neděle 8. června 2014

Špinavá krev - 17. Kapitola




Ďalšie ráno sa mi poradilo pripraviť do školy skoro, čo bolo definitívne po prvý raz. Ale potom znovu, zvyčajne nedostanem šancu spať – dvakrát – cez deň, takže to pravdepodobne pomohlo. Po ceste von z mojej izby som palcom v topánke zasiahla niečo a plast praskol. Pozrela som sa dole a našla igelitové vrecúško trčiace spod mojej postele. Zelená mikina, ktorú som minulý týždeň kúpila pri nakupovaní. Úplne som na ňu zabudla. Usmievajúc sa sama pre seba, dala som si ju cez tričko a zazipsovala, než som sa vybrala dole.

Preskúmala som odkaz, ktorý mi nechala moja mama, ktorý hovoril, že príde neskoro, lebo dokončuje inventúru. To ma nútilo myslieť na Julie a Georga a na to, kto by mohol byť ďalší. Bolestné obrazy Angely alebo Sam, ich pokožka poznačená odtlačkami od zubov, ma rozptýlili, keď som mierila k dverám a zamkla za sebou. Záblesk striebra upútal moju pozornosť a ja som sa otočila. Aston Martin nečinne stál pri chodníku. Wes stál pred ním, opierajúc sa o dvere spolujazdca. Slnko jasne svietilo na jeho vlasy, takže teraz vyzerali ako leštený bronz a vrhali zlatavú žiaru okolo jeho tváre.
Nebola potrebná žiadna magická sila; túžba ísť za ním a obmotať okolo neho ruky bola čírou fyzickou príťažlivosťou. Ruky som si strčila do vreciek bundy a prešla k nemu.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa.
„Odveziem ťa do školy.“ Otočil sa a otvoril pre mňa dvere na strane spolujazdca. „Ber to ako povinnosť strážneho psa,“ dodal s úsmevom.
Vkĺzla som dnu a zistila, že moje miesto bolo už dostatočne vyhriate, rovnako ako zvyšok vozidla. Wes obišiel auto a sadol si dnu, vytáčajúc výkonný motor do závratných obrátok a ľahko vyraziac dopredu.
„Ako sa cítiš,“ spýtal sa, keď nás nasmeroval na ulicu.
„Oveľa lepšie. Moja ruka už takmer nebolí a myslím, že mám dostatok spánku na tri dni.“
„Nebuď si taká istá. Dnes začínaš trénovať a Jack to neberie na ľahkú váhu.“
„Hej, myslela som si, že bojovať proti nemu môže byť trochu zastrašujúce,“ priznala som.
„Nebude dnes s tebou bojovať. Začne so základmi.“
„No, kedy sa dostaneme k bojovej časti? Nemám práve čas začínať pomaly.“
„Nie je to tak, že sa tieto veci môžeš naučiť za noc, Tara. Bude to nejaký čas trvať.“
„No, ja nemám čas. Nemôžete mi dať nejakú zrýchlenú verziu, alebo tak niečo? Musím byť schopná brániť sa a čo je najdôležitejšie, všetkých ostatných. Leo by sa kedykoľvek mohol znovu ukázať. Musím byť pripravená.“
„Ak sa pokúsiš prebehnúť to príliš rýchlo, mohla by si sa zraniť. Tvoje svaly zatiaľ nie sú zvyknuté na súboje. Musíš pomaly naberať kondíciu alebo nebudeš pripravená a tým by si sa mohla vážne zraniť. Potom nebudeš schopná ochrániť nikoho.“
Vedela som, že mal pravdu, ale bola som netrpezlivá vypočuť si to. „Ako vieš, ako moje svaly budú reagovať? Som si istá, že to nie je celkom to isté pre vlkolakov.“
„Nie, nie je. Ale ja nie som len vlkolak, pamätáš?“
„Dobre, nečistokrvec,“ povedala som. Venoval mi tvrdý pohľad. „Prepáč, rozčuľuje ťa to označenie?“
„Dotklo by sa ťa označenie biely odpad?“
„Beriem na vedomie. Takže takto vieš o Lovcovských fyzických schopnostiach.“
„Áno, mám predstavu.“
„A to je dôvod, prečo sa tak dokážeš pohybovať? Pretože si oboje?“
Zdalo sa, že uvažuje o mojej otázke. „Myslíme si to,“ povedal pomaly. „Nemáme žiadne percentá alebo porovnávacie informácie, ale myslíme si, že to súvisí so získaním najlepších schopností z oboch rás, takže sa sila a rýchlosť zdvojnásobili.“
„Prečo si mi to predtým nepovedal?“
Oči držal upreté na ceste a vôbec prvýkrát som si myslela, že som videla náznak červenej v jeho lícach. „Je to zložité.“
Čakala som, ale nič viac nepovedal. Možno to bolo pre to, že si nebol istý sám sebou, ale trvalo mi chvíľu, než som si uvedomila, že je vlastne v rozpakoch. „Nie je to taký veľký problém,“ povedala som s pokrčením ramien a dúfala som, že tak zmiernim jeho nepohodlie.
Tentoraz sa obrátil na mňa a jeho oči sa rozhoreli. „V skutočnosti je to veľký problém. Vlkolaci sa na to nepozerajú práve najlepšie. Je to hanba našej pokrvnej línie. A Lovci, no, tí naozaj nevedia, čo so mnou majú robiť. Je v tom neporiadok. Jediná skupina, ktorá ma kedy prijala, bol Spor. Ale tí sa na mňa pozerajú ako na mierový prostriedok.“
„No, keď sa nad tým zamyslíš, je to dobrý spôsob, ako preklenúť túto priepasť. Myslím, že vonku nie je veľa takých ako si ty, ale-.“
„Žiadni,“ povedal, prerušujúc ma ponurým hlasom. „Ja som jediný.“
„Preto ťa Leo tak veľmi nenávidí?“
Prikývol, jeho ústa v tvrdej linke. „Pravdepodobne. Myslí si, že som zradil náš druh dvakrát. Prvý  raz len tým, že som sa narodil a potom znovu tým, že som sa pripojil k Sporu.“
Po dobu niekoľkých minút sme išli mlčky. Nebola som si istá, čo mám povedať. Začínala som si uvedomovať, že boli jeho zmiešané gény takým veľkým problémom. Očividne mu to prekážalo a dokonca ho privádzalo do rozpakov, že mi o tom musel povedať. Ale takisto som cítila, že toho stále bolo veľa, čomu som nerozumela. Pozerala som na neho kútikom oka. Svaly na čeľusti sebou napäto mykali. V hlave sa mi objavovali nové otázky, ale ja som si rýchlo zahryzla do jazyka. Rozhodla som sa, že bude asi najlepšie, keď to nechám nateraz tak. Boli sme takmer v škole tak či tak.
Uviazli sme v premávke, dlhý rad vozidiel čakal na to, aby sa dostal na parkovisko, čo spôsobovalo zápchu pri vchode, takže sme museli na chvíľu zastaviť a čakať na nejaký kúsok voľného priestoru. Zatiaľ čo auto bolo nečinné, vedľa nás sa zjavila známa tvár. Cindy Adamsová v Tauruse jej rodiny otvorene civela na Aston Martin v lesklom striebornom prevedení a na jeho elegantné línie. Jej oči sa usadili na temne zafarbených oknách a videla som, ako sa snaží nazrieť dovnútra. Keď som si uvedomila, že ma nedokázala vidieť, cítila som úsmev na svojej tvári a nedokázala som odolať, aby som nesiahla po tlačidle na automatické ovládanie okna, nechajúc sklo padnúc dole o niekoľko centimetrov.
„Čo robíš?“ spýtal sa Wes s pohľadom upretým na posúvajúce sklo. Vedel, že nie som fanúšikom chladu.
„Je tu tak trochu horúco,“ povedala som, stále sledujúc Cindy. Jej oči takmer vypadli z jamôk, keď sa snažila vidieť cez malú otvor na okne. Vedela som, že musela umierať túžbou dozvedieť sa, kto bol dnu. Nemali sme možnosť vidieť veľa pekných áut na našej škole. Väčšina detí, ktoré mohli šoférovať, dostali auto po rodičoch, takže nič nebolo úplne nové, oveľa menej luxusné. Znovu som stlačila tlačidlo, nechajúc okno otvoriť sa o ďalší centimeter.
„Môžem vypnúť kúrenie,“ povedal Wes.
„To je v poriadku, chcem čerstvý vzduch,“ zaklamala som.
Nakoniec som si nedokázala pomôcť a stlačila som tlačidlo znovu, posielajúc okno úplne dole a odhaliac tak svoju tvár. Cindin výraz prešiel zo zvedavosti do prekvapenie a potom na otvorenú závisť, keď sa jej oči presunuli k autu a potom konečne na Wesa. Pozerala sa na neho po dobu celých tridsiatich sekúnd v otvorenom úžase, keď si uvedomila, že ju ešte stále sledujem. Usmiala som sa s nevyspytateľným uspokojením, keď sa snažila – a zlyhala – venovať mi prázdny pohľad. Premávka sa pohľa a my sme sa posunuli za ňu. Zavrela som okno, stále sa sama pre seba usmievajúc.
„Kto to bol?“ spýtal sa Wes.
„Len jedna baba, ktorú poznám,“ povedala som. Pod jeho prísnym pohľadom som dodala. „Volá sa Cindy Adamsová a je v podstate prezidentom klubu Nenávidíme Taru asi od šiestej triedy.“
Jeho oči sa na okamih zúžili, akoby sa snažil pochopiť, čo je také skvelé na tom, že som ju nechala vidieť ma v tomto aute. Nevlastnil snáď zrkadlo? V okamihu, keď zaparkoval pri obrubníku, som schmatla svoju tašku a vyskočila von predtým, než sa stačil spýtať ďalšiu otázku.
„O pol druhej?“ zvolal.
„O pol druhej,“ potvrdila som. „Vidíme sa neskôr.“ Zavrela som za sebou dvere a ponáhľala sa ku vchodu.
„Svätá matka...“
Pozerala som sa hore, aby som našla Sam blokujúc mi cestu hore po schodoch, ale ona nepozerala na mňa. Pozerala sa na zadok Astona Martina, ktorý mizol za rohom. Zastavila som a čakala, kým svoju pozornosť obráti späť na mňa. Keď to urobila, obe obočia mala pozdvihnuté.
„To bol ten chalan?“ spýtala sa.
„Áno,“ povedala som váhavo.
Zapískala a niekoľko druhákov sa zastavilo a s dychtivou tvárou sa usmialo na Sam, ktorá ich ignorovala. „Pá-áni,“ povedala, spadnúc na schod vedľa mňa. „Je tak trochu nádherný a chutný, Tay. Myslela som si, že si povedala, že ten telefonát bol prepadák.“
„No, aj bol. V každom prípade aspoň z počiatku. Ale včera prišiel a my sme išli von a...“ Vetu som nechala visieť. Kvôli tej Lovcovskej veci som nemala predstavu, čo sa deje medzi mnou a Wesom a či tam vôbec niečo je.
„Chodenie vonku je dobré,“ povedala Sam, ľahko prijímajúc moje vysvetlenie. Ale znovu, so Sam, bolo „chodenie von“ také vážne, ako to mohlo byť. „Vie o tom George?“
„Stretli sa,“ povedala som opatrne.
Zasmiala sa. „Ako to išlo? Žiadne násilie?“
„Bolo to rýchle.“ Frustrovane som si povzdychla. „Vážne, George nemá právo čokoľvek hovoriť. Nemal by byť naštvaný alebo mať na to nejaký názor. Už viac nie sme spolu.“
„Hej, veľa šťastia pri tom, ako mu to vysvetľuješ.“
„Ja viem.“ Ozvalo sa prvé zvonenie, signalizujúce, že sme mali len pár minút na to, aby sme sa dostali do tried a so Sam sme sa rozišli iným smermi.



9 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat