pátek 18. července 2014

Špinavá krev - 27. Kapitola




Bola to napätá, tichá jazda autom do školy v pondelok ráno. Moja mama trvala na tom, že ma odvezie; celá tá časť s tým, že ma „ochráni sama“ naberala spád. Strávila som celú nedeľu buď hádaním sa s ňou o novom harmonograme, ktorý akoby ma mal držať od toho, aby som sa mohla vytratiť alebo sa znovu pokúsiť zavolať Wesovi. Nedvíhal mi to a pri poslednom pokuse mi nahratý hlas oznámil, že jeho schránka bola plná.
Nechcela som veriť, že skutočne chcel to, čo mi povedal pri poslednom telefonáte, ale po dvoch dňoch bez akéhokoľvek kontaktu som vedela, že to bolo skutočné. Skončili sme a nebolo nič, čo by som mohla urobiť, pretože ma moja mama držala doma ako vo väzení bez oznámenia, kedy ma prepustí.

Informovala ma, že ma bude odvážať a privážať zo školy a budem tráviť svoje odpoludnia s ňou v kvetinárstve, robiac si veci do školy alebo sa učiac o Lovcovskej histórii, takisto s ňou. Nebude žiadny ďalší kontakt s kýmkoľvek spojeným so Sporom a kým nebude cítiť, že mi môže veriť, mala som zakázané ísť von dokonca aj so svojimi ľudskými priateľmi.
Hádanie sa nebolo k ničomu dobré; rovnako ani vyhrážanie sa. Dokonca zavolala bezpečnostnej agentúre, aby zmodernizovali alarm, takže by ju upozornil na diaľku, keď sa budem snažiť opustiť dom bez povolenia. Mali prísť zajtra. Do tej doby som by som sa možno mohla na niekoľko hodín vytratiť, lenže bola len jedna osoba, s ktorou by som sa vytratiť von chcela – a on sa so mnou ani len nerozprával.
Takže, so žiadnou inom možnosťou na výber, som ju nechala, aby ma odviezla do školy a snažila som sa predstierať, že to nebolo celé na prd. Dívala som sa z okna, cítiac sa viac sama, ako kedykoľvek predtým.
„Ako sa má Angela? Ju ani Sam som v poslednom čase nevidela.“ Moja mama sa snažila znieť ležérne a ja som odhadovala, že bola zúfalá, aby našla spôsob, ako zmenšiť to napätie medzi nami, ale ja som proste na to ešte nebola pripravená.
Zotrvávala som ticho a posunula sa na svojom sedadle, dávajúc jej vedieť rečou svojho tela, že som nemala v úmysle reagovať. Vzdala to a už znovu neprehovorila.
Mama ma vyhodila na chodníku a ja som sa ponáhľala preč, kým si niekto stihol všimnúť, že ma tu vysadila moja matka. Okrem toho, vítala som školu už len pre to, že ma na pár hodín dostala preč. Ale tá myšlienka bola nasledovaná veľkým, tučným „nevšímaj si to“. Hneď ako som vošla do dverí, George bežal mojim smerom. Potlačila som zastonanie a snažila som sa ísť ďalej, ale on bol príliš rýchly.
„Tay, som taký rád, že som ťa zastihol. Písal som ti celý víkend.“ Prešiel si rukou cez pieskové vlasy, vyzerajúc nervózne. Prvý záblesk starého Georga po dlhej dobe. „Pozri sa, je mi to naozaj ľúto, Tay. Cindy povedala, že chce so mnou hovoriť, že vie niečo o tebe. Nemal som jej veriť, ale v telefóne si znela rozrušene a chýbala si mi a proste som jej chcel veriť, hádam...“ Odmlčal sa a čakal, kým niečo poviem, nepreruším ho. Neozvala som sa. „Viem, že nenávidíš Cindy,“ pokračoval. „A skutočne sa mi nepáči. Odstrkoval som ju vtedy, keď si nás videla. Je mi to ľúto.“
Pokrčila som plecami, ovplyvnená jedine tým prosebným pohľadom, ktorým ma pozoroval. „Vážim si tvoje ospravedlnenie, George, ale nerobím z toho vedu. Už nie sme spolu a máš tak možnosť vídať sa, s kým chceš.“
„Ale ja nechcem byť voľný, chcem byť s tebou,“ tvrdil.
Bojovala som s nutkaním usmiať sa tomu, ako jeho slová vyzneli. Jeho výraz bol odľahčený, hoci ho to muselo stáť veľa síl.
„Viem, že som to pokašlal. Dosť. Ale ja to napravím a je mi jedno, ako dlho to bude trvať. Takže si na to zvykni, pretože ťa nakoniec získam späť.“
„George...“
„Nič nehovor. Nie teraz. Len o tom premýšľaj.“ Znelo to úplne rozhodne.
Vzdychla som si, neochotná hádať sa dnes s kýmkoľvek. „Dobre. Ale musím ísť.“
Ako na zavolanie sa ozval zvonček.
„Uvidíme sa neskôr, Tay,“ povedal a jeho oči žiarili.
Neodpovedala som a on zmizol za rohom v ruchu deciek, ktoré sa prudko tlačili do tried. Musela som bežať, ale podarilo sa mi dostať do triedy práve v čase, keď sa ozvalo druhé zvonenie. Položila som svoje knihy na stôl a sadla si na stoličku.
Vysoký prenikavý chichot sa vznášal vo vzduchu a ja som vo vnútri cítila niečo, čo ponaháňalo môj temperament. Obzrela som sa a zistila som, že Cindy na mňa žmúrila cez príliš silnú vrstvu riasenky.
„Tara, som taká rada, že si tu. Chcela som sa ťa spýtať, hovorí George zo spánku zakaždým alebo len občas? Mohla by si mi niečo o ňom povedať, vieš, ako jedna priateľka druhej. Oh, teda, ex-priateľka priateľke.“
Missy, nízka bruneta pred ňou, sa zasmiala a to bolo to posledné, čo som počula. Bez toho, aby som si uvedomila, čo robím, sa moja ruka zodvihla a zasiala Cindy do tváre. Jej hlava sa prudko otočila na stranu od toho nárazu a zvyšok miestnosti bol zrazu príliš tichý. Keď sa Cindy konečne otočila späť ku mne, videla som, že sa jej na líci už začala tvoriť červená podliatina.
„Ty malá suka,“ vyprskla, snažiac sa dostať na nohy v uličke medzi nami.
Zdalo sa, že som ju udrela dostatočne silno na to, aby som ju dokonale vytočila. Tiež som vyskočila na nohy a nohy pevne vtlačila do linolea. Matne som počula hlasy skandujúce moje a Cindine meno, ale naozaj som to neregistrovala. Všetko, čo som chcela, bolo zložiť Cindy na podlahu a umlčať ju tak. Časť zo mňa vedela, že sa to všetko dialo kvôli tomu, čo sa mi odohrávalo v hlave, kvôli mojim vlastným problémom, ale nedokázala som sa zastaviť. Práve sa rozpútalo peklo.
Dala som si načas, aby som ruku natiahla späť, vytvárajúc dosť sily na úder. Tentoraz, keď som ju udrela, celé jej telo odhodilo. Zatackala sa a napoly sedela a napol ležala na svojej stoličke. Vlasy jej zakryli tvár, ale cez tie svetlé pramene som videla, že jej červená tekutina tiekla z nosa. Krv kvapkala na jej kašmírový sveter.
Ruka ma chytila za rameno a ja som sa vytrhla z toho zovretia. Musela som samú seba zastavovať, aby som sa nevrhla na svojho útočníka a bola som rada, že som to neurobila. Pán Knowles sa na mňa odhodlane pozeral, rozhodnutý presadiť si svoje.
„Slečna Godfreyová, v mojej triede sa nebije. Riaditeľova kancelária. Hneď.“ Hovoril s autoritou, ale ani sa nepohol, aby ma znovu chytil.
Bez slova som schmatla svoju tašku a prekĺzla som okolo neho ku dverám.
Bola som až v polovici cesty po opustenej chodbe, keď ma zasiahla realita a ja som si uvedomila, čo som urobila. Zastavila som sa a oprela som sa o stenu, vydesená z toho, ako to dopadne. Riaditeľ zavolá mojej matke. A ona ma bude musieť vyzdvihnúť skôr. Čo znamená, že s ňou budem musieť v kvetinárstve stráviť ešte viac času. A čo ak ma vylúčia? Nikdy predtým som nebola v probléme kvôli bitke, ale poznala som školský poriadok. Znamenalo to, že strávim celé dni, bez prestávky, s mojou matkou.
Odrazila som sa od steny a zmenila smer, vyberúc sa tým istým smerom, z ktorého som prišla. Sklonila som sa pod oknom triedy pána Knowlesa, takže si nevšimne moju okľuku a ponáhľala sa ďalej. Dvojité dvere na konci chodby boli otvorené, vedúce na malé nádvorie, kde mali maturanti dovolené jesť obed. Dúfajme, že tam nikto takto skoro nebude. Chodenie za školu bolo tiež niečo, čo som nikdy predtým neurobila, takže som pokojne mohla porušiť niekoľko pravidiel naraz.
Strčila som do dverí, aby sa otvorili a odhalili nízky plot nádvoria, ktorý sa tiahol okolo plastových stoličiek a stolov. Našťastie tu ešte nikto nebol, takže som sa ponáhľala k betónovej stene, ktorá lemovala oblasť, a preskočila. Bolo to niečo vyše metra, ale na druhej strane bola trávnatá plocha, ktorá viedla k lesu. Keby som sa tam dostala bez toho, aby ma niekto videl z okna, mohla by som ísť domov. Prehodila som si tašku cez plece a vyrazila som ku stromom.
Dostala som sa na okraj lesa bez toho, aby ma niekto zbadal a skrčila som sa za starý dub, aby som chytila dych; nemala som potuchy, že záškoláctvo bolo tak nervy drásajúce. Všimla som si pár smutne vyzerajúcich záhradných stoličiek, pravdepodobne ich tu priniesli maturanti, ktorí chceli byť sami, a klesla som na jednu z nich, uvažujúc o svojich možnostiach.

Vtedy som pocítila to brnenie.


9 komentářů:

  1. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  2. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za další úžasné pokračování, nemůžu se dočkat pokračování, je vidět, že autorka umí čtenáře pořádně napnout... :)

    OdpovědětVymazat