pátek 4. července 2014

Špinavá krev - 23. Kapitola




Prešlo desať minút. Už bolo neskoro. Moja mama o mne čoskoro začne uvažovať. Ale stále som musela vedieť, či je Wes v poriadku. Pri náhlom klopaní na okno som vyskočila a potlačila výkrik. Wes stál vonku. Jeho vlasy boli strapaté a nie starostlivo štylizované, také, ako som na ňom vždy videla. Mal na sebe vrecovité rifle a tenisky a bundu zapnutú len na pol zips. Vyzeral... nedbalo v porovnaní s jeho obvyklým vzhľadom. Nenávidela som zistenie, že bol dokonale sexy.
Odstrčila som dvere na aute, aby sa otvorili a vyliezla som von. „Čo sa stalo?“
„Nie tu. Poďme.“ Otočil sa a zamieril k domu, vyhýbajúc sa prednému vchodu úplne a otočiac sa za roh, ktorý viedol dozadu. Úzky chodník ukazoval cestu a ja som sa snažila udržať krok.
Hľadala som na ňom nejaké známky zranení, keď som ho nasledovala okolo budovy. Nijaké som nevidela a jeho pohyby boli isté. Trochu som sa uvoľnila.

Vzadu bolo drevené schodisko, ktoré viedlo ku vchodu na druhom poschodí. Pod našou váhou škrípalo. Wes vytiahol z vrecka kľúč a odomkol dvere, vstupujúc dnu a držiac ich otvorené, aby som mohla vstúpiť. Váhavo som tak urobila. Wes zavrel a zamkol dvere a potom stlačil vypínač. Stropné svetlo zaplavilo priestor a ja som si všimla, že je to podkrovný byt. Obývacia izba a kuchyňa boli otvorené a spojené a občasný nábytok spôsobil, že to tam vyzeralo väčšie, než to v skutočnosti bolo. Vzadu vľavo bolo niekoľko dvojitých francúzskych dverí a zastrčené v pravom rohu boli otvorené dvere, odhaliac tak spálňu za nimi.
Wes pri dverách skopol topánky a zamieril k chladničke. Vytiahol fľašu s vodou a začal hltavo piť. Jeho hruď bola pod vetrovkou nahá a ja som si spomenula na kúsky oblečenia, ktoré boli roztrhané, keď sa premenil.
„Kde si zobral to oblečenie?“ spýtala som sa, stále stojac pri dverách.
„Držím si nejaké náhradné v lese neďaleko vášho domu. Zastavil som sa tam, aby som sa prezliekol. Prepáč, že mi to tak trvalo.“
„Je ten vlk...“
„Je nažive. Ale nejakú chvíľu sa nevráti. Myslím, že som mu zlomil nohu. A pravdepodobne som mu roztrhal priedušnicu.“
„Si v poriadku?“
„Som v pohode,“ uistil ma, keď prehĺtal viac vody.
Pohla som sa k nemu a baru, ktorý oddeľoval obytný priestor od kuchyne. „Kde sme?“ spýtala som sa nakoniec.
„V mojom byte.“
Môj pulz sa trochu zrýchlil a dych sa mi zadrhol. Na chvíľu som zabudla všetko o tom, že Wes práve kvôli mne bojoval s ďalším vlkolakom, alebo že som bola naštvaná, alebo, že som nachytala Georga, ako sa v telocvični zabával s mojim úhlavným nepriateľom. Všetko, o čom som dokázala premýšľal, bol fakt, že toto bol Wesov byt, jeho osobný priestor a boli sme tu sami.
Uvedomila som si, že ma Wes pozoroval zvláštnym pohľadom, takže som sa snažila, aby som vyrovnala svoj výraz. „Tak čo teraz?“
Miesto odpovede Wes položil balenú vodu na pult a obišiel ho, aby sa postavil predo mňa. Dlho sa na mňa len pozeral a potom, pomaly, sa jeho paže zodvihli a prešiel nimi okolo mňa tak, že jeho ruky boli zamotané v mojich vlasoch. Sklonil tvár, až bol len pár centimetrov od mojej a potom sa zastavil a pozoroval ma s otázkou v očiach. Zadržala som dych a čakala. Keď som ho neodtlačila, alebo sa nepohla, aby som ho zastavila, zmenšil vzdialenosť a pritisol svoje pery na moje.
Prešlo mnou teplo a cítila som, ako moje svaly príjemne zmäkli. Wesove paže sa natiahli okolo mňa a pohladil ma po vlasoch, prehlbujúc bozk. Cítila som, ako sa jeho telo uvoľňuje proti môjmu. Bolo upokojujúce vedieť, že ho to tiež zasiahlo a cítila som, ako sa moje ruky dvíhajú okolo jeho krku, priťahujúc si ho bližšie, neistá, ako dlho to bude trvať a ja som nechcela, aby to skončilo. Znovu som ho dokázala cítiť – lesy a vietor. Jeho dych chutil kyslo a stále v ňom bol náznak zvieraťa, čo bolo tak trochu vzrušujúce a desivé.
Nakoniec sa odtiahol, ale držal svoje ruky v mojich vlasoch a na mojej tvári. Díval sa na mňa s intenzitou, ktorá mi brala dych.
„Netušíš, ako dlho som na toto čakal,“ povedal, jeho hlas chrapľavý.
„Kedy to môžeme urobiť znovu?“
Usmial sa, ale bolo to smutné. „Dúfam, že čoskoro. Teda, ak budeš stále chcieť. Sú nejaké veci, o ktorých by si sa mala najskôr dozvedieť.“ Vzal ma za ruku a viedol ma k pohovke, stiahnuc ma dole k sebe. Keď sa otočil, aby sa mi díval do tváre, jeho úsmev bol preč, ale smútok stále pretrvával.
„Čo sa deje?“ spýtala som sa, v mojom žalúdku sa tvorila ťažoba.
Wes sa zhlboka nadýchol a ja som sa obrnila, vediac, že čokoľvek to bolo, neboli to dobré správy. „Keď si odišla, snažil som sa ťa nasledovať, ale v čase, keď som sa dostal k autu, si už bola preč. Zavolal som Jackovi a Fee a tí tiež na chvíľu hľadali. Hlavne kvôli tomu, že oni ťa dokážu cítiť a ja nie. Takisto som šoféroval v okolí, hľadal som tvoje auto na parkoviskách a čerpačkách, ale, samozrejme, nič som nenašiel. Všetko, na čo som dokázal myslieť bolo, že sa ti niečo hrozné stalo...“ Pevne zavrel oči proti akémukoľvek mentálnemu obrázku, ktorý ho stále týral. „Potom zavolala Vera. Povedala, že niečo videla. Len záblesk, ale nebolo to dobré.“
„Čo to bolo?“
„Bola si to ty,“ povedal pochmúrnym hlasom. „Ležala si uprostred križovatky a ten vlkolak stál nad tebou. Tvoja krv bola všade. Nehýbala si sa.“
„Och,“ povedala som, vstrebávajúc to. Rozumela som, prečo ma Wes prinútil odísť bez neho.
„Ani som nevedel, či sa tam dostanem včas,“ povedal ticho.
Ani jeden z nás chvíľu nič nepovedal. Stále vyzeral strápene a ja som dokázala povedať, že si kvôli tomu nadáva.
„Je mi to ľúto,“ povedala som.
Vyzeral prekvapene. „Čo?“
„Keby som sa nevytratila, nič by sa nikdy nestalo.“
„To je pravda. No, dnes v noci sa nič nestalo. Ale čoskoro sa stane. A znova. Je tu ešte niečo, čo ti musím povedať.“
„Dobre...“ povedala som, snažiac sa rozlúštiť zvláštny pohľad, ktorým ma pozoroval.
„Vera videla... niečo iné. Vidí to už nejaký čas. Je to o tebe.“ Zarazil sa.
„Ako vtedy u Jacka? Tá vízia, o ktorej si mi nechcel povedať.“
Prikývol. „Hádam, že to začalo len s pocitom. Pocitom, že niekto nový prichádza. A potom začala vídať obrázky. Najskôr boli rozmazané, ale vyjasnili sa, keď sa blížil čas. Povedala, že nevie kedy, ale príde dievča a bude súčasťou našej skupiny. Dôležitou časťou. Vodca, ktorý konečne prinesie mier. Povedala, že to dievča bude Lovec, ale nič, čo sme kedy videli. Problém bol, že nevedela, kto to dievča je, alebo kedy by mala prísť. Takže sme na to všetci zabudli. Ale vtedy, keď ťa stretla na stretnutí Sporu... Spoznala ťa.“
„Ako dievča z vízie,“ dokončila som za neho, aj keď môj hlas bol viac ako skeptický.
„Áno.“
Pokrútila som hlavou. „Myslím, že si ma s niekým pletie.“
„Tiež som si to najskôr myslel. Alebo som si to aspoň chcel myslieť. Ale potom som videl tú tvár z Verinej vízie.“
„Videl si ju? Ako?“
Wes sa zhlboka nadýchol, zadržal dych, a potom ho vypustil v zhluku slov. „Prečítal som si to v jej mysli. Dokážem čítať myšlienky.“
„Dokážeš čítať myšlienky,“ zopakovala som, plná nedôvery. Ale potom znovu, prečo by som mu nemala veriť po tom všetkom, čo som videla?
Prikývol.
Trvalo mi chvíľu pochopiť, čo by to mohlo znamenať. „Akože myseľ kohokoľvek?“
„Len za splnu mesiaca, ale áno, myseľ kohokoľvek. Neviem prečo. Vždy to tak bolo.“
To prijatie mi prinieslo zoznam úplne nových otázok, ale snažila som sa držať témy. „Dobre, takže si videl tú víziu v jej mysli a spoznal ma?“
„Áno.“
„A ja mám byť tento veľký, silný vodca?“
„Niečo na ten spôsob.“
„Hm. Čo to vôbec znamená? Preto sa na mňa pozerajú, akoby čakali, kým premením vodu na víno alebo niečo také?“ Neodpovedal. „Toto si predo mnou tajil celý ten čas?“
„Áno. Vera povedala, že by ťa to vydesilo, keby sme ti povedali všetko. Trvala na tom, že ťa máme nechať dostať sa k tomu prirodzene. Takže sme všetci sľúbili, že ti to nepovieme. Je mi to ľúto. Chcel som, len som... nevedel ako.“
„To je jednoduché, proste to povieš,“ povedala som, vyšteknúc tie slová.
„Nie je to ľahké, hlavne keď ti bolo prikázané, aby si bol ticho. Jack je alfa našej svorky a keď ti dá príkaz, nikdy ho neporušíš.“
„Ale ty si to urobil. Práve teraz.“ Necítila som sa tak naštvane, ako skôr tvrdohlavo. Mohol mi to kedykoľvek povedať. Namiesto toho si to nechával pre seba a ja som vyzerala ako idiot.
„A mohli ma za to tiež vyhodiť zo Sporu,“ povedal. „Je vážnou vecou, keď neposlúchneš príkaz alfy.“
Nič som na to nepovedala. Nedokázala som nič vymyslieť. Zo všetkých vecí, ktoré som mala prijať, toto nebolo to, čo som očakávala. Wes sa natiahol po mojej ruke, ale ja som sa uhla. Potrebovala som čas na premýšľanie, spracovať to, čo mi hovoril a nemohla som tak urobiť, keď sa ma bude dotýkať. Vstala som a blúdila po miestnosti, neprechádzala som sa, ale nedokázala som ostať v pokoji.
Zastavila som sa pred masívnou policou na protiľahlej stene. Prebehla som mix kníh a hudby a roztržito som si prezrela tituly brožovaných výtlačkov. Bol to veľký rozsah, od westernov po dokumenty. Bol tam dokonca aj Mark Twain.
„Je toho viac,“ povedal.
Samozrejme, že bolo. Neotočila som sa. „Čo je to?“
„Ten komentár od Lea o našej krvi a jej sile. Myslím, že si hádala správne. Myslím, že je možné, že by si mohla byť...“ Odmlčal sa a jeho hlas klesol do šepotu. „Rovnaká ako ja.“
Otočila som sa, oči roztvorené dokorán, aby som sa na neho pozrela. „Máš na mysli nečis-“ Zastavila som sa, vediac, že nemal rád to označenie. „Polovica z každého?“ Zatriasla som hlavou. „Ale povedal si, že sa s nami len zahráva. Že neveríš ničomu, čo povie.“
„Zvyčajne nie, ale...“ Odvrátil sa a pozeral sa niekam na miesto na protiľahlej stene a pocit hrôzy v mojom žalúdku zosilnel.
„Ale?“
„Ide po tebe. Nedáva to zmysel. Teda, si nová a nie si si ani istá, ako veľmi sa chceš v tomto svete angažovať. Ale on je presvedčený, že si najvyššou prioritou a musíš byť zlikvidovaná.“ Trhla som sebou. „Prepáč. Ale ja proste nerozumiem, pre čo iné by mohol byť na teba taký zameraný. Alebo ako ťa našiel.“
„Takže pretože ma Leo chce mŕtvu, potom má Vera pravdu a ja som nejaký dôležitý Lovcovský vodca, ktorý príde, aby všetkých zachránil?“
Wes si povzdychol. „Chápem, že je to toho na teba veľa, ale tiež som si myslel, že nadišiel čas, aby som k tebe bol úprimný. Predtým, keď si hovorila s Georgom... proste som ti už nechcel viac klamať. Chcel som, aby som to bol ja, kto ti o tomto povie.“
„Rovnako ako ja,“ povedala som. Urobila som krok smerom k nemu. Jeho výraz bol zahalený, presne taký, ako keď niečo skrýval. Zastavila som. „Je v tom ešte niečo iné.“ Neodpovedal a odmietal sa stretnúť s mojim pohľadom.
„Viac vízií o smrti? Alebo možno veľkom osude?“
Pozeral dole na podlahu. „Osud. To slovo použila aj ona.“
„Kto?“
„Pozrel sa na mňa. Jeho oči stmavli na blatovú hnedú. „Vera. Povedala, že si môj osud.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa a snažila som sa ignorovať, ako sa mi roztriasol hrudník v reakcii na jeho slová. Niečo neviditeľné vo mne ožilo, ako obal na vzduch, akoby ho zhusťoval. Ťažšie sa mi dýchalo.
„Povedala mi, že nás vidí spolu, vedieme Spor a konečne spájame dve rasy dokopy.“
„Ako pár?“ spýtala som sa. Bez nejakého dôvodu som zadržiavala dych, zatiaľ čo som čakala na odpoveď. Cítila som sa horúca a studená a vzrušená a vydesená.
„Áno.“
„Och.“ Snažila som sa, aby môj hlas znel vyrovnane a odolávala som nutkaniu vyskočiť alebo urobiť niečo rovnako trápne. Zrazu Verina vízia neznela tak zle. Potom som si uvedomila, že Wes nevyzeral ani zďaleka taký natešený, ako som bola ja. „Ty to nechceš?“
„Nie, to nie.“ Usmial sa. „Chcem to, veľmi,“ dodal ticho.
Úľava ma zaplavila tak tvrdo, že som pocítila závrat. Akoby chcel dokázať svoje slová, Wes vstal a podišiel ku mne. Odtiahol mi ruky z miesta, kde som si nimi zovierala ruky a pritiahol si ma na seba, ovinúc okolo mňa paže a hladiac ma po vlasoch.
„Ale dlhujem ti ospravedlnenie,“ povedal a pery mal tak blízko k môjmu uchu, že som dokázala cítiť jeho dych na svojom krku. „Bol som podráždený, že o mojej budúcnosti má rozhodnúť nejaká vízia. Bol som tvrdohlavý a neochotný priznať si, že k tebe začínam niečo cítiť, aj keď som vedel, že to tak bolo. Snažil som sa ťa odstrčiť, rovnako ako aj pocity voči tebe. Očividne to nefungovalo, ale je mi to ľúto, pretože som skončil tak, že som ti ublížil.“
Odtiahla som sa a zodvihla hlavu, aby som sa na neho mohla pozrieť. „To je dôvod zmien tvojich nálad? Verina vízia?“
„Áno. Je mi to ľúto.“
Chcela som ho prepustiť z tejto hádku, naozaj, ale stále ma rozčuľovalo, že predo mnou zamlčiaval niečo takéto veľké. Či už som verila Verinej vízii alebo nie, všetky dieliky vďaka nej zapadli na svoje miesto, aspoň tie o Wesovom správaní v posledných týždňoch. „Mal si mi to povedať.“
„Ja viem.“
„Vera nemôže, teda, ten magnet medzi nami, ktorí vzájomne cítime. To urobila ona?“
„Nie.“ Pokrútil hlavou. „Nedokáže niečo také urobiť. To ťahanie je skutočné. Ak sa v tebe nemýlim, má to niečo do činenia s tým, že sme obaja zmesou dvoch rás.“
„Ako tak, že senzory našich tiel necítia v okolí toho druhého nebezpečenstvo?“
„Také niečo.“
Premýšľala som o tom. Bolo by pekné veriť, že to všetko bolo len vedecké. Ale potom, možno, by som nemala pocit, akoby to bolo nejaké mätúce, tvoriaca sa príťažlivosť. Pozrela som sa na Wesa. Jeho oči boli opäť odľahčené, ale jeho obočie skrčené starosťami. Potom som si spomenula na ospravedlnenie, ktoré mi ponúkol. „Odpúšťam ti.“
Usmial sa a jeho rysy sa vyhladili. „Zdá sa, že si prijala tú víziu celkom dobre.“
Pokrčila som plecami. Nebolo to tak, že mi to nevadilo; len som bola príliš zaneprázdnená užívaním si týchto okolností; hlavne tú časť, kde bol Wes mojim osudom. Vážne som nechcela veľmi premýšľať o tom zvyšku. Alebo či som tomu vôbec verila. „Hádam, že som proste rada, že konečne viem, čo pre mnou všetci skrývali. Nie, že by som skutočne verila tomu, čo Vera videla, ale ak by som verila, no... Nemôžeš si zahrávať s osudom,“ povedala som.
„Hádam, že nie,“ súhlasil, zodvihnúc ruku, aby mi odhrnul pramienok vlasov z tváre. Jeho pohľad držal ten môj, horiac intenzitou. Zdalo sa, že izba sa rozostrela a zmizla, kým všetko, čo ostalo, bol on; jeho vôňa, jeho paže okolo mňa, jeho ostro rezaná čeľusť. A tie oči. Znovu boli temnejšie; krásny odtieň tmavohnedej. „Tara, milujem ťa,“ povedal.
„Tiež ťa milujem,“ zašepkala som bez dychu. Potom som hodila za hlavu vízie a vojnu a mier, keď som pritlačila svoje pery na tie jeho.
Jeho bozky boli najskôr jemné, akoby sa naše ústa spoznávali navzájom. Potom sa začala tá horúčosť, vinúc si cestu cez moje vnútornosti. Vytiahla som sa pevnejšie proti nemu, musela som z neho cítiť viac. Všade, kde sa naše telá dotkli, bolo teplo. Prehĺbil bozk, lákajúc to teplo a prešmyknúc svoj jazyk do mojich úst. Vtedy som sa rozhodla, že nezáleží na tom, čo Vera predpovedala. Nezáležalo na tom tak dlho, kým bol Wes so mnou.
Sotva som cítila svoje nohy dotýkať sa podlahy z tvrdého dreva, alebo pohyb, keď som skončila opäť na gauči. Jeho bozky boli teraz rýchle a horúčkovité, pripomínali mi zviera, ktoré sa ukrývalo niekde v jeho vnútri. Môj dych bol rýchlejší, sala som vzduch pomedzi ten tlak na svojich perách. Jeho ruky opustili moje vlasy a cestovali dolu, zastaviac sa na mojich bokoch. Cítila som, akoby som mohla explodovať.
To bol moment, keď sa náhle uvoľnil. Jeho pery opustili moje a odtiahol sa, zosúvajúc ruky z mojich bokov a vyťahujúc ich späť k mojej tvári. Jeho výraz bol temný a napätý; nikdy predtým nevyzeral viac nádherne ako v tomto okamihu.
„Tara,“ povedal jednoducho.
Vzdychla som si, pretože tým jediným slovom ma udrela realita. „Moja mama si bude robiť starosti,“ povedala som.
Prikývol a neochotne sa odo mňa začal odťahovať, a začal vstávať z pohovky. Keď som si uvedomila, čo robí, chytila som sa ho a stiahla ho späť dole. Jeho telo dopadlo na moje a ja som ho držala za košeľu, aby to nezačal skúšať znovu. Nemala som v úmysle odísť.
„Tara, tvoja mama,“ varoval ma, ale ani sa nepohol, aby znovu vstal.
„Nemôžeme mať jednu noc, keď nám nikto nebude diktovať náš osud?“

Usmial sa ja som schmatla svoj telefón. Poslala som mame rýchlu správu, dávajúc jej vedieť, že strávim noc s Angelou a potom som ho rýchlo vypla, aby sa so mnou nemohla dohadovať. Vedela som, že to bolo riskantné; moja mama mohla proste zavolať do Angelinho domu, aby si to overila, ale bolo mi to jedno. Bola som tu, s Wesom, sama, a on ma miloval.

9 komentářů:

  1. Díky za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za další skvělou kapitolu, jsem ráda, že se to konečně vyjasnilo a nemůžu se dočkat pokračování...:)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  4. Dík za skvělou kapitolku a úžasnou práci :-)

    OdpovědětVymazat