pátek 25. července 2014

Špinavá krev - 29. Kapitola




Dostala som sa cez dvere a do chodby bez toho, aby som prešla okolo kohokoľvek, koho poznám. Všetci stále boli v triede. Hoci som nevedela v ktorej. Cítila som, akoby tam vonku prešli hodiny.
Zastavila som sa pri mojej skrinke a oprela som si čelo o kovové dvere, zatvárajúc oči a snažiac sa prečistiť si myseľ od obrazu Wesa, ako odchádza – dokonca dvakrát. Stále som musela ísť do riaditeľovej kancelárie kvôli napadnutiu Cindy a vyriešiť to s mojou mamou, keď na to príde.
„Tara?“

Otočila som sa a zistila, že tam stál George. „Čau, George,“ zamrmlala som.
Jeho zvedavý výraz sa zmenil na znepokojený v sekunde, keď sa naše oči stretli. „Si v poriadku?“
Slzy ma pálili a hrozilo ich preliatie. Prikývla som, neveriac môjmu hlasu.
„Čo sa deje?“
„Ja len...“
Výraz na jeho tvári ma dostal. Slzy mi stiekli po tvári. George sa vrhol vpred a objal ma, priťahajúc si ma bližšie. „Je to v pohode, Tay. Som tu,“ zamrmlal.
Nepýtal sa ma ďalšie otázky, len ma držal a nechal ma plakať. Keď tkanina jeho košele presiakla a moje fňukanie trochu odstúpilo, odtiahla som sa, uvedomiac si, že nebol dobrý nápad nechať Georga, aby ma objímal. Keď stál takto blízko, spoznávala som vôňu jeho kolínskej, ktorá k nemu patrila ako druhá koža. Bola ťažká a pižmová a tak úplne Georgova a to naplnilo moju myseľ obrovským množstvom spomienok, ktoré ho zahrňovali presne takto.
„Prepáč,“ zamrmlala som, líca som si utierala rukávom. „Bol to ťažký deň.“
„Môžeš mi o tom povedať, Tay. Vieš to, však?“
Rovnako ako v tú noc, keď som s ním telefonovala, premýšľala som o tom. Bolo by také príjemné vyrozprávať sa niekomu a boli časy, keď som Georgovi dokázala povedať všetko. Bolo to lákavé. Ale mala som na viac. „Budem v pohode. Musím ísť do riaditeľovej kancelárie predtým, než si pán Knowles uvedomí, že tu číham po chodbách.“
„Do riaditeľovej kancelárie? Prečo?“
„Tak trochu som udrela Cindy. Do tváre. Dvakrát.“
Georgove oči sa vytreštili a obočie mu vyletelo nahor, splývajúc s jeho pieskovými vlasmi. „Vážne?“
Prikývla som.
„Páni, Tay. To je... pôsobivé.“ Úsmev mykal kútikmi jeho úst. „Hádam, že to bol vážne ťažký deň.“ Jeho úsmev zmizol a odrazu vyzeral nervózne. „To sa stalo? Teda, nechystáš sa ma udrieť, alebo áno?“
„Nie, myslím, že som na dnes s udieraním ľudí skončila,“ uistila som ho.
„Dobre.“
„Takže sa uvidíme neskôr,“ povedala som.
„Hej, radšej by si mala ísť,“ povedal. „Veľa šťastia.“
Presunula som sa okolo neho, ale on natiahol ruku, aby ma zastavil. Keď som sa pozrela na neho, zistila som, že zíza na moje rameno s divným výrazom.
„Čo to máš na košeli? To je... krv?“
Pozrela som sa dole a uvedomila som si, že som úplne zabudla na škrabanec od Lea. Rukáv na mojej košeli bol roztrhnutý na mieste, kde sa jeho pazúry za ryli do mojej ruky, odhaliac tak trochu napuchnuté, krvavé čiary smerom nadol. Pri tej pripomenie som si uvedomila, že som cítila tupú bolesť, ktorá sa šírila z rany.
„Och,“ bolo jediné, čo som povedala nahlas. Snažila som sa prísť na to, ako to vysvetliť, keď ma prerušil George.
„To ti urobila Cindy?“ spýtal sa nahnevane.
„Ehm, hej, myslím,“ klamala som. „Predtým som si to nevšimla.“
„Mala by si sa zastaviť na ošetrovni, aby sa ti na to pozreli.“
„Pôjdem.“
„Chceš, aby som ťa tam odprevadil?“
Zaváhala som. Jeho záujem bol sladký a pripomínal mi, prečo som sa do Georga predtým zamilovala. Nútilo ma to urobiť čokoľvek, len aby som udržala túto jeho staršiu verziu vo svojej blízkosti, ale skutočne som nemala v pláne nechať nejakú sestričku pozerať sa mi na rany – alebo kohokoľvek iného.
„Nie, som v pohode,“ povedala som. „Vďaka, George.“
„Hej, dobre. No, zavolaj mi, ak niečo budeš potrebovať. Vieš, že som tu pre teba,“ povedal, jeho hlas ťažký vážnosťou.
Prikývla som a venovala mu napätý úsmev a odkráčala som.
Hneď ako som mu zmizla zo zorného poľa, vkradla som sa na záchody a vyčistila si ruku najlepšie, ako som dokázala. Mala som náhradné oblečenie v skrinke na telesnú, ale moja mama by si to určite všimla a vypytovala by sa, takže som si na seba hodila svoju mikinu, aby som zakryla tú spúšť na rukáve mojej košele. Rana trochu horela, ale bolo to skôr ako nepríjemné pulzovanie než čokoľvek iné. Aspoň som to dokázala zvládnuť sama.
To zmývanie krvi ma nevyhnutne prinútilo myslieť na ten boj – a na Wesa. Tlmené bodanie sa mi začalo tvoriť v hrudi a čím viac som na neho myslela, tým ostrejšie bolo. Snažila som sa myslieť na niečo iné, aby som sa rozptýlila. Nedokázala som len tak prijať, že bol koniec. Keby som tak urobila, obávala som sa, že by som sa rozpadla na kúsky a dokedy sa neporátame s Leom, nemohla som dovoliť, aby sa to stalo. Ľudia, ktorých som milovala, na mne záviseli, či už o tom vedeli alebo nie.
Nahlásiť sa v riaditeľovej kancelárii nebolo ani zďaleka také zlé, ako som si myslela, že to bude. Pravdepodobne preto, že som nebola žiadny recidivista. Hlas chalana, ktorý tam bol predo mnou – poznala som ho z niekoľkých hodín, ktoré so mnou strávil zhrbený v zadnej časti miestnosti – a ten riaditeľov zdvihnutý som dokázala počuť do čakárne, zatiaľ čo som čakala, kým prídem na rad. Takže, keď vyšiel von a riaditeľ Sellers mi naznačil, že teraz som na rade bola ja, pomaly som sa zakrádala do jeho kancelárie, cítiac sa ako zločinec. Sadla som si na jedno z tvrdých kresiel pred jeho stolom a čakala som. Moje prsty sa nervózne pohybovali s popruhom mojej tašky na ramene. Zízala som na hnedú škvrnu na koberci.
Riaditeľ Sellers obišiel svoj stôl a zízal na mňa cez neporiadok tvorený papierovými kelímkami z kávy a niečím, čo vyzeralo ako domácky vytvorené ťažítka. Šúchal si zarastenú bradu. „Slečna Godfreyová, som prekvapený, že vás tu vidím, hlavne kvôli dôvodu, ktorý vás sem priviedol. Chcete mi povedať, čo sa stalo?“
Potlačila som povzdych. „Čo by ste chceli vedieť?“ spýtala som sa unavene. Naozaj som len toto chcela dokončiť, aby som sa pripravila na tú desivú časť – na moju matku.
„Chcem vedieť, prečo ste ju udreli,“ povedal.
„Ak vám to poviem, zmeníte názor a nezavoláte mojej matke?“
„Nie.“
„Dobre, no, tak potom by som sa tomu radšej vyhla.“
„A prečo?“
„Vzhľadom na to, že môj dôvod nebude znieť dosť dobre na ospravedlnenie toho, že som ju udrela. Takže nezáleží na tom prečo, však? Niečo hlúpe poznamenala, tak ako vždy, a ja som to už nevydržala.“
„To je všetko?“ spýtal sa, jasne skeptický, že som mu nechcela povedať viac, alebo sa snažil pozrieť sa na vec z môjho pohľadu.
„To je všetko,“ uistila som ho.
Na chvíľu sa na mňa len pozeral, asi čakal, či som naozaj skončila. A ja som skončila. Necítila som sa na to, aby som si hľadala výhovorky, nie pre neho. Nezmenilo by to situáciu a nepomohlo by mi vyriešiť žiadny z mojich skutočných problémov. Nie, že by udrenie Cindy nebol skutočný problém, vlastne som sa svojim spôsobom kvôli tomu cítila zle. Ale keď som to porovnala s Leom alebo mojom mamou alebo Wesom...
„Dobre, no.“ Riaditeľ Sellers si odkašlal a postavil sa. „Vaša matka by tu mala byť čoskoro.“ Musel zachytiť moju grimasu, pretože dodal: „Zavolali sme jej predtým, než ste sa sem dostali. Môžete ísť na ňu čakať pred kanceláriu. Budete vylúčená zo školy na tri dni, čo sú školské opatrenia za prvý priestupok. Pani Fletcherová vám dá papiere.“
Prikývla som a nasledovala som ho ku dverám.
„Dúfam, že toto bude len ojedinelý prípad, slečna Godfreyová,“ povedal, keď som okolo neho prechádzala von.
„Ja tiež,“ zamrmlala som.

Pani Fletcherová, šedo vlasá sekretárka, mi podala nejako oficiálne sa tváriace dokumenty, keď som prešla k jej stolu. Snažila sa mi pri tom venovať nesúhlasný pohľad, ale ja som ju ignorovala a radšej som si našla voľnú stoličku, na ktorej budem môcť čakať.






9 komentářů: