neděle 25. května 2014

Špinavá krev - Kapitola 14



Nakoniec (po tom, ako sa Wes prestal smiať), som nemala na výber, len súhlasiť s tým, aby ma strážil. No, mohla som povedať nie, ale on by to urobil tak či tak a potom by som sa cítila, akoby ma niekto sledoval alebo tak niečo. Bude trvať niekoľko hodín, kým Jack presunie hliadky. Krátko mi vysvetlil, ako to fungovalo. Ale Jack povedal, že to bude fungovať a Wes sľúbil, že tu bude po škole. Či sa mi to páčilo alebo nie.

Stála som v kuchyni, jedla som muffin, zatiaľ čo sa auto zohrialo a čelné sklo rozmrazilo. Každé ráno som si urobila mentálnu poznámku sama pre seba, aby som von vyšla skoro a naštartovala auto, takže by sa stihlo rozohriať a roztopiť do chvíle, keď som potrebovala odísť. A každé ráno, hneď ako som odchádzala, som na tú poznámku zabudla. Bol to začarovaný kru a teraz som mala meškanie.
Našťastie, aj keď cesty boli čisté, žiadne problémy kvôli zime. Vo Frederick Falls snežilo v žime asi tri alebo štyrikrát; zvyčajne ten posledný raz bol niekedy koncom februára alebo začiatkom marca. Práve vtedy, keď ste si mysleli, že by sa mohla ukázať jar, prefúkla nás snehová búrka a zničila ten sen pod pätnástimi centimetrami bieleho prachu. Uvedomila som si, že teraz sme k tomu dosť blízko, ale aspoň teraz bola obloha jasná.
Išla som po zapadnutých cestičkách, aby som sa vyhla premávke a polícii, aby som sa dostala do školy. Vženúc sa na parkovisku, zavrela som dvere a ponáhľala som sa k bočnému vchodu predtým, než posledné zvonenie vyhlási, že som oficiálne zaspala. Keď som bola dnu, nešla som do skrinky, ale začala som sa prepletať cez tú masu tiel. Ešte stále bol čas vyhnúť sa nepresnému zvončeku – a dúfala som, že aj Georgovi.
Napísal mi včera v noci, viac ako len raz, aby mi pripomenul, že sa „nás“ nevzdá. Posledná prišla o jednej ráno. Aj keď mi spánok stále unikal, nemalo to nič spoločné s našim rozchodom, takže som nereagovala na žiadny z jeho pokusov a mala som pocit, že dnes bude tých správ ešte viac. Cítila som sa previnilo, že som náš rozchod znášala tak dobre. Pravda bola, že mi naozaj záležalo na Georgeovi. Poznali sme sa odjakživa a mali sme spoločnú históriu a to, čo by sa dalo nazvať bolesť z vyrastania, ale nič z toho nevysvetľovalo jeho správanie spred pár mesiacov, keď sa stal akoby úplne zabraný sám sebou. Ak toto nebolo dosť, stačí pridať ešte dvojitý život, ktorý teraz vediem. Alebo ten bozk. Kurník, to bol úžasný bozk. Nikdy som nemala taký pocit, keď ma bozkával George, ani raz. Ani som netušila, že niečo také existuje, taký druh tepla. Teraz, keď som to vedela, som si nebola istá, že by som sa dokázala vrátiť k tomu „pohodlnému“ a „milému“. Pretože to, čo som cítila k Wesovi, sa nedalo opísať ani jedným z tých slov.
Vyhla som sa skupine deciek chúliacej sa pred učebňou angličtiny, preťahujúc každú sekundu, kým sa vyberú dovnútra, a podarilo sa mi sadnúť na svoje miesto s celkovým počtom troch sekúnd navyše. Vyzliekla som si bundu a zavrtela svojimi ešte stále vlhkými vlasmi.
„Vážne?“ ozval sa priamo vedľa mňa prenikavý hlas.
S odporom som sa pozrela tam a späť. „Cindy,“ zamrmlala som.
„Udržuj si svoje slizké vlasy vo svojom vlastnom priestore,“ zavrčala.
Prevrátila som očami a snažila som sa ju ignorovať najlepšie, ako som mohla. Pomohlo, že som si bola teraz vedomá, že by mi stačil jediný úder, aby som sa ním zavŕtala niekoľko centimetrov do jej tváre. Veľmi to pomohlo.
Pán Knowles vstúpil dnu a začal svoju prednášku, takže ďalšie jej poznámky boli zastavené. Tiež to bola dobrá vec. Nikdy som nebola náchylná k boju, ale čím viac som o tom premýšľala – a čím dlhšie sa na mňa Cindy pozerala – tým viac bolo lákavé umlčať ju navždy. Ten nápad musel priniesť na moju tvár dosť samoľúby úsmev, pretože Cindin výraz pohŕdania sa zmenil na nenávisť.
„Na čo zízaš, troll?“ zasyčala, keď sa k nám pán Knowles otočil chrbtom, aby niečo napísal na tabuľu.
Môj úsmev stvrdol a ja som stiahla svoje pery späť, vyceriac na ňu zuby tak, že mi pripomenuli moju hádku s Wesom a spôsobom, akým na mňa v podstate zavrčal. Napadlo mi, či vyzeral tak nejako vlkovito, rovnako ako ja. „Cindy, začínam byť vážne podráždená tvojimi malými, rozhnevanými poznámkami. Keby som bola tebou, sklapla by som. Teraz. Predtým, než ti tie šľapkovské, dymové tiene zotriem svojou päsťou.“
Cindy na mňa pár sekúnd hľadela s otvorenými ústami, očividne v šoku, že som sa jej postavila. Až doteraz som zamrmlala niečo hnusné a vymenili sme si hnusné pohľade, ale nikdy nič ako toto. Sledovala som ju, rozhliadla sa okolo, určite kvôli svedkom. Veľa ľudí zízalo. Dobre, skoro celá trieda pozerala, ale nikto nebol ochotný pripustiť, že počúva, inými slovami, nikto z nich neprišiel Cindy na pomoc.
Cindy sa pozrela späť na mňa a zaťala sánku. Jej pohľad bol ostražitý, ale nič mi na to neodsekla a nakoniec sa obrátila k prednej časti miestnosti. Prakticky som dokázala vidieť kolieska krútiace sa jej v hlave, ako sa snažila vymyslieť nový spôsobom, ako by sa ku mne dostala za to, že som jej vynadala.
Snažila som sa obrátiť svoju pozornosť späť k pánu Knowlesovi, ale nedokázala som sa sústrediť. Celá prednáška išla jedným uchom dnu a druhým von. Nemohla som tomu uveriť. Bolo to skvelé. Už nikdy by som nemusela riešiť Cindinu obmedzenosť. Alebo aj niekoho iného. Cítila som, ako sa niektoré decká z času na čas obrátia mojim smerom, pravdepodobne rovnako šokovaní ako Cindy, že som niečo povedala, ale ignorovala som ich a strávila zvyšok hodiny tešením sa z toho, že sa na mňa Cindy ledva pozrela. Táto Lovcovská vecička mala nejaké výhody.
Na konci ďalšej hodiny sa tá správa zrejme rozšírila. Sam na mňa čakala pri mojej skrinke, netrpezlivo poklopkávajúc nohou. Angela stála vedľa nej a vyzerala rovnako nervózne.
„Čo, do čerta?“ opýtala sa Sam, hneď ako sa dostala dosť blízko v mori tiel. „Počula som, že si dnes ráno zdivočela kvôli Cindy na Angličtine.“
Uškrnula som sa. Nemohla som si pomôcť. „Možno.“
„Ako to, že nie si vylúčená alebo tak niečo?“ vložila sa do toho Angela.
„Vylúčená? Pre čo?“ Môj úsmev zmizol, nahradený zmätkom.
„Udrela si ju do tváre uprostred triedy,“ povedala Sam.
„Čože? Nie, to rozhodne nie. Len som jej povedala, aby zavrela tie svoje ústa, inak jej očné tiene nahradím monoklom.“
„Do šľaka. Stredoškolské klebety,“ zamrmlala Sam. „Ale aj tak,“ povedala, usmievajúc sa. „Je to dosť drsné. Čo sa stalo? Konečne si sa zlomila pod nátlakom jej príšerných účesov a neznesiteľného zmyslu pre módu alebo čo?“
„Myslím, že by sa to tak dalo povedať.“
Zvonček varovne zazvonil a všetci sme sa rozpŕchli do tried. Zazrela som Georga blížiaceho sa z protiľahlého rohu, keď som odchádzala a zvýšila som tempo, aby ma nedohnal. Naozaj som nechcela, aby som sa s ním práve teraz musela vyrovnávať.
Zvyšok dňa som strávila unikaním pred Georgom a tešila som sa z pätnástich minút slávy, keď sa hovorilo o mojom výstupe s Cindy. Všade, kam som išla, sa decká stále zastavovali a pýtali sa na to. Väčšinou som si užívala tento nový pocit slávy a dôvery. Cítila som, akoby som dokázala zvládnuť hocikoho a hocičo a bol to úžasný pocit.
Na poslednej hodine som sa však nemohla dočkať zvončeka. Wes bude čakať, keď sa dostanem domov a niekde medzi mojim „dobyť svet“ momentom som sa rozhodla, že je čas urobiť s ním niečo – a s čímkoľvek, čo mi nehovoril. O čom som si bola istá, že je toho viac ako dosť.
Takže, keď zaznelo posledné zvonenie, nešla som ani ku skrinke, tentoraz sa viac ako len vyhnúc Georgeovi, a rozbehla som sa k svojmu autu. Rovnako ako som dúfala, bola som prvá na parkovisku. Hodila som svoju tašku cez sedadlo a naskočila dnu, idúc tak rýchlo, ako som sa odvážila, keď som mierila späť. Bolo to rýchlejšie ako po diaľnici, keď som poznala všetky zákruty, takže som v nich teraz musela sotva brzdiť, keď moje kolesá objímali tie zatáčky. Zvýšila som hlasitosť na stereu a spievala som najhlasnejšie ako som vedela starú pesničku od Britney Spears, o ktorej, dúfajme, nikto netušil, že ju počúvam.
Keď som bola na pol ceste domov, zazrela som ostrú krivku na rohu Ramonth-Church Road a zalapala som po dychu. Stojac priamo uprostred môjho pruhu, bol vlkolak. Stúpila som na brzdy a odolávala reflexu môjho tela uhnúť sa. To je to, čo posielalo ľudí na jednosmernú cestu cez okraj. Pristúpila som brzdy tak tvrdo, ako to len šlo a dúfala som, že to bude stačiť a nenarazím doňho. Brzdy kvílili a zavíjali, keď sa auto blížilo viac a viac k vlkovi. Bola som dostatočne blízko na to, aby som videla nie len farbu jeho srsti, ktorá bola búrkovo sivá, ale aj jeho oči, ktoré boli desivé, žiarivo žlté a veľké ako golfové loptičky. Vzhľadom na to, ako sa k nemu auto kĺzalo, by som niečo očakávala, ale vlk sa ani nepohol. Zostal stáť na mieste a vycerené, ostré zuby pravdepodobne zobrazovali zlobu. V tej panike som si sotva všimla brnenie svojej kože. Nemala som v úmysle pozastavovať sa nad tým.
Zrážka bola poriadne silná, ozvalo sa dunenie, keď môj nárazník vrazil do vlčieho tela. Malo to dostatočne veľký vplyv na to, aby moje kolesá konečne zastavili a moje auto prudko zastalo, vystreľujúc ma dopredu predtým, než ma pás zastavil a hodil späť. Moja hlava s tlmeným žuchnutím tvrdo narazila do opierky na ruku. Vonku sa vlk odrazil od nárazníka a skĺzol dole po kapote, než dopadol naspäť. Všetko stíchlo a trochu stuhlo na celú minútu. Dívala som sa cez čelné sklo – ktoré bolo nejakým zázrakom stále v jednom kuse – na hromadu šedej kožušiny na ceste pred sebou. Ani sa nepohol.
Moja koža sa stále chvela, takže som vedela, že to nie je mŕtve, ale nezdalo sa to byť v kondícii, aby napáchalo nejakú škodu. Klikla som na bezpečnostný pás, aby sa rozopol a vyliezla som von, s pohľadom stále upretým na hromadu kožušiny. Krv bola na niekoľkých miestach a napriek tomu sa ani nepohol. Chcela som len urobiť krok vpred, uistiť sa, že bol stále v bezvedomí, keď sa jeho hlava zodvihla a dve žlté oči sa sústredili na mňa. Predtým, než som mohla reagovať, bol na všetkých štyroch, tiché vrčanie vychádzalo z jeho hrdla.
Vrhla som sa k dverám na aute, ale bol rýchlejší ako ja a predvídal môj pohyb. Vystrelil vpred a hodil sa na dvere, zavierajúc ich silou svojou ramena. Teraz medzi nami nebolo nič iné ako otvorený priestor, ktorý nás oddeľoval. Opäť zavrčal a urobil krok vpred. Inštinktívne som ustúpila.
„Nie je toto odmena? Nečakal som, že pôjdeš po tejto ceste, alebo ma objavíš tak skoro,“ povedal hodvábne hladkým hlasom. Znelo to skoro, akoby z neho vychádzal smiech. Takmer. Vzhľadom na to, že v jeho slovách bola ukrytá hrozba.
„Kto si?“ spýtala som sa, hoci som mala pocit, že som to už vedela. To bol on, kto zanechal tie krvavé odkazy.
„Správne. Ja poznám teba, ale ty nepoznáš mňa. No, aspoň nie osobne Moje meno je Leonardo De’Luca. Môžeš ma volať Leo. Ako Liliana.“
Zaťala som sánku, viac nahnevaná než vystrašená, jeho egoistickým postojom. Časť zo mňa vedela, že by som mala utekať alebo volať o pomoc, ale moje nové ja, to, ktoré sa postavilo Cindy, trvalo na tom, že toto dokážem zvládnuť. Ale opäť, pomohlo by, keby rúčky zo zvonu neboli v mojom batohu, ktorý bol v aute.
„A ja som Tara, ale môžeš mi hovoriť „to dievča, ktoré ťa zrazilo autom,“ povedala som s oveľa väčšou sebadôverou, než akú som cítila.
Viete, aké to je v knihách alebo filmoch, vrah na chvíľu ostane zraniteľný, dávajúc hrdinke čas na útok? No, teraz to tak vôbec nebolo. Bez varovania Leo vyskočil na mňa a ja som rozhodila rukami, nechajúc sa viesť inštinktmi, rovnako ako s Lilianou. Podarilo sa mi zablokovať ho a odhodiť ho stranou v poslednej sekundu, ale nie predtým, ako som cítila jeho pazúry zabárajúce sa do mojej ruky. Ignorovala som pálenie, ktoré nasledovala a odstúpila mimo dosah, nakláňajúc sa dopredu.
Leo sa znovu priblížil, tentoraz ma zubami chytil za rukáv a potiahol. Počula som, ako sa tkanina trhá a päsťou som mu vrazila do strany hlavy. Rana ho odhodila späť a on ma pustil. Jeho zuby zase sekli dopredu, zachytávajúc sa na mojej kože, zahryznúc sa mi do ramena, kde som už mala ranu od pazúrov. Bez rozmyslu som zakričala pri pálení, ktoré po sebe zanechal.
Zdalo sa, že moje telo potom preplo na autopilota, možno kvôli tej bolesti. Už som nedokázala povedať, či mal môj mozog niečo dočinenia s mojimi údmi alebo s akoukoľvek inou časťou môjho tela. Nejako som to proste vedela. Navzájom sme okolo seba krúžili a chvíľku po tom som zacítila únavu. Moje vlasy sa uvoľnili z drdolu, ktorý som si cez Španielčinu urobila za pomoci ceruzky. Ceruzka. Natiahla som sa a voľne ju vytiahla, pričom som spolu s Ňou v zhone vytrhla aj niekoľko prameňov. Zovrela som ceruzku, špicatou stranou hore, keď som opäť padla do podrepu.
Tentoraz na mňa Leo zaútočil zo skoku, jeho laby a zuby v oblúku nado mnou. V poslednej chvíľu som skrútila ramená a naklonila telo od nárazu a nemotorne strčila ceruzkou smerom k ľavému ramenu. Cítila som ťah tela a svalov a udrela tvrdšie, ešte raz, predtým, než odskočil. Pustila som sa a prevalila na bok, rýchlo vstávajúc a snažiac sa zostať v strehu proti spaľujúcej bolesti, ktorá sa šírila od miesta, kde ma Leo pohrýzol.
Leo bol znovu v postupe proti mne, tentoraz trochu pomalší. Videla som, ako ceruzka vyčnieva spod jeho srsti a výraz v jeho očiach, keď dostúpil, svedčil o tom, že to nebol príjemný pocit. Malá červená škvrna sa práve začínala šíriť okolo okraja ceruzky čísla dva. Leo ju ignoroval a vrhol sa na mňa, ale bolo to nepremyslené a podarilo sa mi vyhnúť dosť ľahko. Keď som sa otočila, videla som, ako sa jeho predná laba povaľuje na zemi a on sa naklonil doprava, prenášajúc váhu. Musela som zasiahnuť sval alebo tak niečo, ale bez ohľadu na poškodenie, ktoré som spôsobila, nevyzeralo to, že by sa chystal vzdať.
Napla som sa, pripravená na ďalší útok, vediac, že sa pohybujem stále pomalšie a pomalšie. Stále som sa snažila najviac ako som vedela, aby som ignorovala pálenie v mojom ramene, hoci ten oheň zosilnel o niekoľko stupňov, bolo stále ťažšie a ťažšie to blokovať. Vediac, že som nemala veľa času, som sa vrhla do vzduchu, dopadnúc vľavo a potom doprava. Leo ma zablokoval a znovu sme sa dostali ku krúženiu.
„Ty si ten, koho som stále cítila,“ povedala som cez splašené nádychy.
„Len som testoval tvoje reflexy. Tvoje inštinkty nie sú zlé, hlavne na takého nováčika.“
„Prečo? Nikdy som ti nič neurobila. Dokonca ťa ani nepoznám.“
„V tom je tá tragédia. Mala by si ma poznať, hoci hádam, že nie je tvoja chyba, že to tak nie je. Avšak nemôžem dovoliť, aby sa z teba stal Lovec.“
Možno to bolo pre to, že hladila adrenalínu začala klesať v mojom systému, ale odrazu som cítila, ako sa zranenie od Leových zubov zhoršuje a kričí v mojej hlave. Čierne bodky tancovali okolo v kútikoch môjho videnia a mierne som sa zapotácala. Leove bystré zmysly si všimli mojej slabosti a jeho oči sa zaostrili.
„Takže po tom všetkom na teba ten jed pôsobí,“ povedal Leo. Potom zavrčal, ticho a hlboko, a prikrčil sa, pripravený ku skoku.
Stála som tam, nemajúc potuchy o zmysle jeho slov, ale naozaj som bola príliš vyčerpaná a zranená na to, aby ma to zaujímalo. Vedela som, že Leo sa chystal zaútočiť a tiež som vedela, že sa mi ho pravdepodobne nepodarí zastaviť.
Vytie prelomilo ticho. Pochádzalo z lesa za nami a bolo dosť blízko. Ani jeden z nás sa nepozrel smerom, odkiaľ prichádzal ten zvuk, nechceli sme povoliť v ostražitosti. Napäla som sa, pripravená na Leov skok, dokonca som ho prijala. Časť mňa vítala, že zastaví tie plamene, ktoré oblizujú moju pokožku.
Vytie sa ozvalo znovu a ja som vedela, že druhý vlk bol takmer pri nás. Takmer som zastonala. Vážne? Práve teraz nezvládnem ďalšieho. Nebolo cesty, akoby som mohla poraziť dvoch naraz; nie, keď moja ruka pálila ako pekelný oheň. Ustúpila som dozadu a presunula svoje telo, takže som mohla Lea držať na očiach, ale chrbát som nemala vystavený pre druhého vlka.
Suché konáre a listy ticho praskali, signalizovali postup toho nováčika. Bol takmer na ceste. Nakoniec, neschopný pomôcť si, sa Leove oči presunuli na toho, čo prichádzal. Dovolila som si rýchli pohľad na to isté a videla som vlka, väčšieho než Leo, s červeno-hnedou srsťou, ako sa k nám rúti. Prerušila som očný kontakt a pozrela späť na Lea, ale on pokračoval v sledovaní nového vlka, miesto mňa. Nevyzeral šťastný, že ho vidí.
Zmätene som sa pozerala, ako sa Leo napäl. Jeho žlté oči teraz behali tam a späť medzi novým vlkom a mnou, potom sa znovu sústredil na vlka. Jeho pery boli stiahnuté dozadu cez zuby v tichom zavrčaní a potom som si uvedomila, že tento nový vlk nebol jeho priateľ. Červený vlk znovu zavyl, kvílenie sa zmenilo na zavrčanie, keď posledným skokom prekvapivo pristál priamo medzi Leom a mnou – s očami upretými na Leovi.
„Nie si tu potrebný, nečistá krv,“ zavrčal Leo.
„Máš v tom chaos. Ty si ten, koho tu nepotrebujeme,“ zavrčal červený vlk.
Hneď, ako prehovoril, som ho spoznala. Wes.
Ako keby som zvolala jeho meno nahlas, otočil sa. Na dve sekundy. Tak dlho to trvalo, ale pre mňa to stačilo na to, aby som ho videla v jeho zmenenej podobe. A bol veľkolepý. Jeho srsť tvorilo obrovské množstvo rôznych odtieňov hnedej a červenej, všetky sa zmiešavali dokopy a leskli sa v slnečnom svetle, lesklé a elegantné. Dokonca aj línia chlpov, ktorá sa mu ťahala po chrbte, vyzerala jemnejšie ako Leov bujný porast. A jeho oči. Mali tú istú hnedo-žltú farbu, akú mali vždy. Keď nimi na mňa blysol, ostrosť v nich sa otupila na jemnosť, keď si ma prezeral, a potom sa zahľadel späť na Lea. Dokonca aj vo vlčej podobe sa jeho nálady stále menili.
„Sama si to spôsobila,“ zasyčal Leo. „Keď sa rozhodla vkročiť do nášho sveta.“
„Zabudni na ňu. Sme tu len ty a ja.“ Wes sa naklonil k Leovi, vyceril zuby v hrdelnom zavrčaní.
„Si zradca, hanba svojho druhu. Nepleť sa do tohto, lebo budeš čeliť následkom. Urobím viac ako len to, že ti vezmem život. Myslím, že v tom som už urobil jasno.“ Napriek hrozbe, Leo o krok ustúpil. Krv mi presakovala z ramena, takže červené kvapky dopadali na chodník.
Wes neodpovedal. Namiesto toho sa vrhol na Lea, vrhnúc sa do vzduchu a pritisnúc Lea na zem v jedinom záblesku srsti a tesákov. Ja som tam stála, trochu omámená rýchlosťou, s akou sa Wes presunul. Nikdy som nič podobné nevidela. Liliana sa nepohla takto, rovnako ani Leo, keď o tom premýšľam.
Ozvalo sa zavrčanie, ale nedokázala som povedať, od ktorého z nich vyšlo. Potom Wes odtiahol hlavu, odťahujúc sa z miesta, kde boli obaja stále zamotaní na zemi a zaťal zuby do Leovho ramena, tesne pod miesto, kde z neho stále vyčnievala ceruzka. Leo zavyl a podarilo sa mu vymaniť, ale nešiel viac ako dva kroky od Wesa, keď použil zuby, aby ho chytil za členok a pritiahol ho späť.
Stála som tam, paralyzovaná bolesťou, keď som sledovala, ako na seba útočili. Každé nervové zakončenie sa naštartovalo, aby pomohlo Wesovi. Bol rýchly, ale Leo bol obratný a skúsený a čo keby sa niečo stalo? Chcela som niečo urobila, čokoľvek, aby som to ukončila. Ale nedokázala som premýšľať kvôli páleniu v mojom ramene. Stávalo sa to neznesiteľným a musela som zadržiavať zastonanie. Ak by som bola schopná prinútiť svoju myseľ a telo pracovať správne, teraz by som sa ponáhľala k Leovi, alebo ešte lepšie, bežala by som k svojmu autu. Ale bolo ťažké udržiavať sa na nohách bez pohojdávania.
Horúčosť si vypaľovala cestičku hore po mojej ruke, do môjho ramena. Necítila som si prsty na ľavej ruke. Zaťala som zuby od bolesti, ale nejaký zvuk unikol cez moje pery. Uistilo ma o tom vlčie zavrčanie.
Obaja vlci sa pozreli mojim smerom a zdalo sa, že Wes si uvedomil, po prvýkrát, že som nebola v najlepšej kondícii. Leo nasrdene vydýchol, znel spokojne.
„Je zranená,“ počula som ho povedať.
Wes sa pozrel dole na Lea, ktorý bol pritisnutý k asfaltu.
„Potrebuje ťa. Myslím, že to budeme musieť nechať na inokedy,“ povedal Leo.
Wes neochotne spustil laby z Leovej hrude a ustúpil. „Toto nie je koniec.“
Leo sa uprene díval na mňa, keď ustupoval. „Ak bude trvať na živote v našom svete, nebudem mať na výber, len sa s ňou porátať. S vami obomi.“
„Takže tí táborníci boli tvojou prácou.“
„Áno. A Liliana zase jej.“
„Mal by si to brať ako urovnané.“
„V tomto kole áno. Ale nie, ak bude pokračovať. Alebo to, čo si. Nemôžem dopustiť, aby sa to stalo.“
„To je to, o čom to je? Čo som?“ spýtal sa Wes.
„Si lenivý a nesústredený, to je to, čo si. Schopný usadiť sa. Ani jeden z vás si nezaslúži silu vo vašej krvi.“
„Čo myslíš tým v našej krvi?“
Leo neodpovedal. Vrhol posledný, túžobný pohľad mojim smerom a potom sa otočil a vyrazil medzi stromy.
Wes sa za ním pozeral, kým nezmizol a potom sa vybral ku mne. Ucúvla som a teraz som sa opierala o svoje auto, aby som sa udržala na nohách.
„Tara?“ povedal, jeho oči sa presúvali z mojej tváre na krvavý neporiadok, ktorý tvoril moju ruku.
Vedomie, že Wes bol v bezpečí, robilo odolávanie tej bolesti ešte ťažším. Čierne bodky tancovali v mojom zornom poli, tentoraz boli bližšie. Moja ľavá ruka ťažko klesla a kolena sa začali triasť. Zúfalo som si chcela sadnúť. „Áno?“ podarilo sa mi povedať.
Wes neodpovedal. Ustúpil niekoľko krokov a potom sa vzduch okolo nás začal triasť a ja som proti tomu zažmurkala, bolo to cítiť ako vánok. Moje rozmazané videnie mi nič neprezradilo, len mi ukazovalo prázdne miesto v priestore a cítila som, ako som začala prepadať panike, keď som si uvedomila, že bol Wes preč. Zažmurkala som cez slzy, ktoré ma pálili v očiach. Keď som sa znovu sústredila, Wes stál predo mnou – opäť ako človek. Zdalo sa, že zvyšok mojich síl opustil moje telo, moje kolená to vzdali. Wes natiahol ruku a chytil ma pevne okolo pásu, udržiavajúc ma vo vzpriamenej polohe. Druhou rukou schmatol moje zranené rameno a pridržal si ho bližšie.
„Čo, do šľaka? Si pohryzená. Prečo si niečo nepovedala? Myslel som si , že to bol len škrabanec, ako predtým.“
„Ehm, som pohryzená. Hovorím niečo,“ povedala som, takmer zašepkala.
Pozrel sa na mňa a pustil moju ruku. Bezvládne padla späť k môjmu boku. „Daj mi kľúče,“ požiadal.
„Sú v zapaľovaní,“ zamrmlala som. Cítila som teplo, ako stúpa po hrudi a po chrbte. Keď narazilo do môjho srdca, cítila som, ako začalo biť rýchlejšie. Zalapala som po dychu. „Páli... to,“ podarilo sa mi dostať von. Prudko som zavrela oči.
Wes zaklial. Nestrácal viac času, zodvihol ma a odniesol okolo auta k sedadlu spolujazdca. Niektorá časť môjho mozgu si všimla, že nemal na sebe košeľu a v delíriu som si vychutnávala, keď som jeho kožu cítila proti svojej. Hladká pokožka na jeho hrudi bola v ostrom kontraste ku kožuchu, ktorý mal na seba pred chvíľou. Pritisla som dlane proti jeho koži, až kým so necítila, že som sa od neho vzďaľovala.
Položil ma na sedadlo a pripútal ma. Potom obišiel okolo a skĺzol na sedadlo vodiča. Vytúroval motor vozidla. Počula som, ako zamrmlal niečo, čo znelo ako „sračka“ a potom sme svišťali po ceste.
Bolesť sa zhoršovala, keď Wes šoféroval. Každý malý výmoľ a hrča boli ako ďalšie bodnutie. Chcela som kričať, ale keď som sa o to snažila, vyšlo zo mňa sotva zašepkanie, tak som to vzdala. Dívala som sa na scénu pred sebou kalnými očami. Nejasne som premýšľala o tom, kam ideme, ale bolesť bola taká zlá, že ma to ani nezaujímalo. Všetko, o čom som dokázala premáľať, bolo ako to zastaviť. Wes zašiel až pred Jackov dom v oblaku prachu a kamienkov. Vyskočil von a preletel na moju stranu. Niekde medzi autom a prednými dverami som omdlela.




9 komentářů: