pondělí 7. července 2014

Špinavá krev - 24. Kapitola




Stráviť noc s Wesom bolo takmer dosť na to, aby som zabudla na druhú časť Verinho videnia alebo Wesove podozrenie o mojej zmiešanej krvi. Takmer. Moja myseľ stále blúdila späť k tomu predtým, než som vôbec mala šancu vysloviť svoje obavy, cítila som na sebe Wesove oči, plné istoty a starostí a moje obavy slabli.
Bohužiaľ, ráno prišlo príliš skoro a vedela som, že musím ísť domov. Zapla som si telefón a bola som rada, že tam bola len jedna správa. Bola od mojej mamy, odpoveď na alibi, ktoré som jej dala. Stálo tam: „Okamžite sa vráť domov“. Divná vec bola, že bola poslaná v stredu v noci.
„Čo je?“ spýtal sa Wes, keď si všimol môj výraz.

„Neviem, ale myslím, že pôjdem radšej domov.“
„Daj mi chvíľu,“ povedal, keď zmizol v kúpeľni.
Načúvala som zvuku tečúcej vody a snažila som sa prísť na to, čo bolo také dôležité, že mi moja mama uprostred noci v stredu poslala správu, aby som prišla domov. Hlavne keď mi neposlala žiadnu inú správu. Ak nejako zistila, že som nebola u Angely, asi by sa scvokla a pokúsila by sa niekoho kontaktovať. Napríklad políciu. A vyhlásila by celoštátne pátranie.
Rýchlo som sa obliekla, zmeniac tú príliš veľkú košeľu, ktorú mi dal Wes na spanie a dala si na seba oblečenie, ktoré som mala minulú noc. Priala som si, aby som mala niečo iné, ale aspoň ma v nich mama nevidela odísť, takže možno nebude vedieť, že to bol svojim spôsobom pochod hanby – nie, že by sa niečo stalo. Boli momenty, keď som si myslela, že by mohlo.
Bolo to po tom, čo som poslala mame správu. Bozkávali sme sa a Wes opäť našiel svoju cestičku na moje boky, stískajúc ich v rukách. Môj dych sa trochu zadrhol, keď som čakala, ale ruky pomaly, kúsok po kúsku, opäť položil na moju tvár a do vlasov. Potom sa odtiahol, aby polapil dych a mrmral niečo ako „ochraňovať moju poctivosť rovnako ako môj život“.
Zasmiala som sa, potom som zistila, že bol úplne vážny. Nebola som si istá, či to bolo zastarané a smiešne, alebo rozkošné. Možno tak trochu oboje.
„Myslíš, že vie, že som jej klamala?“ spýtala som sa ustarostene, keď sme boli v aute. Wes ma viezol na miesto, kde sme včera v noci nechali moje auto.
„Ja neviem.“
„Myslíš, že sa niečo stalo? Čo ak Leo-“
„Nemožné,“ povedal a zavrtel hlavou. „Plán hliadok zahŕňa váš dom. Jackovi som povedal, že som ťa našiel, ale nepovedala som mu, že si nešla domov, takže bol v okolí niekto celú noc.“
„Dobre, dobre.“ Nadýchla som sa, snažiac sa upokojiť sa pri jeho vysvetlení. Ale čím bližšie sme sa dostávali, tým horšie som sa cítila.
V čase, keď sme sa dostali k môjmu autu, som bola nervózna a vynervovaná. „Môžeš ísť so mnou?“ spýtala som sa.
„Určite. Pôjdem za tebou a ostanem blízko. Zavolaj mi, keď skončíte.“
„Dobre,“ súhlasila som.
Vystúpila som a prešla k svojmu autu, strčiac kľúč dovnútra. Dokázala som počuť, ako ma Wes nasleduje. Odomkla som dvere a povedala sama sebe, že to nebolo nič veľké, len sa moja mama správala ako zvyčajne, s príznakmi obsedantno-kompulzívnej poruchy. Wes položil ruku na moje rameno a otočil ma späť k sebe. Bez slov obtočil ruky okolo mňa a priložil svoje pery na moje čelo, držiac ma tak, až pokým som sa neuvoľnila. Nakoniec sa odtiahol, aby sa na mňa pozrel.
„Uvidíme sa neskôr.“
Prikývla som a posadila sa dovnútra.
Wes ma nasledoval domov a ja som sa cítila lepšie, keď som videla jeho auto v mojom spätnom zrkadle celú cestu. Tá správa pravdepodobne nebola nič veľké, povedala som si. Moja mama pravdepodobne nemohla spať a videla, ako hrozne vyzerá moja izba a naštvala sa na mňa. Alebo možno nedostala moju správu predtým, než nešla spať a zobudila sa, premýšľajúc, kde som. Čokoľvek to bolo, bolo ľahké to vysvetliť a ja som sa cítila lepšie, keď som vedela, že aj keby bola na mňa naštvaná, bola v bezpečí.
Zabočila som do mojej ulice, rozdeľujúc sa s Wesom, keď pokračoval ďalej, aby zaparkoval svoje auto vo svojom zvyčajnom úkryte. Bola som takmer na príjazdovej ceste, keď som si všimla čierny Mercedes, ktorý bol zaparkovaný pri chodníku priamo pred mojim domom. Vyzeral čudne povedome. Pravdepodobne nejaký priateľ jedného z našich susedov alebo tak niečo.
„Mami?“ zvolala som, zavierajúc za sebou dvere a odložiac svoju kabelku v predsieni. „Som doma.“
Neprišla žiadna odpoveď a ja som sa prechádzala prázdnymi izbami, hľadajúc. Mamin tlmený hlas prichádzal z pracovne a ja som sa ponáhľala za tým zvukom.
„... stále neznamená, že sú tvoje vízie pravdivé,“ hovorila, jej hlas bol tvrdý.
Zastavila som kúsok pred dverami, zbadajúc moju mamu a cítiac dopad jej slov súčasne. Na stoličke oproti nej sedela Vera. Prekvapenie a strach a panika sa mnou prehnali naraz, keď sa obe postavili, aby stáli čelom ku mne.
„Tara, poď sem, prosím. Musíme sa porozprávať.“ Oči mojej mami boli opuchnuté a sklené.
Všetka krv z mojej tváre sa odplavila a ja som sa otočila, aby som sa pozrela na Veru. Nedokázala som tomu uveriť. Myslela si, že jej vízie o mne jej dávali právo prísť sem a proste to všetko hodiť na moju mamu, očakávajúc, že to proste prijme? Moja mama očividne bola... no nevedela som, čo vlastne moja mama bola...
„Čo tu robíš?“ dožadovala som sa odpovedi, moje ruky sa balili do pästí pri mojich bokoch.
„Tara,“ povedala mama.
Ignorovala som ju a pozerala sa na Veru. „Nemala si právo prísť sem,“ povedala som skrz zaťaté zuby. „Alebo jej to len tak povedať.“ Pozrela som sa späť na moju mamu. „Mami, čokoľvek ti povedala, môžem to vysvetliť. To-“
„Tara, ja som ju zavolala,“ povedala mama.
„Čože?“ Ustúpila som o krok späť a po prvý raz od momentu, keď som vošla, som sa naozaj pozrela na svoju mama. Pozorovala ma s napätým výrazom; paže mala zložené pred sebou, rukami si objímajúc ramená, až jej kĺby zbeleli napätím.
„Musíš vojsť dovnútra a posadiť sa,“ povedala.
Poslúchla som ju a to predovšetkým preto, že som bola úplne stratená a snažila sa pochopiť, čo sa naozaj dialo. Vera stále nič nepovedala, ale posadila sa, keď som ja urobila to isté. Moja mama stále stála, pozerajúc dole mňa a pevne sa mračila.
„Práve som upratovala, keď som dostala tvoju správu,“ odmlčala sa a jej výraz potemnel. „Ale k tomu momentu sa vrátime neskôr. Takže som upratovala a pokladala veci späť na ich miesto a hádam, že si to zabudla skryť predtým, čo si odišla, pretože som našla toto.“
Ukázala na stolík predo mnou a ja som sa pozrela dole. Na vrchole hromady časopisov, ktoré tam väčšinou pokladala mama, sedela kniha Draven. No, do riti. Nechala som ju len tak? Nedokázala som si spomenúť.
„Kde si to našla?“ vyhŕkla som bez premýšľania.
Oči mojej mamy sa rozšírili. „To je tvoja odpoveď? Žiadne vysvetlenie, len rozmýšľaš, ako som to zistila? Ach, môj bože, toto nedokážem.“ Rozhodila rukami nad hlavou a vzdialila sa o niekoľko krokov, pritískajúc si prsty na čelo.
Vera si odkašlala. „Elizabeth, smiem?“
Moja mama mávla rukou bez toho, aby sa otočila, naznačujúc jej, aby pokračovala.
Vera sa otočia ku mne a ja som zámerne stvrdila svoj výraz, stále som nebola presvedčené o tom, že nenesie za všetko vinu. „Tara, tvoja mama našla Draven náhodou. Z toho, čo som vyrozumela, nesliedila, ak to nejako pomôže. A keď si uvedomila, čo našla, zavolala mi.“
„Ona zavolala tebe?“ zopakovala som skepticky.
Vera prikývla. „Ona a ja sme sa spoznali pred mnohými rokmi. Dokonca som ani nevedela, že tu žije, až do včerajšej noci, keď zavolala. Dokážeš si predstaviť moje prekvapenie, keď som si všimla otvorené fotky visiace na stenách. A potom to konečne dávalo zmysel, keď som si uvedomila, čo si...“ Odmlčala sa, stratená v jej myšlienkach a ja som sa napäla, presvedčená, že sa chystá na niečo o vízii a osude. Nedokázala by som to práve teraz zvládnuť. Po niekoľkých sekundách zažmurkala a nútene sa usmiala. „Ale to predbieham. Ide o to, že tvoja mama zavolala mne. Nie naopak a ona už mala predstavu, čo sa deje predtým, než som sa sem dostala. Bola som schopná ju upokojiť tým, že si v tomto všetkom nebola sama, v skutočnosti si bola v úplnom bezpečí.“
„Spor nie je bezpečný, Vera,“ povedala mama sucho. Ešte stále stála na druhom konci miestnosti so založenými rukami, pozorne sledovala môj výraz.
Faktom bolo, že bola pokojná. V inej situácii by moja mama vyvádzala, prechádzala sa po dome, pochlipkávala kávu, vypratávala skrine, kričala by. Ale nie toto, keď tam len tak stála, akoby to bolo nepríjemná, nie neočakávaná správa epických rozmerov. To bolo moje prvé podozrenie.
„Dobre, počkaj chvíľu,“ povedala som, zodvihnúc ruku, keď sa Vera snažila pokračovať. Obrátila som sa k mame. „Chceš povedať, že si vedela, že som Lovec?“
Moja mama a Vera zdieľali pohľad a potom sa moja mama vrátila k miestu, kde som sedela s pohľadom plným rezignácie. Zastavila sa pred voľnou stoličkou oproti miestu, kde som sedela a dívala sa priamo na mňa, jej čeľusť pevne zaťatá. „Áno. Vedela som to.“
„A celý ten čas si to predo mnou tajila?“
Sťažka si povzdychla, ale jej pohľad nezakolísal. „Áno.“
Potriasla som hlavou. „Nemôžem tomu uveriť,“ povedala som, neoslovujúc nikoho konkrétne. Sčasti preto, že som nedokázala uveriť, že predo mnou niečo tajila a sčasti preto, že som to mala vidieť. Teraz to bolo také očividné, v tomto momente, s Verou sediacou vedľa mňa a tým pokojom, s akým to priznala. Obrázky preleteli mojou mysľou, kúsky skladačky, ale všetky zapadli na miesto; kúsky puzzle. Jej neustále znepokojujúce, prílišne ochranárstvo, komplikované zámky a bezpečnostné systémy... Dokonca aj jej obsesia s upratovaním dávala zmysel; výsledok stresu, ktorý potreboval nejako von. Cítila som sa ako idiot. Bola som naštvaná sama na seba, čo ma nútilo byť naštvaná na ňu.
„Myslím, že si zaslúžim vysvetlenie,“ povedala som.
Strelila Veriným smerom pohľadom. Vera prikývla a plecia mojej mamy sa mierne uvoľnili. Mala som dojem, že existoval únik predtým, aby mi musela povedať pravdu – znovu.
Vykročila a sadla si na kraj stoličky, jej chrbát stuhnutý, prsty sa navzájom prepletali. „Dobre, Tara. Zaslúžiš si pravdu, takže tu je.“ Pozerala som sa na ňu v stuhnutej tichosti, jej prsty hladili neviditeľné záhyby na nohaviciach. „Mala by si vedieť, že môj život bol oveľa iný predtým, než si sa narodila. Bola som mladá, nie oveľa staršia ako ty, a idealistická a ver tomu alebo nie, bola som aktivistka za Spor.“
„Pracovala si pre Spor?“ spýtala som sa, moje obočie sa zodvihlo. Nejako som si nedokázala predstaviť moju neustále vystrašenú matku ako priamočiareho politika.
Prikývla. „Bolo to niečo, čomu som veľmi silno verila. A nebála som sa o tom hovoriť nahlas. Ale potom sa niečo stalo, hneď potom, ako si sa narodila. Bolo to viac a viac nebezpečné. Tvoj otec a ja-.“
„Počkaj, otec o tom vedel? Znamená to, že bol Lovec?“
„Áno, tvoj otec o tom vedel, ale Tara, ja som Lovec,“ povedala, venujúc mi významný pohľad.
Pri jej slovách som zacítila pramienok znepokojenia, ktorý som od včerajšej noci potláčala. „Takže otec bol človek?“
Naozaj mi neodpovedala, s výnimkou, že pokračovala vo svojom príbehu. Pripomenulo mi to, keď mi Wes musel povedať o svojich rodičoch a zdalo sa, akoby pri tom nasledoval nejaké poznámky, len aby tie slová dostal von. „Keď som stretla tvojho otca, už bol zapletený so Sporom. Ich misie a nebezpečenstvo boli pre mňa vzrušujúce a to ma vtiahlo dovnútra.“
Snažila som sa predstaviť si moju mamu ako ten typ, ktorý vítal nebezpečenstvo, ponáhľal sa za ním. Obrázky sa neobjavili. Stále som počúvala.
„Stalo sa to až potom, čo si sa narodila,“ pokračovala, „nebezpečenstvo sa pre mňa stalo skutočným. Hlavne potom, čo sa o tebe začali šíriť reči.“ Pozrela sa hore a ja som videla, ako bojuje s tým, aby sa nerozsypala, ale odmietala som jej dať milosť; potrebovala som to počuť priveľmi naliehavo na to, aby som sa nechala odradiť.
„Čo myslíš tým, že sa o mne začali šíriť reči? Znamená to, že otec vedel, čo si? Čo som bola ja?“

Prikývla. Jej oči boli vodnaté a hrozilo, že sa tá voda vyleje von. „Vedel to, pretože aj on bol súčasťou tohto sveta. Bol to vlkolak, Tay.“


11 komentářů:

  1. Děkuji moc za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Pani to jsem necekala. Děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Nejdriv bych chtela podekovat a skvely preklad a korekturu.
    Nooooo pani tak to jsem necekala, myslm ze jeji tatinek byl nekdo dulezity, a urcite se nam to jeste zamota. Dekuju a uz se tesim na dalsi :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad a korekturu! Jste úžasní! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za další skvělou kapitolu, přiznávám, že mně to bylo jasné už od chvíle kdy ji Leo označil za nečistokrevnou a bylo celkem logické, že lovcem je v tomto případě matka, jen mě zaráží, že to tak překvapilo Taru, když jí v podstatě totéž řekl i Wes. Každopádně se těším na pokračování...:)

    OdpovědětVymazat