středa 4. června 2014

Špinavá krev - 16. Kapitola

Omlouvam se, ale nejak jsem zapomela vam to zverejnit :X 



Prebudila som sa vo svojej vlastnej posteli, čo bolo trochu znepokojujúce, pretože to posledné, čo si pamätám, bolo odpadnutie v hosťovskej izbe v dome Fee. Tupá bolesť v mojom obviazanom predlaktí dokazovala, že morfium nakoniec predsa len vyprchalo. Poobzerala som sa a snažila som sa získať aspoň nejakú stopu, ako dlho som bola vonku, alebo ako som sa sem dostala. Vonku bola tma a hodiny na nočnom stolíku ukazovali 09:18 večer. Než som stačila zistiť, čo robiť ako ďalšie, dvere sa so škripotom otvorili a moja mama strčila dnu hlavu.
„Si hore.“
„Ahoj, mami,“ povedala som neisto. „Kedy si sa vrátila domov?“
„Asi pred hodinou. Nechcela som ťa budiť.“ Jej výraz bol ustráchaný. „Si znovu chorá? Zvyčajne nie si v posteli tak skoro.“
„Nie, myslím, že som sa len včera v noci veľmi nevyspala.“ Všimla som si jej obavy, no zdali sa byť ukojené mojím vysvetlením. „Som v poriadku, mami,“ dodala som pevným hlasom.
Nevyzerala presvedčene, ale nechala to tak. „Dobre, dobre, budem v skleníku, ak ma budeš potrebovať.“
„Dobre.“
Hneď, ako sa moje dvere s cvaknutím zavreli, dvere na kúpeľni sa otvorili a vyšiel z nich Wes.
„Čo to, do pekla, je? Vydesil si ma,“ zasyčala som a pozrela sa na miesto, kde predtým stála moja matka a zhlboka sa nadýchla, aby som upokojila svoj uháňajúci pulz.
„Ospravedlňujem sa. Ako sa cítiš?“
„Moja hlava je čistá, ale moja ruka trochu bolí. Ako som sa sem dostala?“
Jemne sa posadil na kraj mojej postele a pozrel sa na mňa s obavami vpísanými do jeho rysov. „Doviezol som ťa. V čase, keď som sa dostal späť z nemocnice, bolo poriadne neskoro. Nechcel som, aby sa tvoja mama strachovala, tak som ťa odviezol domov.“
„Nepamätám si,“ povedala som roztržito. Znovu som ho cítila a mala som problémy udržať si usporiadané myšlienky, dokonca aj bez toho morfia.
„Spala si,“ priznal.
„Nemocnica,“ povedala som, odrazu sa rozpamätajúc. Pozrela som na zavreté dvere a stíšila svoj hlas. „Ako je na tom George?“
„Je v pohode. Nejaké škrabance a modriny, ale nič zásadné. Podarilo sa mu utiecť do svojho auta,“ povedal, venujúc mi ostrý pohľad.
Ignorovala som ho. „Dobre. Našli ste nejakú stopu?“
„Nie. Zmizla na druhej strane stromov, ktoré ohraničujú okolie. Zrejme tam naňho čakalo auto, kým sa vráti späť, takže sme ho nemohli sledovať.“
Oprela som sa a vzdychla si. K jeho cti, Wes vyzeral rovnako frustrovane a napäto, ako som sa ja cítila. Lenže Leo bol stále tam niekde vonku a každý, na kom mi záležalo, by mohol byť ďalší cieľ. „Chcem trénovať. Hneď ako to pôjde.“
Wes prikývol. „Už som hovoril s Jackom. Začínaš zajtra.“
Prikývla som a prinútila sa uvoľniť. Snažila som sa nájsť útechu v tom, že čoskoro sa nebudem musieť spoliehať na Wesa a Jacka, aby ochránili mojich blízkych.
„Si si istá, že sa cítiš dobre?“ spýtal sa Wes. Malé vrásky krčili čelo tesne nad jeho obočím.
„Som v poriadku,“ povedala som, roztržitá. Detaily sa pomaly vracali späť. „Povedz mi niečo o Leovi.“
„Neviem toho oveľa viac než to, čo som ti už povedal predtým. Je to známy vodca opozície. Neznáša myšlienku vlkolakov a Lovcov, ako spolupracujú. Vždy ju nenávidel. Bojoval proti Sporu od prvého dňa, aspoň podľa Fee a Jacka. A zdá sa, že ťa vníma ako hrozbu.“
„Nikdy ho nechytili?“
„Nie. Vždy sa mu podarí prekĺznuť. Myslím, že má na to dar. A väčšinu času ani nie je priamo v dianí. Rád sedí vzadu a riadi ostatných.“
„Ako ho zastavíme?“ Pevne som zatvorila oči. „Nemôžeme ho nechať napadnúť niekoho ďalšieho.“
„Ja viem.“
Na chvíľu sme obaja mlčali, Wes bol stratený vo svojich myšlienkach o tom, ako bude loviť Lea – a nájde ho. Opar morfia sa odplavoval a ja som si spomenula na rozhovor s Fee. „Čo Leo myslel tou silou v našej krvi? Spýtala som sa na to Fee, aby nevedela mi odpovedať.“
„Neviem,“ povedal rýchlo. Príliš rýchlo. Jeho pohľad prechádzal po miestnosti. Pozeral všade, len nie na mňa. „Pravdepodobne sa s nami len zahrával.“
„Nevyzeralo to tak. Bol presvedčený, že sme odlišní, mocnejší než ostatní nášho druhu.“
„No, nie sme. O čom svedčí fakt, že ťa skoro zabil,“ povedal. Jeho tón bol trochu ostrý a ja som stuhla, pripravená odseknúť niečo hnusné. Wes si povzdychol, dlho a hlasno a potom povedal: „Nemyslel som to tak... Viedla si si dobre. Som len naštvaný na seba, že som dovolil, aby sa to stalo.“
„Nie je to voja vina,“ povedala som, ale dokázala som vidieť, že sa nehodlal len tak vzdať svojho hnevu.
„V skutočnosti je. Ak by som sa s tebou stretol v škole, miesto toho, aby som na teba čakal doma, nestalo by sa to. Nebol by zaútočil.“
„To nevieš.“
„Dobre, ale keby si nebola zranená, je tu šanca, že by som to s ním mohol skoncovať.“ Otvorila som ústa, aby som sa s ním hádala, ale on pokračoval: „Zvyčajne je vek a skúsenosti to, čo sú dobré výhody pri bojoch medzi mojim druhom. Ale ja som rýchlejší a veľmi silný. Mám výhodu. Dokážem vyhrať nad väčšinou vlkolakov, ktorí sú dvakrát takí starí ako ja.“
„Preto utiekol miesto toho, aby ostal a skoncoval to so mnou?“
„Hej. Očividne si vyberá len boje, ktoré dokáže ľahko vyhrať.“ Blysol na mňa pochmúrnym úsmevom. „Mňa by tak ľahko neporazil.“
Keby to bol niekto iný, bolo by to zrejme vychvaľovanie. Ale pri Wesovi som vedela, že len konštatuje fakt. Taký, ktorý som mohla osobne dosvedčiť, potom, čo som ho videla v akcii. „Tvoja zmiešaná krv je tvojou výhodou, však?“
Jeho pohľad sa zaostril, ale nevyzeral byť taký naštvaný, ako som očakávala. „Ako o tom vieš?“ Vlastne vyzeral byť na hrane.
Zaváhala som, neistá, koľko toho mám priznať. Ale na konci to rozhodol výraz v jeho tvári. Bol napätý a očividne nervózny z mojej reakcie. „Povedala mi o tom Fee. Na stretnutí Sporu vtedy v lese. Nevedela, že to bolo tajomstvo, takže nebuď naštvaný.“
„Čo ti povedala?“
„O tvojich rodičoch. Kto – a čo – boli. A o tom, že si ich spojením.“ Čakala som, aby som videla jeho reakciu. Vyzeral, že sa mu uľavilo.
„A prečo ti to Fee všetko povedala?“ spýtal sa.
„Možno som ju nechala myslieť si, že to už viem,“ povedala som opatrne.
Zasmial sa. „Nemal by som byť ani prekvapený.“
Nejaká myšlienka ma šteklila v zadnej časti mysle. Niečo o tom rozhovore, ktorý Wes viedol s Leom. „Povedala, že vlkolaci ťa volajú nečistokrvec,“ povedala som pomaly, nechávajúc kúsky, aby sa pospájali. „To myslel Leo predtým?“ Moja sánka padla, keď všetko zapadlo na svoje miesto. „Nemyslí si, že som... však?“
„Ako ja? Nie,“ povedal, jeho hlas bol pevný a presvedčivý. „Ako som povedal, snažil sa s nami zahrávať, zbaviť sa nás, takže by sme sa nesústredili na to, aby sme ho našli.“
„Páni, hej, myslím, že to na sekundu fungovalo. To by bolo šialené, však?“
„Hej. Šialené,“ súhlasil. „No, musím ísť. Nechám ťa oddýchnuť si. Budem neďaleko, pozorovať ťa. Zavolaj mi, ak niečo budeš potrebovať.“
„Zavolám,“ sľúbila som.
Čakala som, napol dúfajúc, že ma znovu pobozká, ale neurobil to. Namiesto toho sa na mňa na okamih zadíval, oči nečitateľné, a potom sa zodvihol na odchod. Chcela som sa ho spýtať, ako sa dostane von bez toho, aby ho moja mama zbadala. Kým som to stihla, bol pri okne a otváral ho.
„Čo to-?“
„Zavri za mnou, hej?“ Bez toho, aby čakal na odpoveď, otvoril ho úplne a stratil sa cez ten otvor.
Zalapala som po dychu a vrhla sa dopredu, pozerajúc sa do temnoty nášho dvora. Na zemi, tesne podo mnou, bol Wes. Pozrel sa na mňa a potom odklusal k stromom, tiene ho pohltili.
Zavrela som a zaistila okno a vrátila sa do tepla svojej postele so zámerom ísť spať. Namiesto toho som tam ležala niekoľko hodín, úplne bdelá. Či už bolo moje telo dosť unavené alebo nie, mozog sa odmietal vypnúť. Musela som bojovať proti drvivej váhe starostí a nutkaniu k panike, keď som si pomyslela na Lea a čo sa snažil urobiť Georgovi. Nedokázala som sa striasať pocitu, že niekto, na kom mi záleží, by mohol byť ďalší a to viedlo k panike, pretože som sa cítila bezmocná, aby som ho zastavila. Takže aby som sa udržala od úplného bláznenia, myslela som na ďalšiu vec, ktorá dokázala udržať moju pozornosť. Na Wesa. 
Aký mal problém? Nedokázala som ho nejako zaradiť. V jednej chvíli je znepokojený a starostlivý a v ďalšej je chladný a vzdialený. Potom tam boli jeho polovičné odpovede; vždy niečo skrýval. A keď som si myslela, že som zistila, aký je, jeho nálada sa zmenila. Nemala som potuchy, koľko som toho dokázala zniesť. Ale potom opäť, nebolo pochýb o tom, že som sa doňho zbláznila. Poriadne. Takže aké možnosti som mala?


8 komentářů:

  1. Díky moc za další kapitolu, nemůžu se dočkat pokračování...:)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za kapitolu. Já na jejím místě bych přemýšlela, jak to, že mám ty schopnosti?

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za další kapitolku :-)

    OdpovědětVymazat