neděle 4. května 2014

Špinavá krev - 9. Kapitola



„Pravdepodobne sa dnes vrátim neskoro,“ povedala mama. „V chladničke máš kurča. Jediné, čo musíš urobiť, je ohrať ho v mikrovlnke.“
Sedela som pri stole s miskou cereálií, pozorujúc ju, ako si zobrala kabelku a kľúče. „Prečo tam musíš zostať tak neskoro? Je nedeľa.“
„Inventúra, pamätáš? Hovorila som ti o tom pred pár dňami.“
„No, hej, zabudla som,“ povedala som.

Pre moju superorganizovanú matku bola inventúra raz za tri mesiace. Ona a Julie – jej jediná zamestnankyňa – ostávali dlhšie a skontrolovali všetko, čo mali v sklade, aby sa uistili, že to spĺňa veľké množstvo tabuliek. Nedokázala som myslieť na jedinú vec, ktorá bola viac nudná, ale moja mama rada kontrolovala veci na rôznych zoznamoch.
Moja mama sa na mňa pozrela. „Si v pohode? Zdáš sa byť nesústredená. Stále sa cítiš zle?“
Pomrvila som sa pod jej pohľadom. „Som v poriadku. Len som zabudla.“
Nevyzerala byť presvedčená. „Včera si ani nešla von, len si celý deň sedela vo svojej izbe. Možno by som ťa mala objednať u doktora.“
„Naozaj, mama, je mi dobre. Len som potrebovala nejaký oddych. Veď vieš, že choroba človeka vždy dostane.“
Celú sobou som strávila vo svojej izbe, ale nie z týchto dôvodov, pomyslela som si. Po tom divnom pocite, ktorý som mala na parkovisku pri obchode, som sa rozhodla, že bolo načase, aby som niečo urobila. A po mojom nepodarenom telefonáte s Wesom som sa rozhodla, že možno urobím lepšie, ak to urobím na vlastnú päsť, takže som strávila väčšinu svojej soboty čítaním knihy, ktorú mi dala Fee – Draven.
Väčšina z toho pripomínala sekcie z učebnice Angličtiny pre stredné školy, hlavne v tom, že bola úplne nudná a irelevantná. Ale časť o bojových technikách bola užitočná. Dokonca som cvičila niektoré postoje, aby som si ich vryla do pamäte. A tiež tam bola časť o zbraniach, ktorá ma nútila čítať sa trochu lepšie o tých, ktoré som si sama vyrobila. Zdalo sa, že obľúbená zbraň všetkých Lovcov bol drevený kôl. Celá tá vec so striebornými guľkami bol mýtus a okrem toho, zbrane neprešli cez väčšinu ochraniek a naozaj k sebe lákali pozornosť. Takže som stále mala moju zlomenú rúčku v zadných vreckách, pretože napriek tomu, že som bola úplne neskúsená, to stále bolo lepšie ako nič.
Draven ma naučil aj niečo iné. Čím viac som čítala, tým viac som si uvedomovala, že Lovci brali celú tú vec „narodiť sa a ochraňovať“ veľmi vážne. Uvedomila som si, čo Wes povedal o vyberaní si strán, pretože ak budem verná svojej prirodzenosti, budem najskôr zabíjať a až potom sa pýtať. Niet divu, že som potrebovala vedieť, na čej strane budem stáť. Nie, že by som si s tým mohla potriasť rukou. Stále mi bolo zle, keď som premýšľala o tom, čo som urobila Liliane.
Ale vec, ktorá ma stále štvala najviac, bola, že kniha sa stále vracala ku skutočnosti, že byť Lovcom znamenalo mať to v krvi. Získali ste to od svojich rodičov – alebo rodiča, ale zvyčajne oboch, pretože sobáše mimo našu rasu sú očividne odsudzované – a pretože moja matka ešte nepreukázala žiadne známy toho, že by mala vedomosť o tajnej identite, ešte stále som sa nerozhodla, čo robiť.
Uvedomila som si, že moja mama na mňa stále kriticky pozerala. Starostlivo som si udržiavala svoju tvár prázdnu a nevinne jej oplácala pohľad. Nakoniec prikývla. „Dobre, uvidíme sa neskôr. Zavolaj, ak ma budeš potrebovať.“
„Zavolám. Milujem ťa.“ Prinútila som sa k úsmevu a pobozkala ju na líce, keď odchádzala.
Dojedla som svoje cereálie a položila misku na pult, než som sa vybrala do svojej izby. Budem mať dosť času umyť po sebe riad. Nie je to tak, že by som mala nejaké plány. Sam a Angela so mnou včera volali v spoločnom rozhovore o tom, ako to išlo s Wesom. Všetko som im povedala a všimla si, ako po tom obe nápadne zmĺkli. To ma nepotešilo. Potom sa obe uvoľnili a spustili to zvyčajné „asi má veľa práce“ a „jeho škoda“. Ani to mi nepomohlo. Takže som im povedala, že dnes pomáham mame v obchode a uvidíme sa v pondelok. Proste som nedokázala prijať viac ľútosti. Bolo mi dostatočne ľúto samej seba.
V mojej izby som sa posadila na stoličku za stôl a snažila som sa prejsť si predošlý deň. Premýšľala som o výhodách dokončenia úlohy na Angličtinu, ktorá mala byť hotová do dvoch týždňov. Dobre, možno to ešte nebolo také súrne. Otvorila som počítať a prehľadávala Noviny na internete, najskôr som zdolala národné noviny, potom miestne. V dolnej časti niečo konkrétne zaujalo moju pozornosť. Útok zvieraťa v Mountainview. Dvaja mŕtvi.
Klikla som naň a prezerala si príbeh: „Dvaja miestni vysokoškoláci boli nájdení v lese včera v noci. Ich hrdlá boli roztrhané a ich tele boli pokryté mačacími škrabancami. Neboli nájdení žiadni svedkovia a polícia nemá žiadne stopy alebo podozrivého, Na mieste činu boli nájdené prázdne plechovky od piva, rovnako ako pozostatky malého ohníka. Polícia predpokladá, že pár sa utáboril na noc a potom bol brutálne napadnutý. Obaja boli študenti z Vysokej školy z Frederick Falls. Ich mená budú uverejnené potom, čo budú riadne informované ich rodiny.“
Oprela som sa a pozerala sa na obrazovku s veľmi skľučujúcim pocitom. Na základe útržku tejto informácie som mala celkom dobrú predstavu o tom, kto – alebo čo – mal na svedomí tieto úmrtia. Prvýkrát som sa cítila menej vinná za zabitie Liliany. Pokiaľ jej druh robil veci ako sú tieto, možno, že si to zaslúžil.
„Vidím, že už o tom vieš.“
Otočila som sa na stoličke, rozpoznajúc hlas ešte skôr, než som sa otočila. Wes stál vo dverách mojej spálne, opierajúc sa o zárubňu. Jeho bunda, džínsy a topánky boli rovnakej farby akú vždy nosil a jeho vlasy boli štýlovo rozstrapatené ako obyčajne. Niečo sa zatrepotalo v mojej hrudi a pristálo to v mojom žalúdku. „Máš talent na neočakávané príchody.“
Pokrčil ramenami. „Je to dar.“ Kývol k obrazovke počítača. „Videla si ten článok.“
„Je to hrozné.“ Nepozrela som sa smerom, kam sa zadíval. Nemohla som sa prinútiť odtrhnúť sa od neho. Zízala som na neho a snažila sa nejako čítať jeho myšlienky prostredníctvom jeho prejavu a prekonať úľavné vzrušenie, že bol vôbec tu. „Ale čo tu robíš?“ vyhŕkla som.
Zodvihol obočie.
„Chcem povedať, znelo to, akoby si sa mal vrátiť len v prípade núdze a včera si vôbec neznel nadšene, keď som ti volala.“ Nemohla som si pomôcť pri náznaku obvinenia, ktoré sa vkradlo do môjho hlasu.
Pohľad ľútosti prebehol jeho črtami. „To je mi ľúto. Bol som práve uprostred niečoho, čo spôsobilo, že bolo... ťažké hovoriť s tebou po telefóne. Ale bol som rád, že si zavolala.“
„Och,“ bolo všetko, čo som dokázala povedať. Moje vnútornosti sa skrútili pri tom jedinom komentári a môj mozog sa snažil rozpitvať, čo to vlastne znamená.
Na chvíľu sa díval na môj výraz a potom si povzdychol. „Vlastne som tu pre niečo iné. Niečo ti potrebujem povedať.“
„Čo také?“
„Ten útok, o ktorom si práve čítala,“ povedal pomaly. „Je niečo, čo v novinách nebolo.“
Niečo sa skrútilo v mojej hrudi. Mala som pocit, že sa mi nebude páčiť, kam toto smerovalo. „Čo?“
Zaváhal, venujúc mi ustarostený pohľad. „Bol tam nejaký druh správy, naľavo od miesta činu. Bol určený pre teba.“
„Čo myslíš tým odkazom? Čo na ňom bolo?“
Podal mi fotografiu niekoľkých slov, napísaných červeným písmom, namaľovaných na nejakej čiernej plachte. Možno na stane? Bolo na ňom: Milá Tara, považuj to sa za malú ukážku. Uvidíme sa skoro.
„Vzal som to predtým, než som to tam vyčistil. Toto bolo na ich stane. A bolo to zlikvidované skôr, než sa tam dostala polícia,“ vysvetlil.
„A ten červený nápis?“
„Krv. Pravdepodobne ich.“
Sťažka som prehltla a odvrátila sa od obrázku. Cítila som na sebe jeho oči, skúmajúce a ja som sa rozčúlila. „Nechystám sa blázniť, ak je to to, na čo čakáš,“ odsekla som.
„To je dobre.“ Jeho výraz bol len ťažko odľahčený. „Schopnosť meniť spomienky je teraz trochu nepoužiteľná.“
„Som v pohode,“ uistila som ho. V žiadnom prípade mu nedovolím znovu mi meniť spomienky. Bola som v tej temnote dostatočne dlho a dokonca aj keď som si nebola istá, kde som stála, alebo či som vážne chcela tento život, radšej by som sa s tým vyrovnala, ako žila v lži. „Počkaj chvíľu. Včera v noci?“
Prikývol.
„Takže si o tom vedel, keď som ti volala a ty si mi to nepovedal? Tak preto si sa správal tak divne?“ spýtala som sa.
„Nechcela som ťa vystrašiť, alebo na teba príliš tlačiť. Na druhej strane, keď som videl, ako si reagovala, vedel som, že povedať ti toto to urobí len horšie. Bolo by lepšie, keby si sa od toho všetkého držala ďalej.“
To, že mi tajil nejaké veci, čo bol jeho zvolený prístup ku mne, mi liezlo na nervy, ale nechcela som ukončiť to, čo vyzeralo ako tá najúprimnejšia konverzácia, akú sme spolu zatiaľ viedli. Snažila som sa držať emócie z môjho hlasu. „Prečo? Prečo si sa obťažoval? Ani ma nepoznáš.“
„A ty nepoznáš mňa, ale nekričíš o pomoc bez ohľadu na to, koľkokrát sa objavím v tvojej izbe bez pozvania.“
Mal pravdu. „To mi ešte nedáva odpoveď na moju otázku.“
Keď odpovedal, všetky náznaky humoru a sarkazmu sa vytratili, nahradené niečím, čo pripomenulo súcit. „Pretože viem, aké to je pokúšať sa zistiť, čo si, zatiaľ čo sa na teba všetko rúti naraz. A pretože by v tom nikto nemal byť sám.“
„Vďaka,“ povedala som, neistá, ako inak by som mala odpovedať teraz, keď nežartoval, alebo netancoval okolo otázky. Rozhodla som sa riskovať, že moje šťastie – a jeho nálada – vydrží. „Prečo si to musel zvládnuť sám? Nemal si Jacka a Fee?“
„Áno, a bolo to úžasné, ostali so mnou, keď ani nemali. Bol som ten, kto z nich urobil samotárov.“
„Strata rodičov to robila ťažším, som si istá.“
„Nepamätám si ich príliš dobre. Mal som len dva roky, keď sa to stalo.“ Napriek jeho slovám existujú dôkazy o jeho bolesti v spôsobe, akým hovoril. Rozhodla som sa nechať to tak, zvlášť keď som sama nenávidela, keď sa ma ľudia pýtali na môjho otca.
„Takže mi chceš pomôcť prísť na všetko?“ spýtala som sa, meniac tému.
Pokrčil ramenami. „Ak to pôjde.“
„Potom by si mi možno mohol odpovedať na pár otázok.“
Prikývol, takže som vstala a išla k mojej posteli, zodvihla knihu Draven, ktorú mi dala Fee, a otvorila ju na označenej strane. Bol tam obrázok vlkolaka bojujúceho s Lovcom. Vlkolak sa vrhol do vzduchu s pazúnatými labami a Lovec sa oháňal dreveným kolom. „Čítala som túto knihu a proste to nedáva zmysel, na základe toho, čo som zažila od teba a Jacka a Fee. Všetko toto hovorí o tom, ako sa vlkolaci a Lovci nenávidia.“
Wes pristúpil bližšie a na krátky okamih si prezeral obrázok predtým, než schmatol stoličku od stolu. Posadil sa na ňu s tichým zastonaním kože.
„Môžeš si to dať dole, vieš,“ povedala som s pohľadom upretým na bundu. Len sa na mňa pozrel a cítila som, ako sa mi líca zahrievajú, keď som si uvedomila, že to znelo ako pozvanie, ktoré si nemohol s ničím pomýliť.
„Ja viem,“ povedal bez toho, aby si dal bundu dole. Odkašlal si pred návratom k mojej otázke. „Takže Draven je v tomto aspekte pravdivá. Vlkolaci a Lovci sú nepriatelia na život a na smrť, to je všeobecne známe. Väčšina zaútočí na toho druhého už len pri prvom pohľade, zatiaľ čo niektorí čakajú na provokáciu. Ale väčšinou áno, nenávidia sa navzájom.“
„Takže to, čo sa tu hovorí, že vlkolakom sa nedá veriť a že priateľstvo medzi vlkolakom a Lovcom je prakticky neslýchané. To je tiež pravda?“
„Draven je stará a napísaná iba z pohľadu Lovca. Časy sa zmenili.“
„Takže teraz je to častejšie?“ spýtala som sa zmätene.
„Nie, nie je to bežné,“ povedal. Vyzeral, že starostlivo zvažuje slová. „Je to komplikované.“
„Vysvetli mi to, pretože tomu nerozumiem. Táto kniha hovorí, že máš byť mojim nepriateľom – a ja tvojím.“
„Povedal som ti, že tá kniha je zastaraná. Má na veci úzky pohľad. Nedáva ti to aktuálny pohľad na... politiku nášho sveta. Medi dvomi rasami sa toho stalo veľa, odkedy bola táto kniha napísaná.“
„Ako čo napríklad?“
Oprel sa na stoličke, akoby príbeh, ktorý sa chystal rozpovedať, bol dlhý. „Až do doby asi pred tridsiatimi rokmi boli obe strany oddelené a odlišné. Každá strana videla tú druhú ako nepriateľa a bojovali na život a na smrť, aby sa navzájom zničili. Lovci boli agresívni a neúprosní, vysielajúc pátracie oddiely, urobiac vážnu dieru v populácii vlkolakov. Som si istý, že o tom všetkom budeš čítať.“ Kývol smerom k otvorenej knihe na mojich kolenách. „Ale potom sa niečo začalo diať. Vlkolaci si začínali tvoriť skupiny – bojujúce svorky – o ktorých dovtedy nikto nepočul. Predtým nikdy neboli schopní existovať vo svorkách s viac ako tromi alebo štyrmi členmi bez toho, aby neustále nebojovali o post alfy a tým nezničili jeden druhého. V tomto prípade mali spoločný cieľ a oni začali spolu hľadať osady Lovcov a útočiť na ne. Zamerali sa hlavne na deti, pretože vedeli, že by tým znížili rastúcu populáciu a budúcu generáciu Lovcov.“
„Och, bože môj. To je hrozné. Deti?“
Prikývol, ponurý pri spomienke, na ktorú bol príliš mladý, aby ju zažil. Prinútilo ma to premýšľať o tom, čo ostalo nevypovedané. „Po tom Lovci prešli do úkrytov. Rozptýlili sa z osád – kúpili si domy, získali prácu, platili dane. Dúfali, že zostanú ukrytí dosť dlho na to, aby vychovali svoje deti a naučili ich správne bojovať predtým, než ich svorky opäť nájdu.“
„Fungovalo to?“
„Väčšinou áno. Touto cestou boli od seba viac vzdialení, takže nebol spôsob, ako sa dozvedieť, či sa chystal nejaký útok. Z tohto dôvodu vytvorili základne – na spôsobe internátnych škôl – pre deti Lovcov. Bolo to bezpečné útočisko a držalo si to ilúziu, že boli skutočne vyhubení. Deti chodili do školy a tam sa učili bojovať od najlepších bojovníkov Lovcov, ktorí boli k dispozícii. Vďaka tomu bola ďalšia generácia Lovcov ešte viac skúsená a brutálna než tá predchádzajúca. Zmenilo to spôsob, akým vojna medzi týmito dvomi rasami fungovala. Lovci pokračovali vo vysielaní pátracích oddielov, ale boli opatrnejší, diskrétnejší a úspešnejší.
„Niektorí z novej generácie Lovcov začali veriť, že časy sa zmenili dostatočne na to, aby sa pokúsili o nový prístup. O mier. Vytvorili skupinu, ktorú volali Spor a začali hľadal vlkolakov s jediným účelom – aby im kázali. Bojovali jedine vtedy, keď sa potrebovali brániť a vyhýbali sa zabíjaniu, len zranili útočníkov v nádeji, že získajú ostatných na svoju stranu.“
„Čo sa stalo? Podarilo sa im priniesť mier?“ Naklonila som sa dopredu, úplne pohltená tým príbehom. V Draven nič také nebolo. Medzi tým a serióznym spôsobom, akým Wes hovoril, som vedela, že je niečo veľmi dôležité na tomto konkrétnom kúsku histórie.
Pokračoval bez toho, aby naozaj odpovedal na moju otázku, akoby hovoril ten príbeh toľkokrát, že sa ani na chvíľu neodchýlil od konceptu. „V tej dobe žil muž. Volal sa Sebastian Saint John a bol to Lovec. Spriatelil sa s vlkolačicou menom Audrey a vytvorili alianciu. Keď to ostatní z ich druhov začuli, boli naštvaní, ale Sebastian to vedel so slovami a Audrey bola jemná. Hovorili o mieri každému, kto bol ochotný počúvať. Mnohí sa k nim pridali aj napriek tomu a bez ohľadu na to, aké kontroverzné správy rada vytvárala – šesť vlkolakov a šesť Lovcov prekonali vzťahy medzi týmito dvomi rasami a vytvorili zmluvu.“ Vstal a prešiel k oknu, nepozerajúc sa na mňa, keď pokračoval. Vedela som aj bez toho, aby som videla jeho tvár, že už viac nebol so mnou v izbe ale veľmi ďaleko, tam, kde bol Sebastian.
„Pravdepodobne by to fungovalo, ale tí, ktorí to nechceli, boli všade a začali lákať ľudí na svoju stranu. Nakoniec skupina asi tridsiatich vlkolakov prišla a zaútočila uprostred noci. Všetkých dvanásť členov rady bolo zabitých. Rokovania sa celkom rozpadli. Rodiny a priatelia mŕtvych členov rady sa spojili a začali loviť a ničiť vlkolakov zodpovedných za tie vraždy. To bol posledný akt snahy spojiť dve rasy.“
Pokračoval v pozeraní z okna, aj keď dorozprával. Priala som si, aby sa otočil, aby som mohla rozlúštiť jeho výraz, niečo v jeho tóne mi hovorilo, že príbeh, ktorý rozprával, bol viac osobný, než dával najavo.
„Ako to, že si ich poznal?“
„Čože?“
„Ako to, že si ich poznal?“ zopakovala som. „Mám pocit, že tento príbeh pre teba niečo znamená, akoby si poznal tých ľudí, ktorí zomreli?“
Trvalo dlho, kým odpovedal. Tak dlho, že som začínala premýšľať, či si vôbec pamätal otázku. Nakoniec odpovedal hlasom takým tichým, že som ho takmer nepočula. „Myslím, že nepoznal. Nie naozaj.“
Čakala som, ale nepovedal nič viac. Chcela som naňho zatlačiť, ale neurobila som to. Bola som lepšia. Bolo v tom niečo viac, hoci teraz som nepoznala súvislosti. „Ale znie to, akoby sme vážne nemali byť priatelia,“ povedala som nakoniec.
„Vysvetľuje to, aké veľké je to riziko. Čo je niečo, čo by si mala zvážiť predtým, než stráviš viac času so mnou a Jackom, alebo kýmkoľvek z nás.“
„Beriem to ako radu.“
Nemusela som byť raketový vedec, aby som počula varovanie v jeho slovách, ale už bolo neskoro. Bola som zapojená do tohto sveta, a to vo veľkom štýle, či sa mi to páčilo alebo nie. Aj keď som o ňom nevedela takmer nič, chcela som sa zapojiť. Tento Spor, o ktorom Wes hovoril, bol spôsob, akým byť tým, kým som a urobiť niečo dobré. Túžila som po tom.
Odvrátil sa od okna, podráždenie blikalo v jeho očiach. „Myslím to vážne,“ vyštekol. „Ak budeš s nami, stane sa z teba kráčajúci terč.“
„Čo sa stalo s vyberaním si strany?“ strelila som späť. „Znelo to, akoby si to bol buď ty alebo oni. Chceš, aby som si vybrala ich? Bolo by to bezpečnejšie?“
Prezeral si ma a potom jeho ramená takmer nebadateľne klesli. „Vo väčšom bezpečí si s nami,“ súhlasil ticho.
„Okrem toho, znie to tak, že ma niekto už našiel, skôr, než som sa rozhodla, či chcem využiť svoje sily pre dobro alebo zlo. Takže to vyzerá, že nemám veľmi na výber, s tou výnimkou, že budem dobrá.“ Pokrčila som ramenami. „Takže na to je ten Spor? Chcú priniesť mier?“
Keď sa otočil čelom ku mne, jeho výraz bol ťažký a plný emócií, ktoré predtým sfarbovali jeho hlas, ale nepohol sa od okna. „Existuje niekoľko osôb, z oboch rás, ktoré stále veria tej možnosti.“ Pokrčil ramenami, akoby to bolo také jednoduché.
Ale vedela som, že to nebolo ako pozerať sa a nechať to tak. Bolo v tom viac. Dokázala som to počuť v jeho hlase, keď rozprával ten príbeh. Držalo sa to v jeho očiach, keď sa otočil, aj keď len na chvíľu. Smútok. A bolesť.
„Poďme niekam,“ povedala som, nechajúc knihu zatvoriť sa. Vydala vzlyk, keď sa zaklapla, taký ostrý, aký suchý papier dokázal vydať.
„Ísť niekam?“
„Dostať sa von z domu, urobiť niečo zábavné.“
„Nemyslím si, že je to dobrý nápad, vzhľadom na to, čo sa stalo včera v noci. Ten odkaz-.“
„Bol hmlistý a neurčitý. Okrem toho, budem s tebou.“
„Takže teraz mi veríš?“
Premýšľala som nad jeho otázkou a mnohými významami, ktoré mohla mať. Niečo v tom intenzívnom pohľade, ktorý mi venoval, mi napovedalo, že by som si mala poriadne premyslieť odpoveď. „Že ma udržíš nažive – áno.“
„Kam chceš ísť?“
Pokrčila som ramenami a išla ku skrini, aby som si zobrala topánky. „Ja neviem. Kdekoľvek. Čo robíš pre zábavu?“
„Zábava,“ zopakoval, to slovo znelo z jeho pier takmer cudzo a nepoužívane. „Ja neviem. Nemám na to veľa času.“
„Teraz je čas,“ poukázala som a zrazu som bola odhodlaná robiť niečo zábavné a nepodstatné práve s ním, možno len kvôli tomu, aby som vedela, čoho všetkého bol schopný.
„Čo rada robíš?“ spýtal sa.
„Mám rada biliard,“ povedala som, slepá k tomu, čo sa stalo naposledy. „Ale myslím, že bude lepšie nejakú tú chvíľu neukazovať svoju tvár U Moea,“ dodala som.
 „Poznám jedno miesto.“


11 komentářů:

  1. Díky moc za pokračování, těším se na další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Dík za váš čas věnovaný nám všem :-)Jste skvělý a těším se na pokračování :-))

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za kapitolu :-D

    OdpovědětVymazat