pátek 11. července 2014

Špinavá krev - 25. Kapitola





Pozerala som na ňu, viac prekvapená, než by som mala byť potom, čo Wes povedal a Leo ešte pred ním. Vedela som, že to príde, ale proste som to ignorovala. Premýšľala som o tom, čo mi Wes povedal o Veriných víziách. „Lovec, ale iný, než aký bol doteraz...“
Pozrela som sa späť na moju mamu, keď slzy začali stekať po jej lícach. Raz potiahla nosom a netrpezlivo si ich utrela. „Prepáč, nikdy som to nemusela hovoriť nahlas.“

Napriek môjmu hnevu som pocítila nával súcitu. Napriek môjmu naštvaniu to očividne urobila, aby ma ochránila. A obetovala všetko, vrátane vlastnej rodiny, aby to mohla urobiť. Či už som súhlasila s jej rozhodnutím alebo nie, vedela som, že jej srdce bolo na pravom mieste. Snažila som sa to vidieť z jej uhlu pohľadu a uvedomila som si, že som si nedokázala predstaviť, akými mukami prechádzala, keď musela urobiť takýto druh rozhodnutia. Stratila manžela a jej pocit bezpečia a urobila to jediné, čo si myslela, že môže, aby ochránila to jediné, čo jej ostalo.
„Chápem to,“ povedala som nakoniec.
Moja mama sa na mňa pozrela, červené oči sa jej rozšírili prekvapením. „Naozaj?“
„Hej, teda, urobila si to, čo si si myslela, že je najlepšie. A udržala si ma v bezpečí. Takže to chápem. Neznamená to, že sa mi to páči.“
Jej výraz sa naplnil úľavou. „Mala som obavy, čo by si si o mne myslela, keď som to pred tebou tajila. Potom, keď bola zabitá Julie...“
„Vedela si, že to bol vlkolak,“ povedala som. Spomenula som si na to, ako mi povedala, aby som ostala vo vnútri a to, ako zmenila kód alarmu, rovnako ako každú druhý deň v poslednom čase.
„Áno.“ Natiahla sa po vreckovku zo škatule na konci stola a otrela si kožu okolo očí. Vera, ktorá celý čas sedela ticho počas nášho rozhovoru, stále sedela nehybne ako kameň, všetko to vstrebávajúc. Moje prsty sa neprítomne hrali s voľným lemom mojej sukne. Nikto nič nepovedal. Cítila som sa trápne.
Moja mama sa dala konečne dokopy a položila vreckovku na operadlo svojej stoličky. Vstala a podišla k voľnému priestoru na koberci, prechádzajúc sa. Bola očividne napätá. Bolo frustrujúce, že som ani netušila, ako sa teraz cítiť. Mohla by som byť naštvaná. To bolo jednoduché. A mala som na to dobrý dôvod. Tajila to predo mnou celý môj život. Ale tiež som sa kvôli nej cítila zle, aspoň trochu. Čímkoľvek si prešla, zmenilo ju to. Bola úplne inou osobou, než akú poznal môj otec.
„Takže, čo teraz?“ spýtala som sa, prelomiac tak ticho.
Stále sa prechádzala, ani nevzhliadla, keď hovorila. „Teraz premyslíme, čo budeme robiť. Teda, ty očividne musíš prelomiť putá so Sporom a potom by sme sa možno museli aj presťahovať.-,“
Prerušila som ju. „Počkaj, čože?“
Zastavila sa a pozrela sa na mňa. „Tara, Spor je nebezpečný sám o sebe. Pridaj k tomu to, čo mi povedala Vera o Leovi... Nemôžeme tu ostať.“
„Áno, môžeme. Jackovi ľudia strážia dom, aby nás udržali v bezpečí, dokým nenájdeme Lea a neporátame sa s ním.“ Cítila som, ako sa mi hlava točí úzkosťou a nad rýchlosťou jej plánovania.
Stuhla na mieste a prižmúrila na mňa oči. „Povedala si práve ‚neporátame sa sním‘? Nemôžeme sa s ním porátať. Je to Leo. Zabije každého, koho poznáš alebo si mu vôbec povedala ahoj na polceste do školy. Potom, a len potom, si príde po teba. Je silný a je trpezlivý. Netreba spomínať, že je aj úplne šialený. Nemôžeš sa s ním porátať. Musíme odísť.“ V čase, keď dokončila, jej ruky boli spustené pri jej bokoch a zovreté do pästí.
„Hovoríš, akoby si ho poznala.“
„Príliš dobre,“ súhlasila. Vrátila sa späť k svojmu prechádzaniu a ja som čakala, či mi povie viac, ale nepovedala.
Cítila som, ako sa mi rozzúrením zvyšuje teplota na šiji, rozpínajúc sa do mojich líc. Správala sa ku mne, akoby som stále bola bezmocné dieťa, s ktorým utiekla, neschopné urobiť čokoľvek, aby sa samo ochránilo. „No?“ dožadovala som sa odpovedi. „Chystáš sa mi povedať, ako je možné, že ho poznáš? Alebo mi proste stále budeš klamať?“
Pozrela sa na mňa a niečo v mojom výraze ju zastavilo. Jej ramená poklesli. „Je to tvoj strýko, Tara. Tak som ho spoznala.“ Len som na ňu zízala, ústa otvorené. Nebola to odpoveď, ktorú som očakávala. Pokračovala: „Je to brat tvojho otca. Keď som s tebou utiekla, zmenila som si priezvisko, dokonca som si zohnal nové doklady. Tvoja stará mama mi s tým pomohla. Naše skutočné priezvisko; priezvisko tvojho otca, je De’Luca. Takže áno, viem, kto je Leo. A on zrejme vie o tebe. Nemôžeme utiecť, nie keď nás našiel.“
„Fajn, takže sme príbuzní? Viem, že rodina dokáže byť nepríjemná, ale zvyčajne sa nesnažia zavraždiť navzájom.“
Moja mama nebola pobavená. „Hľadal nás, Tara. Nevidíš to snáď? Očividne po nás pátral celé tie roky a teraz, keď nás našiel... Toto nie je vtip.“
„Nemyslíš si, že to viem? Ja som sa s týmto vyrovnávala posledné týždne. Nie ty. Takže so mnou nehovor, akoby som nevedela, čo je v stávke, mama.“
„To sa zmení. Ja sa o to postarám.“
„Prečo? Prečo si myslíš, že sa o to dokážeš postať lepšie, než môžem ja?“
„Je toho veľa, čomu nerozumieš, Tara. A ja nemám čas na to, aby som ti to všetko mohla práve teraz vysvetliť. Je toho príliš veľa a my nemáme veľa času.“ Ani mi nedala šancu na odpoveď. Namiesto toho sa otočila k Vere. „Premýšľala som o tom, čo si povedala. Zavolaj. V tejto chvíli nemám čas na nič iné.“
„Zavolám hneď teraz,“ povedala Vera, vstávajúc z kresla a vytiahnuc z vrecka malý telefón. Vyšla na chodbu, pridržiavajúc si ho pri uchu.
„Komu volá?“ spýtala som sa.
„Jackovi a Fee. Vera navrhla, aby som sa s nimi stretla a nechala ich pokračovať v ochrane domu. Tentokrát s mojim vedomím,“ dodala.
„Takže neodchádzame?“
Povzdychla si. „Na to nie je čas. Ale budem musieť zavolať tvojej starej mame a vymyslieť niečo dlhodobé. Kedy naposledy si videla Lea?“
Cítila som závrat od úľavy. Neodchádzali sme, neutekali sme ďaleko od mesta, aby sme sa skryli, bez Sporu a bez Wesa. Ostávame a budeme bojovať. Hoci som si nebola istá, či tá posledná časť bola podľa maminho plánu alebo nie. „V pondelok po škole som naňho tak trochu narazila.“ Nebolo potrebné, aby som jej pridávala starosti s detailmi, ako som takmer umrela z toho uhryznutia.
Neprítomne prikývla, oči prechádzali okolo, neusádzajúc sa na ničom, keď jej myšlienky vírili. „Vera o tom niečo hovorila. Povedala, že on povedal, že si nezaslúžiš moc vo svojej krvi,“ povedala.
„Hovoril o tom, že som nečistokrvná, však?“
Jej čeľusť sa zaťala. „Kde si počula to slovo?“
Pokrčila som plecami. „Povedali mi to priatelia. Ľudia, ktorí boli úprimní o mojej vlastnej minulosti,“ povedala som, môj hlas bol vyhrotený, akoby chcel súperiť s tým jej. Nemohla som si dovoliť byť opäť naštvaná, hlavne teraz, keď som vedela, že ostávame.
Jej ústa sa zovreli. „Hm-hmm a má tento priateľ aj meno? Alebo s kým, že si bola von celú noc?“ Otvorila som ústa, aby som sa s ňou hádala, ale ona zodvihla ruku, aby ma zastavila. „A nehovor, že si bola s Angelou, pretože viem, že si nebola. Volala hneď po tom, čo som našla Draven.“
„Povedala si jej niečo?“
„Samozrejme, že nie.“ Moja mama mi vynadala pohľadom. „Ver mi trochu, Tara. Toto robím omnoho dlhšie než ty.“
„Správne. Klamala si svojej vlastnej dcére. Angela by mala byť hračka,“ zamrmlala som.
Očakávala som reakciu, ale žiadna neprišla. Moja mama pokračovala v státí, bez výrazu, zrejme čakajúca, kým jej odpoviem na otázku. Premýšľala som o to, že budem klamať, ale vedela som, že by ma Vera nakoniec prezradila. Počula som ju rozprávať z chodby. Nikam sa tak skoro nechystala. Povzdychla som si. „Jeho meno je Wes. Je súčasťou Sporu.“ Potom som si niečo uvedomila. „Vlastne si možno poznala jeho rodičov. Tiež boli v Spore. Sebastian a Audrey St. Johnovci.“
Moja mama zbledla a zdalo sa, že prestala dýchať. „Wesley St. John? S ním si sa stretávala?“ Pozerala sa na mňa, akoby ma nikdy predtým nevidela a potom tvrdo pokrútila hlavou. „Jediný ďalší so zmiešanou krvou na celučičkej zemi a ty si ho nejako našla. Skvelé.“
Zahryzla som si do jazyka, aby som jej neodvetila niečo hnusné o tom, že som ho nenašla, ale on ma zachránil, viac ako raz, čo je viac, ako môžem povedať o nej. Vážne som sa snažila držať sa pokope. „Beriem to tak, že si ich poznala.“
„Áno. Boli zavraždení v tú istú noc ako tvoj otec.“
Stuhla som. „Ale hovorila si, že zomrel pri požiari domu.“
„Nebolo to klamstvo. Úplne. V noc útoku vypukol požiar. Použili plameňomety, aby rozbili okná a vypudili nás von.“
„Takže si klamala. Znovu.“ Moje prsty pustili uvoľnené vlákno, s ktorým sa dovtedy hrali, a moje ruky sa zaťali do pästí. Strácala som kontrolu nad svojim hnevom. Stále po mne hádzali bomby a pridať môjho otca na zoznam lží, ma posunulo cez okraj. Nejako to pôsobilo neúctivo k jeho pamiatke, to, že som verila, že zomrel v normálnom – dobre, normálne s porovnaním s pravdou – požiari. Ako som mala teraz veriť čomukoľvek, čo hovorí?
„Ako som povedala, je toho veľa, čomu nerozumieš. Musíš mi povedať, čo presne sa stalo, keď si videla Lea. Všetko čo povedal a urobil.“
Založila som si ruky na hrudi, moje ruky stále zovreté v pästiach. „Nie.“
Zažmurkala. „Čo?“
„Prečo by som mala? Ty si mi celý môj život nepovedala ani len kúsoček pravdy, až doteraz, a vyzerá to, že si myslíš, že ma proste môžeš niekam posadiť a ponúknuť mi jedno či dve ospravedlnenia a ja to proste len prijmem a odpustím ti, a proste budem pokračovať ďalej. No, nebude to také jednoduché.“ Postavila som sa a zamierila ku dverám.
„Nevyrovnáš sa mu, Tara,“ zvolala moja mama. Keď som nezastavila, dodala: „Je zodpovedný za útok na tvojho otca.“
To upútalo moju pozornosť. Otočila som sa, aby som sa na ňu pozrela, príliš naštvaná, aby som sa vôbec cítila prekvapene pri jej poslednom priznaní. Dlhú dobu som držala jej pohľad, predtým, než som povedala: „Vieš, myslím, že sa mi to páčilo viac, keď som na to prichádzala sama a postupne.“
„Potrebuješ moju pomoc. Nikdy si nebola trénovaná v boji.“
„A čia je to chyba?“ vyštekla som späť.
Pochodovala som cez chodbu a rovno k predným dverám, zabuchnúc ich kvôli efektu. Ja pravda, že som nezabuchla dvere pred mojou mamou, odkedy som mala jedenásť, ale vyzeralo to, že teraz je to tá správna vec, ktorú musím urobiť. Dupala som po kamennom chodníku smerom k ulici a potom som sa zarazila pri pohľade na Wesa, ktorý ku mne prichádzal zboku cez dvor.
Všimol si výraz na mojej tvári a zrýchlil. „Čo sa deje?“
„Moja mama-“ Zastavila som sa, nevediac, ako to vysvetliť, alebo kde začať. Cítila som slzy frustrácie, ako sa mi tvoria v kútikoch mojich očí a žmurkaním som ich zahnala späť.
„Vie, že si nebola u Angely?“ spýtal sa a snažil sa prísť na dôvod mojej úzkosti.
„Hej, pre začiatok,“ zamrmlala som. Predné dvere za mnou sa otvorili. Nechcela som sa otočiť.
„Tara, musíme to dokončiť,“ zvolala moja mama. Pokúšala sa ukryť hnev vo svojom hlase, pravdepodobne dúfala, že ma naláka svojou láskavosťou. Nefungovalo to.
Otočila som sa na päte a kráčala k miestu, kde sa zastavila na schodisku. Neobzrela som sa, či ma Wes nasleduje. „A ako by si navrhovala, že by to malo byť?“ spýtala som sa.
Povzdychla si. „Po prvé by si sa mohla upokojiť, aby sme si o tomto mohli pohovoriť.“ Jej pohľad sa vrhol zľava doprava a potom späť ku mne. „A bolo by najlepšie, keby sme to urobili vo vnútri.“
„Záleží ti na tom, čo si myslia susedia? Naozaj? Čo tak to, čo si myslím ja? Alebo ti na tom vôbec nezáleží?“ povedala som, môj hlas sa zvyšoval. Vedela som, že som asi robila scénu, ale bola som príliš nahnevaná na to, aby som si s tým robila starosti. Zakaždým, keď som sa na ňu pozrela, cítila som sa podvedená.
Zdalo sa, že moja mama si uvedomila, že neexistuje žiadna nádej na to, že ma upokojí aktuálnou konverzáciou, takže zmenila taktiku. „Ja som Elizabeth, Tarina mama. Ty musíš byť Wesley,“ povedala, ponúknuc mu ruku.
Wes ňou otriasol, vyzerajúc úplne zmätený, ale nechcel sa pýtať. „Áno, madam. Som rád, že vás konečne spoznávam.“
„Tara mi povedala, že si jej pomáhal s tým, čo sa deje. Ďakujem.“
„Nie je za čo,“ povedal ticho.
„Ale už sa s tým nebudeš musieť obťažovať. Odtiaľto to preberám ja.“
„Čože?“ spýtala som sa.
„Tara, Spor je nebezpečný a takisto aj združovanie s ktorýmkoľvek jeho členom. Nedovolím to,“ povedala mama. „Riskovala by si tým všetkom, na čom sme celé tie roky pracovali.“
„Nie, riskovala by som všetkom, na čom si ty pracovala. Nemohla som o ničom rozhodovať, pamätáš?“
„Tara, nebudem sa s tebou o tom hádať. Takto to bude.“
„Ale stretneš sa s Jackom a Fee. Povedala si, že im dovolíš pomôcť.“
„A dovolím. Ale mala by si si udržiavať odstup.“
„Takže sa vraciam späť k predstieraniu, že som človek?“
„Nie, ale budem ťa vyučovať sama a hlavne o tom, čo to znamená byť Lovcom.“
„No, ale ja nie som len Lovec, že?“
Moja mama zažmurkala, na chvíľu neschopná slova. Vedľa mňa si Wes odkašlal a ja som stuhla. Skoro som zabudla, že tam stál a príliš neskoro som si uvedomila, že to nie je asi najlepší spôsob, ako mu povedať, že jeho podozrenie bolo správne. Strávil celý život bránením svojej zmiešanej krvi a svojho života. Nevidel to ako dobrú vec. Nebola som si istá, ako sa bude cítiť, keď sa dozvie, že som rovnaká.
„Tara?“ spýtal sa Wes ticho.
Pozrela som sa dole na zem, niečo z hnevu zo mňa opadlo. „Mama mi povedala, že je Lovec a môj otec bol vlkolak.“
„Čože?“ spýtal sa, hoci som si bola istá, že ma počul.
„Som nečistokr-“
„Nevyslovuj to slovo,“ zasyčala moja mama.
Wes nič nepovedal a nakoniec som sa na neho pozrela. Jeho výraz bol nečitateľný. „Je to dobré,“ zašepkala som. „Už nie si jediný. Môžeme si navzájom pomôcť.“ Natiahla som sa po jeho ruke.
Jeho výraz na sekundu zjemnel a ja som si pomyslela, že to bude v poriadku. Ale potom sa do toho vmiesila moja mama.
„Tara, nebudem sa ťa viac pýtať. Dom. Teraz. Zbohom, Wes.“
Hádala by som sa s ňou, ale Wes ma zastavil. „Je to v poriadku. Choď. Porozprávame sa neskôr,“ povedal potichu. Neochotne pustil moju ruku.
Za mnou som počula, ako moja mama poklopkáva nohou proti drevu verandy. „Zavolám ti,“ povedala som mu. Len prikývol.
Keď bol preč, obrátila som sa, aby som našla svoju mamu stále stojacu na schodoch. Ruky mala zložené pred sebou a neprítomne si ich šúchala od chladu. Pozorovala ma so zmesou úľavy a odhodlania.
„Je mi to ľúto,“ začala, keď som sa priblížila.
„Naozaj o tom teraz nechcem hovoriť,“ povedala som. „O ničom z tohto.“ Prešla som okolo nej do domu a zamierila som ku schodom. „Budem vo svojej izbe.“
Keď som bola na druhom poschodí, z jej dohľadu, zastavila som sa a oprela sa o stenu, počúvajúc. Nebola som si istá, či ma moja mama skutočne nechá osamote a ja som chcela zavolať Wesovi. O sekundu neskôr som počula kliknutie zatvorenia dverí a kroky svojej mamy v chodbe.
Posadila som sa na posteľ a vytiahla telefón, vzrušená, keď som zbadala čakajúcu správu. Otvorila som ju a cítila sklamanie. Bol to George, ospravedlňoval sa za to, čo robil so Cindy. Frustrovane som si povzdychla, nenamáhajúc sa odpovedať. So všetkým, čo sa za posledné hodiny stalo, som proste na tú scénu z plesu zabudla. Nemala som energiu reagovať.
Vytočila som Wesove číslo a čakala som. Zdola ku mne doliehal mamin hlas. Jej tón bol drsný, alebo možno len príliš mumlavý na to, aby som rozumela, čo hovorí.
„Haló?“
„Ahoj,“ povedala som. „Je mi to ľúto.“
„Čo sa vlastne stalo?“
„Moja mama našla Draven a zavolala Vere. Zdá sa, že sa poznali. Vera prišla a videla moje fotky všade a priznala všetko mojej mame. Čakali na mňa, keď som sa vrátila.“
„Čo ti povedala?“
„Všetko.“ Povzdychla som si a ľahla si na posteľ, zízajúc na strop. „Skrátenú verziu? Môj otec bol vlkolak, boli v rade, zamilovali sa a počali mňa.“
„Takže ty si naozaj...“
„Pol na pol? Hej.“
Ticho.
„Je to v poriadku?“
„Nie je to v poriadku. Teda, vystaví ťa to nebezpečenstvu. Nie len od Lea, ale vo všeobecnosti od všetkých, navždy. Vždy budeš cieľ.“
„Viem. Ona pozná Lea.“
„Ako?“
Zhlboka som sa nadýchla. „Je zodpovedný za útok na radu.“ Keď neodpovedal, pokračovala som, chcela som to všetko dostať von. „A je to môj strýko. Brat môjho otca.“ Znelo to divne, keď som to vyslovila nahlas.
Dlhá odmlka a potom nasledovalo: „Chceš, aby som prišiel?“
Na schodoch sa ozvali kroky. V duchu som zakliala pri jej načasovaní. Chcela som o tom hovoriť, uistiť sa, že bol v poriadku. Jeho rodičia boli mŕtvi kvôli Leovi, rovnako ako môj otec. „Och, možno neskôr. Musím ísť.“ Vypla som telefón v moment, keď sa otvorili moje dvere.
Stála tam moja mama, dívajúc sa na mňa. „S kým si hovorila?“
„S Wesom.“
Vošla do miestnosti a natiahla ruku. „Daj mi svoj telefón.“
„Prečo?“
„Pretože nechcem, aby si s ním hovorila. Myslela som si, že sme si v tom urobili jasno.“
„Spomenula si to. Nesúhlasím.“
„A ja to tu mám na povel. Podaj mi ho.“
Podala som jej telefón. „Nezáleží na tom. Verina vízia-“
„Sa mýli. Okrem toho, možno si myslí, že k tebe niečo cíti, ale je to len preto, že Vera tvrdí, že nejaké city voči tebe prechovávať bude. Sugestívne myslenie. A nadväznosť na to, čo k nemu cítiš ty, tiež nepomáha.“
„Nepovedala som mu, čo k nemu cítim až do včerajška,“ hádala som sa.
„Nemusela si mu to hovoriť, Tara. Očividne si to prečítal v tvojej mysli.“
Otvorila som ústa a potom som ich zatvorila. Pamätala som si, že mi Wes o tom hovoril, v jeho byte, ale diskusia o víziách a osude ma od toho odpútala. „Dokáže to robiť len počas splnu,“ povedala som, rozpomenúc sa na jeho slová.
„Tara, skontroluj si kalendár. Z toho, čo mi Vera povedala, bol spln odvtedy, čo ste sa vy dvaja stretli.“ Vložila si môj telefón do vrecka a odkráčala.
Podišla som k svojmu stolu, zvedavá viac než čokoľvek iné, a vytiahla som svoj diár. Boli v ňom zaznačené mesačné fázy a ja som otočila stránku späť na február, hľadajúc posledný spln.

Keď som ho našla, len som sa naň pozerala, prehrávajúc si ten deň znovu a znovu.





9 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu, hádám, že úplněk byl ten den, co byla pokousaná, aby to bylo zajímavější. Doufám, že se s Wesem zase brzy potká, její máma začíná být pěkně nepříjemná, měla jsem ji radši, dokud byla jen v pozadí. Jsem zvědavá jak se to vyvine, nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za kapču :-) Ta její matka mě fakt dost se*e - být to na mě, tak ji s klidem předhodím Leovi a ani se nad tím nepozastavím, ale je fakt, že většina dětí není tak násilnická vůči svým rodičům a jen malokdo pochopí, proč bych toho byla schopná... Vážně doufám, že se Tara a Wes nedají tak snadno odradit a zůstanou spolu :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. A já jsem konečně spokojená, že jsem se dozvěděla, jak přišla k těm svým schopnostem :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat