pondělí 30. června 2014

Špinavá krev - 22. Kapitola





Keď najhoršie odznelo a ja som videla dosť na to, aby so mohla šoférovať, vyrazila som odtiaľ. Nebola som si ani istá, kam by som mala ísť, ale vedela som, že ak tu zostanem dostatočne dlho, niekto ma nájde. Ak nie George, tak Sam alebo Angela – a nechcela som čeliť ani jednému z nich. Predtým som napísala svojej mame, že som sa napokon rozhodla ísť na ten ples a ona mi povedala, aby som sa zabavila a stretneme sa doma. Pravdepodobne tam bola teraz, čo znamenalo, že Wes bol preč – konečne. Ale tiež som nechcela, aby ma takto videla mama.
Kľučkovala som po vedľajších cestičkách, stále neschopná sa rozhodnúť, kam ísť. Prešla som po križovatke, ktorá viedla buď domov alebo späť do bludiska zákrut. Na stopke som sa rukou udrela po tvári a potiahla nosom, snažiac sa vybrať smer.

Zvuk motora pretekárskeho auta dorazil k mojim ušiam a pozrela som sa do spätného zrkadla. Auto sa rýchlo blížilo a so škrípaním zastavil niekoľko centimetrov od môjho nárazníka. Sledovala som, ako sa dvere na strane vodiča otvorili a vystúpila z nich postava. Nedokázala som ju vidieť, až pokým nevstúpila do žiary reflektorov, potom som už vedela.
Wes pristúpil k môjmu oknu a udrel do neho päsťou. Jeho oči boli divoké a jeho výraz rozzúrený. Zaváhala som, uvažujúc, ako ďaleko by som sa dostala, keby som sa snažila utiecť. Nie ďaleko, to som si bola istá. Povzdychla som si a odomkla dvere. Predtým, než som vôbec mohla dosiahnuť na kľučku, Wes trhnutím otvoril dvere a vytiahol ma na nohy.
„Čo si si, do šľaka, myslela? Kde si bola?“ spýtal sa, rukami mi stískal ramená. „Máš nejakú predstavu, aké hlúpe to bolo? Mohlo sa ti niečo stať. Čo ak by som ťa nenašiel ako prvý?“
Jeho otázky boli skôr rečnícke, aspoň myslím, ale pokúsila som sa na ne odpovedať. „Išla som na ples,“ povedala som a snažila som sa, aby som znela nahnevane a isto. „Povedala som ti, že už mám toho dosť.“
„No, mňa nezaujíma, či máš dosť, alebo si sa cez to dostala, alebo čokoľvek iné. Mám prácu, ktorú musím vykonať a kvôli tebe je to nemožné!“
„No, čo keby som to pre teba urobila jednoduchšie? Máš padáka. Práca skončila. Nechaj. Ma. Na. Pokoji.“ Môj hlas sa trochu zlomil pri poslednom slove, ale nevyzeralo to, že by si to všimol. Jeho oči boli stále divoké a trochu nesústredené a dokonca aj keď stál len centimetre odo mňa, nemyslím si, že ma skutočne videl. Moje slová akoby ho iba viac naštvali.
„Prestaň takto hovoriť.“ Jeho prsty silnejšie zovreli moje plecia a ja som sa mykla. Pravdepodobne by to nebolelo, keby moje svaly stále neboleli z tréningu, ale práve taký malý tlak stačil na to, aby mi spôsobil výboj bolesti.
Zdalo sa, že moja reakcia sa dostala až k nemu, pretože hneď pustil moje plecia a odstúpil. Niekoľkokrát zažmurkal a vyzeral, akoby si ma po prvý raz všimol.
„Prepáč, nechcel som ti ublížiť. Ja... Si v poriadku?“
„Som v pohode,“ zamrmlala som, utierajúc si líca znovu a snažiac sa prísť na to, ako ukončiť tento rozhovor, aby som sa odtiaľto mohla dostať.
Konečne si musel všimnúť, aká otrasená som, pretože pristúpil znovu bližšie, tentoraz plný obáv. „Niečo sa stalo. Čo?“
„Rada by som išla domov,“ povedala som, pozerajúc dole.
Celé jeho telo sa zrútilo a vyzeralo to, akoby z neho vyprchala všetka energia, ako z vypusteného balóna. „To je v poriadku, ale musíme sa porozprávať.“
Ostražito som na neho pozrela. „O čom?“
„O všetkom, čo si povedala predtým. A o iných veciach.“
„Akých veciach?“
„Radšej by som o tom hovoril až doma.“
„No, ja nie. Ja-“ Zastavila som sa v polovici slova, náhle premožená trasľavým brnením, ktoré mi prebehlo po chrbte a prelialo sa mi po rukách a nohách. „Vlkolak,“ zašepkala som, ale Wes už prehľadával temnotu okolo, či nezachytí nejaký pohyb.
„Nastúp do auta, Tara,“ povedal Wes. Predstúpil predo mňa, blokujúc ma od prichádzajúceho nebezpečenstva. Pokračoval v zízaní do tieňov stromov, ktoré lemovali cestu.
„Nie, zostanem tu a pomôžem ti,“ hádala som sa.
„Neostávame tu. Teraz nastúp do auta.“
Pohla som sa smerom k svojmu autu.
„Nie, Moje auto,“ povedal.
„Nemôžem ho tu len tak nechať.“
„Áno, môžeš. Neskôr sa poň vrátime.“
Niekde v lese sa ozvalo šušťanie lístia, stávajúc sa hlasnejším.
„Do pekla,“ zamrmlal Wes. „Šoféruješ.“
„Ja? Prečo?“
„Prestaň sa pýtať a jednoducho choď. Budem hneď za tebou.“
Nemala som čas pýtať sa ďalej, pretože v nasledujúcej sekunde z tmavých stromov vyskočil tmavosivý vlk, zameraný na mňa. Wes skočil dopredu, aby ho zatavil, premieňajúc sa do vlčej podoby vo vzduchu.
Zvyšky tkaniny pršali všade naokolo, ale sotva som si ich všimla. Pozrela som sa na vlka, ktorým bol Wes, ktorý sa zameriaval na toho druhého a potom sa na seba vrhli, spleť zubov a srsti. Wes bol dvakrát taký veľký ako väčšina vlkolakov a jeho červeno-hnedá srsť sa leskla v mesačnom svetle. Ľahko sa labami dostal na chrbát druhého vlka. Potom sa obzrel na mňa a v očiach sa mu zablyslo.
„Choď,“ povedal. „Kľúče sú v zapaľovaní. Nechoď domov. Nasleduj GPS.“
Mechanicky som prikývla a potom bežala k autu. Ešte stále bolo naštartované a na palubovej doske svietilo GPS zariadenie, ktoré mi hovorilo, aby som išla zase doľava. Cez predné sklo som videla Wesove ostré zuby, vyštartoval po krku druhého vlka. Podarilo sa mu vykrútiť a uvoľniť sa, unikajúc smerom k autu. V pol sekunde bol Wes na ňom a potiahol ho späť, preč z mojej cesty. Vrčanie a chrchotavé zvuky prúdili cez otvorené okno dnu, nútiac chlpy na mojich rukách stáť v pozore. Všetko ma svrbelo, aby som sa pustila do boja.
Hodila som tam spiatočku a zacúvala dostatočne na to, aby som vymanévrovala Astona Martina medzi mojim vlastný autom a dvomi vlkmi, ktorí bojovali na druhej strane cesty. Zaváhala som len na sekundu, nenávidiac pomyslenie, že tu nechávam Wesa, ale potom som dupla na plyn. Keď som prechádzala, útočiaci vlk otočil hlavu a pozrel sa na mňa.
„Nečistokrvci,“ odpľul si. Potom Wesove zuby nadviazali kontakt s jeho krkom a ja som sa odvrátila, keď som sa ponáhľala preč.
Nemala som potuchy, kde ma GPS vedie, ale tak či tak som ho nasledovala, vedia, že to je jediné miesto, na ktorom by ma Wes mohol nájsť. A bez ohľadu na to, aká naštvaná som bola, musela som vedieť, že je v poriadku.

Smer ma viedol k štvrti s vilami neďaleko môjho domu za nákupným centrom. Boli to predovšetkým meštiacke domy a malé bytové komplexy a počítačový hlas ma poslal k jednému z bytov na vedľajšej ceste, ktorá končila na parkovisku. Počula som zvuky z diaľnice na druhej strane stromov, ktoré ju lemovali. Nebola som si istá, či mám ísť dovnútra, alebo kto by tam mohol byť, takže som zapakovala, zaistila dvere, zhrbiac sa na sedadle, aby som to prečkala.

8 komentářů:

  1. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  2. Dík za další kapitolku :-)

    OdpovědětVymazat
  3. děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Moc dekuju za preklad a korekturu :-) Katka

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za další skvělou kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování. Jsem zvědavá, jestli už si spolu konečně otevřeně promluví..:)

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za ďalšiu kapitolku :)

    OdpovědětVymazat