pondělí 28. července 2014

Špinavá krev - 30. Kapitola




Ubehla hodina a ja som dokázala cítiť, ako ma začínajú bolieť stuhnuté svaly. Bavlna mojej bundy dráždila poškrabanú pažu a pani Fletcherová mi venovala nesúhlasný pohľad zakaždým, keď som sa posunula na stoličke. Nakoniec sa ukázala Stacey – jedna z Juliiných priateľov a mamina zamestnankyňa – a vyzdvihla ma. Svetlé blond vlasy mala stiahnuté do vrkoča a oči mala podliate krvou.
„Ahoj,“ povedala s vodnatým úsmevom.

„Ahoj,“ povedala som.
Stacey bola v polovici prvého ročníka na vysokej, takže som tak trochu cítila, akoby bola viac v mojom veku ako dospelák. Aj keď som ju nepoznala (videla som ju len niekoľkokrát, keď bola v obchode, aby videla Julie), ale fakt, že mi nevenovala ten istý zamračene nesúhlasný pohľad, ktorý mi dávali dospeláci, ma okamžite potešil.
„Kde je moja mama?“ spýtala som sa, zbierajúc svoje veci a vybrala som sa za ňou z kancelárie.
„Povedala mi, že zavrie a stretne sa s tebou neskôr doma,“ odpovedala, držiac dvere otvorené pre mňa, keď som ju nasledovala.
„Ach, dobre,“ povedala som, trochu šokovaná tým, že sa moja mama rozhodla ukončiť prácu, aby ma mohla strážiť v dome ako nejakého odsúdeného zločinca.
„Vari si chcela, aby ťa ona prišla vyzdvihnúť?“ spýtala sa Stacey, úkosom mi venovala pohľad so zdvihnutým obočím.
„Nie, toto je v pohode,“ povedala som rýchlo.
Stacey sa vševediaco usmiala a viedla ma k svojej Mazde z druhej ruky, zaparkovanej pri chodníku. Hneď, ako sme vyrazili na cestu, čakala som, že sa začne pýtať na to, čo sa stalo, ale ona ostávala ticho. Možno, že to bola len moja posadnutosť vlastnými problémami, ale trvalo mi chvíľu si uvedomiť, že Stacey bola rovnako nepozorná.
„Všetko v poriadku?“ spýtala som sa váhavo. Vedela som, že to, čo sa stalo Julie, bolo drsné, ale nebola som si istá, že som tá najlepšie osoba, ktorá by ju mala upokojiť.
„Hmm? Hej, len som premýšľala o niečom, čo sa stalo v obchode,“ povedala. „Vlastne, možno by si mohla pomôcť. Prišiel tam taký chlap a spýtal sa, či je tam tvoj mama. Nepovedal svoje meno, ale povedal, že bol starý priateľ. Ale keď ho videla, jej výraz sa premenil na nejaký divný.“
„Kto to bol?“
„Neviem. Požiadala ma, aby som ťa išla vyzdvihnúť a prakticky ma vykopla z dverí.“
„O čom hovorili?“ spýtala som sa, cítiť sa nesvoja, aj keď som nevedela prečo.
„Nehovorili. Aspoň nie predo mnou. Bolo tam strašne trápne ticho,“ povedala s pokrčením ramien.
„Čo myslíš, že sa stalo?“
„Netuším. Takisto za mnou zamkla. Nikdy predtým nezavrela obchod uprostred dňa. Divné, čo?“
„Divné,“ súhlasila som.
„Ako vyzeral?“
„Okolo štyridsiatky, hnedé vlasy a fúzy so šedivými pruhmi...“ Prižmúrila oči v koncentrácii. „To je asi tak všetko, na čo si spomínam.“
„Ja neviem,“ povedala som a pokrútila hlavou. „Neznie to povedome.“ Snažila som sa spomenúť si na ľudí, ktorých moja mama poznala, ktorí by mohli zodpovedať tomu opisu, ale zoznam bol krátky. Naozaj nemala veľa priateľov a tých, ktorých mala, boli susedia v strednom veku, všetko ženy, ktoré ma zvykli strážiť, keď som bola doma sama. Na krátko som premýšľala, či by to nemohol byť iný Lovec, alebo člen Sporu, ale zamietla som to. Jediného, koho v Spore poznala, bola Vera a aj to spojenie bolo znovuobjavené len nedávno. Okrem toho, Staceyin opis neznel ako nikto zo skupiny, koho by som stretla.
„No, aspoň na chvíľku nebudeš v prvej línii kvôli tej bitke,“ povedala, vkrádajúc sa do mojich myšlienok.
„Hej, vďaka za to,“ súhlasila som. Môj žalúdok zaškvŕkal dosť nahlas na to, aby ho Stacey začula.
„Si hladná? Môžem to otočiť k nejakému bufetu, ak chceš.“
„To by bolo super. Doma asi nič nie je,“ povedala som. A navyše som chcela čo najviac predĺžiť našu jazdu. Predo mnou bol zvyšok poobedia, ktorý strávim sama v prázdnom dome. Takže sme sa zastavili v McDonalde a až potom sme zamierili domov.
„Je mi naozaj ľúto to s Julie,“ povedala som, pozrúc sa na ňu a potom preč. Nechcela som ju znovu rozrušiť. 
„Vďaka. Jej pohreb bol v piatok. Tvoja mama povedala veľa naozaj pekných vecí.“ Stacey zaparkovala za mojim autom a ja som si pozbierala veci, naťahujúc sa po kľučke. „Hej, veľa šťastia,“ povedala s úsmevom, so sympatizujúcim úsmevom.
Poďakovala som jej a pomaly som vystúpila, vlečúc sa k predným dverám, keď som hľadala svoje kľúče, zatiaľ čo som v druhej ruke držala papierovú tašku s mojim obedom. Zvuk Stacyinho zavíjajúceho motora sa za mnou vytrácal. Cítila som, ako sa moje prsty zavreli okolo krúžku s kľúčmi, niekde v hlbinách mojej tašky. Pristúpila som ku vchodovým dverám a bola som zasiahnutá fakt dosť silným brnením.
Rukami som si pošúchala šiju, nechávajúc husiu kožu, aby ma pohltila. Každý sval v mojom tele sa napol a ja som natiahla uši k slnečnému tichu našej záhrady. Panika si začala krútiť cestu mojim telom, až mi prešiel mráz po chrbte, keď som si uvedomila, že dvere už boli otvorené.
Natiahla som ruku a otvorila ich viac, zostávajúc kde som bola na vrchom schode, keď som preskúmavala vchod kvôli známkam pochybu. Veselé slnečné svetlo presakovalo spoza mňa, ten kontrast mi sám o sebe dával zlovestný pocit. Hala bola prázdna a bez zmeny, ale dokázala som vidieť prevrátený nábytok v pracovni. Váhala som len chvíľku predtým, než som vyrazila k troskám a snažila som sa pretlačiť do domu, položiac dole môj batoh, keď som prechádzala.
V pracovni neboli žiadne okná a tiene tu boli ťažšie, ale nechcela som siahnuť po vypínači. Bola to stávka na istotu, aby sa nič nestalo, pretože som videla črepiny trčiace z lampy. Stále som čakala na niekoho – alebo niečo – čo by na mňa malo skočiť, ale miestnosť bola prázdna. Dvere do garáže boli dokorán a ja som nakukla dnu a stuhla. Mamine auto bolo zaparkované vnútri. Motor stále sálal teplom; pred chvíľou tu bola.
Panika sa vo mne zodvihla a odrazu mi bolo jedno, či ma niekto bude počuť.
„Mama!“ zakričala som, otáčajúc sa a utekajúc cez chodbu, ktorá viedla ku zvyšku domu. Obývačka a kuchyňa boli zdemolované. Všetok nábytok bol poprevracaný a niektoré veci rozmlátené a rozflákané na kusy. Stále som išla, nespomaľujúc, berúc na vedomie škody, ktoré kedysi bývali našim televízorom alebo jedálenským stolom, ktorý bol teraz rozlomený na dve časti. Myšlienka, ktorej dominoval strach, ktorý som dokázala cítiť, bola prehlušená racionálnosťou, keď som zahla za roh a rozbehla som sa ku schodom.
„Mami!“ kričala som. Stále bez odpovede.
Búšenie mojich nôh na schodoch sa odrážalo od stien. Na vrchole som sa zastavila pri dverách do mojej izby a zízala som. Oblečenie bolo rozosiate na podlahe a môj počítač bol vytrhnutý zo steny a prehodený cez celú miestnosť. Môj matrac bol prevrátený a moja prikrývka roztrhaná. Zastavia som sa, aby som to skontrolovala, keď som si uvedomila, že miestnosť bola prázdna, a tak som pokračovala k izbe mojej mamy.
Rozrazila som dvere a zastavila som. Táto izba bola taktiež prázdna a rozhádzaná, ale niečo iné upútalo moju pozornosť. Na druhej strane miestnosti, bol na stene prichytený kus papiera. V krku sa mi vytvorila hrča a ja som spomalila do chôdze, keď som vykročila, naťahujúc sa po tom odkaze. Bol napísaný rukou, elegantným rukopisom a adresovaný mne. Stálo na ňom: „Som ochotný pristúpiť na výmenu. Budeme v kontakte.“
Zízala som na to, tesná päsť sa práve zovierala okolo môjho srdca. Na prízemí sa zatresli sklenené dvere a ja som nadskočila od ľaku. Hnala som sa dole k tým dverám, otvárajúc ich a vkročila som do dvora, hľadajúc nejakú známku pohybu. Nič tam nebolo. Motor auta zavyl a ja som vykročila smerom dopredu. Ani som sa neobťažovala so zamknutými vrátami. Proste som využila svoju zotrvačnosť a preskočila som cez plot bez zastavenia. S pokrčenými nohami som pristála na trávniku a rozbehla sa k obrubníku. V diaľke som videla červené, koncové svetlá, ktoré sa potom stratili za rohom, pričom brnenie sa vytrácalo s nimi.
Moje kolená protestovali a na sekundu hrozilo, že sa poddám zúfalstvu a strachu, ktoré ma zachvátili, tlačiac ma stále ťažšie v hrudi. Sotva som sa vydýchala z tlaku, ktorý sa zdvojnásobil, snažila som sa poriadne nadýchnuť. Musím premýšľať. Musela som si myšlienky vyčistiť natoľko, aby som zistila, čo mám robiť. Odpoveď bola jednoduchá. Wes. Bola to jediná možnosť, na ktorú som dokázala myslieť. Vystrela som sa a prehmatala si vrecká a hľadala telefón. Boli prázdne. A potom som si spomenula: moja mama mala môj telefón.
Prehnala som sa späť cez vchodové dvere, otvorila som zásuvku vedľa dresu, kde si moja mama skrývala veci a myslela si, že o tom neviem. Batérie a baterky vypadli, keď som sa tam prehrabovala, až dokým sa moje prsty neuzavreli okolo telefónu. Zovrela som, ho akoby na tom závisel môj život a to tak silno, až mi zbeleli kĺby. Potom som našla správne tlačidlo a vytočila Wesove číslo.
Zazvonilo to štyrikrát, ktoré som pociťovala skôr ako štyristo, a potom bol hovor presmerovaný do odkazovej schránky. Nesnažila som sa vypočuť nahranú správu, lebo vtedy som si uvedomila, že mi nezdvíha hovory. Panika sa do mňa zahryzla ešte viac a nedokázala som myslieť. Nasala som dúšok vzduchu a tlačila paniku preč, ako najlepšie som vedela, až keď som si konečne spomenula na niekoho, komu som zavolať mohla.
Odpovedal mi po druhom zvonení. „Ahoj, Tara. Čo sa deje?“
„Jack, potrebujem, aby si po mňa prišiel. Hneď teraz.“ Stále som znela ako bez dychu a bolo to ešte horšie, keď bol môj hlas len slabým šepotom. Ale muselo to stačiť na to, aby to upútalo Jackovu pozornosť.
„Čo sa stalo?“
„Bol tu. Uniesol ju.“
Počula som, ako v pozadí kričí na Fee, a potom sa jeho hlas vrátil ku mne. „Kde si?“
„U seba doma.“
„Do pekla, je doma skoro, takže tam nikto z nás nie je.“ Jeho hlas bol tlmený a predpokladala som, že to hovorí Fee. Potom pokračoval: „Dobre, kto tam bol? Leo?“
„Áno.“
„Videla si ho?“
„Nie.“
„Koho uniesol?“
„Moju mamu.“
„Do riti.“ Na druhom konci som začula zabuchnutie dverí na aute. Potom ďalšie. Potom zavyl motor a ja som začula, ako mumle niečo Fee. „Dobre, sme na ceste. Musíš sa dostať na nejaké bezpečné miesto, kým sa tam dostaneme. Môžeš to pre mňa urobiť?“
„Ehm...“
„Lesy,“ začula som Fee. „Povedz jej, aby sa ukryla do lesa za ich domom a ostala tam až dovtedy, kým sa tam nedostaneme.“
„Počula si to?“ spýtal sa Jack.
„Hej,“ povedala som, zažmúriac oči v zúfalej snahe zablokovať paniku a strach. „Hej, dobre, urobím to.“
„Dobre, musím niekomu zavolať, takže potrebujem zavesiť, ale budem tam za pár minút. Budeš v pohode?“ spýtal sa Jack.
„Hej,“ povedala som, môj hlas bol sotva šepotom.
Jack zaváhal a ja som vedela, že nie je práve presvedčený, ale nemal na výber. „Dobre, uvidíme sa o pár minúť,“ povedal nakoniec.
Ukončili sme hovor, ale ja som držala telefón v rukách a postavila sa na nohy a vybrala sa k lesom za domom. Podarilo sa mi nájsť vhodné miesto na sedenie – použila som starý peň ako stoličku – a s výdychom som klesla dolu. Problém s čakaním bol, že mi dal možnosť veľa premýšľať o veciach, o ktorých by som nemala; o veciach, ktoré nútili moju paniku a strach narásť do obrovských rozmerov. V tomto prípade som cítila vinu kvôli tomu, ako som sa za posledné dni správala k mame a kvôli tým hnusným veciam, ktoré som jej povedala o tom, že je všetko len jej chyba. Správala som sa ako dieťa, ktoré sa hádzalo pri záchvate hnevu, keď sa ma ona snažila len ochrániť najlepšie, ako vedela. A teraz bola unesená kvôli mne.
Ťažké slzy mi zaliali oči a nestrácali čas, aby sa mi rozliali po lícach. Moje videnie sa rozmazalo a vzlyky roztriasli moje ramená tak hrozne, až som si bola istá, že by som nebola schopná vycítiť vlkolaka, ani keby kráčal priamo ku mne. Tie slzy boli zväčša výsledkom strachu o moju mamu, ale niekoľko z nich bolo aj pre Wesa. Dokonca mi ani nezodvihol telefón. Keď som ho potrebovala najviac, neobťažoval sa niečo urobiť. Rozzúrilo ma to a potom ma to zranilo – čo ma rozzúrilo ešte viac. Viac som sa rozplakala.
Nie som si istá, ako dlho som tam ostala, ale podarilo sa mi dostať pod kontrolu predtým, než ma našiel Jack. Plač a rozpadanie sa na kúsky mi nepomôže dostať späť moju mamu, ani to, že budem naštvaná na Wesa. Musela som niečo urobiť, nejako konať, a to som nedokázala urobiť, ak budem odpísaná. Takže som urobila, čo som mohla, aby som potlačila tie mučivé obavy a utrela som si slzy z tváre rukávom, odhodlaná urobiť to, čo som potrebovala, aby som zachránila svoju mamu.
Keď sa sem dostal Jack, brnenie prišlo oveľa skôr, takže som sa napla, momentálne ustarostená tým, že ma našiel nepriateľský vlkolak, ale keď som počula šušťanie lístia pod ľudskými nohami, uvedomila som si, kto to bol a vstala som, keď Jack vošiel do môjho zorného poľa. Vykročil ku mne, skúmajúc moju tvár, keď sa približoval. Poponáhľala som sa k nemu a on ma prekvapil tým, že sa natiahol a skryl ma do dusivého objatia. Trvalo to len sekundu, čo bolo dobre, pretože som nemohla dýchať, a potom ma pustil, vyzerajúc trochu nesvoj.
„Tak poď. Auto čaká vpredu,“ povedal.
Vykročila som po jeho boku, čo bolo zložité, pretože som musela urobiť dva kroky za jeden jeho. „Kde je Fee?“
„V dome, kontroluje ho a balí pre teba nejaké veci.“
„Aké veci?“
„Oblečenie, ktoré budeš potrebovať. Nezostaneš tu, kým sa nepostaráme o Lea. Nemáme dosť ľudí na to, aby sme s ním bojovali a zároveň aj strážili váš dom.“
„A ty myslíš, že to bude trvať dlho?“ spýtala som sa, desiac sa jeho odpovede a čo by mohla znamenať pre moju mamu.
„Neviem, ale musíme byť pripravení.“
Fee už bola v aute, keď sme zabočili spoza domu. Prehodila môj modrý vak dozadu a obrátila sa, aby o kolo mňa obmotala ruky. „Si v poriadku?“ spýtala sa.
„Hej, aspoň myslím.“
Rýchlo ma zovrela v objatí a potom ma pustila, štuchajúc ma smerom k otvoreným dverám na aute. „Nastúp, musíme sa ponáhľať späť, aby sme sa stretli s ostatnými.“
Vklinila som sa medzi Jacka a Fee a vyrazili sme. Nemohla som povedať, že by sme išli rýchlo, pretože som si nebola istá tým, čo to auto dokáže, ale Jack rozhodne nebrzdil v zákrutách alebo na stopkách, takže to bola nepríjemná jazda.
„S kým sa máme stretnúť?“ spýtala som sa, keď sme sa dostali z mojej štvrte na hlavnú cestu bez nehody.
„S Milesom, Cord, Baileyim a Derekom. Vera je trochu ďalej, takže jej to bude trvať trochu dlhšie. Zvyšok z nás sú na misiách, takže sa tu nemôžu dostať, ale rozšírili sme správu a budú tu zajtra, ak ich budeme potrebovať,“ povedala Fee.
„A čo – volali ste Wesovi?“ spýtala som sa, nenávidiac sa za to, že som to vôbec chcela vedieť.
Jack a Fee si vymenili pohľady. „Upratuje ten bordel z rána. Chceš, aby sme mu zavolali?“ spýtala sa jemne. 
„Neviem. Myslím, že nie,“ povedala som.
Potom už nikto nič nepovedal. Musela som sa sústreďovať na to, aby som ostala vzpriamene sedieť na sedadle, keď Jack upaľoval po vedľajších cestičkách a zákrutách, akoby bol na závodnej dráhe.
Pred domom bolo zaparkovaných niekoľko áut, keď sme tam dorazili. Cítila som sa kvôli tomu trochu lepšie, vediac, že sme mali posily. Vedela som, že to robili pre Jacka a Fee, nie pre mňa, ale to ma netrápilo. Čokoľvek, čo mi pomôže nájsť mamu.
Derek sa s nami stretol pri dverách.
„Kde sú ostatní?“ spýtal sa Jack.
„V kuchyni. Bailey je naštvaný, pretože už vie, že ho postavíš do zálohy.“
Jack zastonal. „Čo je ešte nové?“
Derek sa na mňa pozrel, keď prechádzal okolo, ale nič nepovedal, keď za mnou zatvoril dvere a nasledoval ma cez chodbu. Jack čakal, až kým sme sa všetci nedostali do kuchyne, potom sa otočil ku mne.
„Povieš nám, čo sa stalo?“
Neodpovedala som hneď; absurdita tej otázky ma trochu dostala, spolu s tým, ako sa na mňa sústredili všetky oči. „Uniesol ju,“ povedala som.
„Ako to vieš?“
„Prišla som domov zo školy a dom bol celý rozhádzaný a cítila som prítomnosť vlkolaka. Nestrachovala som sa až dovtedy, kým som nenašla auto mojej mamy v garáži, čo znamená, že prišla domov. Prebehla som cez dom, hľadala som ju, ale všetko, čo som našla, bol odkaz v jej izbe. Počula som, ako sa zadné dvere zabuchli, tak som utekala dole, ale už bol preč.“
„Aký odkaz?“ spýtal sa Jack.
„Bol na stene v maminej izbe. Hádam, že som ti o tom zabudla povedať,“ povedala som.
„Tu, zobrala som ho,“ povedala Fee, zodvihnúc kus papiera. Podala ho Jackovi.
„Hej, takže očividne to bol Leo,“ pokračovala som, zatiaľ čo Jack čítal. „Veľmi rád po sebe necháva záhadné odkazy.“
Jack sa pozrel na mňa, jeho obočie zmätene zvraštené. „Toto nie je od Lea.“
„O čom to hovoríš?“
„Tento odkaz je od tvojej mamy,“ povedal.
„Čože? Nie, bol od Lea. Bolo v ňom niečo o výmene mojej mamy za mňa,“ povedala som.
„Tento je iný. Našla som to v tvojej izbe, keď som ti balila veci,“ povedala Fee. „Ukázala by som ti ho, ale predpokladala som, že si ho už videla.“
„Musíš si to prečítať.“ Jack mi podal list. Vzala som si pokrčený papier a rozložila ho. Bolo tam napísané: Tara, nemám veľa času, ale chcem, aby si vedela, že ťa milujem a všetko, čo som urobila, bolo pre tvoju ochranu. Viem, že tomu nerozumieš, ale toto je moja voľba. Išla som s Leom dobrovoľne. Súhlasil, že ťa nechá na pokoji, ak to urobím. Prosím, nehľadaj ma, toto je moje rozhodnutie. Nájdi Veru. Zavolaj starej mame. Pomôžu ti ostať v bezpečí. Milujem ťa, navždy. Mama
Keď som skončila, moje ruky bezvládne padli popri mojich bokoch a ja som zízala na Jacka bez toho, aby som ho skutočne videla. Matne som cítila, ako mi papier vykĺzol z prstov, keď ho ostatní nechali kolovať.
„Tara?“ zvolala Fee jemne po chvíľke ticha.
Energicky som potriasla hlavou zo strany na stranu. „Ja tomu nerozumiem. Ako mohla len tak...?“
Fee naklonila hlavu na stranu v prejave sympatií a za lakeť ma odviedla z miestnosti. Viedla ma hore po schodoch do rovnakej miestnosti, v ktorej som sa zobudila predtým, otupená morfiom. Kývla smerom k mojej taške, ktorá už odpočívala na posteli. „Mala by si sa umyť. Venuj niekoľko minúť sama sebe,“ povedala.
To ma vyviedlo z oparu. „Nie, som v poriadku,“ namietla som. „Musíme vymyslieť plán, ako ju dostať späť.“
„A to aj urobíme, ale najskôr musíš polapiť dych. Nebudeš nám nič platná, alebo svojej mame, ak sa uprostred misie zosypeš. Okrem toho, stále čakáme na Cord, kým sa sem dostane. Takže si daj sprchu. Budeš sa cítiť lepšie.“
Niečo v jej hlase ma prinútilo pozrieť sa dole a ostala som zízať v prekvapení. Moje tričko bolo na rebrách roztrhané a moje džínsy boli na kolenách špinavé od hliny a trávy. Mohla som si len predstavovať, ako asi vyzerali moje vlasy. „Preskočila som cez plot,“ vysvetlila som.
Pery Fee sa zakrivili. „Nepochybujem o tom. Uvidíme sa dole.“
Po zatvorení dverí som prešla k taške a rozopla ju, zvedavá, aké oblečenie sa Fee podarilo pre mňa zbaliť; moja izba a jej obsah bol poriadne zničený, aspoň podľa toho, čo som videla. V taške toho veľa nebolo; jedny šedé tepláky, o ktorých som ani nevedela, že ich vlastním, ružové, termo tričko a čierne legíny, ktoré som si požičala od Sam a zabudla ich vrátiť.
Rýchlo som sa osprchovala; ešte stále nervózna z toho, aby som išla hľadať svoju mamu, ale vedela som, niekde poriadne hlboko, že Fee mala pravdu. Zosypala by som sa; takže bude lepšie, keď sa cez to dostanem teraz, alebo sa aspoň uistím, že sa to nestane neskôr.
Proste som nedokázala uveriť tomu, že moja mama s ním išla dobrovoľne. Premýšľala som o možnosti, že ju Leo prinútil napísať ten odkaz, ale nebola som si istá. Malá časť vo mne bola naštvaná kvôli tej časti, kde písala, že to robila kvôli mojej ochrane. Vyzeralo to, akoby každý vedel viac o tom, čo je najlepšie pre moje bezpečie, aj keby to malo znamenať, že by sami seba mali vystaviť nebezpečenstvu. Čo ma iba prinútilo znovu myslieť na Wesa a ako mi nezdvihol telefón.
Môj hnev sa zmenil na smútok, ktorý pripomínal fyzickú bolesť v mojej hrudi, keď som zastavila pariacu sa vodu a vyšla von. Moja mama bola niekde vonku, väznená a to všetko kvôli mne. Uterákom som si vysušila vlasy a hodila na seba termo tričko a tepláky. Kefou som si vošla do vlhkých, zamotaných vlasov a potom som ich zaplietla do voľného vrkoča, keď som sa ponáhľala dole po schodoch.
Všetci už boli sústredení v obývačke, keď som sa tam dostala. Miles sedel za Jackom v kresle pri okne. Pripomínalo mi to okamih, keď tam tak sedel Wes, vyzerajúc mrzuto. Derek sedel v kresle, kde som predtým sedela ja v ten prvý deň, keď som sem prišla. Bol ku mne otočený chrbtom. Keď som vošla dnu, zodvihol ku mne oči a potom sa otočil späť k Jackovi. Fee bola na gauči, hrala sa s rukami a vyzerala byť rovnako nervózna, ako som sa cítila ja. Cord prešla za mňa, jej ťažké topánky klopkali na tvrdom dreve, a oprela sa o zábradlie blízko schodov. Jack sedel vo svojom obvyklom kresle pri ohnisku. Namiesto svojej obvyklej pózy, ktorá zahŕňala nohy vystreté na konferenčnom stolíku, teraz sa nakláňal dopredu, lakte opreté o kolená. Vrásky mu krčili čelo a uprene sa díval do plameňov.
Drsné klopanie na dvere prerušilo ticho a ja som sa obrátila, aby som otvorila. Cord sa prehnala poza mňa, vyzerajúc nesúhlasne, a rozrazila dvere. Stála tam Vera, v čiernom kostýme vyzerala elegantne a ako podnikateľka. Vykročila okolo Cord a mňa, bez slova, a išla rovno na miesto, kde Fee sedela na gauči. Fee sa postavila, aby ju pozdravila s výrazom plným úľavy a zobrala Veru za ruku.
„Nejaké vízie?“ spýtala sa Fee rýchlo.
Vera potriasla hlavou. „Ešte nie, ale musela som to držať uzavreté, keď som šoférovala. Urobíme to spoločne, udržíme sa sústredené na to, čo hľadáme.“
Fee prikývla a spoločne klesli do vankúšov, ruky stále spojené. Sklonili hlavy a Verine pery sa začali pohybovať v akomsi tichom speve. Rozhliadla som sa po miestnosti, či nájdem nejaký náznak toho, čo robia, ale všetci len sedeli a s očakávaním ich sledovali.
„Čo robí?“ spýtala som sa Cord. Váhala som, či k nej vôbec prehovoriť, s ohľadom na spôsobom, akým sa na mňa pozerala, akoby som mala nejakú hroznú chorobu, ktorou som sa ju snažila nakaziť, ale bola jediná, ktorá bola dostatočne blízko na to, aby som na ňu mohla šepkať.
„Snaží sa vidieť tvoju mamu,“ povedala, jej tón dával jasne najavo, že by som to mala vedieť aj sama.
Snažila som sa byť trpezlivá, keď som čakala na Veru, kým dokončí čokoľvek, čo robila, ale stále som prenášala váhu z jednej nohy na druhú; moje telo sa chcelo hýbať, zobrať si nejakú časť akcie v hľadaní po mojej mame. Moja myseľ nevyhnutne putovala k nej; kde bola, či bola v poriadku, či ju nájdem. Odtiaľ moja myseľ prešla k obrázkom; jej úsmev, farba jej vlasov, jej parfum. Moja chyba. Moja myseľ mi to stále posielala späť. Toto bola moja chyba. Či už som súhlasila s jej prekrúteným a chybným uvažovaním ako ma ochrániť, alebo nie... faktom ostávalo, že to stále bola moja chyba. Známa bodavá bolesť v mojej hrudi sa zostrila a ja som sa znovu posunula, potrebujúc pohyb.
Nakoniec obe ženy vzhliadli a otvorili oči, okamžite sa zamerajúc na mňa.
„Nedokážem vidieť, kde je,“ povedala Vera, znela frustrovane. „Nie tak celkom. Niečo ma blokuje. Ale prinajmenšom je zdravá a nezranená.“
Nemala som tušenia, ako to vedela, ale moje srdce sa prudko rozbúšilo pri tých novinkách.
„Cítila som tam niečo uzavreté,“ pokračovala. „Možno podzemie. Ale to je všetko, čo som dokázala zistiť.“ Zamračila sa a odvrátila sa, očividne sa jej nepáčilo, že jej niečo bránilo v tom, aby videla viac.
„Čo myslíš tým, že si to cítila?“ spýtala som sa.
„Verine vízie môžu byť niekedy zamerané na konkrétnu osobu alebo udalosť,“ vysvetlila Fee. „Je to nepredvídateľné, v najlepšom prípade, ale nie vždy to funguje, dokonca aj s veľkou dávkou sústredenej energie.“
„Tak čo budeme robiť? Mohla by byť kdekoľvek,“ ozval sa Derek.
„Využijeme naše kontakty,“ povedal Jack. „Niekto niečo musel začuť.“
„Dobre, môžem sa popýtať v okolí,“ povedal Derek pomaly, očividne nepresvedčený.
Nikto z nich sa nepohol z miesta a ja som na nich chcela zakričať, aby už niečo robili.
„Môže to byť pomalé, ale je to všetko, čo nateraz máme,“ povedal Jack, konštatujúc váhanie ostatných.
„Medzitým sa budem snažiť lepšie ju vidieť,“ dodala Vera.
„Fajn, poďme na to,“ vyštekla Cord. Prvý raz mi neprekážala jej netrpezlivosť.
„Musíme ostať v pároch,“ povedal Jack. „Cord, ty a Miles-“
„Pôjdem s Tarou,“ prerušil ho Miles. Vedľa mňa si Cord odfrkla.
Miles sa otočil ku mne a ja som sa strhla pod jeho nečitateľným pohľadom. Chcela som sa začať hádať, ale Jack pokračoval:
„Cord a Derek, vy dvaja sa držte pohromade. Fee a ja pôjdeme spolu a Bailey-.“
„Hej, hej. Ostanem tu a budem brániť pevnosť, bla bla bla,“ povedal Bailey.
Derek sa uškrnul.
Jack zovrel pery. „Potrebujem, aby si ostal s Verou v prípade, že získa viac informácií o Elizabeth. Ak sa tak stane, môžeš ju zobrať kdekoľvek, kam ju zavedie jej vízia.“
Bailey zodvihol päsť do vzduchu, po tvári sa mu rozšíril úsmev.
„Ale nezabudni nám zavolať, aby sme sa tam s vami mohli stretnúť,“ dodal Jack prísne.
„Jack, myslíš, že je dobrý nápad nechať ho takto nám pomáhať?“ spýtala sa Fee, venujúc Baileymu materinské zamračenie.
Baileyho úsmev zmizol a jeho tvár opadla.
„Nie. Ale sme oslabení. Nemám na výber.“
Fee si povzdychla a prikývla a Baileyho úsmev sa vrátil, ale o niečo menší.
Miles vstal a prekročil Derekove natiahnuté nohy, prechádzajúc, aby sa postavil predo mňa. „Pripravená?“
Prikývla som a odstrčila sa od zárubne, o ktorú som sa opierala ramenom, nie práve nadšená tým, že som bola spárovaná s Milesom, ale bola som ochotná to urobiť, ak to znamenalo akciu.
Všetci sa zbierali na nohy a chystali sa k odchodu. Cord a Derek sa schúlili v predsieni, plánujúc, kam sa vyberú a čie auto si zoberú. Jack a Fee sa vytratili do miestnosti so zbraňami v zadnej časti domu a Vera vstala, hovoriac niečo o tom, že urobí nejaký čaj a zamierila do kuchyne.
„Môžeme si zobrať moje auto,“ povedal Miles, položiac dlane na môj chrbát a vedúc ma k dverám.
„Nemali by sme počkať, kým nám Jack a Fee dajú nejaké zbrane?“ spýtala som sa, uhýbajúc sa, aby sa ma nedotýkal.
„Mám nejaké v kufri. Mali by sme vyraziť. Mám informátora v Lake Anna, ktorý by nám mohol niečo povedať.“

Pohla som sa, aby som ho nasledovala a on otvoril dvere, pripravený nasledovať ma von. Urobila som jeden krok a potom som sa zarazila, pretože som si uvedomila, že mi niekto blokuje cestu. Môj pulz sa zrýchlil, keď som si všimla, kto to bol.




9 komentářů:

  1. Dík za vaši práci ,jste skvělí :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Dlouhá kapitola, ta musela být fuška :-), Díky

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad a korektúru

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. D9ky moc za další úžasné pokračování, trošku je mi líto Wese, který asi bude mít parádní výčitky svědomí, že jí ten telefon nevzal. Nemůžu se dočkat pokračování, jak se tohle vyřeší...:D

    OdpovědětVymazat