pondělí 23. června 2014

Špinavá krev - 21. Kapitola





Wes ma vysadil pri dverách a išiel zaparkovať za roh. Vošla som dnu a vyťukala kód na alarme. Pípanie sa obrátilo v prenikavý zvuk a celá tá vecička sa zbláznila. Zamumlala som niečo, čo som bola rada, že nikto nepočul a potom som vyťukala iné čísla. Ešte raz zapípal a potom stíchol. Moja matka znovu zmenila heslo po tom, čo Julie... ale aj tak som stále zabúdala a zadávala to staré.

Išla som rovno do kúpeľne a pustila sprchu. Pustila som vodu takú horúcu, ako som dokázala vydržať a potom som naklonila hlavu k chladným dlaždiciam, zatiaľ čo para vyplnila priestor okolo mňa. Pomaly som cítila, ako sa moje svaly začínajú uvoľňovať pod neustálym prúdom. Užívala som si ten pôžitok rýchlo sa uzdravujúceho tela po dni, ako bol tento. Bohužiaľ sa zdalo, že som nemala kondíciu, takže každý nový tréning ma zanechal rozboľavenú ako tento posledný a moje svaly proste už nevládali. Napriek tomu bolesť odznievala rýchlejšie, než by mala.
Jediné zranenie, ktoré pôsobilo dojmom, že sa lieči v normálnej ľudskej rýchlosti, bolo uhryznutie na mojom ramene. Dávala som si pozor, aby som ruku držala preč z prúdu vody. Ak by sa namočila, stehy by sa mohli poničiť. Vďaka domácky vyrobenej masti od Jacka sa aspoň zastavilo hnisanie. Fee povedala, že by som mala pokračovať v nanášaní lieku a hneď ako vypadnú stehy, liečenie zranenia sa urýchli a rana sa uzavrie, rovnako ako každý iný škrabanec na mojom tele. Medzitým som si dávala pozor na dlhé rukávy.
Keď voda začala chladnúť, konečne som otočila kohútikom a vyliezla von. Natiahla som na seba tepláky a tričko s dlhým rukávom s motívom Mačky v klobúku. Otvorila som dvere na kúpeľni, aby som sa zbavila pary na zrkadle a prebehla si hrebeňom po vlasoch. Keď som skončila, počula som, ako vŕzga stolička spoza môjho stola. Vyšla som von a našla Wesa pri mojom počítači, hrajúceho solitér.
„Ahoj,“ povedala som, prejdúc až k posteli a opatrne sa do nej ponárajúc. Moje svaly teraz už tak hlasno nekričali, ale akoby sa ozval kolektívny výdych z môjho tela, keď som dopadla na mäkký matrac.
„Ahoj.“ Obzrel sa a potom sa vrátil späť k svojej hre.
Na chvíľu som tam len tak sedela, cítiac sa trápne v tom tichu. Vytiahla som telefón a listovala v zozname. Potreba hovoriť s niekým bola niečo, čo ma trápilo najviac. Stále som sa cítila rozorvaná postojom k svojej mame, vediac, že by to mohlo urobiť viac škody ako úžitku.
Dnes ráno ma konečne zahnala do kúta a chcela vedieť, čo sa so mnou deje. Použila slová ako roztržitá a neprítomná a zamyslená. Nejako sa mi podarilo zmierniť jej obavy, keď som jej povedala, že som sa stresovala s vecami ako rozchod a vysoké a s normálnymi tínedžerskými drámami. Myslím, že to zhltla. Nateraz.
A povedať o čomkoľvek z toho Sam alebo dokonca Angele nebolo v ponuke možností. Zväčša som nechcela hádzať takýto druh stresu na ľudí, na ktorých mi záležalo. Nebolo to k nim fér. Ale jediná osoba, s ktorou som chcela hovoriť, jediná osoba, ktorá rozumela všetkému, čo sa deje, nebola práve naklonená rozhovoru so mnou. Aspoň nie o niečom, na čom skutočne záležalo.
Telefón mi zazvonil v ruke. George. Stále som sa s ním nestretla a nehovorila s ním o tom útoku a moje obavy vyhrali. Rozhodla som sa odpovedať.
„Haló?“
„Tay, čo sa deje?“ Znel ako zvyčajne, možno len trochu unavene.
„Ako sa máš? Tvoja mama mi zavolala o tom, čo sa stalo.“ Cítila som na sebe Wesove oči, ale ja som zízala dole na podlahu a sústredila sa na Georgovu odpoveď.
„Som v pohode. Nebolo to také zlé, ako to opisovala, som si istý,“ povedal.
V pozadí som počula jeho mamu povedať: „Osemnásť stehov nie je nič zlé?“
„George, to je veľa stehov,“ povedala som. „Si si istý, že si v pohode?“
„Som v poriadku. Len to beriem s nadhľadom. Mama povedala, že zajtra môžem ísť do školy.“ Nasledovala odmlka a potom povedal: „Čo máš nové ty?“
„Nič extra, mám plné ruky s... pomáhaním mojej mame v obchode.“ Bodnutie viny mnou prešlo pri tých lžiach. Čiastočne pre to, že to bol George a boli časy, nie tak dávno, keď by som mu nikdy neklamala a čiastočne preto, že som sa naozaj chcela s niekým porozprávať.
Netlačil na mňa kvôli detailom, čo znamenalo, že mi veril. Odkašlala som si a cítila som, že prichádzala zmena v rozhovore. „Takže, ideš dnes večer na ples?“
„Nemyslím si. Zabudla som naň.“
„Chceš ísť? Teda, musela by si po mňa prísť, ale mohli by sme ísť spolu. Len ako priatelia,“ dodal skôr, ako som mohla odpovedať.
„George…“
„Môžeme byť priatelia, Tay.“
„Ja viem. Len mám toho teraz doma veľa. Veci sú... stresujúce,“ povedala som. Wes sa na mňa znovu pozeral, dokázala som to vycítiť.
„Chceš sa o tom porozprávať?“ spýtal sa George tichým hlasom.
Zaváhala som. „Cítil si sa niekedy, akoby si celý život čakal na nejakú určitú chvíľu, aby dávala zmysel?“ Neodpovedal. „Alebo keď si priamo na okraji, ale vieš, že zatiaľ nemáš všetky kúsky.“ Wesov pohľad bol ako ostrý šíp. Cítila som to.
„Tara, čo sa deje?“ spýtal sa. V jeho hlase boli obavy.
Povzdychla som si. Toto nefungovalo. Určite mu to nepoviem. Neveril by mi, ani keby som tak urobila. „Nič, nerob si starosti,“ zamrmlala som. „Hej, už musím ísť. Som rada, že si v poriadku. Uvidíme sa v škole.“ Kradmo som pozrela hore a všimla si, že Wes sa vrátil späť ku svojej počítačovej hre. Očividne bolo všetko, na čo mu záležalo, len to, aby som udržala tajomstvo.
Zavesila som skôr, než by sa so mnou George začal dohadovať a zízala na svoj telefón. Pokračovala som v hľadaní v mojich kontaktoch, vediac aj bez pozerania, že nikto nebol reálnou voľbou. Povzdychla som si a hodila telefón stranou, pretočiac sa na brucho a pozerala von z okna.
„Môžeme sa porozprávať?“ spýtala som sa váhavo o niekoľko minút neskôr. Wes sa otočil čelom ku mne. Venoval mi pohľad, ktorý mi napovedal, že skôr nie, ale čakal bez toho, aby protestoval. „Pozri, netuším, čo sa stalo, alebo prečo si sa so mnou prestal rozprávať, ale začína ma to unavovať.“
„Dobre.“ Pokrčil ramenami.
„Dobre? To je všetko? Neponúkneš mi nijaké vysvetlenie?“
„Nie.“
Zahryzla som si do pery a snažila sa krotiť svoje podráždenie. „Chcem sa len uistiť, že sme v pohode. Nechcem sa s tebou hádať, keď musíme bojovať s Leom.“
Niečo zablikalo v jeho očiach, keď som zmienila jeho meno a jeho výraz zmäkol. „Ja viem,“ povedal. „Pozri, nehádame sa. Len mám toho veľa v hlave a myslím, že bude najlepšie, ak udržíme všetko... profesionálne.“
„Profesionálne,“ zopakovala som, pozdvihnúc obočie.
Prikývol.
Moje oči sa zúžili a hoci som sa snažila ostať v pokoji, cítila som, ako sa moja nálada zhoršuje. „Takže, takto to chceš odteraz brať? Musíme byť profesionálni? Nemyslíš si, že je na to trošku neskoro? Teda, neviem, čo som urobila, aby som ťa prinútila zmeniť názor, ale aspoň nepredstieraj, že sa medzi nami nikdy nič, nestalo.“
Môj hlas sa zodvihol o niekoľko oktáv vyššie pri poslednej časti, ale bolo mi to jedno. Celá tá situácia ma ničila a bola som chorá zo snaženia sa urovnať všetko medzi nami alebo rozlúštiť jeho tajomnosť. Zízal na mňa, ale neodpovedal, čo ma iba viac frustrovalo. K mojej hrôze, slzy sa mi zbierali v očiach a žmurkaním som sa ich snažila zbaviť a dúfala som, že si ich nevšimne. Vedela som, že to boli slzy z rozzúrenosti, ale aj tak... žmurkala som viac, ale moje oči sa len viac podliali, až dokým sa jeho tvár nerozmazala. Odvrátila som sa, skočiac cez posteľ, dúfajúc, že to bude brať ako moju zlú náladu a proste sa vráti späť k svojej hre.
„Tara.“ Wesov hlas bol tichý a ja som si s nepríjemný pocitom uvedomila, že si musel všimnúť slzy.
„Mám toho dosť,“ povedala som tupo, dávajúc si pozor, aby v mojom hlase neboli žiadne emócie.
Počula som vŕzganie stoličky a potom matrac za mnou klesol, keď sa tam posadil. „Tara, je mi to ľúto. Nechcel som ťa rozrušiť,“ povedal.
„Prestaň. Nerob to.“
„Čo?“ Vyzeral naozaj zmätene, čo bolo v skutočnosti ešte horšie.
„Byť milý. Robíš to vždy, keď ťa mám konečne dosť alebo stratím nervy z tvojho chladného a vzdialeného postoja alebo keď si uvedomíš, že predo mnou niečo tajíš. Medzi zmenami tvojich nálad a tou idiotskou magnetickou vecou medzi nami proste nedokážem udržať krom. Mám toho dosť.“
„Tara, je mi ľúto-“
Ešte niekoľkokrát som zažmurkala, nakoniec si vyčistiac svoj pohľad a potom som sa otočila, aby som sa na neho pozrela. „Povedala som, že mám toho dosť. Nemusíš sa ospravedlňovať. Len ma proste nechaj na pokoji. Môžeš nájsť niekoho iného, kto ma bude strážiť, alebo to zvládnem sama. Ale s tebou, s týmto, som skončila. Prosím. Odíď.“
Vyskočila som z postele bez toho, aby som čakala na odpoveď a odkráčala z miestnosti po schodoch dole. Našla som svoju tašku pri vchodových dverách a vytiahla odtiaľ Draven a zobrala ju do obývačky, otvoriac ju na náhodnej strane a uložiac sa pri tom na gauč. Zízala som na tie slová, ale nemala som tušenia, na akej strane som bola, alebo aspoň na ktorej kapitole. Moja hruď bola ťažká a stiahnutá; povedať mu tie slová, povedať mu aby odišiel, bolo bolestivé. Myšlienky na odstránenie jeho prítomnosti z môjho života ma zanechali bez dychu s panikou, ktorá prehlušila čokoľvek, čo mi urobil Leo. Ale už som to nedokázala vziať späť. Alebo tú tajomnú odpoveď alebo tie lži. Očividne ku mne necítil to isté, na základe toho horúceho a chladného – v poslednom čase len chladného – postoja voči mne. Potom tam bol ten problém s magnetizmom; lenže čo ak to bol jediný dôvod, prečo som k nemu niečo cítila? Čo ak to bolo vedeckého charakteru alebo niečo, čo ani nebolo skutočné? Premýšľanie o tom ma len znovu rozčúlilo. Byť naštvaná bolo jednoduchšie, zjemňovalo to bolesť v mojej hrudi.
Čakala som, ale z hora som nepočula žiadne zvuky. Uplynulo niekoľko minút a stále bolo ticho. Moja zvedavosť bola silnejšia a ja som položila ruku stranou a zakrádala sa späť ku vchodu, pokukujúc hore schodmi. Nič. Potichu som vyšla po schodoch a nazrela do mojej izby. Wes bol tam, hral solitér na počítači. Prešiel mnou hnev. Nemohla som uveriť, že sa proste vrátil späť k svojej hre, akoby sa nič nestalo; akoby som mu práve nepovedala, že má vypadnúť z môjho domu.
Nechcel odísť? To bolo v pohode. Pôjdem ja.
Zakrádala som sa späť na prízemie. Išla som rovno do práčovne a zavrela za sebou dvere. Trvalo mi to chvíľu, ale podarilo sa mi nájsť čiernu sukňu – ešte na hromade s oblečením na pranie – a pritisla som si ju k tvári. Nevoňala tak zle; bude to musieť stačiť. Našla som blúzku s dlhým rukávom, ktorá k tomu ladila – našťastie bola čistá – a rýchlo som sa prezliekla. Jediné topánky, ktoré som mala dole, boli moje baleríny, takže som do nich rýchlo vkĺzla, zakývala som prstami a snažila som sa rukami v zrkadle upraviť si vlasy do niečoho, čo sa dalo popísať ako „učesané“. Celý ten čas som neprestala pokukovať späť ku schodom alebo na strom, ale stále som nepočula ani jediný zvuk a každú chvíľu, ktorá prešla, ma prinútila byť viac odhodlanou, aby som sa dostala von.
Schmatla som tašku a kabát a skĺzla k dverám do záhrady. Nebol spôsob, ako takýmto spôsobom zamknúť, ale nerobila som si starosti. Typ ľudí, ktorí sa chceli dostať dnu, by neboli odradení nejakým zámkom. Wes bol dôkazom.
Bála som sa, že zvuk môjho motora upozorní Wesa, takže jediná výhoda, ktorú som mala, bola čas. Ak sa dokážem dostať zo susedstva predtým, než sa dostane do auta, mala som šancu dostať sa preč predtým, než zbadá, ktorým smerom mierim. Takže som vydýchla a otočila som kľúčom v zapaľovaní, naštartujúc a zaraďujúc spiatočku naraz. Auto sa pohlo dozadu, trochu ma odhodiac dopredu a potom som stúpila na plyn a vyrazila, potom znovu šliapla na brzdu. Otočila som sa a dupla na to. Nechcela som sa pozrieť dozadu, či už Wes vyšiel von. Namiesto toho som sa sústredila na to, aby som sa dostala preč a na vedľajšie cestičky tak rýchlo, ako som len mohla.
Pripadala som si ako nejaký unikajúci vodič z nejakej kriminálky, spôsob, akým som kľučkovala po uliciach a uháňala cestami a bočnými cestičkami snažiac sa stratiť svoj chvost. Nejako to muselo fungovať, pretože som nevidela žiadny Aston Martin v spätnom zrkadle.
Asi po dvadsiatich minútach bezcieľneho blúdenia po zákrutách, som skončila pred mojou strednou školou. Autá vypĺňali parkovacie miesta a ja som si spomenula na ples. Skontrolovala som hodiny. Stále bolo pomerne skoro. Možno by som mohla nájsť Sam alebo Angelu a stráviť s nimi nejaký čas. A nebude to tá najhoršia vec na svete. Na krátko som zaváhala, keď som si uvedomila, že George tam bol tiež a je pripravený vrhnúť sa na mňa vo chvíľu, keď vojdem dovnútra, ale práve teraz som si nemyslela, že by mi to prekážalo. Teraz by som sa cítila normálne a normálnosť by bola milá. Okrem toho, táto časť môjho života akoby mi unikala kvôli novému Lovcovskému a stále som bola odhodlaná baviť sa s Georgom, ak to znamenalo, že dostanem späť svoj starý život, aspoň nejaký aspekt.
Zaparkovala som auto na voľnom mieste blízko zadnej časti budovy, dúfajúc, že splyniem, ak Wesovi nejako napadlo, že by ma mal hľadať tu. Čo sa, dúfajme, nestane. Použila som pohotovostný make-up kufrík, v ktorom som si držala škatuľku púdru, ktorý zakryje začervenanie na mojej tvári, pozostatok po mojom temperamente a chladnom vzduchu a znovu som sa pokúsila uhladiť si suché vlasy, akoby som si ich skutočne česala. Potom som zamierila dovnútra.
Rovnako ako ktorýkoľvek stredoškolský ples, aj tu bola hlavná téma „krepový papier v telocvični“, takže bolo ťažké byť ohúrená. Zápach potu a gumových podrážok sa stále vznášal vo vzduchu zo skoršej časti dňa. Alebo bola tam tma a niekto zavesil farebné LED svetielka na niekoľko stien, takže všetko trochu svietilo, čo aspoň robilo trochu ťažšie všimnúť si tie špinavé podlahy. Na tanečnom parkete sa páry hojdali do rytmu kapely, ktorá hrala Love Song od Taylor Swift. Najrýchlejšie som spozorovala Sam, keďže jej šaty boli tie najkratšie v okolí a bola obklopená najmenej tromi chalanmi, ktorí doslova viseli na každom jej slove. Pošúchala som si ramená kvôli malému chladu a zamierila som tým smerom.
„Tara,“ zvolala, keď ma uvidela. „Prišla si.“ Jej úsmev bol trochu váhavý, keď zbadala moju obyčajnú čiernu sukňu a blúzku z osemdesiatych rokov, ale odstúpila od svojej skupinky prenasledovateľov, aby si so mnou pohovorila. „Myslela som si, že neprídeš.“
Pokrčila som plecami. „Plány sa menia.“
Zúžila oči. „Stalo sa niečom medzi tebou a tým chutnučkým chalanom? Nenávidíme ho teraz?“
„Nie, nič sa nestalo,“ povedala som, vkladajúc dôraz na strednú časť.
Sam mi venovala pohľad plný porozumenia, stále sa mračiac. „No, je to idiot. Chceš, aby som za ním poslala Edieho?“ spýtala sa, ukazujúc na zástup chalanov, ktorý ešte stále čakal na jej návrat.
„Nie, som v pohode,“ povedala som, mierne sa usmievajúc. „Videla si Angelu?“
„Ona tancovala s tým, čo si neviem zapamätať jeho meno, ale odvtedy som ju nevidela.“
„No, poblúdim tu trochu a možno ju nájdem. Vráť sa k nim.“ Ukázala som na jej fanúšikov a usmiala sa.
„Povinnosť volá.“
Prerazila som si cestu davom, vznášajúc sa blízko stolov s jedlom a rozhodla som sa držať sa blízko steny, aby som rýchlejšie preskúmala miestnosť. Prešla som cez polovicu telocvične bez toho, aby som ju zbadala a sadla som si na okrej tribúny, čakajúc a snažiac sa rozhodnúť, či by som mala odísť. Videla som niekoľko svojich spolužiakov, ale nezadalo sa, že by mal niekto záujem zastaviť sa a pokecať si. Možno som vyzerala úboho. Každý sa len zdvorilo usmial a pokračoval v chôdzi.
Vysoký prenikavý chichot sa vznášal okolo a ja som sa k nemu znechutene otočila. Ten smiech by som spoznala kdekoľvek a dnes som nemala náladu. Očakávala som, že nájdem Cindy stáť vedľa mňa, ale keď som sa pozrela, miesto vedľa mňa bolo prázdne. Znovu sa ozval ten chichot a ja som si uvedomila, že sa ozýval spoza tribúny za mnou. Cindy tam musela byť s niekým, komu nevadila hrozba sexuálne prenosných chorôb. Hnus.
Postavila som sa, aby som odišla, ale zvuk iného smiechu ma zastavil. Tento bol hlbší, určite mužský a až príliš povedomý. Stuhla som a potom sa pomaly otočila za zvukom. Musela som sa sklonil a natiahnuť cez laná za tribúnov, aby som videla, a bolo tam tmavšie a ťažšie rozoznať tváre pri protiľahlej stene, ale boli tam. Cindy Adamsová mala pery spojené – aj iné časti tela – s Georgom.
Očividne sa jeho zranenia hojili dobre; v tento moment vďaka pozornosti jej rúk.
Sledovala som ich v šoku, znechutená, ale nemohla som sa odtrhnúť, pretože som nedokázala uveriť tomu, čo som videla. Cindy bola ku mne otočená chrbtom a jej pery boli k Georgovi prisaté tak silo, že to vyzeralo, akoby z neho odsávala život. Odtiahla sa, usmievajúc sa a trochu sa chichotajúc. Vtedy si ma George všimol. Jeho oči sa rozšírili a zatlačil Cindy na ramená, snažiac sa o lepší výhľad na mňa. Bola som prekvapená množstvom bolesti, ktorú som cítila, keď sa jeho zmrazený výraz zmenil do okamžitej ľútosti.
Počas týchto niekoľkých posledných týždňov mi chýbalo naše priateľstvo, ale viac ako to sa zdalo, akoby moje city voči nemu vybledli. V tej chvíli som si uvedomila, že hoci mohli byť vyblednuté, neboli preč. Ničivá bolesť zrady sa prehnala cezo mňa a musela sa ukázať na mojej tvári, pretože Georgov výraz zmäkol a vedľa neho sa Cindine oči zaleskli uspokojením, keď si konečne uvedomila, čo sa deje. To stačilo. Prišiel čas vypadnúť odtiaľto.
S očami sklopenými k zemi som sa vyhýbala topánkam a spodný lemom šiat, keď som sa snažila uniknúť. Počula som, ako George raz zavolal moje meno, ale bolo to slabé a neopakovalo sa to. Na parkovisko som sa dostala bez toho, aby som niekoho prevrátila a potom utekala do svojho auta. Slzy sa neobjavili, až kým som nebola bezpečne vo vnútri, ale hneď ako som zavrela dvere, vytryskli a vyliali sa mi po lícach a všetko, čo som dokázala urobiť, bolo nechať ich tiecť.


9 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování. Jsem opravdu zvědavá, jak se to ještě vyvrbí...:)

    OdpovědětVymazat
  2. Rozhodně den blbec,dík za skvělou kapitolku :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Dekuju za skvely preklad a korekturu. Ten Wes je peknej blbec :-( nejradeji bych ho nakopala nekam ale Georg noo tak z toho bych nadelala fasirku. Joo chlapy.... Jsem zvedava co se stane dal. Moc dekuju

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat