neděle 15. června 2014

Špinavá krev - 19. Kapitola




Cesta z Jackovho domu bola trápna. Wes toho veľa nenarozprával a nespúšťal oči z cesty. Spočiatku som si to neuvedomila, taká som bola zaujatá svalmi v mojom tele. Matne som si spomenula, že mi niekto povedal, že bol Jack tvrdý učiteľ, ale ja som im naozaj neverila. Teda, jasné, Jack vyzeral hrozivo, ale keď som ho spoznala, tak som si uvedomila, že bol ako veľký plyšový medveď. Alebo možno šteňa bolo to správne slovo. Ale vo chvíli, keď sa začal tréning, bolo to, akoby sa z neho stala úplne iná osoba. Bol prísny a praktický a rozhodne ma zatlačil za hranice, ktoré som myslela, že dokážem zvládnuť.

Za dve hodiny, ktoré sme spolu strávili, myslím, že som urobila viac ľah sedov a drepov ako za celý svoj život. Taktiež som behala – na smiešne dlhý čas. Bežali sme cez les, takže som si nebola istá, aká bola vzdialenosť, ale v čase, keď som zastavila alebo dokonca len spomalila svoj krok, Jack bol za mnou, vrčal rozkazy, aby som sa hýbala. Bola som vyčerpaná a spotená a zúfalo som chcela sprchu a moju posteľ – nie nutne v tomto poradí.
Takže sme boli dosť ďaleko od domu, keď ma zasiahlo Wesove ticho – a predtým, než som konečne cítila, akoby som dýchala dostatočne normálne na rozhovor.
„Čo si robil, kým som bola s Jackom?“ spýtala som sa.
„Záležitosti Sporu.“
„Niečo zaujímavé?“
Rýchlo sa pozrel na mňa a potom späť na cestu. „Vera ma potrebovala, aby mohla dokončiť posilňovanie hliadok.“
„Čo sú to tie hliadky?“
„Myslím, že by sa to dalo nazvať poplašným systémom. Vera spriada kúzlo, ktoré obkresľuje okraj pozemkov Jacka a Fee. Udržuje nežiaducich hosťov za hranicou a umožňuje Jackovi s Fee dozvedieť sa, keď tadiaľ niekto - alebo niečo - prechádza.“
Myslím, že ma to malo prekvapiť, to, že Vera dokázala čarovať. Bola presne ten typ modernej, dennej čarodejnice, ktorú som si predstavovala, ale fakt, že mágia existovala na tejto úrovni, ma nikdy neprestane prekvapovať. „Tak prečo ťa tam potrebovala?“
„Kúzlo môže byť nastavené tak, aby mohli niektorí jedinci prejsť, ale musíš tam byť v ten moment. Vložila ma dnu, takže nedostanem výboj tisícky voltov, keď sem prídem znovu.“
„Dobrý nápad. A čo zvyšok členov Sporu? Ako sa oni dostanú skrz?“
„Vera bude na konci prístupovej cesty, aby sa s nimi stretla a vložila ich do kúzla, keď prídu. Potom budú môcť v pohode vojsť dnu a potom zase vyjsť, až dokým nebude musieť prerobiť to kúzlo.“
„Za ako dlho to bude?“
„Za pár mesiacov. Pravdepodobne vydrží dlhšie, ale so všetkým, čo sa deje, nemôžeme nič riskovať.“
Niekedy počas nášho rozhovoru o mágii sa jeho plecia uvoľnili a jeho tón bol menej napätý, jeho slová už neboli úsečné, ako keď sme odišli z domu. „Pýtal si sa Very, či videla niečo o mne?“
Napätie sa okamžite vrátilo. „Nie. Zabudol som.“
Klamal. A dosť zle. Zvyčajne, keď mi niečo zamlčiaval, snažil sa lepšie, aby som nemala podozrenie. Ale toto bolo jasné. Jeho oči sa odvrátili a nechcel sa na mňa pozrieť. Premýšľala som o tom, čo Vera videla. Bolo to niečo zlé? Bolo to o Leovi, ako ubližuje niekomu ďalšiemu? Alebo mne? Myslel si, že to nezvládnem?
„Myslela som, že máme dohodu,“ povedala som. „Trénovanie výmenou za úplné odhalenie.“
Potriasol hlavou a nespúšťal oči z cesty. „Sľúbil som, že s tebou budem zdieľa to, čo viem o Leovi. A to som urobil.“
„Stále mi niečo zamlčiavaš.“
„Ale nesúvisí to s Leom,“ povedal, akoby to bolo v poriadku.
Zovrela som a potom znovu roztvorila zuby. „Bol by si fantastický právnik.“
Usmial sa, akoby to bolo snáď myslené ako kompliment.
Potriasla som hlavou. „Zistím to, vieš. Čokoľvek mi nehovoríš.“ Len zízal na cestu, tak som pokračovala: „Pravda vždy vyjde najavo. A ak sa niečo stane, alebo ak sa niekto zraní a možno by sme sa tomu mohli vyhnúť, ak by si mi povedal pravdu. To bude ťažké odpustiť.“
„Čo keby pravda mohla niekomu ublížiť?“
Mohla som sa hádať, že pravda je vždy lepšia a tajomstvá vždy nájdu cestu, ako sa k tebe vrátia a uhryznú ťa, ale úprimnosť a tiché zúfalstvo v jeho hlase ma zastavili. Čokoľvek mi nepovedal, ničilo ho to. Na zlomok sekundy ma to prinútilo cítiť sa pre neho zle, ale potom som si uvedomila, aké hlúpe to bolo. Keby mi to proste povedal, mohli by sme tomu čeliť spolu a nemusel by niesť tú ťažobu sám. Okrem toho, všetka tá jeho prehnaná ochrana mi pripomínala moju matku.
Povzdychla som si. „Stále si zaslúžim vedieť to. Dokonca aj keď to bolí,“ povedala som.
„Budem si to pamätať.“ 


8 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu, jsem opravdu zvědavá, co je to tak hrozného, že to před ní musí tajit a nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za překlad. Mně jenom pořád vrtá hlavou, kde přišla k těm schopnostem a proč po tom nepátrá?

    OdpovědětVymazat
  3. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Dík za vaši skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat