pondělí 19. května 2014

Špinavá krev - 13. Kapitola



Nasledovala som Fee späť do dverí a v momente, keď sa otvorili, môj varovný systém sa nakopol na plné obrátky, matné chvenie drsných bodiek husej kože sa zintenzívnilo tak rýchlo, že som sa cítila, akoby po mne lozili mravce. Inštinktívne som hľadala zdroje. Moje oči pristáli na niečom neočakávanom.

Na kraji dvora, cez holé konáre stromov, ktoré lemovali zožltnutý trávnik, bolo vidiel plápolať oheň. Jeho žlté a oranžové plamene sa vinuli do výšky niekoľkých metrov do vzduchu a vetvy praskali a poskakovali, posielajúc iskry a popol. Pol tucta ľudí obkolesovalo ohnisko a medzi nimi stálo aspoň toľko isto vlkolakov, všetci vo vlčej forme. Zaváhala som.
„Tara, sú to priatelia,“ povedala Fee jemne.
Pozrela som sa dole a zistila som, že Fee trpezlivo čakala pod schodmi.
„Dobre,“ povedala som s najväčšou istotou, akú som dokázala cítiť. Mechanicky som prešla cez malú verandu a zrovnala krok s Fee. Ako sme sa blížili ku stromom, moja úzkosť sa zdvojnásobila. Moje srdce hlasno búšilo, zvonilo mi v ušiach a v reakcii na nejakú inštinktívnu ochrannú časť môjho mozgu ma svrbeli prsty, ako chceli zovrieť zbraň. Najskôr som to ignorovala, ale potom sme prešli k malej čistinke a skupina si nás všimla. Každý pár očí – ľudský alebo iný – sa otočil, aby sa na mňa uprel. Cítila som, ako plytko dýcham, začínajúc hyperventilovať. Chĺpky na zadnej časti krku sa vzpriamili.
Potom sa od skupiny odtrhla známa postava a vykročila smerom ku mne.
Wes sklonil hlavu a tichým hlasom mi pošepol do ucha: „Vedieš si skvele.“ Vzal ma za ruku a postavil sa vedľa mňa, vedúc ma ku skupinke na druhej strane ohniska, nechávajúc mi dostatočný priestor na dýchanie.
Keď sme sa zastavili, stála som medzi Fee a Wesom. Nepozrela som sa, aby som sa uistila, či nás všetci nasledovali, ale som sa pozerala do ohňa a snažila sa udržať svoj výraz prázdny, alebo aspoň bez nejakého jasného výrazu, ktorý hovoril „veľká časť zo mňa vás chce teraz zabiť“.
„Vyzerá to tak, že sme tu takmer všetci, takže môžeme začať.“
Nasledovala som zvuk Jackovho hlasu a dvakrát sa nadýchla. Jeho hlas znel rovnako ako vždy: statne a prekvitajúco. Ale teraz vychádzal z tela veľkého, hnedého vlka. Z najväčšieho vlka, akého som kedy videla, dosť možno ten najväčší tu. Jeho srsť sa prečesávala v jemnom vánku a ja som premýšľala, či jeho veľkosť nepochádzala z tej hustej srsti. Vedela som, že otvorene zízam, ale nezáležalo mi na tom. Bol nádherný a krása sa naňho pozerať. Dokonca aj keď len tak stál, bol v ňom istý pôvab, ktorý by nebolo možné dosiahnuť v ľudskej podobe. Najmä v Jackovej ľudskej podobe. A svojim spôsobom to bolo po prvýkrát, keď som videla vlka zblízka, myslím takto. S Lilianou som nemala práve čas postávať a obdivovať ju. Takže som fascinovane sledovala, ako sa Jack-vlk presunul na labách – ktoré boli pravdepodobne dvakrát také veľké ako moje nohy – a strelil ostrý pohľad na tých, ktorí ešte neskončili svoj tichý rozhovor.
„Po prvé, bude nasledovať poriadne predstavenie nášho hosťa,“ povedal, keď sa skupinka upokojila. „Všetci, toto je Tara Godfreyová, Lovkyňa. Tara, toto je naša skupina. Títo všetci súhlasili, že tu dnes môžeš byť prítomná, tak sa len pozeraj a počúvaj. Ak máš nejaké otázky o tom, čo počuješ, som si istý, že niektorí z nich ti na ne radi odpovedajú. Všetci sme radi, že si tu.“
Cítila som, ako ma zase všetci pozorujú, tak som len prikývla a udržiavala svoj pohľad na Jackovi. Tentoraz sa mi podarilo ostať v relatívnom pokoji, aj keď stál Wes stále vedľa mňa.
„Dobre. Aktualizácie,“ povedal Jack, presúvajúc sa na labách, aby sa pozrel na niekoho cez oheň. „Derek, ako to išlo s klanom v Outer Banks?“
Vytiahnutý vlk, so srsťou farby blata a očami, ktoré jej presne zodpovedali, sa ozval. Jeho hlas bol chrapľavý a znel ako mladý, blízko môjho veku, ale nebolo možné určiť to vo vlčej podobe. „Nič extra, Jack. Nedávno mali problém s nováčikmi Lovcov.“ Jeho oči sa upreli na mňa a potom späť na Jacka. „Lovci ich bezdôvodne napadli a podarilo sa im niekoľkých zložiť, medzi nimi aj alfovho pubertálneho syna. Emócie sú poriadne silné a nečudoval by som sa, keby sa pomstili. Nie je tam veľa nádeje na diplomaciu, aspoň nie teraz.“
„Do šľaka. Identifikoval si tých Lovcov?“ spýtal sa Jack.
„Nie. Z toho, čo dokázali zistiť, to boli čerství absolventi. Hľadači slávi, civilní strážcovia. Vieš, ako to chodí.“ Derekove oči znovu prešli na mňa.
„Dobre,“ povedal Jack. „Napíšem list pre teba, aby si ho doručil Gabeovi, ich alfovi. Pripravený na ďalší výlet?“
„Iste.“ Derek sklonil hlavu a nahrbil sa, čo vyzeralo ako divné pokrčenie ramien.
Jack zo seba vydal hlboký vzduch, niečo medzi povzdychom a zavrčaním, potom sa jeho oči presunuli kúsok nižšie v rade. „Cord? Čo máš ty?“
Vedľa Dereka vykročila vpred blond dievčina. Jej vlasy boli dokonale hladké, dlhú ofinu mala sčesanú do strany, ktorá jej skrývala časť tváre a mala na sebe čierne legíny a čierne topánky. Myslela som si, že vyzerá tajomne a nádherne – pokiaľ neprehovorila. „Jonas stále von posiela nováčikov, ktorí nemajú nič iné len zapálenosť a bludy o velikášstve.“ Jej hlas vôbec nebol ako jej vzhľad. Bol hlboký a uštipačný a vystihovala ním len to podstatné.
Kým hovorila, jej oči sa presunuli na mňa, rovnako ako predtým Derekove, ale posolstvo v nich bolo oveľa krehkejšie. Presunula som sa a odvrátila pohľad s nezameniteľným pocitom, že som bola premeriavaná.
„Koľko?“ spýtal sa Jack.
Cord stočila svoju pozornosť späť k nemu. „Teraz traja. Ďalšia skupina nezmaturuje až do júna a potom ich pravdepodobne budeme mať dvanásť.“
„Kam mali namierené?“
„Do hôr. V blízkosti Shenandoah. Táboria, aby ostali v dosahu. Majú v sebe tú nafúkanú sebadôveru. Ale bude ich ľahké znovu nájsť, ver mi.“ Pretočila očami.
„Mali by sme ich sledovať a uistiť sa, že nespôsobia žiadne škody. Kelseyho svorka je na druhej strane tých hôr a len nedávno sa rozhodli, že sa k nám pridajú. Nechcem, aby to niečo pobabralo,“ povedal Jack.
„Žiadny problém,“ povedala. A ja som vedela, len z pohľadu na ňu, že naozaj žiadne nebudú.
„Vezmi so sebou Milesa,“ dodal Jack.
Cordin výraz stvrdol, ale prikývla. „Fajn.“
Jack pokračoval dole v rade, oslovujúc Baileyho, menšieho vlkolaka farby vanilkovej zmrzliny. Jack ho požiadal o aktualizáciu o niekom menom Xavier, ale Bailey povedal, že neurobil žiadny pokrok, nech to malo znamenať čokoľvek. Znel naozaj mlado, mladšie ako ja, keď hovoril.
Jack sa znovu presunul, tentoraz na Lovkyňu menom Jill, ktorá informovala o nejakom kuse zeme, na ktorý bola poslaná, aby ho skontrolovala. Väčšina z toho mi priamo vyfučala z hlavy, ale z toho, čo som dokázala zhromaždiť, boli tieto úlohy ako kúsky skladačky, na ktoré Jack dohliadal, boli časťami väčšieho obrazu – a to, čo ma dostalo, bolo to, že nad všetko očividné, je to mierový obraz. To ma zaujalo. Títo ľudia nechodili okolo, aby sa navzájom zabíjali. Našli spôsob, ako brániť seba aj ostatných bez násilia. Bolo to niečo, čo stálo za zváženie.
„To zhŕňa všetky pokroky v našej práci, ktoré máme v tejto chvíli,“ povedal Jack, keď Jill dohovorila. „Viem, že to nie je veľa železa do ohňa, nie tak, ako by sme chceli, ale musíme byť trpezliví. Snažíme sa zvrátiť stovky rokov určitého spôsobu myslenia.“ Odmlčal sa a potom ráznym hlasom dodal: „Nový obchod. Miles, čo máš?“
Miles, muž, ktorého som stretla v kuchyni, si odkašlal: „Sledovali sme Lilianu posledných štyridsaťosem hodín do motelu mimo Warrenton. Predavač si ju pamätal a povedal, že prišla s chalanom, ktoré nedokázal opísať. Pravdepodobne bol príliš zaneprázdnený jej pozorovaním, aby si ho všimol. Zostali tam na noc a hovoril, že odišla sama ďalšie ráno. To by bolo rovnaký deň, ako keď ti volala.“ Kývol na Wesa a v črevách som zacítila skľúčenosť.
„Nejaké stopy o tom, kam v ten deň išla? Alebo o tom chalanovi z motela?“ spýtala sa Jack.
„Ešte nie. Stále na tom pracujeme,“ povedal Miles.
Jack zavrtel hlavou. „Musím, musíš ísť s Cord v prípade, že sa niektorý z tých študentíkov nechá uniesť.“ Vrhol pohľad na Cord. „Žiadne zabíjanie.“
Prevrátila očami.
„Fee sa môže pozrieť na situáciu s Lilianou, keď budeš preč. Vera pomôže, takže to bude jednoduchšie, než cez naše obvyklé cesty,“ povedal Jack a otočil sa k žene priamo po jeho ľavici.
Bola vysoká a chudá ako prútik a hoci mala na sebe nohavicový kostým a nízke podpätky, bol v nej akýsi kráľovský pôvab, takže som to nebrala do úvahy. Pozerala som sa jej cestou odkedy sa stretnutie začalo, neistá, čo niekto ako ona robil tu, pred ohniskom s kopou vlkolakov.
„Samozrejme,“ odpovedala. Jej hlas bol rovnako uhladený a veľkolepý ako ona sama.
Jack prikývol a potom sa obrátil ku zvyšku skupiny. „Dobre, posledný bod nášho jednania je situácia s Tarou.“
Pri zvuku môjho mena na mňa všetci pozreli. Žena, Vera, sa stretla s mojím pohľadom. (Pravdepodobne som na ňu stále zízala bez toho, aby som si to uvedomila.) Jej pohľad bol ostrý a prenikavý a cítila som, akoby na niečo čakala. Odvrátila som sa a pozrela späť do ohňa.
Prečo hovorili o mne? Ach bože, je to tu. Budú ma súdiť za zabitie Liliany. Možno dokonca potrestajú. Toľko k porote tvorenej mojimi rovesníkmi. Napla som ramená a pripravila sa. Prsty na mojich bokoch sebou trhli, pripravené schmatnúť moje zbrane. Nemala som v úmysle vzdávať sa.
„Všetci vieme o táborníkoch, ktorí boli zavraždení. Bolo to v novinách. Čo neviete, je, že na tom mieste bola ponechaná správa. Wes, nechaj kolovať tú fotku, dobre?“
Wes siahol do vrecka na bunde a vytiahol fotku, ktorú mi predtým ukázal, s krvavým nápisom. Podal ju okolo mňa Fee. Ledva na ňu pozrela a posunula ju ďalej. Tak veľmi, ako ma ten obrázok znechucoval, v tomto momente sa mi uľavilo, že ho vidím. Pre toto ma sem Jack priviedol. Nie preto, že som zabila jedného z nich. Pomaly som vydýchla a prinútila som svoje ruky voľne visieť pri bokoch.
„Tie slová sú napísané krvou obete na strane ich stanu,“ vysvetlil Jack. Ľudia sa uistili, že vlkolaci, ktorí stáli vedľa nich, mohli dostatočne vidieť fotku predtým, než ju posunuli ďalej. „Wes sa tam dostal ako prvý, zatiaľ čo bol vonku kvôli niečomu inému. Urobil tú fotku predtým, než zlikvidoval dôkazy. Musíme zistiť, čo to znamená a kto to bol. Tara možno nie je oficiálnym členom našej skupiny, ale je stále jedna z nás a bola do tohto všetkého vhodená bez akéhokoľvek varovania. Potrebuje našu pomoc, takže musíme prísť na to, čo bude ďalej.“
„Toto by mohlo zabrať nejaký čas,“ povedal Miles, keď bol na rade, aby preskúmal fotku. „Museli sa zmeniť, aby to mohli napísať. Sú trpezliví.“ Študoval to ako vzorku pod mikroskopom a ja som premýšľala, ako môže tak ľahko ignorovať tú krv.
„Sú chorí, takí sú,“ povedala Cord so zjavným odporom.
„Ako to, že poznajú Taru? Prečo ju chcú vystrašiť?“ spýtal sa Bailey.
„Nevieme. Tara nemá žiadnych nepriateľov,“ povedal Jack.
„Každý má nepriateľov,“ zamrmlala Cord.
„Poznala ich,“ povedal Wes. „To dievča bolo zamestnankyňou v obchode jej mamy. Mali by sme predpokladať, že si vybral svoju obeť kvôli spojeniu s Tarou.“
Okolo sa začalo ozývať mrmlanie a Jack to umlčal svojim dunivým hlasom. „Tara neviem nič o tom, čím je alebo ako náš svet funguje, čo znamená, že naša skupina má väčšie šance zistiť, kto je za to zodpovedný, keďže vieme to, čo vieme. Takže tu je to, čo musím urobiť – sledovanie. Využiť svoje kontakty. Zistite, kto v poslednom čase prišiel do tejto oblasti. Hlavne z vlkolakov, ale nie výhradne. Mohlo by to byť krytie. Všetko je možné, pokiaľ nezistíme viac.“ Ozvalo sa trochu viac šepkania, potom Jack dokončil: „Dobre, myslím, že to je na dnes všetko. Zídeme sa opäť za týždeň, rovnaký čas, aby sme spolu zdieľali to, čo sme zistili.“
„Jack,“ prerušil ho Wes. Každý zastavil a čakal. Takisto ako ja. To bolo po prvýkrát, čo prehovoril počas celého stretnutia. Odmlčal sa, akoby zvažoval svoje slová. Zachytila som, ako sa na neho Vera pozrela. Ich oči sa stretli a ona prikývla. „Myslím, že by bolo múdre, aby sme rozšírili rozsah naši hliadok, aby zahŕňali aj pravidelné stráženie okolo Tarinho domu dovtedy, kým sa to všetko vyrieši.“
Jack prikývol. „Súhlasím. Dobrý nápad, Wes.“
„Tiež si myslím, že by bolo dobré, aby sme ju pozorne sledovali osobne, za každých okolností. Ten, kto to urobil, po nej pôjde znovu, nebude očakávať jedného z nás. Budeme mať výhodu a budem schopný ho zaradiť, keď niekto z nás uvidí jeho tvár.“
„S tým tiež súhlasím. Ale je to dosť čas požierajúca práca. Naozaj nemám ľudí na to, aby-“
„Ja to urobím,“ povedal Wes.
Rozšírilo sa vo mne vzrušenie. Chcela som sa na neho pozrieť, aby som videla výraz v jeho tvári, ale nemohla som. Keby som to urobila, moje vlastné emócie by presvitali a ja som mala stále pocit, že sa na mňa všetci pozerajú. Namiesto toho som udržiavala svoj výraz prázdny tak veľmi, ako som mohla a len som sa pozerala do ohňa. Takže Wes by bol so mnou celý deň, každý deň? Logická strana vo mne vedela, že je to výhradne pre moje bezpečie, ale nemohla som zastaviť divoké chvenie, ktoré sa zrodilo v mojom žalúdku. 
Z nejakého dôvodu Jack vôbec nevyzeral prekvapene Wesovou ponukou. „Tak dobre. Vyškrtnem ťa z plánu hliadok tak veľmi, ako len môžem. Vytvorím zoznam a ten ti dám, takže budeš vedieť, komu volať o posily.“
Wes prikývol a Jack ukončil stretnutie. Wes a Fee zostali v mojej blízkosti, keď každý zamieril svojim vlastným smerom. Väčšina vlkolakov opustila kruh, zakrádajúc sa hlbšie do lesa v skupinkách po dvoch a troch. Lovci sa obrátili k domu.
„Kam idú?“ spýtala som sa, ukazujúc na vlkov.
„Domov,“ povedal Wes.
„Cez les?“
„Je to menej nápadné, ako parkovanie asi päťdesiatich áut na Jackovom dvore. Tak bežia,“ vysvetlil.
„Čo si o tom myslíš?“ spýtala sa Fee s úsmevom.
„Bolo to... ehm... zaujímavé,“ povedala som nakoniec.
Fee sa na mňa usmiala širšie. „Áno, to je dobré slovo pre našu skupinu. Máš nejaké otázky o niečom z toho?“
„Mám otázky o všetkom,“ priznala som. „Naozaj som nepochopila, čo sa deje, ale z toho mála, čo viem, myslím, že to, čo robíte, je úžasné.“
Fee sa rozžiarili oči a Wesova ruka sa mi pritlačila na chrbát, odrazu ma vedúc preč.
„Budem vnútri,“ zvolala Fee, zjavne zmätená, ale nechcela zasahovať.
Podarilo sa mi zamávať jej a potom som sa musela otočiť, aby som nezakopla o lístie a suché konáre. Wes ma viedol späť na dvor zo strany domu.
„Čo robíš?“ spýtala som sa, vytrhnúc svoj lakeť z jeho zovretia a ustupujúc o krok späť.
„Zachraňujem ťa.“
„Pred čím? Nie je tu žiadne nebezpečenstvo.“
„Pred tebou samotnou. Videl som ten výraz v tvojich očiach, keď si hovorila s Fee.“
„Aký výraz v mojich očiach?“
„Ten pohľad, že si chcela počuť viac, dokonca sa možno nejako zapojiť. Ale to sa nestane. Táto cesta je viac nebezpečná než ako to vyzerá pred veľkým ohňom. Nie je to pre teba.“
Založila som si ruky. „Len sa ma snažíš vydesiť. Okrem toho to nezáleží na tebe.“
Jeho oči sa rozšírili a jeho hlas zosilnel. „Vydesiť ťa? To myslíš vážne? Keď už nič iné, nevydesil som ťa dostatočne. Buď som to príliš zabalil v cukre, alebo som nebol dostatočne úprimný. Snažím sa ťa ochrániť, udržať ťa odtiaľto. Ale očividne si príliš tvrdohlavá, aby si za to bola vďačná.“
„Očividne,“ súhlasila som skrz zaťaté zuby.
Jeho pohľad bol viac nabrúsený a vyceril na mňa zuby. Videla som, ako sto v ňom vrie a práve teraz mi to bolo jedno. Tiež som bola naštvaná a nechystala som sa len tak sadnúť si a byť ticho len preto, že sa dobre bozkával. Dobre, že sa skvele bozkával.
„Dobre,“ povedal. „Tak tu je pravda. Väčšinu nášho času trávime robením dvoch vecí: celé hodiny sedíme, vyčkávame vlkolaka alebo Lovca, takže môžeme zistiť, ako ich najlepšie zabiť alebo ich skutočne zabíjame. Je to vojna, proste a jednoducho. Taká, ktorá sa zhoršila tým, čo si urobila Liliane.“
Zbledla som. Cítila som svoje rozčúlenie ako oheň, od ktorého sme práve teraz odišli. „Čo som urobila? Ona ma napadla,“ vykríkla som, nechajúc svoj hlas znieť hlasnejšie, aby som prerušila ten jeho.
Ruky si založil na hrudi, očividne spokojný, že sa ku mne dostal. „To nič nemení na tom, že musíme napraviť škodu.“
„Pozri, viem, že si naštvaný. Zabila som tvoju malú priateľku, pani, alebo čím bola. Ale ja som nezačala. Takže bez ohľadu na náhradu škody, nezavinila som to ja, ale ona. Ktokoľvek bol s ňou v moteli, je pravdepodobne aj ten, kto po mne ide.“
Wesove oči sa rozšírili skutočným prekvapením, ktoré na okamih prerušilo jeho hnev. „Liliana nebola... neboli sme spolu.“
„Ale povedal si-.“
„Povedal som, že sme na niečom pracovali... kvôli Sporu?“ Odmlčal sa, akoby čakal, kým mi to konečne dôjde.
„Aha.“ Cítila som sa hlúpo kvôli tomu, že som neprišla na toto spojenie predtým, ale teraz som bola rozzúrená a nechystala som sa ho nechať vyhrať. „No, ako som to mala vedieť? Nie je to tak, že by si mi to vysvetlil. Rovnako ako všetko ostatné, čo si mi povedal predtým, prezradil si mi pri tom len polovicu.“ Ruky som si založila na hrudi.
Jeho oči sa zúžili, a keď prehovoril, jeho hlas bol hlbší. Nebezpečne hlboký. Videla som, že som ho dostala. „O čom to hovoríš?“
„O všetkom,“ povedala som so švihnutím ruky. „Napríklad pre začiatok ten fakt, že Sebastian St. John bol tvoj otec.“
„Och.“ Jeho výraz sa vyjasnil a vlastne vyzeral, akoby sa mu uľavilo.
„Och? To je všetko, čo mi na to povieš?“
„Len som myslel...“ Rukou si prehrabol vlasy a vydýchol. „Pozri sa, povedal som ti, čo si potrebovala vedieť, aby si ostala v bezpečí. Existujú veci, ktoré o Spore nevieš. Chápem, že si k tomu priťahovaná. Naša skupina, tá myšlienka v nej; pravdepodobne to vyzerá vzrušujúco a ušľachtilo. Ale je to tiež nebezpečné a krvavé a násilné. Ľudia nechcú vždy počúvať naše dôvody a niektorí z nich sa ani nechcú rozprávať. Zistia, akú správu nesieš a zaútočia na teba dvakrát tak tvrdo. To nie je ani vzrušujúce a ani ušľachtilé a nie je to niečo, do čoho by si mohla skočiť bez žiadnych skúseností.“
„To chápem. Ale nemôžeš ma stále od toho všetkého odháňať. Zrejme som súčasťou tohto sveta. A musím poznať samú seba a ako do tohto všetkého zapadám. A to nemôžem, ak jediná osoba, ktorá mi sľúbila, že mi pomôže, má predo mnou tajnosti alebo mi vždy rozkazuje.“
„Dobre. Nebudem ti rozkazovať, ale budem trvať na tom, aspoň nateraz, že sa budeš chrániť a budeš sa snažiť ostať mimo nebezpečenstvo. Čo znamená, že sa budeš držať na okraji našej skupiny.“
„Čokoľvek chceš,“ zamrmlala som, nedbajúc na jeho priania. Nebolo to tak, že by som sa rozhodla pripojiť, alebo tak niečo, ale prekážalo mi, že som to nemohla urobiť.
„A keďže sa nevieš ochrániť sama, budem ťa strážiť tak, ako sme sa dohodli na stretnutí.“ Jeho oči sa rozhoreli, vyzývali ma, aby som sa s ním hádala.
Zrazu sa mi predstava, že so mnou bude každú hodinu dňa, nezdala až taká skvelá. Zvlášť, keď sa chystal po celú dobu správať ako moja matka, prednášajúc mi a hovoriť mi, čo môžem a čo nemôžem robiť. „S Lilianou som si viedla celkom dobre.“
„A čo bude nabudúce. Kovové potrubie bude tvojou zbraňou?“
Jeho tón bol výsmešný a chcel, aby som sa cítila ako idiot, ale bola som príliš nahnevaná, aby som to nechala prejsť dovnútra. Dokázala som to zvládnuť. Pravdepodobne.
„Nabudúce budem pripravená,“ odsekla som. „Mám zbrane. Pozri.“ V rýchlom pohybe som siahla za seba a vytiahla zlomené rukoväte z vrecka, zovrúc ich v dlaniach, zaujmúc niečo, čo som dúfala, že vyzerá ako bojový postoj.
Wesove oči sa rozšíri prekvapením. Z toho som mala určité uspokojenie. Potom sa jeho oči zúžili, keď sa zblízka pozrel na moje provizórne zbrane. „Kde si to, do šľaka, vzala?“
„Vyrobila som ich.“
„Z čoho?“ Stále sa pozeral na rozštiepené konce a snažil sa prísť na to, čo to bolo predtým.
Zaváhala som, už ľutujúc, že som mu ich ukázala. Konečne, povzdychla som si. „Zo zvona.“
Wes si zahryzol do pery.
Pozrela som sa na neho. „No, musela som sa nejako chrániť,“ zasyčala som sa. „Hlavne ten prvý deň. Nemala som potuchy, kam ma berieš, alebo ako na mňa Jack a Fee zareagujú.“ Vedela som, že som znelo nesúvislo, ale aj napriek tomu som pokračovala, dúfajúc, že môj hlas zabije smiech, ktorý sa Wesovi tvoril v očiach. Keď som skončila, kusy dreva som strčila späť do vreciek, aby som ich skryla z jeho zorného poľa.
Wes sa zasmial a vyzeral, akoby sa snažil zadržiavať niečo hlasnejšie. Podarilo sa mu zotrvávať ticho, pravdepodobne kvôli vražednému výrazu v mojej tvári. „Dobre, tak mi to vysvetli,“ povedal trochu bez dychu. „Skutočne si toto so sebou nosila od minulého týždňa?“
„Každý deň.“
„Páni. To je vlastne celkom pôsobivé, svojim vlastným, podivným, nechutným spôsobom.“
„To je fuk. Len sa smej. Ale dokážem sa ochrániť.“
Wesova tvár očervenela z toho, ako zadržiaval dych. Napokon z neho vybublal spolu s hlasným smiechom, pri ktorom sa búchal do kolien. Pozerala som sa na neho o sekundu dlhšie – premýšľajúc, či nie je správna chvíľa, aby som vyskúšala odolnosť tej drevenej rúčky – a potom som sa prudko otočila na päte a odkráčala som.




12 komentářů:

  1. Díky, hezký překlad, jen hľadači slávi? . ve slovenské gramatice si nejsem moc jistá, ale čekala bych spíš slávy :-)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Vďaka za upozornenie, opravím to. :)
      Lili

      Vymazat
  2. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem veľmi pekne :)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc, ten závěr byl dokonalý! Nemůžu se dočkat pokračování...:D

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  7. Dík, moc se těším za pokračování :-)

    OdpovědětVymazat