pondělí 14. července 2014

Špinavá krev - 26. Kapitola




Bol to deň, keď Wes prvýkrát prišiel do môjho domu. Deň po tom, čo som zabila Lilianu. Potom ma zasiahla nová myšlienka; bol to deň, keď som si po prvýkrát všimla, aký bol nádherný. Počul každú myšlienku v mojej hlave. A neobťažoval sa mi to povedať.
Prechádzala som sa po izbe, keď sa ku mne vracali tie maličké kúsočky. Spomenula som si najmä na okamih, keď sme stáli pred Jackovým domom a Wesovu desivo presnú odpoveď o čakaní na otvorenie dverí. Na všetko z toho som zabudla v chaose všetkého ostatného. Teraz to dávalo zmysel. Počúval moje myšlienky.

Bolo to trochu trápne vedieť, že všetko počul. Dobre, bolo to dosť trápne. Ale hlavne ma to pekne vytočilo. Možno pretože som bola fakt naštvaná - na moju mamu, na Veru a na okolnosti môjho života. Alebo bola to invázia, na ktorú som nebola pripravená, od posledného človeka, o ktorom som si myslela, že mu môžem veriť a ja som zúfalo chcela veriť, že si ním môžem byť istá.
Počkala som až do noci, po tom, ako moja mama konečne išla spať, čo bolo až potom, čo som predstierala, že som takmer pred hodinou išla sama. Vkradla som sa do haly a postavila sa pred jej dvere, načúvajúc jej dychu, ktorý signalizoval, že spí. Potom som sa vybrala dole a zobrala si telefón z kuchyne a sadla si na podlahu v potemnenej práčovni. Vytočila som Wesove číslo a čakala som.
„Haló?“ Jeho hlas bol zastretý spánkom.
„To som ja. Zobudila som ťa?“
Okamžite bol ostražitý. „To je v poriadku. Čo sa deje? Je všetko v poriadku?“
„Všetko je v pohode. Potrebujem sa na niečo spýtať.“
„Čo?“
„Je to o tej veci s čítaním myšlienok. Dokážeš to... ehm... vypnúť?“
„Nie. Prečo?“
„Pretože som sa pozerala do kalendára a uvedomila som si, kedy bol posledný spln.“
Odmlka. A potom sa ozvalo: „Och.“
S tým jediným slovom to vo mne vzplanulo. „Och? To je všetko? Stále sa nemieniš priznať, že si ten prvý deň počul každú moju myšlienku?“
Wes si zhlboka povzdychol, akoby vedel, že to príde. „Väčšina vlkov to dokáže na určitej úrovni. Pomáha im to udržať sa v bezpečí pred odhalením. Niektorí sú v tom lepší než ostatní. Počas splnu je tá schopnosť vždy najsilnejšia. Z nejakého dôvodu to znamená, že počas splnu dokážem taktiež čítať myšlienky. Nemám na výber a nedokážem to vypnúť.“
„Takže si počul všetko, čo som si ten deň myslela?“
„Nie všetko. Nejako mi unikla tá rúčka zo zvona, ktorú si sa rozhodla zobrať.“
„To nie je vtipné.“
„A keď už sme pri tom, viem, že si o tom premýšľala a áno, kontroloval som ťa. Nemalo to nič spoločné s tými škrabancami.“
Jeho hlas znel smrteľne vážne, kvôli jeho náhlemu prebudeniu. To, v kombinácii s jeho posledným priznaním, robilo značne ťažkým nebyť na neho naštvaný. Chýbal mi. „Prečo si mi to nepovedal?“
„Je ťažké to vysvetliť.“
„Skús to.“
„Vera to nechcela. Myslela si, že by ťa to vydesilo, rovnako ako tie vízie. A úprimne povedané, nechcel som ťa vydesiť z osobných dôvodov. Sebeckých dôvodov. Rád som v tvojej spoločnosti a nechcel som, aby to skončilo tým, že by si sa urazila kvôli môjmu odpočúvaniu.“ Ďalšia odmlka. „Si naštvaná?“
„Prečo by som mala byť naštvaná? Ešte jedna vec, ktorú mám pridať do zoznamu vecí, ktoré mi boli zamlčané.“
Chvíľu bolo ticho, pravdepodobne sa snažil prísť na to, ako ma zvládnuť bez toho, aby to ešte zhoršil. „Nie je to tak, že som sa ťa snažil počuť. Nemám na výber. Počujem každého. Vieš, aké nepríjemné je počuť milión hlasov naraz? Som rád, že je to len jeden deň v mesiaci. Je to dosť na to, aby mi to na ďalšie tri dni spôsobilo bolesť hlavy.“
Tvrdošijne som mlčala.
„Predtým som ťa tiež počul. Raz.“ Odmlčal sa, čakajúc na moju reakciu.
„Kedy?“
„Bolo to pred pár mesiacmi. U Moea. Bol som vzadu, modliac sa, aby to miesto ostalo prázdne, aby som udržal zvuky v mojej hlave na minimálnej hlasitosti. Vošla si dovnútra so Sam a zabrali ste si stôl pri dverách. Vtedy som takmer odišiel – po tom, čo som počul Samine myšlienky. Jej sú práve tým typom, ktorému sa snažím vyhýbať. Ale tvoje boli iné. Boli láskavé bez toho, aby boli prehnané a zábavné bez povrchnosti. A prekvapivo hlboké. Bolo fascinujúce, ten spôsob, ako si sa zabávala so Sam, napriek tomu, že ste úplné protiklady a tá náklonnosť, ktorú k nej prechovávaš.“
Vedela som, ktorý deň mal na mysli, pretože to bol jeden z mála, kedy Angela chýbala. „Bol to náš dievčenský deň. Angela musela ostať doma a strážiť svoju sestru,“ povedala som.
„Premýšľal som o tom, že pôjdem za tebou, aby som si s tebou pohovoril, dokonca aj napriek dileme, že ťa budem môcť počuť úplne, cez myšlienky ostatných, ktoré mi kričali v hlave.“
„Prečo si nešiel?“
„Kvôli tvojej bezpečnosti,“ povedal ticho.
Jeho odpoveď ma mala upokojiť, alebo aspoň mala dávať zmysel. Namiesto toho celý ten príbeh len zlomil moje srdce; dokonca som si ani nebola istá prečo. „Nie,“ povedala som. „Nerob to. Vždy si to robil.“
„Robiť čo? Držať ťa v bezpečí?“
„Áno. Je to znervózňujúce a otravné a smiešne a... presne ako to, čo urobila moja mama.“ Môj hlas sa zodvihol pri poslednej časti a rýchlo som znovu spustila: „Moja mama si myslí, že nestretávanie sa s tebou je najlepší spôsob ako ma ochrániť. Zobrala mi telefón.“
Dlhú dobu neodpovedal.
„Si ešte tam?“
„Som tu. Ja... ja nemôžem ísť proti tvojej mame, Tara.“
„Čo?“ Bola som si istá, že som ho nepočula správne. Dúfala som, že som len zle počula.
„Jack za mnou prišiel po tom, čo odišiel z tvojho domu, aby ma poučil. Premýšľal som o tom, odkedy odišiel a jednoducho nemôžem. Čo keby si sa vytratila z domu, aby si ma videla a niečo by sa stalo?“
„Potom si tu ty, aby si tomu zabránil.“
„Vinila by ma z toho. A nemýlila by sa.“
Tentoraz som to bola ja, kto neodpovedal.
„Ale je toho viac. Jack mi tak trochu prikázal, aby som sa držal bokom dovtedy, kým tvoja mama nezmení názor.“
„Čo myslíš tým prikázal?“
„On je alfa a... ja naozaj nemám na výber.“
„Nemôžem uveriť, že by to Jack urobil,“ povedala som, krútiac hlavou.
„Myslím, že to bol Verin nápad.“
„Ale práve Vera povedala, že-.“
„Ja viem, ale taktiež chce tvojej mame dať čas. Predpovedala viac vecí než len nás, ako pár, vieš.“
Spomenula som si na druhú časť toho, čo Vera videla. Mňa, ako vodcu, prinášajúceho mier dvom rasám. Ukončiac tak vojnu. Striasla som sa; práve teraz som o tom nedokázala premýšľať.
„Nezáleží mi na tom, čo si Jack, alebo Vera, alebo moja mama myslí,“ povedala som tvrdohlavo.
„Nemôžem ísť proti príkazu alfy. Nie znovu.“
Zostala som ticho a hrýzla som si peru.
„Tara, nehnevaj sa,“ zašepkal.
„Nie som nahnevaná, som len... je mi zle z toho, že sa ku mne správajú ako k invalidovi. Nikto mi nedá možnosť vyjadriť sa k tomu, čo je pre mňa bezpečné. Dokonca ani ty. Nedokážem takto žiť.“
„Nemôžem ťa nechrániť, Tara.“
„Čo tým chceš povedať?“
„Hovorím, že by sme si mali dať pauzu. Aspoň kým sa neporátame s Leom. Potom si to tvoja mama možno rozmyslí.“
„Ty sa so mnou rozchádzaš?“ Moje oči sa naplnili slzami. Preliali sa na moje líca predtým, než som ich žmurkaním dokázala zastaviť. Mala som vedieť, že po tej noci, ktorú sme spolu strávili, bude opäť chladný.
„Tara, tak to nie je.“
„Tak ako to potom je?“
Svetlo v kuchyni sa rozsvietilo a ja som zatajila dych. Mäkké kroky sa blížili a skriňa sa otvorila. Počula som pustenie vody.
„Je mi to ľúto, Tara. Porozprávame sa neskôr, dobre?“ povedal Wes napätým hlasom.

Než som stačila odpovedať, s cvaknutím, ktoré sa mi ozývalo až do morku kostí, ukončil hovor. Sedela som tam, celá otupená, aj dlho po tom, čo svetlo v kuchyni zhaslo a moja mama sa vrátila do postele.

9 komentářů:

  1. Díky moc za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za další skvělou kapitolu, jen tak nějak nevěřím, že by zrovna Tara vydržela jen tak sedět doma a nic nedělat, takže jsem opravdu zvědavá jak to půjde dál a celkem lituji Wesa, konečně našel někoho s kým může být a alfa s Tařinou mámou mu to takhle překazí...

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Souhlasím s tebou, ale myslím si, že Tara dlouho sedět doma nebude :D.

      Vymazat
  3. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat