neděle 18. května 2014

Špinavá krev - 12. Kapitola



Jackov dom tentoraz vyzeral menej opustene, hlavne preto, že lesklý, čierny Lexus parkoval pred domom. Od elegantnej farby sa odrážalo slnečné svetlo a ostro kontrastovalo s tým, čo vyzeralo ako hnedý, kožený interiér. Všimla som si, že od motora praskalo, ako bol stále teplý. Pozerala som sa naň v podstate rovnakým spôsobom, ako som sa pozerala na Wesove auto.

„Čie je to auto?“ spýtala som sa.
„Milesove. Je to priateľ.“
„A vlkolak?“
„Nie, je to Lovec.“
Wes ma viedol k dverám a ja som čakala, kým zaklopal. Fee otvorila dvere. Než stačila prehovoriť, moja koža začala vibrovať a chvieť sa a ja som sa to snažila nevnímať najlepšie, ako som vedela, aby som na ňu mohla kývnuť.
Bezprostredne sa začala usmievať, keď si všimla Wesa a vtiahla ho do objatia predtým, než ustúpila, aby nás nechala vstúpiť.
„Tara, som taká rada, že si sa rozhodla k nám dnes pridať,“ povedala mi, stískajúc mi ruku. „Jack je na čistinke, už začal s prípravou ohňa spolu s Milesom. Dnes tu bude takmer celá skupina.“ Zdalo sa, že je nadšená tou vyhliadkou. Medzitým som sa divila, koľko vlkolakov presne tvorilo tú „celú skupinu“.
„Pôjdem mu pomôcť,“ povedal Wes, už mieriac k zadným dverám skôr, než som stihla niečo namietať.
„Poď ďalej, Tara,“ povedala Fee, vedúc ma cestou k dverám naproti obývačky.
Nasledovala som ju a ocitla sa v priestornej, jasne osvetlenej kuchyni, ktorá opäť ostro kontrastovala s vonkajškom domu. Biele mramorové dosky jasne žiarili proti svetlu a prerezávali priestor v troch smeroch doplnené nerezovými spotrebičmi, ktoré sa leskli ako nové. V strede bola mramorová doska s tromi barovými stoličkami. Fee sa zastavila pri tom ostrovčeku a začala miešať obsah misky.
Vykročila som a sadla si na jednu zo stoličiek, zatiaľ čo som ju pozorovala. „Čo robíš?“ spýtala som sa, neistá, či to chcem naozaj vedieť, ale snažila som sa nadviazať rozhovor. Teda, kto vie, čo servírovali na vlkolačíchpárty.
„Brownies,“ odpovedala. „Počuj, Tara, som naozaj rada, že si sa dnes rozhodla prísť. Jack tvrdil, že vedel, že prídeš, ale ja som si nebola až taká istá. A Wes, no, ten si nemyslel, že by si mala. Ale som rada, že si tu.“
„Wes a ja nesúhlasíme v mnohých veciach,“ povedala som.
Fee mi venovala vševediaci pohľad.
„Dobré. Už si mala možnosť prečítať si Draven?“
„Trochu. Väčšinou veci o boji. História je dosť ťažká,“ priznala som.
„To je,“ súhlasila. „Ale možno ti to pomôže pochopiť trošku viac, čo robíme spolu so Sporom.“
„Z toho, čo som pochopila, je to úplne opačný spôsob súčasného myslenia, na oboch frontoch,“ povedala som.
Prikývla. „Je to tak. Čo je dôvod, prečo musíme pracovať tak tvrdo, aby nás ľudia počúvali.“
„Ako to funguje?“
„No, podľa toho, čo sa bude diať dnes, je míting asi pravdepodobne najlepší spôsobom, ako to opísať. Ostatní meniči, s ktorými sme sa spojili, prídu a podajú správu o akejkoľvek úlohe, na ktorej pracujú. Všetky problémy budú prehodnotené a budú rozdané nové úlohy.“
„Úlohy?“
„Pre podporu našej veci.“
„Aké napríklad budú?“
Prestala miešať a zažmurkala na mňa. „Wes ti toho veľa nepovedal, však?“
Premýšľala som o tom, či jej poviem to, čo viem, ale držala som sa späť, chcela som vedieť, ako sa jej verzia bude zhodovať s tým, čo mi povedal Wes. Pokrútila som hlavou a ona pokračovala.
„Poviem ti skrátenú verziu, keďže to je asi tak všetko, na čo máme teraz čas.“ Vrátila sa k miešaniu, zatiaľ čo hovorila. „Spor je zložený zo skupiny dobrovoľníkov, zmesi vlkolakov a Lovcov, ktorí spoločne pracujú na dosiahnutí spoločného cieľa. Boli tu dlhé roky, väčšinou v podzemí, aby zabránili násiliu zo strany opozície a kvôli tomu bol pokrok veľmi pomalý. Držíme náš kruh pevne a sme veľmi selektívni, čo sa týka novo prichádzajúcich, hlavne kvôli bezpečnosti, takže by si sa mala cítiť poctená, že si bola pozvaná, aby si sa stala toho súčasťou.“
„Takže aký je ten spoločný cieľ?“
„Spojiť Lovcov a vlkolakov v mieri.“
„Čo je na tom také ťažké?“
„Naše rasy boli vždy nepriateľmi, po dlhšiu dobu, než si ktokoľvek pamätá. Nie je ľahké vyvolať dôveru po toľkých storočiach vojny. Navrch toho, opozícia je veľká a hlučná a rýchlo vykoreňuje naše posolstvo. Takže bolo ťažké meniť myslenie ľudí na oboch stranách. Naša skupina sa v priebehu rokov zmenšila, ale dúfame, že sa to čoskoro zmení.“ Náhle sa zarazila a zahryzla si do pery, čo vyvolalo dojem, že mi povedala príliš veľa.
„Prečo sa skupina zmenšovala?“ spýtala som sa, premýšľajúc o tom, ako sa na mňa teraz pozerala.
Jej výraz bol odľahčený a vyzeralo, akoby sa jej skoro uľavilo pri mojej otázke. „Myslím, že sme sa nikdy skutočne nespamätali po tom prvom útoku. Časy boli odlišné, keď sme sa s Jackom stretli. Boli to časy otvorenosti, pre obe rasy. Zapojili sme sa do skupiny, ktorá si myslela, že bola šanca na mier a my sme tú možnosť nasledovali. Kampaň sa šírila okolo, hovorilo sa o tom, dúfalo sa, že to prinúti ostatných uvedomiť si výhody toho, že sa spojíme. Náš druh bol tak úzkoprsí a premýšľali o dvoch rasách stále rovnako tak dlho, že bolo veľmi ťažké presvedčiť ľudí, že by sa to mohlo zmeniť, že by sa to mohlo zlepšiť.“
„Na chvíľu to vyzeralo, že by to mohlo byť možné. Naše počty rástli, zdalo sa, že nás chcú naozaj vypočuť. Potom sa rozšírili reči o sobášoch.“
„Sobášoch?“
Venovala mi ironický úsmev. „Nikdy predtým si nevidela politický škandál takýchto rozmerov, ver mi. Najskôr to bolo premenlivé, ale nakoniec to prinútilo ľudí počúvať nás ešte viac a začali premýšľať. Rada bola vytvorená a znovu hovorila o zmluvách. Potom prišli deti a všetko sa zmenilo. Nie dlho po tom zaútočili. Väčšina zo zakladajúcich vodcov našej skupiny bola zabitá a zvyšok sa rozpŕchol. Všetok pokrok bol stratený.“
„Nerozumiem tomu. Prečo by manželstvo a deti ľudí tak naštvali?“
„Boli to manželstvá medzi členmi. Lovec a vlkolak ako manžel a manželka. Čo by nebolo až také zlé, až dokým nemali deti. Po tom ľudia boli takí vydesení, že boli ešte viac uzavretí pred myšlienkou o mieri. To urobil strach z neznámeho.“
„Takže tie deti boli zmiešané z dvoch rás?“ Začínala som chápať tejto diskusii, aj keď sa zdalo, že je to pre mňa stále trochu nemožné.
„Áno. Ľudí desilo, že sme nemali tušenia, aké tie deti budú. A ľudia nemajú radi zmenu.“
„Poznala si vodcov, ktorí boli zabití?“
Fee prikývla a jej oči sa zahmlili. Jej úsmev bol smutný. „Niektorých viac ako ostatných, ale áno, všetci sme boli dobrí priatelia.“
Krátku chvíľu som váhala nad ďalšou otázkou. Mala som pocit, že tá otázka zničí moje dôvody na jej vyslovenie, ale dúfala som, že aj tak odpovie. „Poznala si muža menom Sebastian St. John?“
Fee sa na mňa prekvapene pozrela. „Wes ti povedal o svojich rodičoch?“
„Jeho... och, áno.“ Snažila som sa to rýchlo zakryť a nevyzerať prekvapene, ale môj šok to urobil dosť ťažkým. Prehltla som. „Povedal mi o ňom a o Audrey a o tom, že boli súčasťou Rady, keď sa to všetko stalo.“
Pozrela sa na mňa s divným výrazom. „Neboli len členmi rady. Sebastian bol vodca a na druhej strane bol aj Lovcom. Začal to celé dávať do pohybu, taktiež na svoju stranu získal veľa ľudí, dokonca aj po tom, ako sa zosobášil s Audrey. Jej otec bol alfa svorky a po tom, čo Sebastian vyhral jeho dôveru, priviedlo to na jeho stranu oveľa viac meničov.“
„Hej, to povedal,“ zamrmlala som, moja myseľ stále otrasená z toho, keď spájala tie fakty dokopy. Niet divu, že bol Wes taký rozrušený, keď rozprával o ich smrti. Pamätal si niečo? Bol to ďalší dôvod, prečo preňho bolo ťažké hovoriť o tom? A najväčšia časť: Wes bol napol vlkolak – napol Lovec? Pozerala som sa na späť na Fee a opatrne som prehovorila. „Wes nezachádzal príliš do detailov a ja som len tak premýšľala, ako je to možné? Byť napol... z oboch rás.“
„Nevieme,“ priznala. „Alebo sme to aspoň nevedeli v tej dobe. Nikto z nás si nikdy nepredstavoval,  že by pár zložený z jedného predstavila každej rasy mohol počať dieťa. Ale stalo sa. Keď sa narodil Wes, Sebastian zobral Audreyinu a Wesovu krv, aby ju mohol analyzovať a pokúšal sa to všetko pochopiť. Najväčšou otázkou ostávalo, čím sa stane. Byť potomkom oboch rás, no, všetci sme dumali nad tým, čo to znamená preňho.“
„Ako prišli na to, že bol vlkolak miesto toho, aby bol Lovec?“
„Wes mal dva roky. Bol uprostred nejakého záchvatu hnevu kvôli Audrey a proste sa premenil. Skoro po tom opäť prišli na rad vzorky krvi a bolo očividné, že mal oba gény, ale pre nejaký dôvod bol vlkolačí gén dominantný. Sebastian bol odhodlaný zistiť o tom všetko, čo sa dalo, a strávil veľa času skúmaním krvných vzoriek a Wesa. Ale potom bol on aj Audrey zavraždení, spolu s ostatnými, predtým, než mohli byť objavené nejaké odpovede.“
„To je dôvod, prečo ste k sebe zobrali Wesa?“ spýtala som sa, znovu prežívajúc ten príbeh z Wesovho pohľadu, snažiac sa predstaviť si, aké to bolo pre dieťa narodené z oboch krvných línií.
„Áno.“ Jej oči sa zahmlili pri nejakej spomienke a pery rozšíril jemný úsmev. „Audrey a ja sme si boli veľmi blízke a vedela som, že je to to, čo by chcela. A nevedela by som si predstaviť, že by som ho mohla milovať viac, dokonca ani keby bol môj vlastný.“
Na minútu sme sa ponorili do mlčania. Nechcela som rušiť akúkoľvek spomienku, ktorú práve teraz znovu prežívala, ale nedokázala som svoje otázky zadržiavať na dlho. „Takže vlkolaci, ktorí boli proti mierovej zmluve – oni vedeli o Wesovi?“
„Áno. Myslím, že to bolo súčasťou problému. Podnietilo to viac diskusií a hádok, hlavne keď sa rozšírili správa, že tam pobehoval „polovičný“. Tak ho nazývajú Lovci. Vlkolačie klany mu hovoria „nečistá krv“. Hovorili, že je to hanba ich druhu. Myslím, že je to to, čo ich nakoniec viedlo k útoku.“
„Musí byť ťažké žiť s vedomím, že ste jedným z dôvodov, prečo sa začala vojna,“ zamyslela sa ticho.
Fee zamyslene prikývla. „Na chvíľu mal kvôli tomu dosť ťažký život. Jack a ja sme sa mu snažili pomôcť ako najlepšie to išlo, ale bola v ňom toľká horkosť, pravdepodobne tam niekde stále je, ale verí v Spor, takže je to niečo... Každopádne nepočúvaj moje táraniny, nie je to môj príbeh. Zvyšok nechám na ňom a dúfam, že som nerozprávala mimo poradia.“
„Nie,“ uistila som ju. „Väčšinu z toho, čo si mi povedala, som už vedela.“ Nemusela som jej to naozaj hovoriť, ale ona bola tá, čo všetko pospájala dohromady a povedala mi najdôležitejšie tajomstvá o ostatných.
Fee sa obrátila, aby vložila brownies do rúry. Keď sa narovnala, zadné dvere sa otvorili a zavreli. Kroky sa ozývali proti tvrdej drevenej podlahe, blížiac sa, a na prahu sa zjavil muž. So širokým úsmevom kráčal k Fee. Jeho tmavé vlasy boli dostatočne dlhé na to, aby sa trochu vlnili na koncoch a perfektne splývali s opálenou pokožkou.
„Ahoj, Miles. Všetko je pripravené?“ spýtala sa Fee.
Muž vykročil vpred, aby pobozkal Fee na líce. „Práve končíme. Ostatní začali prichádzať. Toto je ona?“
„Och, áno. Miles, TaraGodfreyová. Tara, MilesDucati.“
„Teší ma,“ povedala som, uchopiac ponúkanú ruku.
Miles sa na mňa usmial, vyzerajúc očarujúco a diabolsky naraz. „Potešenie na mojej strane. Veľa som o tebe počul.“
„Skvelé,“ zamrmlala som, úroveň mojej úzkosti stúpla o niekoľko stupňov, keď som sa snažila rozhodnúť, ako zle som vyzerala vo svetle toho, čo počul.
Miles sa zasmial. „Pokoj. Nič príliš zlé. Aj keď sa budeme musieť uistiť, že v tvojom dosahu nenecháme žiadny kus kovového potrubia.“
Zažmurkala som a cítila som, ako sa červenám, sčasti kvôli jeho podpichovaniu a čiastočne pre to, aj napriek tomu, že bol starší, bol Miles príťažlivý, nejakým zdvorilým a príliš očarujúcim spôsobom. Všetko na ňom kričalo, že je to drahé a čisté, od jeho nohavíc a bundy až k jeho lesklým, čiernym vlasom, ktoré vyzerali, že nepotrebujú nič špeciálne, aby držali svoj tvar. Prinútilo ma to premýšľať o mojich uvoľnených a pravdepodobne nepoddajných vlasoch a o vzhľade mojich riflí a trička.
„Miles,“ poharkala ho Fee. „Prestaň naťahovať to dievča predtým, než zmení názor a odíde domov. Choď von a zhromaždi všetkých. Hneď prídeme.“
„Idem, idem,“ povedal, vykročiac von, stále sa usmievajúc.
„Nerob si starosti,“ povedala Fee, keď bol preč. „Miles rád trápi nových ľudí. Dobre, trápi všetkých. Rád pozoruje reakcie, takže mu žiadnu nedávaj. Pripravená?“
Prikývla som, než som skĺzla zo stoličky. Počkala som, kým Fee nebola predo mnou, predtým, než som natiahla ruky, aby som cítila zlomenú rúčku v zadných vreckách.



8 komentářů: