pondělí 16. června 2014

Špinavá krev - 20. Kapitola




„Nie, nevystrkuj prsty, ak nechceš, aby boli zlomené. Udržuj svoje chodidlo rovné, nohy vystreté. To je ono,“ povedal Jack.
Nadýchla som sa, uisťujú sa, že som bola správne vyrovnaná a potom som tvrdo kopla proti podložke v Jackovej ruke. Jeho zápästie sa sotva pohlo z toho zásahu, aj napriek tomu, že ja som cítila vibrácie, ktoré cestovali až k môjmu kolenu.

„Lepšie,“ povedal.
Vydýchla som. „To je jedno,“ zašomrala som. Bola som frustrovaná svojim nedostatkom pokroku.
Jack buď nepočul, alebo to len s najväčšou pravdepodobnosťou predstieral. „Znovu.“
Zodvihla som obočie. „Vážne?“
„Znovu,“ zopakoval Jack pevne.
„Jack, ja končím. Ledva lapám dych a nemám energiu a náš čas vypršal.“
Jack sa ani neobťažoval pozrieť sa na hodinky. „Máme ešte päť minút. A ja som šéf, nie ty. Takže ja poviem, kedy končíš. Okrem toho, myslíš si, že nepriateľ proste prestane útočiť, aby si polapila dych? Prekonaj to. Znovu.“
Pozerala som na neho, ale zase som padla do postoja. Zabalansovala som a vykopla som, tentoraz som takmer minula podložku.
Jack mi vynadal pohľadom. „Vieš, zajtra sa začnem brániť. Toto je tá ľahká časť. Daj sa dokopy,“ povedal stroho.
Otvorila som ústa, aby som sa s ním hádala, ale zastavil ma zavrčaním. Než som stačila zareagovať, udrel ma chránenou rukou cez tvár. Moja hlava prudko odskočila na stranu a ja som stuhla prekvapením. Pomaly som sa otočila k nemu a zízala som. „Za čo to, do pekla, bolo?“
Uškrnul sa. „Kvôli motivácii. Znovu.“
S obnovenou energiou som vykopla a nadviazala kontakt, potešená, že som ho prinútila o krok ustúpiť. Dobre, bolo to viac ako štvrť krok, ale brala som všetko, čo som dokázala získať. Jack bol ako múr. Znovu som vykopla a znovu, zakaždým rovnako naštvaná, odhodlane energická, rovnako ako predtým.
Po štvrtom kope za sebou – práve som sa dostávala do pohybového rytmu – sa Jack prudko narovnal a odhodil podložku. „Dobre, dobre, pre dnes sme skončili.“
Pozerala som sa na neho. „Čože? Práve som sa dostávala do ráže.“
„Čas vypršal, ako si sama povedala,“ podotkol.
Založila som si ruky v bok. „A čo? Pokračujme. Cítim sa lepšie.“
„Nie.“
„Nie?“ zopakovala som.
Vykročil bližšie a skláňal sa až dovtedy, kým nebol pri mojej tvári, všetka usmievavosť a naťahovanie boli preč. „Musíš sa naučiť bojovať rovnako dobre, aj keď nie si naštvaná.“ Potom sa potočil a zamieril k domu.
Dívala som sa za ním, príliš ohromená jeho reakciou na to, aby som sa mohla hádať. Zadné dvere sa za ním zavreli a ja som si opakom ruky utrela pot na čele. Sval na mojej ruke protestoval proti tomu pohybu; cítila som sa ako želé. Ale pre moje telo sa to stávalo rutinou. Trénovala som s Jackom už štyri dni a moje telo na to ešte nebolo úplne zvyknuté. Bola som ubolená a stuhnutá a kvôli tomu som sa bála, že budem nepoužiteľná v skutočnom boji, ak by k nemu práve teraz došlo. Čo bolo pravdepodobne časťou dôvodu, prečo som sa tak ľahko rozhnevala kvôli Jackovým vyučovacím metódam a mojím vlastným nedostatkom pokroku.
Vzala som podložky z miesta, kde ich Jack odhodil na trávu na dvore a vrátila ich všetky do kontajnera označeného ako „Výplň“. Jack mal miestnosť plnú podobných nádob, všetky označené podobným značkami. Včera, keď ma požiadal, aby som dala dohromady túto nádobu, som si všimla, že tam boli nejaké s označením „zbrane“. Bola som netrpezlivá, aby som sa dostala až k tejto jednej, aleJack to stále odkladal. Zatiaľ sme sa sústreďovali na boj rukami. Jack trval na tom, že toto bolo dôležitejšie; zbraň nebola vždy poruke.
„Je tvrdý, ale dobrý,“ povedal za mnou nejaký hlas.
Otočila som sa. Vysoký muž s tmavými vlasmi stál opretý o blízky strom. Pripadal mi povedomý, ale aj tak som stuhla.
„Ospravedlňujem sa, že som ťa vystrašil. Miles Ducati. Stretli sme sa na schôdzi minulý týždeň.“
„Aha, dobre. Myslela som, že si preč z mesta alebo tak niečo.“
„Bol som, ale teraz som späť. Len čakám, kým Jack skončí, aby sme sa vrhli na naše záležitosti.“
„Aha.“ Vlastne som nevedela, čo iného povedať. Niečo v tomto Milesovi ma nútilo byť v strehu, akoby som nevedela určiť, keď si zo mňa uťahoval a kedy bol úplne vážny. Presunula som sa k miestu, kde som postavila svoju fľašu s vodou a napila sa, aby som vyplnila ticho. Cítila som, ako sa na mňa upierajú Milesove oči a bol to divný pocit. Keby bol o desať rokov mladší, povedala by som, že „preskúmaval územie“, čo možno aj robil. Ale bolo niečo za tým jeho úsmevom, niečo vypočítavé. Začala som zbierať svoje veci, očakávajúc, či povie ešte niečo, ale nepovedal. „No, radšej by som mala ísť dnu. Milé zase ťa vidieť,“ zvolala som.
„Aj teba,“ povedal, keď som kráčala preč.
Našla som Jack čakajúceho pri zadných dverách s úsmevom, ktorý šteklil kútiky jeho úst. „Stále naštvaná?“
Moje skoršie pohoršenie sa vrátilo, hoci nie také silné. „Nie,“ zaklamala som.
Dobromyseľne sa zasmial, zvuk vychádzal z hĺbky jeho hrude. „Zajtra v rovnaký čas?“ spýtal sa, úplne prepínajúc z role trénera do role priateľa.
„Hej, v rovnakom čase,“ zamrmlala som.
„Povedz Wesovi, aby ti zohnal elektrickú podušku na tvoje ramená,“ povedal Jack.
„Čo ťa núti myslieť si, že potrebujem elektrickú podložku?“
Jack sa zasmiala. „Pretože chodíš, akoby si mala končatiny z dreva. Striedavé zahrievanie a ochladzovanie ti pomôže uvoľniť svaly, než začne bojový výcvik.“
„Poviem mu,“ povedala som, hoci som si nebola istá, či to naozaj urobím. Medzi mnou a Wesom to posledných pár dní bolo trápne. A hoci ma stále bral ráno do školy a vyzdvihol ma každé popoludnie, veľa sme toho nenahovorili a ja som si nebola istá, ako to napraviť. Bolo takmer ešte horšie, že Wes sa správal, akoby sa nič nestalo. Jeho odpovede boli v pohode a priateľské; bola medzi nami vzdialenosť, ktorú som nedokázala preklenúť a zistiť, čo znamená.
Dokončila som pomáhanie Jackovi s tou škatuľou s pomôckami na vyučovanie a potom som ho nechala hrať sa s kontajnermi v jeho pracovni premenenej na sklad. Wesa som našla v obývačke, koncentrovaného a zízajúceho na šachovnici, ktorá bola na zemi medzi ním a Fee. Vyzerala oveľa uvoľnenejšia ako on a na tvári mala samoľúby úsmev, ktorý to dokazoval.
„Hovorím ti, že je to šach mat,“ povedala veselo.
„Nie je. Nemôže byť. Daj mi ešte chvíľku,“ zamrmlal.
Ona sa len zasmiala. „Vezmi si toľko času, koľko potrebuješ, ale aj tak ti to na nič nebude. Tvoja jediná nádej proti mne je spln.“
Pozeral na ňu a potom si ma všimol vo dverách, jeho tvár sa starostlivo vyprázdnila. Fee sa otočila a usmiala sa na mňa. „Tara, aký bol tréning?“
„Dobrý, povedala by som.“ Pokrčila som plecami a okamžite ľutovala ten pohyb.
„Vedie si skvele,“ povedal Jack, objavujúc sa za mnou a položiac mi ruku na plece.
„Myslím, že to prehnal,“ povedala som, snažiac sa nemračiť sa pri váhe jeho ruky na mojom pleci. „Na druhú stranu, ešte sme sa nepokúsili zabiť sa navzájom.“
Fee sa zasmiala. „No, je to aspoň niečo.“
„Si na seba príliš tvrdá,“ povedal Jack, usadiac sa na svoje obvyklé miesto a vyložiac si nohy o konferenčný stolík. „Strávila si dva týždne v niečom, čo sa väčšina Lovcov učí, keď sú deti.“
„Super, takže som pomalé decko, ktoré zostalo v škôlke o niečo dlhšie,“ zamrmlala som. Pozrela som sa na pohovku, rozorvaná medzi túžbou sadnúť si a neistotou, či by som sa dokázala postaviť bez pomoci. Namiesto toho som sa oprela o zárubňu.
„Myslím, že si vedieš trošku lepšie,“ povedala Fee.
Pri mojom sarkazme sa Wesove pery zodvihli v kútikoch a napriek vyčerpaniu svojho tela sa mi zachvel žalúdok. Odstrčila som to preč, odmietajúc všimnúť si to. Posledných pár dní s Wesom bolo viac ako frustrujúcich. Začalo sa to prvým dňom môjho tréningu s Jackom. Bol tichý a vzdialený a uzavretý a odvtedy som nedokázala prísť so žiadnou dobrou teóriou, prečo to tak je. Zakaždým, keď som sa ho na to spýtala – alebo o niečom inom – jeho odpovedať bola rovnaká: „Záležitosti Sporu.“
Dokonca som sa snažila hovoriť o tom bozku, ktorý sme zdieľali, keď som bola omámená morfiom, domnievajúc sa, že ho to rozhodí dostatočne na to, aby skutočne reagoval. A na zlomok sekundy sa jeho oči rozžiarili pobavením a múry padli. Lenže potom sa rovnako rýchlo vrátili a jeho výraz bol starostlivo prázdny a vyhovoril sa, že musí odísť, aby si niekam zavolal. Jedna moja časť to proste chcela nechať tak a vzdať sa čohokoľvek, čo sa medzi nami začínalo, ale časť zo mňa sa stále trepotala, keď sa usmial, vediac, že bolo nemožné sa o to vôbec pokúsiť.
„Si pripravená?“ spýtal sa Wes, vytrhnúc ma z myšlienok.
„Hej, jasné.“
„Vidíme sa zajtra, Tara,“ zvolal Jack.
„Už sa nemôžem dočkať,“ zamrmlala som.
Posledná vec, ktorú som počula predtým, než som zavrela dvere, bol Jackov ohlušujúci smiech.



11 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Diky, diky, diky! :P

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat