pondělí 4. srpna 2014

Špinavá krev - 32. Kapitola 1/2




„Kam presne ideme?“ spýtala som sa, keď som nastúpila do Milesovho auta.
„Lake Anna. Žije tam informátor Sporu. Možno niečo počul.“ Miles vytočil motor na vysoké obrátky a zaradil rýchlosť, posúvajúc sa dopredu. Ruka udrela po kapote a Miles dupol na brzdu. Wes nám stál v ceste, jeho tvrdý výraz bol osvetlený reflektormi auta a vyzeral tak ešte nebezpečnejšie. Pomaly prešiel okolo mňa a otvoril dvere na zadné sedadlá. Vkĺzol dnu a zabuchol za sebou dvere.

„Nepárne číslo. Jack povedal, že by som mohol ísť s vami,“ povedal.
„Myslela som si, že som sa vyjadrila jasne,“ povedala som a otočila sa na sedadle.
„Ak sa chceš hádať, choď za Jackom, ale strácaš tým čas.“
Otočila som sa k Milesovi, chcela som požadovať, aby Wesa dostal von, ale on len vyrovnane kývol na Wesa a otočil sa späť k ceste, opäť sa pohnúc vpred.
„Nič na to nepovieš?“ spýtala som sa.
„Má pravdu, nemali by sme strácať čas. Okrem toho, musíme pracovať spoločne, ak chceme dostať tvoju matku späť.“
So založenými rukami som opäť klesla na svoje miesto, hryzúc si do pery. Miles mal pravdu. Môj milostný život práve teraz nebol prioritou. Bola ňou moja mama. Kým sa to neskončí, budem musieť svoje city odtlačiť bokom.
Hlina a štrk odlietavali za nami, keď sa Miles rýchlo hnal po príjazdovej ceste. Na križovatke sa pneumatiky otočili a potom pokračovali, keď sme sa otočili na asfalte.
„Aká je naša prvá zastávka?“ spýtal sa Wes.
Milesove oči zabehli k Wesovi v spätnom zrkadle. „Náš informátor v Lake Anna,“ odpovedal po dlhej odmlke.
„Fleck? Zradil nás,“ povedal Wes.
„Znovu odprisahal vernosť.“
„Jasne, rovnako ako posledné tri razy. Jeho informácie nie sú ani zďaleka spoľahlivé.“
Milesov výraz stuchol. „Čo navrhuješ?“
„Donovana Hardinga.“
„Myslíš, že niečo vie?“
„Je to lepšie, než hazardovať s Fleckom.“
„Nie nie oveľa,“ hádal sa Miles. „Je príliš nový.“
„Ale nebol na druhej strane, dokonca ani predtým. Vždy bol neutrálny.“
„To je ten problém. Ako by mohol vedieť čokoľvek o Leovi?“
„Pozná Bennyho.“
Miles to zvažoval. „Dobre,“ súhlasil nakoniec. „Najskôr skúsime jeho.“ Na semafore zabočil doľava, zamieriac k diaľnici, smerujúc späť do mesta.
„Kto je Donovan Harding?“ spýtala som sa, sústreďujúc svoju pozornosť na Milesa.
Wes odpovedal predtým, než to stihol Miles. „Najnovší prírastok v Spore. Trvalo nám dlhé roky prehovárania, aby tak urobil. Vždy sám seba označoval za Švajčiarsko v tomto všetkom, nechcel ohroziť svoju rodinu oficiálnym výberom strany.“
„Tak prečo myslíš, že by nám pomohol nájsť Lea? Keby na to Leo prišiel, nedostal by tak svoju rodinu do nebezpečenstva?“
„Presne tak,“ povedal Miles, v zrkadle sa opäť pozrúc na Wesa. Wes neodpovedal.
Chvíľu sme išli mlčky. Cítila som, ako sa ku mne párkrát prikradol Milesov pohľad, ktorý ma opäť tak divne rozbúril, rovnako ako v ten deň, keď sme sa stretli u Jacka na dvore, akoby si ma premeriaval alebo čo. Ale nehodlala som z toho robiť veľkú vedu, pretože by som kvôli tomu ostala len s Wesom; a bola som viac ako odhodlaná nezaliezť do tej jaskyne, hoci som pred ňou stála. Veci sa museli zmeniť, ak očakával, že mu odpustím. Kvôli tomu bol vzduch v aute veľmi hustý.
Stlačila som tlačidlo na automatické otváranie okna a úplne ho otvorila. Hlavu som si oprela o rameno a zavrela som oči proti vetru, ktorý mi zasiahol tvár. Uvedomila som si, že slnko bolo na druhej strane oblohy a pozrela som sa na hodiny. Bolo neskoré popoludnie. Čas rýchlo utekal a ja som musela bojovať s panikou každú minútu, ktorá prešla bez toho, aby som sa dozvedela niečo o mojej mame.
„Už sme skoro tam,“ povedal Miles o pár minút neskôr. Prešiel na oranžovú, aby stihol zabočiť do nejakej obytnej štvrte. Zastavil na chodníku dostatočne tvrdo na to, aby ma to vymrštilo proti pásu. Cez ulicu stál malý dom s čiernou dodávkou zaparkovanou na príjazdovej ceste a ja som si uvedomila, že som spoznala ten dom.
„Už sme tu?“ spýtala som sa neveriacky.
„Áno, prečo?“ spýtal sa Miles.
„Poznám chalana, ktorý tu žije. Chodí so mnou do školy. Mason...“
„Harding,“ dokončil za mňa Wes. „Ja viem. Donovan je jeho otec.“
„Sú to vlkolaci,“ uvedomila som si. „Páni.“ Potriasla som hlavou. V škole pravdepodobne boli ďalšie decká, ktoré boli súčasťou tohto sveta, žijúc v lži, rovnako ako ja. Divné, že som to nikdy predtým necítila. Alebo som možno aj cítila, ale odpísala som to brnenie tým, že mi bola zima.
„Ty alebo ja?“ spýtal sa Miles Wesa.
„Obaja. Bude to viac zastrašujúce, keď sa niečo pokazí,“ povedal Wes.
Miles chápavo prikývol a pozrel sa na mňa. „Vrátime sa o chvíľu.“
„Čože? Nie, idem s vami,“ povedala som, odopnúc si bezpečnostný pás.
„To nie je dobrý nápad,“ povedal Miles.
„Nemôžeš,“ povedal Wes súčasne.
„Prečo nie?“ spýtala som s a.
Wes si prehrabol vlasy, takže vyzerali rovnako strapaté ako vždy. „Pozri sa, Donovanovou prioritou je chrániť jeho rodinu. Informácie sú jedna vec. Pozvať si dnu nepriateľa čísla jedna je niečo iné. Ak by si sa objavila pri jeho dverách, mohol by sa vydesiť natoľko, že by s nami odmietol hovoriť.“
Pozrela som sa na Milesa, ale ten prikývol na súhlas.
Povzdychla som si. „Dobre.“ Miles vystúpil a obišiel auto, aby sa mohol prehrabovať v kufri, hľadajúc zbraň, ako som predpokladala.
Wes vykĺzol von a zavrel dvere. Otočil sa, opierajúc sa o moje otvorené okno. Jemne zodvihol ruku a obtrel sa mi prstami o líce. Jeho oči horeli a môj pulz sa zrýchlil. „Tara, myslíš, že ťa práve teraz chcem nechať osamote? Hoci len na chvíľu? Ani náhodou. To, že ťa nemám pod dohľadom, pre mňa bude rovnako ťažké ako pre teba. Prečo si myslíš, že som išiel s tebou, hoci som vedel, ako veľmi ma tu nechceš? Ak by som ťa mohol práve teraz zobrať so sebou, urobil by som to, ale nejde to. Nie, ak chceš nájsť svoju mamu. Tak mi daj päť minút, dobre? Môžeš to pre mňa urobiť?“
„Dobre,“ zašepkala som. Nemohla som sa prinútiť hádať sa s ním.
„Daj mi na chvíľu tú pištoľ.“ Siahla som do vrecka na bunde a podala mu ju. Vzal si ju a namieril na čelné sklo. V odbornom pohybe vytiahol komoru späť a skontroloval ju a potom ju opäť nechal zatvoriť sa. „Dobre, je nabitá. Teraz ide o bezpečnosť. Práve teraz je zapnutá, takže ak sa niekoho pokúsiš zasiahnuť, nič sa nestane. Ak ju potrebuješ použiť, najskôr stlač tento gombík. Potom len zamier a stlač spúšť, dobre?“ Podal mi ju späť a ukázal mi to malé, čierne tlačidlo, o ktorom hovoril.
„Dobre,“ súhlasila som neochotne. Vzala som si zbraň a opatrne som ju držala, dávajúc si pozor, aby som mierila opačným smerom. Stále bolo divné mať ju v rukách.
„Hneď som späť,“ sľúbil predtým, než vykročil po boku Milesa smerom k Hardingovej rezidencii.
Miles zazvonil na zvonček, muž otvoril dvere. Bol vysoký a so širokými ramenami a okamžite mi pripomenul staršiu verziu Masona. Jeho výraz, keď zbadal Wesa, nebol práve príjemný. Vymenili si niekoľko slov a potom muž ustúpil a Wes s Milesom zmizli vo vnútri.
Dívala som sa dopredu a prezerala som si prázdnu ulicu, zamerala som sa na pohyb. Nezbadala som nič, ale môj dych sa zrýchľoval a moja myseľ bola v pohotovosti kvôli každému nepravidelnému pohybu. Uplynulo niekoľko minút. Vysoký, prenikavý tón prerušil ticho a ja som nadskočila, chytiac rukoväť pištole. Vydýchla som si a voľnou rukou sa natiahla pre svoj telefón. Prišla mi správa z maminho telefónu a to mi zobralo dych. Otvorila som ju vratkými prstami a začala čítať: Bez teba to nie je zábava. Kiež by si tu bola. S láskou, Leo
Pozrela som sa na obrazovku, kým nezhasla a čierny displej neskryl tie slová. Tupá bolesť mi rástla v spánkoch. Vedela som, že sa Leo ku mne snažil dostať so svojimi zlovestnými správami, aby ma vystrašil. Problém bol v tom, že to funguje. Ruka, ktorá držala zbraň, silnejšie zovrela rukoväť v strachu a netrpezlivosti. S druhou som opäť rozsvietila obrazovku a skontrolovala čas. Wesovi ostávalo tridsať sekúnd, inak pôjdem dnu ja. Jedna moja časť dúfala, že nevyjde načas, aby som ja mohla vojsť dnu a zapliesť sa do nejakého boja. Hnev sa miešal s úzkosťou, zaplnil moje myšlienky a moje svaly svrbeli, aby sa mohli pohnúť, poháňané silou vo mne.
Keď som sa práve chystala ísť hľadať, vchodové dvere sa otvorili a objavil sa v nich Wes s Milesom v závese. Za nimi vo dverách stál Donovan, hlboko sa mračiac. Sledovala som ho a cítila som, ako sa mi vlasy na zátylku ježia. Wes otvorili dvere na aute a vkĺzol dnu. So závanom studeného vzduchu prišlo brnenie a ja som držala oči na mužovi vo dverách. Nepohol sa smerom k nám, len sledoval a mračil sa, ako sa Miles dostal k autu. Keď sme sa konečne pohli, muž zavrel dvere.
Dívala som sa, ako sa dom zmenšuje v bočnom zrkadle, moje svaly sa konečne uvoľnili, keď úplne zmizol. „Ako to išlo?“ spýtala som sa.
„Musíme ísť za niekým iným,“ povedal Wes.
Neodpovedala som a Miles sa na mňa pozrel. Jeho čelo sa mierne nakrčilo pri mojom výraze. „Všetko v pohode?“ spýtal sa.
„Dostala som ďalšiu správu od Lea.“
Jeho pohľad sa z cesty otočil na moju tvár. „Akú správu?“
„Esemesku. Odoslal ju z telefónu mojej mamy.“
„Čo ti napísal?“ spýtal sa Wes, jeho tón ostrý. Posunula som sa na sedadle a naklonila sa dopredu.
Stlačila som tlačidlo na podsvietenie, takže to mohol prečítať cez moje rameno. „Bez teba to nie je zábava. Kiež by si tu bola,“ zarecitovala som pre Milesa. Podarilo sa mi to povedať s trochou sarkazmu, ale nemohla som si pomôcť, aby som v tom necítila hrozbu. Nepochybovala som o tom, že to bola hra; taká, v ktorej Leo stanovil pravidlá a získal všetky výhody – aspoň zatiaľ.
„Zahráva sa s tebou,“ povedal Miles. „Spomeň si, čo povedala Vera. Nie je zranená. Aspoň to vieme.“
„Vieme viac než len to,“ povedala som ostro. „Nedokážem uveriť, že si myslela, že ma nechá na pokoji, ak to urobí.“
„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Wes, pohybujúc sa za mnou.
Bol dosť blízko na to, aby som ho cítila a zámerne som mala tvár otočenú dopredu, dívala som sa na cestu pred sebou. „Moja mama zanechala odkaz. Fee ho našla v mojej izbe, keď prišli, aby ma odviezli. Tvrdila, že s Leom išla dobrovoľne, aby ma ochránila. Že sľúbil, že ma nechá na pokoji, ak pôjde dobrovoľne.“ Potriasla som hlavou. „A ona mu verila.“
„Som si istý, že mala svoje dôvody,“ povedal Wes.
„Ako čo?“
„Neviem, ale myslím, že by si jej mala dať aspoň šancu vysvetliť to.“
„Jasné, zabudla som, že si na jej strane,“ odsekla som. Neodpovedal. „A čo ty?“ povedala som a pozrela sa na Milesa. „Myslíš, že by sa mala kvôli mne obetovať bez môjho povolenia?“
„To nie je jasné,“ povedal opatrne.
„Kvôli čomu?“ spýtala som sa.
„Kvôli tomu, či by to fungovalo. A bez tvojho povolenia to nešlo. Ale... obetovala by si sa pre ňu?“
„Okamžite.“
„Je to rovnaký koncept,“ povedal.
Za mnou si Wes odfrkol.
Ignorovala som ho. „Kam ideme?“
Miles strelil pohľadom do spätného zrkadla, očividne si podľa výrazu, ktorý mal Wes, uvedomil, že nemal v úmysle mi to povedať. „Za chlapíkom, ktorého poznáme. Nie je to práve elitná spoločnosť a je to vlkolak, takže by to malo byť zaujímavé.“
„Bude útočiť?“ spýtala som sa.
Tentoraz mi odpovedal Wes. „Bude zvedavý, ale nie je násilnícky typ, takže sa drž blízko a snaž sa veľmi nehovoriť. Tak či tak, v tejto štvrti ťa nemôžeme nechať v aute.“
Nespýtala som sa prečo, pretože úprimne povedané, som bola rada, že ma tentoraz berú do akcie. Doteraz sme sa prepletali cez centrum mesta a vyšli na druhú stranu. Táto časť mesta nebola veľká. Pustil sa dole po ceste, trojpodlažný bytový dom s tmavými bočnými uličkami sa prepletal na jednej strane, na druhej bola riekaCez otvorené okno som počula, ako sa voda rozbíja o skaly. Pach odpadkov visel vo vzduchu. Miles zabočil na jednu z bočných uličiek a zaparkoval pozdĺž obrubníka za zhrdzavený Nissan. Bolo to najlepšie vyzerajúce auto v celkom bloku. Vpredu, na rohu, stála schúlená skupina chalanov vo vrecovitých mikinách, popíjali z fliaš. V diaľke zazneli sirény a potom sa vytratili.
Zohla som sa znovu som schmatla pištoľ – tentoraz bez podpichovania z Wesovej strany. Načahovala som sa po kľučke na dverách, ale Wesov hlas ma zastavil.
„Drž sa blízko mňa a s nikým nehovor, aj kedy na teba hovoril. A daj si kapucňu.“
„Prečo?“
„Jednoducho to urob. Pištoľ si daj do vrecka, ale drž ju v ruke. Pripravená?“
Vlasy som si uvoľnila z vrkoča, takže moje kapucňa ostane na mieste a zosilnila som zovretie na pištoli. Zasunula som ju do ľavého vrecka a vyšla som von. Wes ma nasledoval. Niečo v jeho výraze upokojilo tú zúrivosť v mojej hlave a počula som sa povedať: „Pripravená.“
„Poďme.“
Nasledovala som Wesa z auta a zladila som s ním a Milesom krok na chodníku cez ulicu. Nechajúc sa viesť Wesom, hlavu som držala sklonenú, keď sme prechádzali okolo skupiny chalanov na protiľahlom rohu. Hlasno sa smiali na niečom, čo jeden z nich povedal. Dokázala som určiť moment, v ktorom nás zbadali. Smiech zamrel a ich hlasy silneli.
„Ahoj,“ zvolal jeden z nich. „Nie je to Miguel? Ako to ide, Miguel?“
„To nie je Miguel,“ povedal iný. „Tento víkend slúži svoje posledné tri dni.“
„Kto to potom je, JR?“ povedal tretí.
„Stále kráčaj,“ zašepkal Wes. „Nezdvíhaj hlavu.“
Miles spomalil svoje tempo a ustúpil, kráčajúc za nami. Urobila som, ako mi povedal Wes, nakúkajúc von cez okraje kapucne na skupinku chalanov, okolo ktorej sme prešli.
„Hej, hovorím s tebou,“ zakričal na nás ten prvý, teraz mal v hlase hnev.
Wes zrýchlil krok a prikrčili sme sa za rohom budovy a zmizli im z dohľadu. Vydýchla som si úľavou, keď sme sa náhlili z dosluchu tých hlasov. Vedela som, že nebol žiadny dôvod sa báť – sama by som sa s nimi dokázala porátať. Ale to neznamenalo, že by som sa potom cítila dobre.
Teraz sme boli hlboko v uličke a svetlá tu boli viac tlmené. Prístup slnka blokovali múry. Buď to, alebo jednoducho odmietalo svietiť v štvrti, ako bola táto. Silná vrstva špiny sa ťahala po tehlovej stene na okolitých budovách, občas rozdelená grafitmi, ktoré žiarili jasnou červenou a zelenou. Väčšina z nich boli nadávky. Niektoré boli dokonca napísané nesprávne. Neboli tu žiadne okná do poschodí a tie, ktoré tu boli, boli zadebnené. Tie vyššie boli špinavé a schátralé vekom.
Došli sme na koniec a Wes sa zastavil. Miles bol stále za nami a overila som si to pohľadom späť do uličky predtým, než som sa otočila na Wesa.
„Sledujú nás,“ povedal Miles.
„Viem,“ povedal Wes.
Wes zamieril ku vchodu. Ja s Milesom sme ho nasledovali. Vo vnútri sa cesta rozdeľovala na dve. Úzka chodba osvetlená jednou, visiacou žiarovkou smerovala na jednu stranu budovy. Napravo bolo odreté linoleum na schodisku, ktoré viedlo niekam preč z môjho zorného poľa. Wes vykročil k zvetraným dverám v polovici chodby a zaklopal. Pripojila som sa k nemu a v tichosti sme čakali. O minútu neskôr sa pootvorili, zastavujúc sa na reťazi, ktorá na nich bola. Moja koža sa okamžite začala chvieť a úzkosť dosiahla vrchol.
Pár zelených očí, zrejme ženských, sa na nás pozeral. Jej tvár bola hnedá, buď od opaľovania alebo narodenia, nedokázala som určiť, čo z toho, a dokázala som vidieť pramene čiernych vlasoch vytŕčajúce spod modrej lyžiarskej čiapky, ktorú mala. Husia koža sa začala šíriť po mojich rukách.
„Čo je?“ vyštekla.
„Idem za Bennym,“ povedal Wes, ľahostajný k jej chladnému prijatiu.
„Kto si?“
„Povedz mu, že prišiel Wes.“
„Kto je ona?“ spýtala sa dievčina, pozerajúc na mňa.
„Ona je tu so mnou.“ Wesov hlas bol na pokraji netrpezlivosti.
Zamračila sa a s buchnutím za sebou zavrela dvere. Hneď, ako sa dvere zavreli, brnenie trochu vybledlo, ale nezmizlo. Mala som pocit, že by sa tak nestalo, až dokým by som neodišla – alebo by som nezničila ten zdroj. Wes si vymenil rýchly pohľad s Milesom, ktorý sa držal mimo dohľadu počas toho rozhovoru a potom Miles ticho vykĺzol späť von.
„Je to vlk,“ zašepkala som.
„Ja viem.“ Slová zneli takmer samozrejme, ale tón bol úplný opak. Počula som ten stres, ktorý cítil kvôli tomu, že ma sem priviedol. Na zlomok sekundy som premýšľala o tom, že ho zoberiem za ruku v malom, uisťujúcom geste, ale hlas v mojej hlave zavrčal „zlý nápad, Tara“ a zastavila som sa. Muselo to byť všetko alebo nič a nemohla som Wesovi dovoliť myslieť si, že sa uspokojím s niečím iným.
Reťaz za dverami zaškrabala proti drevu a potom sa otvorili dvere. Tentoraz tam stál muž. Mal špinavé blond vlasy, ktoré vyzerali, akoby nevideli šampón od deväťdesiatych rokov a zamazané tričko s nápisom ‚Virgínia je pre milencov‘ a vyblednuté rifle, ktoré mal spustené príliš nízko a boxerky zase príliš vysoko. Usmieval sa od ucha k uchu.
„Wes, poď dnu, ty idiot,“ povedal, pokyvujúc dnu s pohodením ruky. „Čo, do riti, tu robíš v túto nočnú hodinu? Čo nevieš, čo by sa mohlo stať tvoju peknému, malému autíčku?“
Wes vykročil vpred. „Benny, obaja vieme, že moje auto je v poriadku presne tam, kde som ho zaparkoval, až kým nepovieš, že tam nie je.“
Benny sa zasmial a jeho oči sa sústredili na mňa. Zastavil sa a díval. „Kto to je?“ spýtal sa, jeho tón bol oveľa viac zvedavý než naštvaný.
Wes ukročil, blokujúc Bennymu výhľad, reč jeho tela jasne vysielala správu. „Toto je Tara. Je tu so mnou.“
Benny sa so záujmom pozrel z jedného na druhého. Potom sa usmial a brnenie na mojej koži sa zhoršilo už len pri pohľade na neho; nebol to nepriateľský úsmev, ale rozhodne som nebolo ochotná mu uveriť. „Zaujímavé. Takže sa snažíš znovu obnoviť Radu tvojho otca, alebo si si jednoducho nedokázal zariadiť rande s niekým zo svojho druhu?“ Zasmial sa vlastnému vtipu a potom sa strhol, keď Wesov pohľad potemnel. „No, tak či tak, poď dnu. Už je to nejaká doba. Mohli by nás chytiť.“
Viedol nás do obývačky, ktorá sa skladala z pohovky a dvoch kresiel, všetko ovisnuté v strede a všetko v peknom odtieni hnedej špiny. Aspoň som dúfala, že tá „špina“ bola farba, nie stav nábytku. Ticho som sedela na vankúši a pomaly sa uvoľňujúc; mala som podozrenie, že by sa prach mohol zodvihnúť a začať po mne liezť, ak by som bola príliš ťažká. Wes sa posadil vedľa mňa, ja som si dávala pozor, aby som sa ho nedotkla. Benny sa možno smial, ale pod zvedavosťou bol nesúhlas, keď sa na mňa pozrel, a nemohla som si dovoliť zruinovať toto celé ešte predtým, než uvidím, kam nás to zavedie.
Benny sa posadil do jedného z kresiel, ktoré vyzeralo, akoby trochu kleslo a naklonil sa, aby zo špinavého, konferenčného stolíka zobral pohár. Bohato si odpil zlatistej tekutiny vo vnútri, potom pohár naklonil k nám.
„Dáte si?“
„Nie,“ odpovedal Wes.
Pokrútila som hlavou a potom sa rozhliadla okolo. Nikde nebolo ani stopy po tmavovlasom dievčati, ktoré otvorilo dvere, čo ma dosť vynervovalo, keďže tu nebolo veľa miest, kde by sa v tomto maličkom apartmáne mohla schovať. Hádala som, že bola za dverami, ktoré boli na príliš krátkej chodbe hneď vedľa obývačky, ktoré boli zatvorené a nevychádzal z nich žiadny zvuk.
„Tak povieš mi niečo tuto o tvojej frajerke?“ spýtal sa Benny a svojim pohárom ukázal mojim smerom. Znovu si odpil.
„Toto je Tara. Som si istý, že si to meno už počul,“ odpovedal Wes. Jeho tón bol konverzačný, ale stále som dokázala cítiť, že bol na hrane.
„Mal by som?“ Benny si odpil ešte viac.
„Záleží na tom, s kým sa tieto dni stretávaš.“
„Nestretávam sa s nikým. Všetci sú takí nudní. Nikto už viac nechce žúrovať.“ Bennyho hlas znel takmer ako zakňučanie. „Ale na druhú stranu,“ dodal, pozerajúc hore, „nikto nevie žúrovať tak ako ty.“
Zaťala som čeľusť, aby nevisela v šoku, alebo horšie, aby som neprehovorila nahlas. Wes a párty? V žiadnom prípade.
„Benny, neprišiel som sem žúrovať. Potrebujem informácie,“ povedal Wes.
„Aké?“ Benny sa naklonil a vyprázdnil zvyšok pohára.
„O únose ľudskej ženy z dnešného dňa.“
„Prečo by som o tom mal niečo vedieť? Alebo sa o to zaujímať?“
Wesova sánka sa zaťahala. „Nezahrávaj sa so mnou, Benny. Nemám dobrú náladu.“
„Kedy si vlastne v dobrej nálade? Keď si sa stretával so mnou, stále si bol dobre naladený.“
„Myslím to vážne. Povedz mi, čo vieš.“
Bennyho oči sa rozšírili predstieranou nevinnosťou – a boli sklené od alkoholu. „Nič o tom neviem.“
„Vtipné, ja som počul niečo iné.“
„Od koho?“ Benny sa naklonil dopredu, s ostrým buchnutím položil pohár na stôl.
„Na tom nezáleží.“ Wes zavrtel hlavou. „Aj tak by som za tebou prišiel. Obaja vieme, že ak je to nekalé a zákerné, máš v tom prsty.“
Benny sa pokúsil o úsmev a zodvihol obočie. „Máš pravdu. Čím nekalejšie, tým lepšie. Len sa pýtaj.“
„Benny.“ Wes po ňom strelil varovným pohľadom.
Bennyho ramená klesli a na chvíľu som si myslela, že sa chystá zlomiť. Potom sa otočil a zadíval sa na mňa. „Čo s tým má spoločné ona?“ Palcom ukázal mojim smerom.
„S tým si nerob starosti. Kto uniesol tú ženu?“
„Neviem.“ Jeho tón bol prostoreký, znel ako tvrdohlavé dieťa.
Wes neodpovedal, len sa chladne pozeral na Bennyho.
„Pozri, neviem, čo si počul, ale klamali ti. Vyzerám ako niekto, kto má kontakty?“ Dokončil to tým, že rukou poukázal na priestor okolo seba.
Wes si odfrkol. „Vždy si takto vyzeral a vždy si mal kontakty, takže sa so mnou nesnaž zahrávať. Len mi povedz, kto má na svedomí ten únos. Posledná možnosť.“
Benny neodpovedal. Z miesta, kde som sedela, som dokázala vycítiť, ako sa naťahujú svaly vo Wesových rukách a nohách. Stále čakal.
Benny sa posunul v kresle a po skúšaní a neúspechu, aby sa držal pod Wesovým ťažkým pohľadom, jeho úsmev zmizol a jeho hlas sa premenil na nízke kňučanie. „No tak, Wes, nemôžem ti povedať niečo, čo neviem. Pozri, prečo si proste všetci nedáme drink a-“
Wes ho nenechal dohovoriť. V okamihu bol na druhej strane konferenčného stolíka a pri Bennym. Schmatol Bennyho za košeľu a vytiahol ho z kresla, hodiac ho proti múru. Zvuk Bennyho hlavy udierajúcej o stenu sprevádzalo praskanie omietky a bolo nasledované tichým žuchnutím. Malé kúsky sadrokartónu sa vzniesli na koberec. Dívala som sa na ten prach a nečistoty plávajúc na podlahu, ohromená tým, ako rýchlo sa Wes pohol.
„Povedz mi, čo vieš,“ zavrčal Wes, jeho tvár pár centimetrov od Bennyho.
Potom sa všetko stalo príliš rýchlo. Wesove ramená sa začali triasť a Bennyho tvár sa premenila z výrazu prekvapenia na desivé zamračenie. Zohla som sa a schmatla jeden z drevených kolov, ktoré som mala v topánke v tej istej sekunde, keď sa z chodby vynorilo tmavovlasé dievča. Videla som ako sa jej zmätok mení na hnev, keď si prezrela scénu. Obrátila sa na mňa s perami skrútenými dozadu v zavrčaní a rozbehla sa ku mne. Urobila tri kroky a vrhla sa cez nábytok, vo vzduchu sa transformujúc na čierneho, lesklého vlka. 
„Kat!“ vykríkol Benny.



7 komentářů:

  1. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Wow, díky za pokračování.

    OdpovědětVymazat