pátek 15. srpna 2014

Špinavá krev - 34. Kapitola




Zdalo sa, akoby si slnko dávalo extra načas, kým zmizlo za obzorom. Keď posledné lúče svetla vybledli, obzerala som sa, napätá a pripravená na zadnom schodisku. Nakoniec sa ružové svetlo zmenilo na sivé a tiene sa stali dostatočne dlhými na to, aby sa to dalo považovať za večer. Otočila som sa, ponáhľala sa dovnútra. Celý dom bol prevoňaný čokoládou. Nasledovala som ju a zistila som, že Fee je v kuchyni. Bola špinavá od múky až po lakte a šmuhy na tvári.

„Myslela som si, že si ostala u Bennyho?“ spýtala som sa.
„Vera ostala. Ona to zvládne. Okrem toho, potrebujeme každého.“
Prikývla som. Za poslednú hodinu sa aspoň tucet áut objavilo na príjazdovej ceste. Novým prišelcom som nevenovala prílišnú pozornosť a oni ma tiež nechali na pokoji. Väčšina z nich ostala ukrytých v dome, zatiaľ čo ich Jack oboznamoval s plánom. Bola som vďačná za ich pomoc, a pritom som dúfala, že ju nebudeme potrebovať.
„Už je čas?“ spýtala som sa.
Fee zažmurkala od časovača na rúre a utrela si ruky do zástery. „Takmer.“
„Čo pečieš?“
„Brownies.“ Venovala mi napätý úsmev a pokrčila ramenami. „Keď som nervózna, pečiem.“
„Idem pohľadať Jacka. Skontrolovať, či je pripravený,“ povedala som.
„Tara, počkaj,“ povedala. Zastavila som sa a netrpezlivo sa otočila. „Len som chcela, aby si vedela, že som volala tvojej starej mame.“
„Prečo?“
„Z odkazu tvojej mamy to znelo tak, akoby chcela, aby to vedela. Vera povedala, že by to bola dobrá myšlienka, keby... no, keby to nešlo tak, ako chceme.“
Prehltla som hrču veľkosti melóna, ktorú som mala v krku. „Čo povedala?“
„Už bola na ceste. Povedala, že tu na nás počká, keď sa vrátime, ak pôjde všetko podľa plánu.“
„Bola už na ceste?“ spýtala som sa.
„Tvoja mama jej zrejme volala tesne predtým, než... no predtým, než ju prišiel vyzdvihnúť Leo. Tvoja starká sa jej to snažila vyhovoriť, ale ona nepočúvala, takže nasadla do prvého lietadla.“
„Páni.“ Len pri tom vedomí som sa cítila lepšie. Babka bude vedieť, čo robiť. Lenže Fee povedala, že príde až po boji. „Vďaka, Fee. Vážim si to.“
„Môžeš ísť nájsť Jacka,“ povedala a zamávala mi od vody, ktorá jej tiekla na ruky biele od múky. „Idem nám zabaliť nejaké jedlo.“
K mojej úľave boli Jack a ostatní už vonku, usadení v rôznych vozidlách s vojenským arzenálom. Derekove SUV bolo otvorené a on spolu s Wesom ukladali škatule so zdravotníckym materiálom do nákladného priestoru. Bailey stál obďaleč, pozorujúc ich s chladným výrazom na tvári.
„Zase ťa vynechali?“ spýtala som sa, keď som k nemu došla.
„Ako obvykle. Čo je hlúpe. Už aj predtým som bol na misiách. Jack je len...“
„Prehnane starostlivý?“ dokončila som.
Povzdychol si. „Hej.“
„Ja viem. Neznášam, keď to robia.“
„Aspoň môžem ostať v aute namiesto toho, aby som sa ponevieral tu,“ povedal, hoci to neznalo, že by ho to veľmi povzbudilo.
„Jasné,“ súhlasila som.
Jack zabuchol posledný kufor a otočil sa čelom k voľne postávajúcej skupine. Premýšľala som, či teraz prišla tá časť s inšpirujúcim príhovorom o tom, ako máme držať spolu, o tom, ako máme ostať opatrní, alebo odvážni, alebo čokoľvek iné, ale všetko, čo povedal, bolo: „Poďme.“
To mi stačilo.
Všetci sa oddelili od skupiny do rôznych smerov. Zaváhala som, neistá, kam mám ísť. Wes podišiel ku mne. „Pôjdeš so mnou?“ spýtal sa.
Obzerala som sa, hľadala som Milesa, neistá, či moje nervy dokážu práve teraz vydržať jazdu autom s Wesom. Nie vzhľadom na to všetko. Ale Milesa som nikde nevidela a jeho auto bolo prázdne, takže som prikývla a potom som sa usmiala na rozlúčku na Baileyho.
„Uvidíme sa potom,“ povedal.
Pohla som sa a držala som ruky pri dverách, hovoriac si, že jediný dôvod, prečo som išla s Wesom, boli vyhrievané sedadlá.
„Máš svoje kolíky, áno?“ spýtal sa, posúvajúc sa v súlade s procesiou pred nami.
„V topánke.“
„A zbraň?“
„Vo vrecku.“
„To je dobre.“ Bol napätý. Nedokázala som to počuť v jeho hlase, ale videla som to v jeho pevne zaťatej sánke. „Tara, je mi naozaj ľúto, že si si myslela, že som sa s tebou rozišiel. Tak to naozaj nie je.“
„Práve teraz o tom nedokážem hovoriť,“ povedala som. „Nie s tým všetkým, čo sa na nás chystá.“
„Rozumiem.“
Ponorili sme sa do ticha a neprehovorili sme až dovtedy, kým sme nezaparkovali auto niekoľko blokov od toho skladu. Wes siahol po kľučke, oči sústredené na mne.“
„Bude to v poriadku, však?“ spýtala som sa.
Natiahol sa a vzal ma za ruku. „Bude to v poriadku,“ povedal, znejúc presvedčivejšie, než som sa cítila.


11 komentářů:

  1. Vdaka za kapitolu:-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. Diky za preklad fakt super prekladáš a už sa teším na ďalšiu kapču

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za pokračování.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Dík za Váši práci :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat