sobota 5. července 2014

Odolávať jej - 3. kapitola




Jeseň bola Savannahiným najobľúbenejším obdobím v roku. Brutálne teplo texaského leta sa rozptýlilo a nechalo vzduch okolo nej príjemne teplý a príjemnejší než dusno. Užívala si už tretiu prechádzku za deň. Keďže nemala nič lepšie na práci ako sedieť a trápiť sa nad deťmi, dávala prednosť tomu byť vonku, v pohybe, radšej než sedieť v tom hnusnom dome.


Obišla roh bloku, ktorý už za posledných niekoľko dní dobre poznala, prekvapená, že doposiaľ nevychodila jamu do chodníka. Na druhej strane ulice bol malý park. Uvažovala, že zastaví a bude sa pozerať na hrajúce sa deti, ale išla ďalej, pretože vedela, že by to len vyvolalo spomienky, z ktorých jej bolo do plaču.
Nemohla uveriť tomu, že sa to skončilo tak, ako sa to skončilo. Mimo spoločenstva sa cítila rozporuplne, podivným spôsobom prázdna. Bolo to všetko, čo poznala, ale posledných niekoľko rokov snívala o opustení tohto príliš prísneho spoločenstva. Bola rozčarovaná spôsobom života, ktorý viedla po tom, čo jej matka pred štyrmi rokmi zomrela. Ale boli tam niektoré veci, niektorí ľudia, ktorí jej chýbali. Už teraz jej chýbal ruch a to, že sa mala vždy s kým porozprávať.
Myslela na Dillona, jedinú ďalšiu osobu v jej veku, a premýšľala, kde bol.
Keď slnko začalo padať nižšie na oblohe, zmierila sa s ďalšou nocou v dome. Prišla na to, že nemá žiaden iný dôvod opovrhovať ním, než ten ako sama sa tam cítila. Zahla za roh prekvapená, že nespoznáva svoje okolie. Bola tak stratená v myšlienkach a mala prehnanú dôveru vo svoje orientačné schopnosti, že nevenovala pozornosť kade išla. Otočila sa v kruhu, hľadajúc orientačný bod alebo názov ulice, ktorý by poznala, ale nanešťastie to nepomohlo. Bola stratená.
Zhlboka sa nadýchla odhodlaná zostať pokojná. Ale vydržalo jej to asi dve sekundy. Nemala komu zavolať a nevedela adresu domu. Bola tu celkom a absolútne sama. Potom ako dospievala v domácnosti s tuctom rôznych žien, ktoré sa o ňu starali, bolo toto uvedomenie neúprosné. Nikdy predtým nebola sama. A práve na plnej čiare zlyhávala.
Savannah si zotrela slzy, ktoré sa je začali rinúť z oči. Čo by robila, keby nemohla dom znovu nájsť? Ulica začínala na L, nie? Predpokladala, že by mohla ísť do neďalekého obchodu a opýtať sa, či vedia, o dome na polceste v blízkosti. Pravdepodobne by znela ako šialenec, ale aké ďalšie možnosti má? Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila a pozrela sa do okna samoobsluhy. Chlap pri pulte sa stretol s jej očami, potom sa zadíval priamo na jej prsia. Nie. Tam nejde. So sklopeným pohľadom pokračovala v chôdzi.
S klopaním topánok po chodníku a búšiacim srdcom, ktoré ju viedlo, pokračovala Savannah ďalej. Pradenie z motora auta pretrvávalo za ňou. Neprechádza. Strieľať. To nebola časť mesta, kde by bolo dobre byť sama. Čo si to myslela? Takže zrýchlila svoj krok, ale auto držalo rýchlosť.
Veľké čierne SUV zastavilo vedľa nej. Tmavé tónované okno bolo spustené. Zaplavil ju nával paniky a do očí sa jej nahrnuli slzy.
"Savannah?"
Hrubý mužský hlas, poznal jej meno. Potkýnajúc sa zastavila a odvážila sa pozrieť jeho smerom. Stretla sa so znepokojeným pohľadom agenta FBI, ktorý ju zachránil po razii v objekte. Bol vysoký so širokými ramenami a tmavými vlasmi, strniskom, jeho tmavé oči boli uprené na ňu. Pristúpila o krok bližšie k jeho SUV. Nevedela ako sa volá, alebo čo má v úmysle, ale niečo v jeho temnom pohľade ju hlboko zasiahlo a inštinktívne vedela, že mu môže dôverovať. Prinajmenšom v to dúfala. Neublížil jej v tú noc. Jeho dotyk bol silný, ale jemný. N zbieravajúc svoju odvahu, sa k nemu otočila.

***

Cole sa nemohol uveriť svojmu šťastiu, že si všimol Savannah na ceste do bezpečného domu.
Jej tvár bola popretkávaná slzami a jej oči pusté. Doparoma, vyzerala vystrašene. Spravil jej niekto niečo? Tá myšlienka ho privádzala do šialenstva.
"Savannah?" zopakoval.
Bez toho, aby čakal na jej reakciu, Cole sa zaradil rýchlosť a zamieril do parku. preskočil kapotu SUV stojacou pred ňou.
Zdvihol jej bradu a prezeral si jej tvár a krk kvôli stopám, horúčkovito ju chytil za ruky točil nimi, pozerajúc ich celkovo. Vyzerala bez úhony, takže nechápal, prečo plakala. "Čo sa stalo?"
Prehltla a pozrela sa dole na chodník medzi ich nohami.
"Ahoj." vsunul jej ruku na jeho. "Pamätáš sa na mňa, však?"
Pozrela mu do očí a váhavo prikývla. "Ako sa voláš?" Spýtala sa s nervozitou v hlase.
"Colby Fletcher." ponúkol jej ruku a ona vkĺzla jemnými prstami do jeho dlane.
"Colby," zopakovala v sotva šeptom.
"Môžeš mi hovoriť Cole. Ako všetci ostatní. Alebo Fletcher, alebo Fletch. Vieš, čo..."
Usmievala sa, očami viac než ústami. Jeho bľabotanie mu zrejme nahralo nejaké body.
"A teraz mi povedz, čo sa deje," zatlačil. Nechcel, aby to znelo ako príkaz, ale potreboval vedieť, čo sa s ňou stalo, dobré spôsoby stranou.
"Išla som na prechádzku a stratila som sa," povedala jednoducho.
Cole sa takmer zrútil úľavou. Ďakujem sakra. To by mohol napraviť. Bože, keby sa jej niečo stalo, nemyslel si, že by to zvládol. Nie s obavami, ktoré mal posledné dni. "No tak, môžeme ísť späť." Posunul sa na stranu vodiča, ale Savannah akoby zapustila korene do chodníka. Vrátil sa na miesto, kde stála, a oslovil ju dôverným tónom. "Môžeš mi veriť, dobre?"
Jej oči k nemu vzplanuli. Zabudol, aké zelené sú. Prižmúrila oči a niekoľkokrát zažmurkala ako keby sa rozhodovala. Bolo to rozkošné. Bez ďalšieho slova Savannah otvorila dvere na strane spolujazdca a nastúpila dovnútra.
Coleovi brnela koža vedomím, ako blízko bola. Mala na sebe vrecovité džínsy, roztrhané na jednom kolene a tričko s dlhými rukávmi, ale zle padnúce oblečenie nijak nezmiernilo túžbu, ktorú cítil. Horúčkovite zovrel volant, jeho ruky sa nevedeli dočkať, až pritisnú jej telo k jeho vlastnému. Do riti, jeho libido bolo mimo kontroly, keď prišlo na túto dievčinu. Možno, že naozaj potreboval dovolenku. Niekde s pieskom a množstvom žien v bikinách. Niekde sakramentsky ďaleko od Savannah.
Počas krátkej jazdy späť do domu na pol ceste nerozprávali. Cole zastavil pred dvojposchodovým domom svetlo šedom dome s odlupujúcim sa lakom. Pozornosť oboch, jeho aj Savannah, zaujala skupina chlapcov sediacich na širokej verande, hlasno sa dohadujúc.
Savannah sa nervózne pohrávala s kľučkou, ale neurobila žiaden pohyb, aby opustila vozidlo.
"Počuj, nemusím ťa vziať späť hneď... mohli by sme zájsť na kávu."
Úľava jej zaplavila tvár. "Áno."
Neexistoval žiaden spôsob ako ju poslať späť do toho domu práve teraz.
Cez dymiace sa hrnčeky kávy v neďalekej kaviarni sa Cole pokúsil o všedný rozhovor, ale väčšinou sedeli v príjemnom mlčaní.
Savannah sa mu zdala zmätená a vážna. Uvažoval, či neodpočítava minúty, kým sa nemusí vrátiť do toho domu, a desí ju to rovnako ako jeho. "Nemáš nejakú rodinu, u ktorej by si mohla zostať?" spýtal sa nakoniec.
Hlboký spaľujúci pohľad oznamoval jej potrebu. Coleove najhoršie predpoklady sa ukázali byť správne - bola úplne sama. Prehltla a pokrútila hlavou. "Moja matka zomrela, keď som mala pätnásť, a nikdy som stretla svojho otca. Myslím, že by som mohla nájsť jednu zo žien z Jacobovej skupiny, ale ja neviem..."
"Nemáš hlad? Už si jedla? Mohli by sme ti niečo objednať." Cole nemohol prestať zasypávať ju otázkami.
Držala pohľad sklopený a pokrútila hlavou. "Som v poriadku." Savannah sedela ticho v kresle, jej tenké prsty boli pevne ovinuté okolo hrnčeka s kávou.
Cole si prial, aby tam bolo niečo, čo by mohol pre ňu urobiť. Nebol si istý, čo na to povedať, ako pomôcť, tak ticho sedel oproti nej popíjal kávu.
V čase, keď sa dostali znova k domu, tma pohltila oblohu.
Cole sa zaparkoval a vypol motor. "Odprevadím ťa dovnútra."
Samotný dom bol veľký, ale zle udržiavaný. Nábytok bol starý a nezladený, béžový koberec fľakatý a odretý. Cole nevidel veľa z prvého poschodia, zo špinavej obývacej izby, ako ho viedla po schodoch hore. Tam bolo niekoľko zatvorených dverí pozdĺž dlhej chodby. Savannah sa zastavila u druhých dverí na pravej strane. Kľúče štrngali medzi jej prstami, poklopkávajúc pred drevenými dverami. Po troch neúspešných pokusoch ich odomknúť, jej ich Cole vybral z trasúcich sa rúk a obratne otvoril dvere.
Prvá vec, ktorú si všimol, bol zápach - izba voňala ako mokré ponožky z telocvične. Savannah zapla svetlo a urobila niekoľko krokov do miestnosti. Úzka postieľ na podlahe a stolička v rohu, na ktorej boli rôzne časti odevu, boli jediným zariadením.
Doparoma. Nemohol ju tu len tak nechať, ako by mohol?
Savannah pristúpila bližšie, objala ho okolo pása a strčila mu hlavu pod bradu. "Ďakujem," zašepkala.
Jej dychtivosť po fyzickom kontakte ho prekvapila, ale len na okamih zaváhal, než ovinul paže okolo nej. Cole ju potľapkal po chrbte, nenávidiac, že jeho pokusy o jej uchlácholenie boli neohrabané a trápne. V týchto veciach nikdy nebol dobrý: emócie, precitlivené kecy. Možno, že jeho prítomnosť bola dostačujúca na to, aby ju upokojil. A aj keď nevedel, ako to ukázať, cítil sa ochranársky. Nedovolil by, aby jej niekto ublížil. Ak sa ktokoľvek na ňu bude len pozerať škaredo pozerať, Cole ho nakope do zadku. Držal ju niekoľko dlhých minút, než sa jej tlkot srdca spomalil k normálu, a ona vycúvala z jeho náručia.
Ich oči zažiarili jeden na druhého v zvukoch debaty prebiehajúcej vo vedľajšej izbe. Nahnevané hlasy prechádzali cez tenké steny. Ďalší dôvod. Cole a Savannah si vymenili pohľady.
"Si si istá že budeš v poriadku?"
Prikývla, vyzerajúc vážne.
"Tu je moja vizitka." Vytiahol kartu z peňaženky a položil ju do jej chvejúcej sa ruky. "Zavolaj mi, keď budeš niečo potrebovať."
"Zamkni dvere, keď odídem, dobre?"
Pevne prikývla, vtiahla spodnú peru do úst, ako keby tam bolo niečo čo chcela povedať, ale zarazila sa.
Cole neochotne odišiel. Vedel, že je neskoro, a rovnako ho bolelo, opustiť ju, ale nemohol dlhšie otáľať. Bol si istý, že nejaké profesionálne vedenie je aj tu.
Počkal za dverami, kým nepočul zámok zapadnúť na miesto, ale ten zvuk nebol tak upokojujúci, ako dúfal.
Akonáhle bol vonku sa Cole zhlboka nadýchol a prešiel si rukami cez tvár. Chladný poryv jesenného vzduchu zaplnil jeho pľúca, ale nevrátil ho k rozumu. Nastúpil do auta a zovrel volant až mu zbeleli kĺby, snažiac sa naštartovať motor a odísť od nej.

***

Zámok na dverách upokojil jej nervy len trochu. Hlboké, chrapľavé hlasy jej mužských susedov ju mrazili. Zabalila sa lepšie do tenkej, škriabajúcej deky.
Z neznámych zvukov a pachov domu ju bola na hrane a otrasená. Krátka stretnutie s Colom pomohlo, ale teraz, keď je späť v bezútešnej realite malej miestnosti, jej blížiaci sa záchvat paniky znova pulzoval v hrudi.
Keďže vyrastala spôsobom ktorým vyrastala, počúvajúc Jacobove bláznivé kázanie o sexe, aký špinavý a chorý, a ľudia sú poháňaní len svojou žiadostivosťou, uvedomovala si zvuky z vedľajšej iestnosti až príliš. Ich hlasné hlasy, surové pohľady a špinavé ruky. Jacob do nej neustále vŕtal, že muži ju chcú len na jednu vec. Znovu si to uvedomila. Bola sama. Totálne a úplne sama. Panika sa jej vkradla sa do mozgu, ale ona s ňou bojovala, držala temnotu na uzde. Len ťažko. Mysli Savannah. Keby mohla pokračovať potom, čo stratila svoju matku, mohla tiež prežiť. Nemala veľmi na výber.
Jej svaly sa chveli námahou ostať ležať stále na lôžku. Stočená do klbka si pritisla kolená k hrudi, v nádeji, že ju to utíši. Hlasný úder do steny jú prinútil uskočiť. Savannah sa posadila na posteli ako bolesť v hrudi vzrastala. Zhlboka sa pomaly roztrasene nadýchla a povedala tichú modlitbu. Pokúšala sa znova nezrútiť, ale skôr než sa ovládla jej horúce slzy voľne stekali po lícach a ona si priala, aby ju Cole neopustil. Jediná doba, s ktorou sa cítila v bezpečí počas tohto utrpenia bolo, keď bol nablízku.
Schmatla jeho vizitku z parapety a chytila ju, tlačila si ju k srdcu. Priala si, aby bola silnejšia, aby sa tak ľahko nezrútila. Ale po ďalšom hlasnom buchnutí o stenu, zakňučala a sťažovala sa pod prikrývkou. Pozrela sa na kľučku, západka bola stále vertikálne, potrebovala istotu, že dvere sú stále zamknuté.
Nechcela opustiť bezpečie svojej izby – nemala by - keby nebolo naliehania močového mechúra. Na druhom poschodí boli dve kúpeľne, jedna pre ženy, druhá pre mužov. V priebehu niekoľkých posledných dní sa dozvedela, že nájomníci ich používajú podľa toho, ktorý bol bližšie, a pretože jej izba bola nanešťastie uprostred medzi mužskými nájomníkmi, vedela, že takzvané dámy boli špinavé a páchli močom. Ďalšia kúpeľňa nebude pravdepodobne o nič lepšia.
Stále zvierajúc Coleovu vizitku otvorila Savannah popraskané dvere a nakukla na obe strany skôr, ako sa po špičkách vybrala ku kúpeľni.
Uistila sa, že sedadlo je čisté, skôr ako si uľavila. Ako stála a umývala ruky v umývadle, vystrašilo ju strašidelne vyzerajúce dievča, ktoré ju pozorovalo zo zrkadla, uvedomila si, že to je jej vlastný odraz.
Žiarovka nad ňou zablikala a potom zhasla. Tma zaplavila jej hlavu. Zhlboka sa nadýchla a zadržala ho ako rukami naslepo šmátrala pred seba hľadajúc dvere. Nenávidela tmu. Vždy. Rukami stále mlátila pred sebou a sama seba prosila, aby nepodliehala panike.

Savannah sa kymácala na nohách, uhýbajúc sa divoko pred temnotou. Než si uvedomila, čo sa deje, narazila do steny, a pocítil ostrú ranu bolesť na zadnej časti lebky, kým sa zrútila na zem.






17 komentářů:

  1. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Tak to je zaujímavý koniec, som zvedavá na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za další skvělou kapitolu, doufám, že ji odtamtud Cole brzy dostane, nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad a korektúry...ste uzastne

    OdpovědětVymazat
  9. ak označíte chyby v prekladu, tak poprosím aj napísať, že čo tým myslíte

    OdpovědětVymazat