mačku a myš. Momentálne bola práve Amber tou prekliato bezradnou myšou. Niekým, kto je dostatočne blbý, aby sa v takejto pozícii ocitol. Práve ju jej šiesty zmysel opustil. Na Market Street sa zastavila len na krátko a urobila to tak, akoby za splnu mesiaca len pozorovala Flat Iron Biulding (*Histor. budova v San Franciscu), na bielo osvetlený proti čiernej nočnej oblohe. Pôsobivý obrázok, ale práve teraz ju vôbec nezaujímal. Oveľa dôležitejší boli traja muži v jej blízkosti. Šli oproti nej smerom dolu, k Sutter Street. Jeden blok ich sledovala, ale potom to vzdala, až kým sa muži o niečo neskôr neobjavili pri nočnom klube, pred vstupom do jej bytu. Náhoda bol výraz, ktorý sa v Ambrinej slovnej zásobe nevyskytoval.
Už bolo príliš neskoro len sa obrátiť a jednoducho utiecť. Chytili by ju. Tu, vo svojom byte v spoločnosti Taurusu sa cítila podstatne lepšie. Jednako tu stále bola možnosť, že tí traja típci nedostanú, čo chcú. Pravdepodobne nepočítajú s tým, že bude Amber ozbrojená.
Keď otvorila domové dvere, ani jeden z nich k nej nezdvihol hlavu. Jednako si bola istá, že to nepotrvá dlho a objavia sa tu hore. Tu bola príliš ľahkou korisťou. Nebude to jej prvá porážka, ale to už patrí minulosti. Od tej záležitosti s Kaiom už bola prekliato opatrná. S tým, že zbraň ani na okamih nepustila, siahla pod posteľ a potiahla za úzke remienky čierneho ruksaku. Ustavične bola pripravená a nutne aj zbalená, len zopár vecí na prezlečenie, peniaze v hotovosti, doklady a vybavenie prvej pomoci. Všetko ostatné v malom byte tu môže zostať. Tak či tak, nemala viac času. Už sa tu aj tak zdržala pridlho. Necítila žiadny nával sentimentality a ani túžbu vracať sa do San Francisca. Existuje predsa mnoho miest na svete – prisahala si Amber, len si vybrať, v ktorom ešte nebola.
Bez toho aby spustila pohľad z dverí sa obrátila a dala si ruksak na plecia. Nakrátko zvážila možnosť, že si ako núdzový východ vyberie okno po jej ľavici. Avšak musí zvážiť riziko, že sa môže dočkať nemilého prekvapenia, ak jej prenasledovatelia nechali niekoho stáť dolu pred dverami. Na prestrelku na očiach pred nočným klubom nebola pripravená. Takže zostane kde je a môže len dúfať, že sa rozhodla správne.
Kým sa niečo začalo diať prešlo veľa času, toľko, že Amber už začala dúfať, že žiadnu nezvanú návštevu ani nedostane. Potom začula a v zrkadle videla čosi strašidelné, ako niečo silné narazilo do dverí a po krátkom odpore roztrieštené vyleteli zo zárubní. Treskot sa miešal s beatovou hudbou z diskotéky.
Amber sa neodvažovala ani dýchať. Nervózne sa jej zovrel žalúdok, cítila sa, akoby jej kovovým pásom stiahli hrudník. Zbraň jej stále pokojne ležala v ruke.
Zostala v úkryte za matracom a odrazom v zrkadle pozorovala, ako dnu vstúpil prvý muž. Mal atletickú postavu. Jeho chladný, ostražitý pohľad svedčil o skúsenom lovcovi. Dlhé, dozadu sčesané vlasy a tri ťažké zlaté reťaze na krku. Zostal stáť a dával si na čas, pokojne sa rozhliadal. Dvaja muži, ktorí ho nasledovali boli mladší ako on a tiež nemali jeho svalnatú postavu. Ani jeden z nich nepatril k mužom, ktorých videla predtým.
Čo boli zač? Normálni smrteľníci? Alebo niečo iné – tak ako ona sama?
Ešte nikdy jej neboli jej prenasledovatelia tak tesne za pätami ako teraz. S jednou dávnejšou výnimkou, na to si Amber spomínala až príliš dobre, keď ju Kai s kyticou v ruke lákal ku Coit Tower. Inak bola stále na pozore. Výstrahy svojej matky brala príliš vážne. Presne ako aj strašné príbehy o zlých mužoch, ktorí po nich idú. Odkedy Amber dokázala vnímať, jej matka ju pred nimi varovala.
„Ako mám vedieť, či sú tí muži zlí, mami?“
„Spoznáš to. Srdcom to vycítiš. A keď ťa uvidia. musíš bežať preč tak rýchlo, ako budeš môcť. Nič nebude dôležitejšie. Len utiecť a skryť sa.“
Prečo som ťa nepočúvala aj dnes večer, mami, a hneď neušla, hneď ako som ich dnes v noci zazrela? Po tej chybe ju už nič neochráni. Mohla len dúfať, že sa jej to nestane osudným.
Hudba zdola sa zdala byť ešte hlasitejšia. Basy duneli, až takmer cítila ako stúpajú hore k nej. Týpek s dlhými vlasmi ramenom mykol ku kuchyni, načo sa jeden z mladších pohol tým smerom a podľa toho, čo Amber z neho mohla vidieť, sa jej vôbec nepáčil. Opatrne sa odvážila zo svojho úkrytu vykuknúť, aby v zrkadle videla na väčšiu plochu bytu.
Na ďalší pokyn chlapa, ktorý bol očividne ich vodcom, sa tretí vydal jej smerom. V ruke mu zažiarila čepeľ noža. Amber sa tomu začudovala. Pretože tí, ktorým sa jej len tak-tak doteraz podarilo uniknúť, ktorí ju lovili, u nich videla všetko možné – siete, kyjaky, lasá – ale nikdy nôž či búchačku. Ani tej noci na Coit Tower.
Keď sa ich vodca otočil, v zrkadle sa stretli pohľadmi. V okamihu sa mu v ruke objavila pištoľ. Niečo zakričal. Kvôli hlasnej hudbe nedokázala porozumieť, čo to bolo. Ten veľký vo dverách do spálne zaklial a zároveň sa načiahol po svojom ruksaku. Týpek s nožom bol krok pred ním. Ich zbrane zreteľne naznačovali, že tu boli preto, aby ju zabili. Možno by dokonca jej mŕtve telo rozkrájali na kusy, keby vedeli, že smrť pre Amber neznamená to isté, čo znamená byť mŕtva.
Každopádne. Amber bola rozhodnutá, že sa tak ľahko svojho života nevzdá. Vzpriamila sa, držiac pred sebou zbraň, krátko sa nadýchla a začala páliť. Prvá strela zasiahla toho mladšieho rovno medzi oči, ďalšia tesne pod lícnu kosť. Na okamih akoby sa zastavil čas. Amber potlačila zvracanie. Dokonca aj keď s pištoľou zaobchádzala už dlhú dobu, ešte nikdy nestrieľala po ľuďoch.
Zaváhala len na sekundu, s pohľadom upretým na posledného zamierila. Vrhol sa na zem.
Strela dopadla medzi ňu a vodcu skupiny. Amber sa pokúšala potlačiť paniku. Nemala strach zo smrti, len z toho, že nepriateľom padne do rúk živá. Musíš urobiť všetko čo sa dá, aby si unikla. Všetko. Boli to slová jej matky. Počula to od nej snáď tisíckrát. Mala pocit akoby jej žalúdok stisla ľadová päsť.
Nie. Smrti sa nebála. Túto skúsenosť mala už tri razy, prežila a celkom dobre sa bez toho zaobíde. Po prvý krát ako päťročná, keď ju prešla dodávka. Keď sa znovu prebrala, ležala v kaluži krvi na drevenom stole. A keď potom otvorila oči a posadila sa, ženy, ktoré sa okolo nej nachádzali, začali kričať, prekrižovávať sa a utiekli preč. Jej matka sa k nej ponáhľala, vzala ju na ruky a tak s ňou ušla. Až na šaty, ktoré v tej chvíli mali oblečené, nechali všetko za sebou.
Od tej chvíle sa všetko pokazilo, Amber vedela, že je iná a že ju kvôli tomu rozdielu prenasledujú. Niečo bezmenné, nehmatateľné, niečo čo od nej lovci chceli. Matka ju pred tým varovala, aby sa nikdy nedala dostihnúť. Čo nasledovalo neskôr, bolo kruté, horšie ako si kedy predstavovala. Po všetkých tých rokoch útekov by mala matku zradiť? Nikdy! Teraz už bola mŕtva a to tajomstvo si vzala do hrobu. Amber ponechala osudu, osamotenú. Jej osud bol ako príšera, ktorá nemohla zomrieť a ktorej rany, akokoľvek boli ťažké, v priebehu pár hodín sa zahojili.
Amber klesla na kolená o okamih skôr, ako okraj matraca roztrhla guľka. Nato sa Amber hodila na brucho a popod posteľ na neho vypálila. Keď vodcu strelila do členku, krv a úlomky kostí striekali na všetky strany.
Ale ten veľký nepadol. Naopak. Zaklial, hodil sa krížom cez posteľ a matrac a celou svojou váhou ju chcel prišpendliť k stene. Amber sa duchaprítomne vrhla k opačnému koncu postele, čím sa dostala do bezpečia a opäť vyskočila na nohy. Kútikom oka v zrkadle zachytila ďalší pohyb, ale nebola schopná určiť, čo za muža to bolo. Či jeden z tých, čo tu už boli alebo sa pridal ďalší prenasledovateľ.
V tejto chvíli to nehralo žiadnu rolu. Schmatla týpka za vlasy a vrazila mu do oka, vidiac ako dvíha zbraň a v ďalšom okamihu cítila tlmenú ranu do ľavého ramena. Amber zakolísala. Zacielila ako sa to naučila: nádych, zadržať výdych, stisnúť. Chlapovi guľka prenikla ponad ľavé oko do lebky. Krv a tkanivo mozgu sa rozprsklo na tapetách pieskovej farby. Potom nasledovala ďalšia rana, pre istotu, i keď to na stene a podlahe narobilo riadne svinstvo.
Nepozerať. Nepremýšľať o tom.
Amber bola ľahko náchylná na závraty. Cítila, že je na tom zle. Ešte nikdy nebola k niekomu, koho musela zabiť, tak blízko. Teraz boli hneď dvaja.
Zhlboka sa nadýchla a otočila sa k dverám do obývačky, kde ju mal očakávať posledný návštevník. Ale nikoho nevidela.
Teraz to bude kritické. Až doteraz mohla využiť moment prekvapenia. Jej prenasledovateľ očividne nečakal takú obranu. A táto jej výhoda ho teraz len rozzúrila. Chytila sa za ľavé rameno. Rana, kam ju strelil, silno krvácala.
Rýchlo sa okolo seba rozhliadla. Purpurovočervený hodvábny šál hodený na nočnej lampe bol presne tým, čo potrebovala. Kúpila ho pred mesiacom, lebo sa jej páčila jeho farba, ale nikdy ho nenosila. Pravou rukou a za pomoci zubov utiahla šatku tak pevne, ako sa len na núdzový obväz dalo, pričom nespúšťala oči z dverí do obývačky.
Dolu v bare ruch pokračoval. Zrejme tam strieľanie počuť nebolo, alebo ho jednoducho nikto nebral na vedomie, možno si mysleli, že to niekde na pobavenie strieľali ohňostroj. Ale zostávajúci lovec zrejme ešte neodišiel. Teraz bol varovaný a musel rátať s tým, že je ozbrojená. Možno mal dôvod, prečo sa zatiaľ neukázal. Zdanlivo len vyčkával, čo sa stane, možno striehol na to, že bude neopatrná a urobí chybu.
Amber sa v zrkadle pokúšala niečo zachytiť, mohla ale vidieť len cez chodbu ku dverám, do ďalšej izby nie. Preplazila sa ku dverám, pritisla sa chrbtom ku stene a búšiacim srdcom opatrne nazrela za roh. Skutočne sa tu objavil niekto štvrtý. Mohla ho vidieť len zozadu, bolo ale poznať, že niekoho ľavou rukou drží pod krkom. Tmavé vlasy, tmavá bunda – viac nezaregistrovala, prudko stiahla hlavu a opäť sa pritlačila k stene.
O čo mu ide? Zabijú sa navzájom? Pravdepodobnejšie ale bolo, že nový je celkom iný a hral tu úplne neznámu rolu.
Náhle boli karty v tejto hre nanovo rozdané. Amber hučalo v hlave.
Musela vypadnúť. Aj keď bola dosť chytrá a zastrelila dvoch, bola si istá, že ani jeden z nich ju nesledoval. Niečo tu nebolo v poriadku. Zastreliť ľudí v nutnej obrane bola jedna vec. Ale vystreliť na niekoho od chrbta…
Čo najopatrnejšie ešte raz vyzrela za roh. V tom momente náhle zavládlo ticho. Skupina dolu si pravdepodobne urobila pauzu.
Muž v tmavej bunde protivníka stále držal pod krkom. Prsty mu zarýval do hrdla. Potom vystrelil druhou rukou dopredu a úder bol sprevádzaný škaredým zvukom lámajúcich sa rebier, v hrudi mu zanechal veľkú dieru.
Amber si zahryzla do päste, pri tom zvuku v sebe musela zadržať výkrik. V nemom výkriku otvorila ústa. Hruď sa jej zrýchlene dvíhala.
Nebola schopná sa do toho zamiešať, ale jednako nemohla odvrátiť pohľad. Bolo to hrôzostrašné. Útočník s tmavými vlasmi vytrhol protivníkovi z hrude srdce. Na stenu vysokým oblúkom vystrekla krv. Chvíľu držal ešte tlčúce srdce v dlani a následne ho vopchal do akéhosi vrecka. Zo svojho miesta to Amber nedokázala rozoznať.
Preč. Musí preč, ale nohy ju nechceli poslúchnuť. Bola ochromená zdesením. Všade bola krv – na stenách, na podlahe. Obaja súperi sa nad tým svinčíkom stále týčili.
Či zo seba vydala nejaký zvuk, čím na seba upútala útočníkovu pozornosť, nevedela. Otočil hlavu, ale nie tak aby mu mohla vidieť do tváre a povedal: „Nie som tu kvôli tebe.“ Ten hlas znel drsne ako brúsny papier, rozochvel ju.
Ešte raz zaútočil na otvor v hrudníku. Amber urobila krok do strany a keď z mŕtvoly vytiahol slizkú, čiernu vec, ktorá sa mu skrútila okolo predlaktia, stuhla. Potom sa tá vec uvoľnila a ako tmavý, mastný oblak sa vo výške zabijakových pliec zakolísala, kde sa to akoby za pomoci nejakých žiarivých pásov ukotvilo a pevne držalo vo vzduchu.
„Vypadni,“ povedal a obrátil sa späť k svojej obeti. Potom, čo mu pustil hrdlo, padlo to neživé telo na zem.
Amber sa roztriasli kolená, ako sa vôbec udržala na nohách, sama nevedela.
Počula ostré nadýchnutie, potom sa cudzinec otočil a vydal sa k nej, Amber bola ako zasiahnutá bleskom. Tmavé, na krátko ostrihané vlasy, vysoko postavené lícne kosti, tmavé, husté mihalnice objímajúce jeho oči, neskutočné.
Výraz tváre mal bezvýrazný a chladný, bez pocitov, ktoré práve zaplavili Amber. Ešte stále neverila vlastným očiam.
Kai.
Nemôže to byť on. To nie je možné.
Bol mŕtvy.
Amber v sebe nedokázala zadusiť hysterický smiech. Ale na druhej strane, nikto než ona sama nevedel lepšie, že smrť neznamená bezpodmienečne koniec existencie.
Ale Kai? Videla jeho mŕtve telo. Navštívila jeho hrob, aj keď len jediný raz. Na to, aby tam chodila častejšie, si dostatočne nedôverovala. Tí, ktorí ju lovili, striehli presne tam, len aby sa jej dostali na stopu.
Nie, bola tam dvakrát. Dostatočne hlúpa, aby to riziko podstúpila. Keď tu bola prvý týždeň, na jeho narodeniny. Vzala kvety a vydala sa k jeho hrobu. Margarétky, lebo to boli kvety, ktoré jej stále posielal. Sama nedokázala pochopiť, že mohla byť natoľko hlúpa. Vydala sa svojim prenasledovateľom, v záchvate sentimentality a smútku v srdci sa o päťdesiat rokov neskôr s margarétkami vybrala k hrobu.
To muselo byť príčinou tohto všetkého. Po celých tých rokoch samoty stále striehli na jej príchod.
Svetlo prenikajúce z ulice do miestnosti dopadlo na jeho hranaté črty. Stretli sa pohľadmi, ale Amber mu v očiach nedokázala vyčítať ani známku citu. Ani láska, ani nenávisť, možno ani náznak poznania.
Pod nimi znovu začala hrať hudba. V ušiach jej zadunel beatový rytmus. Či to bol jej pulz, ktorý búšil tak zúrivo, že sa jej až zatmelo pred očami?
„Amber.“
Videla ako jeho pery to slovo formovali, lebo jeho hlas počuť nedokázala. Akoby jej niekto zovrel hrdlo. Napoly v bezvedomí sa zatackala smerom k dverám, ale Kai jej zastúpil cestu.
„Nechaj ma prejsť!“ zakričala. Ani teraz si nebola istá, či ju cez burácajúcu hudbu vôbec mohol počuť.
Len na ňu mlčky civel.
Amber sa pozrela najskôr na mŕtvolu s prerazeným hrudníkom, ktorá ležala na zemi v kaluži krvi, potom na šedú, amorfnú hmotu, ktorá sa vznášala nad Kaiovým ramenom. Nasucho preglgla. Potom potichu prehovorila. „Je mi to ľúto,“ zdvihla zbraň a vystrelila. Strelila Kaia priamo do srdca.

9 komentářů:

  1. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Dík za Vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc, docela drsné, no, uvidíme, jak se to vyvine...

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat