pondělí 21. července 2014

Špinavá krev - 28. Kapitola




Začalo to na mojej šiji a cestovalo to cez ruky a nohy, dávajúc mi pocit, akoby po mne chodili mravce. Moja hlava sa knísala spredu dopredu, prehľadávajúc tiene stromov. V diaľke, za mnou, zahúkalo auto a ja som poskočila. Moja hlava sa otočila tým smerom. V duchu som sa nakopala za to, že som poľavila v ostražitosti, hoci len na sekundu, a otočila sa späť. Kútikom oka som zaznamenala pohyb.
Brnenie sa zhoršilo na nepríjemné hučanie v mojej koži. Moje svaly s natiahli proti vytvorenému svrbeniu a moja myseľ, zmätená zo všetkých myšlienok, sa sústredila na nájdenie zdroju toho pocitu a jeho zastavenie.

Tiché vrčanie prichádzalo odniekiaľ zblízka, ale zvuk sa odrážal, pochádzajúci z otvoreného priestoru za mojim chrbtom. Padla som sa na kolená, potom na nohy, uhýbajúc zubom, ktoré sa po mne vrhli.
„Leo,“ povedala som so zmesou strachu a hnevu. Tichý, racionálny hlas v zadnej časti mojej mysle šepkal, že som nikdy nemala odísť zo školy a prísť sem sama. Ale Lovcovská časť, časť mňa, ktorá mala napäté svaly a bola plná túžby po boji – po tomto boji – to ignorovala.
Namiesto toho, aby okamžite zaútočil, Leo vykročil a začal okolo mňa pomaly krúžiť. „Vidím, že tvoj poskok s tebou dnes nie je.“
Pri vyslovení Wesovho mena som pocítila malé bodnutie, ale odstrčila som to stranou a udržiavala si odľahčený tón. „Čoskoro by mal byť tu,“ klamala som, naďalej krúžiac a hľadajúc východ. Nebola som taká sebaistá ako posledný raz, keď sme sa stretli, ale bola som si viac istá svojimi pohybmi a mala som dva ciele; zabiť Lea a držať sa ďalej od jeho zubov. A ak si Leo myslel, že pomoc je na ceste, je to len lepšie.
„No, potom by som si mal pohnúť,“ zamrmlal.
Vrhli sme sa na seba v rovnakom čase. Nahrbila som ramená a krk, takže som bola mimo dosahu jeho zubov a uštedrila som mu tvrdú ranu do rebier. Zatackal sa, ale pevne dopadol na nohy a ja som mrhala časom na druhý úder. Tentoraz som minula a to ma vytrhlo z rovnováhy, takže som musela stočiť hornú polovicu tela, pevne, aby som zabránila uhryznutiu. Moje svaly protestovali proti tomuto konkrétnemu manévru, ale hneď ako som sa narovnala, nepríjemný pocit sa vyparil.
Leo sa na mňa znovu vrhol a ja som sa mu v poslednej sekunde vyhla. Videla som, že tentoraz je viac v zhone, neochotný predĺžiť boj o viac, než je nevyhnutné. Krátko som zauvažovala, kde mohol byť Wes práve teraz a potom som to vypustila z hlavy. Musela som ostať sústredená. Toto mohla byť moja jediná šanca na ukončenie tohto všetkého.
Poobzerala som sa okolo po čomkoľvek, čo by som mohla použiť ako zbraň. Nebolo tu toho veľa; opadané lístie sa váľalo po zemi spolu s niekoľkými malými konárikmi – ani jeden z nich nebol dostatočne veľký alebo hrubý na to, aby prerazil cez tkanivo vlkolaka – a záhradné stoličky. Nechala som Lea priblížiť sa a držala som na ňom oči, schmatnúc stoličku a tvrdo som si ňou švihla cez koleno. Ozvalo sa ostré trhanie lacného plastu a potom sa rozlomila na dve časti. Leo sa na mňa znovu vrhol a ja som použila ten kus plastu v pravej ruke, aby som ho zablokovala, zatiaľ čo som mu druhý kus strčila do papule. Cúval, mlátiac hlavou, aby sa zbavil prekážky, ktorá sa zakliesnila na jeho ľavom tesáku. S Leovou nepozornosťou som sa vytiahla nohy pred seba, oddeľujúc ich tak z operadla stoličky. Keď som bola voľná, držala som kus v každej ruke a vrhla sa na Lea, ramená zodvihnuté.
Plast ešte stále zaseknutý na jeho zube, ale pri mojom útoku sa zastavil a jednu labu zodvihol a zahnal sa na mňa, pazúry predĺžené. Trafila som ho bokom jednej ruky a vrazila som ostrým koncom stoličky dole. Trafila som jeho rameno a rýchlo som si uvedomila, že moja zbraň bola príliš hrubá na to, aby prenikla dnu. Namiesto toho som ho poškrabala na chrbte a potom odtancovala z cesty. O sekundu neskôr sa tam objavila červená línia.
Pri pohľade na jeho krv sa hučanie na mojej koži zintenzívnilo a moje svaly sa napli v očakávaní. Neschopná ovládať svoju túžbu po boji, nahla som sa dopredu, zabudnúc na to, že sa mám držať z dosahu jeho pazúrov, ktoré sa po mne natiahli. Zasiahli ma na paži, od lakťa až k zápästiu, a zanechali dve tenké, červené čiary, ktoré začali horieť na mieste, kde bola pokožka poškodená. Vynadala som si za tú ľahkovážnosť a ustúpila.
Pomaly som krúžila, opatrná, ale odhodlaná. Leo konečne vytiahol plast zo svojho tesáku a odhodil ho stranou. Jeho oči sa prižmúrili a koža na papuli sa vyhrnula nad zuby. Sklonil sa nízko a cítila som, ako sa pripravuje na skok, keď sa za mnou ozval známy hlas.
„Ahoj, Leo. Začal si párty bezo mňa?“
Napriek tomu, že som bola naplno v režime Lovca a napriek tomu, že všetko, čo moje zmysly chceli, bolo zabiť vlkolaka, moje srdce zrýchlilo pri zvuku toho hlasu. Prinútila som sa neotočiť.
„Trvalo ti to dlhšie, než som si myslel,“ povedal Leo.
Wes podišiel ku mne a zľahla mi položil dlaň na chrbát. To ma prekvapilo. Predpokladala som, že už bol vo vlčej podobe. „Tara, choď späť dnu,“ povedal ticho.
„V žiadnom prípade, môžeme ho spoločne poraziť. Teraz je naša šanca,“ zasyčala som.
„Tara, choď dovnútra,“ zopakoval, v jeho hlase ostrosť.
Rozčúlenosť vo mne vybublala. Nohy som držala pevne ukotvené v zemi. Posledných pár dní som bez neho bola nešťastná, nechcela som nič iné, len vidieť jeho tvár, cítiť jeho dotyk. Teraz, keď som mohla, bolo to vlastne to isté. Stále mi dávali príkazy a rozhodoval, čo bolo pre mňa najlepšie bez toho, aby sa o tom so mnou poradil. „Nie,“ povedala som.
„Tara-“ začal sa hádať.
„Ak tu chceš ostať, potom sa budeš musieť len pozerať. Toto je môj boj a ja nejdem dovnútra. Tamto máš stoličku,“ povedala som, kývnuc k zvyšnej záhradnej stoličke.
Vedľa mňa Wes zaťal zuby dosť silno na to, aby som ho počula škrípať zubami. Vedela som, že ma chcel schmatnúť a odniesť späť do školy, ale obaja sme dobre vedeli, že bude lepšie, keď nebudeme spúšťať svoju pozornosť z Lea.
Leo sledoval našu hádku s očividným pobavením. „Daj tomu dievčaťu, čo chce, Wes. Práve sme sa začínali baviť.“
Pohyb za Leom zachytil moju pozornosť. Vlk sa sebaisto pohyboval medzi stromami za nami. Nedokázala som ho rozpoznať, ale to nič neznamenalo. Potom mi do zorného poľa vošiel ďalší, zastaviac niekoľko metrov od toho prvého. Potom ďalší. Leo sa neotočil, ale jeho uši sa napriamili, všímajúc si tiché šušťanie lístia, keď sa približovali. Keď som sa pozrela znovu, dívalo sa na nás celkovo šesť vlkov.
Wesova ruka na mojom chrbte mi trochu oťažela a ja som cítila, ako mu zvyšok tela stuhol. Vedela som, že títo vlci neboli priateľskí a že Wes vážne uvažoval ako zvládnuť situáciu. Cítila som zmenu v Leovi predtým, než si ju všimol Wes a postúpila som, nechajúc Wesovu ruku padnúť z môjho chrbta dole.
„Všetka tá nerozhodnosť. Možno by som s tým dokázal pomôcť,“ povedal Leo. A s tým sa vrhol dopredu, cieliac priamo na mňa. Vlci za ním sa vrhli na nás.
Pripavila som sa, ale Leo sa nikdy nedostal až ku mne. Wes sa rozbehol a skočil do vzduchu, kde sa premenil. Kúsky tkaniny, ktoré bývali jeho oblečením, sa vzniesli okolo mňa. Zavrčanie sa mu vydralo z krku, hrozivý, desivý zvuk, ktorý sa mnou prehnal.
Ostatní vlci sa vrhli na mňa. Priblížili sa, dvaja naraz. Poradilo sa mi ich odhodiť preč so zubatými kúskami plastu v mojich rukách, ale to bolo tak všetko. Nedokázala som spôsobiť žiadnu škodu. A cítila som, že dvaja z nich krúžia za mnou. Vedela som, že neostáva veľa času.
Na mojej ľavej strane sa ozvalo zavytie, ktoré sa vznieslo nad vrčanie a boj. Predtým, než utíchlo, ďalší dvaja vlci sa predrali cez hlbokú húštinu a vrhli sa na tých, ktorí mi boli najbližšie. Jeden z nich preskočil priamo nad mojou hlavou a ten druhý sa vrhol okolo mňa, jeho hrubý chvost sa mi obtrel o bok, keď prechádzal. Spoznala som ho na základe len jeho samotnej veľkosti. Jack.
Dvaja vlci predo mnou sa rozbehli, vediac, že mali minimálny čas na to, aby odišli a zmocnili sa svojej koristi. Odrazila som ich, dokonca sa mi poradilo jedného z nich poškrabať na nose s mojou plastikovou zbraňou. Zhíkol a odskočil, ale iný sa zase priblížil. Jeho pazúry sa zaryli na rovnakom mieste na mojom ramene, kde ma už zasiahol Leo a ja som skočila späť, zovrela ruky a mykla sebou.
Vlk sa prikrčil a ja som vedela, že sa znovu chystal zaútočiť, ale potom sa postava – ľudská - objavila vedľa nás. Cord sa na mňa dokonca ani nepozrela. Hľadela na vlka s výrazom sústredenia a odhodlania a vrhla svoj kôl, zabodnúc ho do vlčieho srdca s nechutným zvukom. Vlk stuhol a potom sa začal metať. Cord vytrhla svoj kôl z jeho tela a odstúpila predtým, než vlk padol na zem. Zadívala sa na mňa, letmo, s výrazom znechutenia, a potom sa vrhla na ďalšieho vlka, zachytiac ho skôr, než stačil urobiť krok mojim smerom Z jej kola odkvapkávala krv a špic sa leskol niečím, čo vyzeralo ako kov.
Hľadala som Wesa a našla som ho krúžiť a vrčať na Lea. Videla som tenkú červenú čiaru tesne nad Wesovými očami a potom sa dal znovu do pohybu, príliš rýchlo na to, aby som ho videla jasne. Obaja vrčali v rozmazaných šmuhách, zápasili a štekali okolo seba. O sekundu neskôr som začula výkrik a potom bol Leo pritlačený pod Wesovými masívnymi labami. Wes zavrčal a zaútočil zubami na Leov krk, ale Leo bol rýchly a použil svoje laby, aby zaťal pazúry do Wesa. Wes sa mykol a to bol ten moment, ktorý Leo potreboval, aby sa uvoľnil. Pretočil sa na bok a potom ustúpil do bezpečia. Všimla som si zranenie na jeho krku. Nebolo hlboké.
Zacítila som pohyb vedľa seba a otočila som sa, pripravená brániť sa útočníkovi, ale bol to len Jack. Ťažko dýchal, ale vyzeral byť nezranený.
„Si v poriadku?“ spýtal sa.
„Hej. Poškrabaná, ale budem v pohode. Vďaka.“
Sklonil hlavu v prikývnutí, jeho oči na Wesovi a Leovi.
„Ako ste ma našli?“ spýtala som sa.
„Strážime tieto pozemky, keď si v škole,“ povedal. „Netuším, ako sa dostal skrz.“
Spomenula som si na moju mamu a jej slová o tom, že spolupracuje s Jackom. „To predtým bola Fee? Je v poriadku?“
„Je v pohode. Ukradla mi všetku slávu. Rád by som tam skočil a pomohol Wesovi, ale Leo je rýchly a ja sa mu nechcem dostať do cesty,“ povedal.
Fee sa postavila vedľa mňa, jej chvost sebou švihol a obtrel sa mi o ruku. „Mala by si sa vrátiť dovnútra,“ povedala.
„Ešte nie.“ Pokrútila som hlavou. „Nie, kým...“
Ani jeden z nich sa so mnou nehádal. Zostali vedľa mňa, zatiaľ čo sme všetko sledovali.
Leo stisol pazúry na Wesovom boku, prinútiac ho uvoľniť jeho zovretie. Oddelili sa a krúžili okolo seba a Leo si konečne všimol, že jeho banda nasledovateľov mu už neposkytuje zálohu. Vedela som, že sa chystal na útek.
„Takže inokedy,“ povedal Leo.
„Jedine ak inokedy znamená teraz,“ povedal Wes, nasledujúc Lea. Videla som nechuť v jeho tvári. Nechcel ho nechať odísť len tak.
„Nezaslúžiš si svoju silu. Existuje len jeden, ktorý by ju mal mať,“ povedal, kruté zavrčanie nasledovalo jeho slová. A potom sa rozbehol, mieriac k stromom.
Hneď ako sa vytratil, Jack a Fee sa rozbehli za ním. Brnenie pod kožnou ustupovalo a potom zmizlo úplne.
Zazrela som Cord, stojacu nad mŕtvymi telami vlkov, ako hovorí do telefónu. Zbadala, že ju pozorujem a otočila sa ku mne chrbtom. Pozorovala som stromy, až dokým Leo nezmizol a potom som sa otočila k Wesovi, prekvapená, že tu ostal. Bol stále vo svojej vlčej podobe a stále pevne na zemi, pozerajúc na stromy, kde Leo, Jack a Fee zmizli.
Trochu zvedavo som ho pozorovala. Ten jediný raz, keď som ho videla ako vlka, bol trochu zahmlený. Bolo divné vidieť ho takto, ale nie v zlom slova zmysle. Bolo pekné byť schopná pozrieť sa na neho v tejto podobe, bez toho nechutného pocitu na koži. Spomenula som si, že som stále držala kusy plastu a hodila som ich na zem vedľa mňa. Pri tom zvuku sa neotočil.
„Wes,“ ozvala som sa nakoniec.
Zdalo sa, že sa len neochotne otočil, aby sa na mňa pozrel. Urobila som krok jeho smerom, stále zízajúc. Dokonca aj takto v ňom bolo niečo autoritatívne.
„Je preč,“ povedala som.
„Viem.“
„Môžeš sa premeniť späť, ak chceš,“ dodala som .
„Pomôžem Cord s upratovaním. Mala by si sa vrátiť do triedy.“
„Dobre.“ Jeho slová ma priviedli späť do reality a uvedomila som si, že som skoro zabudla na školu. Snažila som sa vymyslieť niečo, čo by som na to mohla povedať; to ticho bolo náhle trápne. „Volala som ti.“
„Ja viem.“
„Prečo si mi nezavolal späť?“
„Nemal som ti čo povedať.“
„Je toho veľa, o čom sa musíme porozprávať.“
„Ako čo?“
„Ako napríklad, ako si len tak mohol odkráčať?“
„Neodkráčal som. Je to len pauza, Tara.“ Znel unavene.
„Si smiešny.“
Neodpovedal a ja som cítila, ako začínam panikáriť. „Čo Verina vízia? Tá časť o budúcnosti a o mne a tebe ako vodcov, spolu? Toho sa tiež vzdávaš? Alebo to nebolo pravdivé?“
„Bolo to pravdivé a stále môže byť, hlavne kvôli tomu, čo sa ešte nestalo. Nateraz je byť rozdelený to, čo je pre teba najlepšie.“
„Naozaj? Po tom, čo sa dnes stalo s Leom, ktorý na mňa zaútočil, si to stále myslíš?“ Cítila som sa trochu zle kvôli tomu, že som používala Lea ako dôvody pre Wesa, aby ma neopustil, ale bola som zúfalá.
„Nebudem ďaleko, aspoň nie dovtedy, kým nebude po Leovi. Ale nemôžeme byť spolu. Len to vytvorí viac problémov a nie je to voči tebe fér.“
„Jasné, nič z tohto nie je fér alebo bezpečné alebo správne. Boh zatrať, aby som mohla rozhodovať o svojom vlastnom živote,“ odsekla som.
Odvrátil sa. „Zbohom, Tara,“ povedal, jeho hlas napätý.
Otvorila som ústa, aby som sa hádala, ale on sa otočil a odbehol preč predtým, než som mohla začať.

Na chvíľu som tam stála, prázdna a otupená. Cord stála stále chrbtom ku mne, dokonca aj napriek tomu, že všetko počula. Nakoniec som sa otočila späť ku škole.








8 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělé pokračování, doufám, že už se to mezi nimi brzy vyřeší a nemůžu se dočkat další kapitoly...:)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Dík za vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat