pátek 8. srpna 2014

Špinavá krev - 32. Kapitola 2/2

V poslednú chvíľu som uskočila a len tak-tak minula jej predĺžené pazúry. Zasiahli koberec, takže v mieste dotyku zanechali vytrhnuté vlákna. Jej hlava sa otočila a keď ma zbadala, pery sa zvlnili dozadu, odhaliac žiarivé tesáky. Urobila som ešte niekoľko krokov smerom ku kuchyni, dúfajúc, že nájdem viac voľného priestoru, v ktorom by som sa mohla pohybovať. Kútikom oka som videla, že Wes a Benny sa sotva držali na vlásku ľudskej podoby. Wes stále držal Bennyho prišpendleného ku stene a obaja sa vrteli a chveli túžbou ostať človekom.

„Nie je tu dosť miesta, Benny,“ varoval ho Wes.
Potom po mne znovu išla Kat. Zovrela som kôl v ruke a sklonila sa do podrepu, znovu sa uhýbajú, hľadajúc nejakú príležitosť. Útok viedla zubami a skutočne tam nebol žiadny priestor na manévrovanie okolo nich, takže som bola nútená buď ju obísť, alebo ustúpiť. Problém bol v tom, že nebol priestor ani na jedno z toho. Asi o tri sekundu neskôr môj chrbát dopadol na chladničku a ja som si uvedomila, že už vážne nemám kam ísť. Sotva som sa držala, aby som neškrípala zubami a tvár som sa snažila držať z dosahu tej nehoráznej masy srsti. Jej zelené oči vírili zlobou a jej zatuchnutý dych zasiahol moju tvár v naštvaných pusinkách. Cítila som, ako sa môj stisk povoľuje a vedela som, že keď sa tak stane, pravdepodobne nebudem dostatočne rýchla na to, aby som sa vyhla jej uhryznutiu. Po tom už nebude žiadna záchranná misia. Nemohla som dovoliť, aby sa to stalo.
Zhromažďujúc svoju silu, snažila som sa najviac, ako som mohla, jednou rukou som tlačila proti jej váhe, sústreďujúc sa predovšetkým na udržanie jej zubov z dosahu môjho tkaniva. S druhou som sa ponorila do vrecka, aby som našla zbraň a prstami som po nej prešla. Počula som malé kliknutie proti kovu a modlila sa, aby to bola poistka. Potom som obopla ruku okolo toho studeného kovu a vytiahla ju. Tvrdo som jej ju vtlačila do ramena a stlačila spúšť. Spätný náraz výstrelu ma silnejšie strčil do chladničky, jej rukoväť ma udrela do chrbta a ja som sa mykla. Zvonenie v ušiach mi pripomínalo výbuch. Niet divu, že som si nemala zvykať na používanie týchto vecí. Naozaj to nebola zábavná skúsenosť.
Kat sa zatackala a hojdala sa, jej výraz bol plný neviery. „Ty si do mňa strelila,“ dostala zo seba, hoci jej hlas bol skôr kňučaním. Znovu sa zapotácala a takmer spadla, ale podarilo sa jej zachytiť sa steny. Oprela sa o ňu a skĺzla dole, lapajúc po dychu a tvrdo si ma prezerajúc.
Neodpovedala som hneď, bola som prekvapená, keď som videla strach v jej výraze a váhala som pri myšlienke, ktorá sa mi formovala v hlave. Otočila som sa k Wesovi. Nebol spôsob, ako by som mu mohla povedať to, čo som vymyslela, takže na to príde sám.
Otočila som sa na Kat s najtvrdším pohľadom, aký som dokázala stvoriť a pozrela sa dole na ňu. „Bolí to, čo?“ povedala som s niečím, čo som dúfala, že bude zloba. Potom som sa otočila, aby som sa pozrela na Bennyho. „Nechaj ho premeniť, Wes,“ povedala som zamatovým hlasom, takmer dráždiacim. Chvíľu trvalo, kým Benny odpovedal. Stále sa pozrel zo mňa na Kat a späť na mňa, jeho telo bolo stuhnuté. Zízala som na neho, zatiaľ čo to vstrebával a uistila som sa, aby bol môj výraz tvrdý a nezaujatý dokonca aj vtedy, keď na mňa znovu blesol pohľadom.
„Postrelila si ju,“ povedal Benny konečne.
„Chceš, aby som ho nechal premeniť sa,“ spýtal sa Wes, v jeho hlase jasná pochybnosť.
Nemala som tušenia, či bude Wes spolupracovať, ale pokračovala som, lebo na tom nezáležalo. Ak nebude spolupracovať a Benny sa premení, budem len pokračovať. Pocit zbrane v mojej ruke ma dostatočne upokojil na to, aby som za týchto okolností cítila sebaisto. „Áno,“ odpovedala som, premieňajúc svoj hlas na kvílenie. „Kat sa nechce hrať.“ Aby som dostala svojim slovám na vážnosti, ani som sa na ňu nepozrela, keď som vyslovila jej meno. Oči som držala na Bennym a usmiala sa na neho. „Chceš sa hrať, Benny?“
„Čo, do pekla...“ povedal Benny.
„Ak je to to, čo chceš,“ povedal Wes. Prudko pustil Bennyho košeľu a ustúpil. „Tak čo to bude, Benny? Môžeš mi povedať, čo chcem vedieť, alebo sa môžeš pohrať s Tarou.“
Benny sa pozeral tam a späť medzi nami, jasne sa snažiac rozhodnúť, či to Wes myslel vážne. Potom jeho pohľad blikol na Kat, ktorá ležala zhrbená v kúte, kňučiac. Krv presakovala z jej ramena na koberec, až tvorila červenú škvrnu.
„Kto si?“ spýtal sa a otočil sa späť ku mne.
Hlavu som naklonila na stranu, stále v úlohe, ale vo vnútri som bola zmätená. V jeho hlase bola takmer úcta. „Myslím, že vieš, že som Lovec,“ povedala som.
Bennyho obočie sa skrčilo v zmätku. „Nie si ako žiadny z nich, ktorého som kedy videl. Si cítiť... inak.“
Pokrčila som plecami. „Som proste lepšia.“
Benny sa pozrel späť na Wesa, akoby na uistenie. Rovnako ako ja, Wes len pokrčil ramenami. O sekundu neskôr Bennyho ramená klesli a ja som vedela, že je koniec.
„Dobre, viem len toto,“ začal. „Je tu chlap – volá sa De’Luca. Motá sa tu okolo a vypytuje sa, či ťa poznám.“ Kývol na Wesa. „Pýta sa, ako dlho ťa poznám a či som stretol tvoju malú priateľku tamto. Chce len informácie o tebe. Veľa som nevedel, teda, dlho sme sa nestretli. Ale dosť zaplatil a je jedným z nás. Povedal, že ťa chcel len nájsť, tak som mu niečo povedal.“ Znovu sa nervózne pozrel na Wesa. „Len záležitosti z minulosti, nič z prítomnosti alebo osobné,“ dodal.
„Čo nasledovalo?“ spýtal sa Wes.
„Stále sa vracal a v jednu noc so sebou priviedol Kat. Povedal, že je tu nová a či by som jej mohol byť priateľom. Povedal, že všetko, čo musím urobiť, je nájsť mu prázdne miesto neďaleko, niečo, čo je ťažké nájsť, kde by ho nikto nemohol obťažovať. Tak som to urobil. Ale neviem nič o únose, dobre? Prisahám. To je všetko, čo viem.“
„Kde je to miesto?“ spýtal sa Wes.
Benny zaváhal.
„Benny,“ vyzval ho Wes.
„Hovoril, že nás zabije, ak to niekomu poviem,“ zakvičal Benny.
„A ak nám to nepovieš.“ Wes vrhol ostrý pohľad smerom, kde som stála.
„Dobre.“ Benny si povzdychol. „Je to sklad. 700 Gordon Road.“
Wes vybral mobil a vytočil číslo. „Jack. Potrebujem, aby Fee strážila... Ehm-hm. Som u Benyho... To je v poriadku. Počkáme...“ Dal mu našu adresu a ukončil hovor. Potom sa obrátil ku Kat, prezeral si jej zranenia. „Chceš s tým pomôcť?“
Kat zakvičala.
Wes urobil krok smerom k nej.
Pozerala som sa na ňu a zotrvávala som tam, kde som bola; tentoraz moja ostražitosť nemala nič spoločné s úlohou, ktorú som hrala. „Prečo sa nepremenila späť?“ zamrmlala som.
„Takýmto spôsobom sa rýchlejšie vylieči,“ povedal Wes s pohľadom upretým na Kat. Keď sa nepohla, podráždene si vzdychol. „Poď sem a dovoľ mi, aby som to vytiahol von.“ Wes prešiel k miestu, kde sa, stále vo svojej vlčej podobe, chúlila ku stene. Siahol dole a jemne zobral jej labu do ruky, stále ju držiac. Kat zhíkla a odtiahla sa.
Rýchle zaklopanie sa ozvalo od predných dverí a ja som cítila, ako som mierne poskočila. Strelila som pohľadom po Bennym, dúfajúc, že si to nevšimol, ale vyzeral viac vystrašený, než ako som bola ja. Nepohol sa, aby otvoril a pozeral na Wesa a mňa, ako jeleň na svetlomety. Wes pustil Katinu labu a vstal.
„Je to Jack?“ spýtala som sa, podišla som k nemu.
„Nie, na to je príliš skoro. Najskôr chceli vyzdvihnúť Veru.“
Pristúpila som k dverám a pritisla svoju tvár ku kukátku a vdýchla som. „Miles,“ povedala som. Uvoľnila som reťaz zo západky a otvorila som dvere, nechajúc ho vojsť.
„Ako to ide?“ spýtal sa, rýchlo si prezerajúc scénu.
„Ako to ide? Čo, do riti? Mal si byť hneď vonku,“ povedal Wes.
„Bol som vonku,“ povedal Miles, jeho tón pokojný.
„A povieš mi, ako to, že si nepočul ten hluk, ktorý robila, keď sa snažila dostať k Tare?“ dožadoval sa Wes, ukazujúc na Kat.
„Samozrejme, že môžem. Skončil som tak, že som sa musel porátať s našimi priateľmi na rohu,“ povedal Miles.
„To by ti nemalo zabrať viac, ako tridsať sekúnd,“ odsekol Wes.
„Boli divokí.“
Wes sa na neho pozrel a potom, konečne, zavrtel hlavou a vrátil sa ku Kat.
„Tara, dávaj pozor na Bennyho, zatiaľ čo vytiahnem tú guľku, dobre?“ zvolal Wes, už sa naťahoval po Katinej labe.
„Iste,“ povedala som, vyrovnajúc svoj pohľad na Bennym, ktorý sa vnoril späť do svojho kresla a bol stočený do klbka, nervózne nás pozorujúc.
Miles prešiel k miestu v kuchyni, kde som stále postávala a zastavil predo mnou. Pozrela som sa na neho a potom späť na Bennyho.
„Čo je?“ spýtala som sa.
„Môžeš ju zase zaistiť,“ povedal.
Pozrela som sa dole a zbadala som, s hrôzou, že sa moje prsty stále zľahka dotýkali spúšte. Okamžite som ju pustila a znovu klikla na poistku. Potom som zbraň zasunula do vrecka a nechala ruky klesnúť k bokom. Naklonila som hlavu späť ku chladničke, zatiaľ čo som oči držala na Bennym.
„Máme nejakú stopu?“ spýtal sa Miles.
„Adresu,“ povedala som mu. „Čakáme kým sem prídu Jack a ostatní predtým, než to overíme.“ Kat zavyla z miesta pri stene. Pozrela som sa tým smerom, aby som videla Wesa zvierajúceho guľku v zakrvavených prstoch. Katino vytie prestalo a zmenilo sa na kňučanie. Zbadala, ako sa na ňu pozerám a snažila sa na mňa zazrieť, ale videla som v nej tú úľavu.
„Premeň sa späť, aby sme ťa mohli obviazať,“ povedal jej Wes. Ustúpil, aby jej venoval dostatočný priestor.
Po chvíľke váhanie sa jej ramená otriasli a chumáče srsti sa rozmazali a potom bola opäť dievčaťom. Wes išiel do spálne a vrátil sa s dekou. Zabalil ju do nej, zastrčiac jej ju pod ramenami, aby jej zranenie ostalo odhalené.
„Benny, máš tu nejaké obväzy?“ spýtal sa Wes.
„V kúpeľni,“ bola Bennyho zamrnčaná odpoveď.
„Miles, choď tam a prines ich sem,“ povedal Wes, kľaknúc si pred ľudskú verziu Katinho zranenia.
Miles to bez slova splnil. Zmizol v kúpeľni a počula som ho prehrabávať sa v skrinkách. O minútu neskôr sa vrátil s gázou a antibiotickou masťou. Položil ich na zem vedľa Wesa a vrátil sa na svoje miesto po mojom boku.
„Tara, potrebujem, aby si mi pomohla ju držať,“ zvolal Wes.
„Čo Benny?“ spýtala som sa.
„Miles nedovolí, aby nás napadol od chrbta, správne, Miles?“
Miles obrátil oči v stĺp a potom kývol na mňa, aby som išla pomôcť Wesovi.
„Čistenie nebude práve príjemné,“ povedal Wes Kat. „A ja nechcem skončiť s päsťou v tvári.“
Hneď, ako som sa priblížila, Kat švihla hlavou hore a zamračila sa na mňa, vyceriac zuby v hrozivom zavrčaní. „Najskôr sa ma snažíš zabiť a potom ponúkneš pomoc, aby si ma dala zase dohromady?“ zasyčala.
„Ty si začala,“ odsekla som späť.
„Môžeš jej dovoliť pomáhať alebo môžeš vykrvácať,“ povedal Wes spriama. „Drž jej ramená,“ povedal mi bez toho, aby čakal na odpoveď.
Podišla som bližšie a prišpendlila jej ruky za chrbát, akoby som bola policajt. Pravdepodobne to spôsobilo ďalšiu bolesť v jej zranení, ale nebudem riskovať jej zuby blízko svojej tváre. Mala som pocit, že dokonca až v ľudskej podobe by ma rada pohrýzla.
Wes nalial na ranu alkohol cez otvor a Katine ramená sa zovreli proti môjmu zovretiu. Vydala zo seba zvuk, akoby sa snažila zadržať výkrik a potom bolo po všetkom. Pustila som jej ruky a Wes ju obviazal najlepšie ako to šlo.
„Bude to trvať deň alebo dva, ale budeš v poriadku,“ povedal jej Wes.
Pozrela sa na mňa. „Dobre. Potom si môžeme dať odvetu,“ povedala hnusne.
Otvorila som ústa, aby som odpovedala, ale Wes ma predbehol. Jeho ruka vystrelila hore a obmotala sa okolo jej hrdla ako zverák a pritisol ju k stene. Sklonil sa tak, aby sa lícom takmer opieral o jej tvár a pritisol pery k jej uchu.
„Dotkneš sa jej a ja sa ťa prinútim želať si, aby si bola mŕtva. A to už v prvých minútach.“
Katina tvár sa z červenej zmenila na fialovú. Wes ju nakoniec pustil. Keď tak urobil, dusila sa a kašlala a lapala po dychu a trela si hrdlo. Benny počas celého rozhovoru neprehovoril, hoci som ho celú dobu starostlivo sledovala. Jeho telo sa na okrajoch zachvelo, keď Wes chytil Kat. Napriek tomu sa nepohol, aby zasiahol.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere a Wes išiel otvoriť. Jack a Fee vošli dnu s Verou hneď za nimi. A nadšený Bailey sa vliekol za ňou. Za nimi sa dovnútra vtisli Cord a Derek a zavreli za sebou dvere. Malý byt sa náhle zmenil na škatuľu od topánok a všetci akoby boli až nepríjemne blízko. Mravenčenie vystrelilo po mojej koži a svaly ma boleli v prítomnosti toľkých vlkolakov naraz, priatelia, alebo nie. Ale potom sa telá posnuli, keď Bailey a Cord pomohli Kat do spálne a ja som sa zastavila a proste som musela zízať na Veru. Moje prekvapenie sa muselo odrážať na mojej tvári, pretože podišla ku mne a venovala mi pobavený pohľad.
Vlasy mala stiahnuté dozadu svojou obvyklou striebornou sponou, ale vymenila svoj kostým podnikateľky za kožené nohavice a po kolená vysoké topánky, ktoré jej zaručovali, že vyzerala elegantne, ale nebezpečne zároveň. Čokoľvek nosila ako tričko, bolo to zakryté vlneným kabátom. Usmiala sa na mojom výraze a potom sa prudko otočila. „Benny, znovu sa stretávame.“
Benny sa presunul na okraj kresla, akoby chcel vstať a potom si to rozmyslel. „Vera,“ povedal ticho.
Vera odsudzujúco zamľaskala. „Povedala som ti, že budeš mať problémy, ak sa s tebou budem musieť znovu takto stretnúť.“
„Ja som – teda – povedal som im, čo chceli vedieť,“ koktal Benny. Bol na hrane a jeho oči sa presúvali z tváre na tvár.
Dívala som sa na ten rozhovor, skutočne ohromená a prekvapená. Myslím, že Benny so mnou a Wesom nebol nejaký záporák, ale takisto to nebol len bezchrbtový nástroj. Čo presne sa stalo naposledy, keď sa s Verou stretli?
„Benny, Benny, Benny,“ povedala Vera, prechádzajúc sa po koberci pred Bennym. „To pre teba nie je dobré. Ale vôbec.“
„Ak tá informácia stojí za to, prešiel testom. Dal so mu svoje slovo,“ povedal Wes.
Vera sa zamračila. Zdalo sa, že zvažovala, či to zachráni Bennyho. „Fajn. Dobre. Zavolaj nám, keď to budeš vedieť.“
Wes vykročil a postavil sa predo mňa, zakrývajúc mi výhľad na Bennyho. „Ahoj,“ povedal ticho. „Ako sa cítiš?“ Jeho čelo sa nakrčilo, keď študoval moju tvár a ja som si uvedomila, že je to po prvýkrát, čo sa na mňa priamo pozrel od momentu, keď sme dorazili.
„Som v pohode. Len proste chcem ísť na tú adresu, ktorú nám dal Benny.“ To bolo pochopiteľné. Celá som sa mykala od tej sekundy, keď Benny vyriekol tie slová.
Wes s pochopením prikývol. „Pôjdeme teraz. Len som sa chcel uistiť, že si v poriadku.“ Stíšil sa, až hovoril šeptom. „S Kat si bola skvelá, hoci som mal takmer infarkt, keď som si uvedomil, že ti nemôžem pomôcť bez toho, aby som riskoval, že sa Benny takisto premení. A potom s Bennym – tiež si bola skvelá.“
Moje srdce sa zahrialo pri jeho komplimente. „Takže sa ti páčil môj veľký, zlý, Lovcovský trik?“ doberala som si ho.
Jeho pery sa v kútikoch zodvihli. „Pristane ti.“
Niečo v spôsobe, ako sa jeho oči sústredili na moje, odseklo moju odpoveď. Jeho výraz bol zmesou lásky, úľavy a... hladu. Potlačila som zachvenie.
„Wes,“ zvolal Jack. „Si pripravený?“
Wes sa neochotne odvrátil a ja som cítila, ako sa napätie v mojich svaloch uvoľňuje po jeho odvrátenom pohľade. Ostatní sa rozprávali a plánovali, ale ja som sa sotva dokázala sústrediť. Stále som sa snažila upokojiť svoj náhle zrýchlený pulz. Toto bolo smiešne. Boli sme uprostred krízy – práve som vystrelila na vlkolaka menom Kat – a všetko, na čo som dokázala myslieť, bol spôsob, ako Wesove oči tleli, keď sa na mňa pozeral a že to prinútilo moje kolená zrosolovatieť. Okrem toho som na neho mala byť naštvaná. Fakt, že som tak ľahko zabudla a stále som mala ťažkosti sa na to rozpamätať. Otriasla som sa a naladila sa na rozhovor, ktorý som zmeškala, odhodlaná sústrediť sa.
Wes a Jack boli schúlený v kúte obývačky, ale byt bol príliš malý na to, aby sa ich hlasy nešírili do okolia. 
„Ak by sme sa rozdelili, mali by sme väčšie šance prekvapiť ich,“ hovoril Wes.
„Nechcem nikoho nechať nechráneného. Leo je príliš múdry na to, aby toto neočakával. Musíme byť opatrní,“ povedal Jack.
„Na tom nezáleží. Musíme to urobiť,“ povedal Wes.
„Má pravdu,“ povedal Benny, znovu bol trochu viac sám sebou. „De’Luca je múdry. Možno múdrejší než vy. Prečo je jedna unesená ľudská žena takým problémom?“
Wes na neho strelil pohľad, ktorý on ignoroval. Potom si Vera odkašlala a zodvihla obočie a on sklapol.
„Mali by sme to prebrať vonku,“ povedal Wes.
Jack súhlasil a po rýchlom rozlúčení sme sa pretisli cez predné dvere a ocitli sa na kúsku suchej trávy, ktorý mal predstavovať dvor. Fee a Vera zostali tu, aby sledovali Bennyho a Kat. Jack im dal inštrukcie, že ak by sme sa neozvali aspoň raz za hodinu, majú odtiaľto odísť a presunúť sa domov.
Dostala som sa až po dvere na verande, keď som začula svoje meno.
„Tara,“ volala Vera.
Otočila som sa a vstúpila do prítmia chodby. Vera na mňa čakala pri dverách bytu, ruky mala mierne prekrížené pred sebou. Znovu ma zasiahlo to, ako nebezpečne vyzerala v porovnaní s našim predchádzajúcim stretnutím. Naše pohľady sa uzamkli a zdalo sa, že chce niečo povedať. Potom sa jej pohľad sústredil na niečo za mnou a povzdychla si. „Buďte opatrní.“
Zmätene som prikývla.
„To je všetko.“ Ustúpila a zavrela za sebou dvere s mäkkým kliknutím a ja som sa vrátila ku skupinke vonku.
„Čo to bolo?“ spýtal sa ma Bailey, keď som sa dostala na okraj voľného kruhu.
Pokrčila som plecami. „Neviem. Desí ma,“ priznala som.
Bailey sa usmial. „Mňa tiež.“
„Dobre, takže máme adresu. Takto to bude prebiehať,“ povedal Jack, jeho hlas plný autority. „Je to uprostred priemyselnej zóny, takže my, vlkolaci, sa nemôžeme zmeniť, až pokým nebudeme blízko. Naozaj blízko. Čo znamená, že Lovci pôjdu prví. Dokonca aj takto počkáme na tmu.“ Wes sa chcel začať hádať, ale Jack ho zastavil jediným pohľadom. „Lovci môžu preskúmať oblasť a dajú nám vedieť, keď bude vhodný čas. Vtedy sa k vám môžeme pridať a zmeniť sa predtým, než pôjdeme dnu. Pracujeme v pároch, takže vieme, kto je s kým.“
„Pôjdem s Tarou,“ povedal Wes rýchlo.
„Nemôžeš,“ povedal Jack. „Lovci idú prví. Môže ísť s Milesom.“
„Miles? Vážne? Takmer ju u Bennyho nechal zabiť,“ zasyčal Wes.
Jack sa pozrel na Milesa. „O tom som počul. On a ja sa neskôr porozprávame. Medzitým pristúpime ku kompromisu. Tara, ty pôjdeš s Cord. Miles môže ostať s Wesom.“
„V pohode,“ povedal Wes rýchlo.
Cord sa pozrela na Jacka, ale nehádala sa.
„Ja pôjdem s Derekom,“ pokračoval Jack.
„Čo ja?“ spýtal sa Bailey.
Jack na neho zažmurkal, ako by si ho všimol po prvý raz. „Bailey...“
„Hej, hej, zostaň tu,“ povedal Bailey, pretočiac očami.
„Vlastne môžeš zostať v aute,“ povedal Jack.
„Akoby to nebolo to isté,“ zamrmlala Bailey.
„Nie, to nie je,“ povedal Jack pevne. „Jeden z nás by mohol potrebovať lekársku pomoc a ak by tam nebol nikto, kto by mohol dotyčného odviezť, mohlo by to dopadnúť zle, takže to, že tam budeš, to kompletne mení.“ Jackov pohľad padol na mňa a Bailey ho musel zachytiť, pretože nič iné nepoznamenal. „Dobre, nebudeme vedieť, koľko ich tam je, až pokým sa tam nedostaneme. Takisto nepoznám rozmiestnenie toho miesta, takže sa budeme musieť riadiť podľa sluchu, hneď, ako sa tam dostaneme.“ Jack vypustil ďalší ťažký povzdych. „Kiež by sme vedeli, čo očakávať.“
„Čokoľvek tam je, máme to pod kontrolou. Môžeme sa už pohnúť?“ Cord poklepala topánkou po asfalte a dnes už po druhý raz som s ňou súhlasila. Aspoň o tej časti, že sa máme pohnúť.
„Prejdeme okolo v aute, uvidíme, čo nájdeme,“ povedal Jack. „Ale stále čakáme, kým bude tma.“
Wes zamrmlal niečo, čo som nezachytila. Jack po ňom strelil pohľadom, ale nepovedal nič a všetci sme sa vybrali späť do uličky, smerom do mesta. Wes ostal vpredu vedľa Jacka, hovorili spolu tichým hlasom. Miles ich nasledoval, vyzeral ľahostajne. Derek a Cord kráčali bok po boku len pár metrov predo mnou. Zistila som, že sa držím vzadu, dávajúc im priestor, a Bailey zladil svoj krok s mojím.
„No, počul som, že si sama dostala Kat,“ zašepkal. „Pôsobivé.“
„Ehm, vďaka,“ povedala som.
„Nie, ona postrelila Kat. To nie je to isté, akoby ju dostala,“ povedala Cord.
„Zastavila ju,“ hádal sa Bailey.
„Skutoční Lovci nepotrebujú zbrane.“
„Daj jej pokoj, Cord, stále je nová,“ povedal Bailey.
Usmiala som sa na Baileyho. Ocenila som to, že sa za mňa postavil a to najmä preto, že som nevedela, ako odpovedať bez toho, aby ma Cord znenávidela ešte viac, ako doteraz.
Obišli sme budovu a ja som si všimla Derekove SUV zaparkované na chodníku. Derek stlačil tlačidlo na odomknutie na kľúčoch a zámky sa s cvaknutím otvorili. Jack prešiel na stranu spolujazdca a Bailey a Cord ho nasledovali, uložiac sa vzadu.
„Stretneme sa v dome,“ povedal Jack.
Wes prikývol a pridal sa ku mne na chodníku.
„Poďme,“ povedal Miles.
Nikto počas jazdy neprehovoril a ja som stále v rukách obracala telefón, v skutočnosti som dúfala, že príde ďalšia správa od Lea; čokoľvek, čo by mi dalo nejakú stopu, čo očakávať. Žiadna neprišla a Miles spomalil, keď sme zabočili do Gordona. Vpredu sa pomaly hýbalo Derekove SUV, takmer slimačím tempom objímalo obrubník. Veľké, železné budovy lemovali cestu, ploty z reťazí na jednej strane. Aj cez zavreté okná som dokázala počuť hukot strojov. Hľadala som písmená, ktoré by označovali adresu, na ktorej sa nachádzame a počítala som. Dosiahli sme na číslo sedemsto na tejto ulici v tej istej chvíli, keď sme prišli na koniec. Namaľované biele písmenká označovali budovu ako spoločnosť Red Shipping. Stromy lemovali jednu stranu a reťazový plot sa nakláňal smerom do ulice. Okno na druhom podlaží bolo rozbité a zadebnené. Stromy sa nakláňali k veľkým, garážovým vrátam, ktoré vyzerali hrdzavé a už navždy zavreté a ďalšie malé dvere, hneď vedľa, mali špinavé sklo. Nesvietili tam žiadne svetlá. Vyzeralo to tam prázdne. Bola tam moja mama?
Derek pred nami odbočil, urobiac otočku predtým, než konečne zamieril späť cestou, ktorou sme sem prišli. Miles ho nasledoval a ja som sa napäla. Nemali by sme odchádzať. Mohla by byť dnu.
Zdalo sa, že Wes rozumel mojej netrpezlivosti. „Naše šance budú lepšie, ak počkáme, pokiaľ nebude tma,“ povedal. Neodpovedala som.


8 komentářů:

  1. Ďakujem za pokračovanie :)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za další skvělou kapitolu a těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  5. Dík za Vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat