neděle 11. května 2014

Špinavá krev - 11. Kapitola



„Tak čo teraz?“ spýtala som sa. Boli sme späť v mojej izbe, po tom, ako sme obrezali kura, ktoré moja mama nechala v chladničke, a Jack práve volal, aby nám oznámil, že hľadanie bolo len slepou uličkou. Nebola tam ani jediná stopa, ktorá by sa dala sledovať.
„Teraz budeme hľadať a ty nebudeš nikam chodiť sama.“ Wes sedel na svojom obvyklom mieste, na mojej stoličke pri stole, točiac sa v polkruhu sem a tam.

„To neznie ako nejaký plán. Nemáme tušenie, kto to má na svedomí.“
„Máme pár podozrení, ktoré si zaslúžia preskúmať.“
„My?“
„Celá banda.“
„A zahŕňa táto banda aj mňa? Alebo musím ostať v nevedomosti, čo sa týka všetkého?“
Wes sa prestal otáčať a povzdychol si. „Mohlo by to zahŕňať aj teba. Ak chceš.“
„Chceš, aby som sa s nimi stretla?“ spýtala som sa prekvapene.
„Asi by som nemal,“ pripustil. „Ale Jack ma o to poprosil. Zvolal stretnutie Sporu na neskôr a ty si pozvaná, ak chceš prísť.“
„Chceš, aby som išla?“ Musela som sa spýtať, pretože aj keď vyslovil to pozvanie, z tónu jeho hlasu sa zdalo, akoby dúfal, že poviem nie.
„Ja neviem.“
Frustrovane som si povzdychla. „Stále nechápem, prečo si tu, ak nechceš, aby som bola súčasťou vášho sveta,“ povedala som a kládla dôraz na posledné dve slová. Hoci sa z dalo, že naše svety boli spojené, zdalo sa, akoby bol odhodlaný uistiť sa, že ostanú oddelené.
Wes skĺzol zo stoličky a prešiel ku mne na posteľ. Díval sa mi do tváre takým pohľadom, akoby chcel preniknúť priamo cezo mňa a ja som zadržala dych. „Zaujala si ma. Nikdy som nestretol nikoho, ako si ty.“ Odmlčal sa a potom dodal: „Je pravdepodobne zlý nápad, aby som ťa do toho zatiahol, ale nemyslím si, že mám ešte na výber. A Jack si myslí, že bude najlepšie, keď budeš vedieť, čo sa deje.“
Spôsob, akým na mňa pozeral spôsobil, že som chcela vedieť, prečo ma chcel do toho odrazu zatiahnuť. „Takže ma pozívaš len pre to, že ti to povedal Jack.“
Jeho pohľad sa prehĺbil a naklonil sa bližšie. „Prečo na mňa stále tlačíš, Tara?“ spýtal sa ma ticho. „Snažím sa ťa udržať v bezpečí.“
Napla som ramená a venovala mu priamy pohľad, odmietajúc nechať sa vtiahnuť do čara jeho očí. „No, môžeš prestať. Len som potrebovala čas na spracovanie tohto všetkého. Ale nebojím sa. A Jack má pravdu. Mám právo vedieť, kto ma ohrozuje.“
„Nemyslím si, že sa bojíš. Myslím si, že nevieš, do čoho sa chceš pustiť. Ale ako som povedal, nemám na výber. Ak by som neprišiel, Jack by išiel za mnou.“
Podráždenie vo mne blikalo. Každé slovo z Wesových úst bolo ako odmietnutie, zatiaľ čo po celú dobu, čo sa na mňa pozeral, sa zdalo, akoby... no, akoby chcel oveľa viac ako len rozhovor. Alebo si to možno predstavoval. Celá tá vec začala byť veľmi frustrujúcou. „No, možno by bolo lepšie, keby som išla na Jackove stretnutie. Môžeš si ušetriť tú námahu.“ Začala som vstávať, ale jeho ruky sa vystreli, aby chytili tie moje, držiac ma na mieste.
Jeho tvár bola len pár centimetrov od mojej a pozeral sa na mňa rovnakým, planúcim pohľadom, ktorý vypovedal o niečom inom ako len o „ochrannej zodpovednosti“. Dívala som sa tvrdohlavo, snažiac sa ostať nedotklivá. Nefungovalo to.
Pomaly zodvihol ruku, ktorá stále spočívala na mojom ramene a prstami prešiel po mojom líci, až do mojich vlasov. Celé telo reagovalo tým, že príjemne otupelo. Vdychovala som vôňu sviežej kože z ruky, ktorá stále visela pred mojou tvárou, bola zmiešaná s vôňou suchých listov a borovice, ktorá patrila Wesovi a mňa to nútilo premýšľať o slnečnom svite na holej pokožke. Jeho prsty sa presunuli z mojich vlasov na zadnú stranu hlavy a to malé gesto akoby prebudilo ten magnetizmus medzi nami.
Nebola so si istá, kto sa nahol ako prvý, ale v čase, keď sa naše pery stretli, to bolo absolútne obojstranné. Jeho bozk bol jemný, ale priniesol so sebou teplo, ktoré som nikdy predtým nezažila. Rozliehalo sa do môjho tela ako lesný požiar. Chutil ako jablčný mušt a les v lete a všetko, na čo som dokázala myslieť, bolo, že som nikdy predtým neochutnala nič také lahodné. Bozk trval len niekoľko sekúnd a veľmi som sa snažila zakryť svoje sklamanie, že skončil tak rýchlo. Díval sa na mňa a jeho pery sa vykrivili do malého úsmevu.
„Znamená to, že si si oficiálne zvolila stranu?“ spýtal sa ticho.
„Pravdepodobne,“ zamrmlala som.
Jeho úsmev sa rozšíril. „Si v poriadku? Vyzeráš trochu roztržito.“
„Neprestavovala som si, že to príde,“ priznala som.
„Ja tiež nie.“
„Znamená to, že ti nevadí, ak chceš prídem?“
„Pravdepodobne.“
Sedeli sme tak pár minúť a ja som čakala, či ma pobozká znovu, ale nepobozkal. Usmial sa a vsal, natiahnuc ku mne ruku. „Pripravená?“
Prikývla som, stále sa spamätávajúc z toho bozku a váhy jeho pohľadu a nechala som ho ťahať ma ku dverám. „Takže na tom stretnutí budú aj iní? Ako iní vlkolaci?“
„Áno, niekoľko.“ Pozdvihol obočie vo výzve. „Myslel som, že si povedala, že sa nebojíš.“
„Nebojím. Ja len... čo ak niektorí z nich nebudú nadšení z toho, čo som urobila Liliane?“
„Tara, nikto na teba nie je nahnevaný. Všetci vedia, že to nebola tvoja chyba. Nemala si na výber. Okrem toho, sme si istí, že Liliana bola dvojitý agent.“
„Akoby som mala potuchy, čo to znamená,“ zamrmlala som.
„Nemusíš to robiť, vieš. Mám na mysli zapojiť sa. Budeme ťa aj naďalej chrániť.“
Jeho tón bol jemný a mal byť upokojujúci, ale ja som sa naježila pri tom, čo navrhoval. „Takže mám jednoducho ostať doma a skryť sa, zatiaľ čo tam vonku je niekto, kto sa zameria na všetkých, na ktorých mi záleží? Nechám bandu neznámych ľudí bojovať moje bitky?“
„To nie je to, čo som mal na mysli.“
„Povedala som ti, že z toho nebudem znovu blázniť a myslela som to vážne. Urobím všetko pre to, aby bol ten chlapík zastavený, aby nemohol nikomu viac ubližovať.“
Prikývol, v jeho očiach niečo nečitateľné. „Tak dobre.“
Zastavila som sa preto, aby som hodila rýchly pohľad na môj šatník. „Dáš mi chvíľu, aby som sa prezliekla?“
„Budem dole.“
Načúvala som zvuku jeho krokov na schodoch, cítiac sa zle, že som naňho štekala. Nenávidela som napätie a nenávidela som, keď to zatienilo to lepšie zo mňa. Ale on to začal tým, že navrhol, aby som strčila hlavu do piesku. To som proste nebola ja.
Keď som si bola istá, že sa nechystá nakuknúť dnu, zobrala som si z batohu kúsky zlomenej rúčky a napchala ich do zadných vreciek na rifliach. Rovnako ako predtým, aj teraz som si obliekla košeľu a stiahla ju dole. Potom som vytiahla svoje topánky, schmatla mikinu a zamierila dole. Wes na mňa čakal pri dverách.
„Pristavím auto. Počkaj tu,“ povedal.
Prikývla som a on sa vytratil von. Otočila som kľúč v zámke na vchodových dverách a hodila kľúč do tašky. Keď som to urobila, zasiahol ma známy šteklivý pocit a zimomriavky sa objavili na mojej koži, pod mojou bundou. Zodvihla som hlavu a preskúmala som dvor, hľadajúc zdroj.
Rovnako ako predtým, nevidela som nikoho, ale nehodlala som to tentoraz nechať len tak. Oprela som sa o stenu a vykukla spoza rohu, aby som zistila, že je to tam prázdne. Tiché pradenie motora prelomilo ticho a zbadala som, ako sa po príjazdovej ceste blížil Aston Martin, elegantný a strieborný. Pocit mravenčenia zmizol. Poponáhľala som sa dole po chodníku.
Wes zastavil a ja som nastúpila, vďačná za to, že už stihol zapnúť kúrenie. Držala som svoje ruky nad otvorom, keď vyštartoval.
„Keď si ma práve teraz vyzdvihol, cítil si niečo?“ spýtala som sa, keď sme prechádzali cez susedstvo.
Ostro sa na mňa pozrel. „Nie, mal by som?“
„Ja neviem. Cítila som niečo...“
Wes prudko dupol na brzdu a s trhnutím sme zastali. Cítila som, ako mnou prudko trhlo dopredu, no pás ma držal na mieste. Wes stočil auto ku krajnici a spŕška štrku nás nasledovala, keď zastavil úplne. „Čo si cítila?“
„To, čo som cítila vtedy na biliarde. Vlkolaka.“
Wes odpovedal tým, že nohou dupol na plyn a šklbol volantom doľava. Otočil sa v širokom účku a uháňal späť k môjmu domu. O sekundu neskôr vozidlo poskočilo pri ďalšom zastavení. Wes otvoril dvere a vyskočil von, kráčajúc po mojom trávniku, skúmajúc dvor.
Neochotne som ho nasledovala, starostlivo si vedomá nervových zakončení v mojom tele, ale tentoraz som nedokázala zahnať chvenie. Čakala som na trávniku, zatiaľ čo Wes urobil kruh okolo domu. Keď sa vrátil ku mne, na tvári mu jasne žiaril nesúhlas.
„Mala si mi to hneď povedať,“ povedal.
„Už to bolo preč, keď si sem prišiel,“ povedala som defenzívne. „Okrem toho som si myslela, že som len paranoidná, rovnako ako minule.“
Jeho oči sa okamžite zúžili, čo ma nútilo ľutovať to priznanie.
„Čo myslíš tým minule?“
„Mala som rovnaký pocit v piatok večer na parkovisku v obchodnom dome.“ Pokrčila som ramenami, akoby to nebol žiadny veľký problém. „Odišlo to rovnako rýchlo ako prišlo a nevidela som nič podozrivé, tak som si myslela, že to nič nebolo, možno som len otrasená z môjho stretnutia s Lilianou alebo tak niečo.“
Sval na jeho čeľusti sebou mykol. „Lovci nebývajú otrasení.“
„Aha.“
Zavrel oči a rukou si prebehol po tvári. „Nebudúce mi to okamžite povedz, áno?“
„Dobre,“ súhlasila som.
„Uvedomuješ si, že sa ťa niekto pokúša zabiť, však áno?“
„Áno,“ povedala som, môj hlas chladný ako ľadovec. Založila som si ruky na hrudi.
„Si nemožná,“ povedal a rozhodil rukami.
„A ty si prehnane starostlivý,“ odsekla som.
Wes na mňa pozrel, akoby sa chystal na ďalšiu prednášku. Namiesto toho ale len pokrútil hlavou a vrátil sa do auta. A len tak, ako sa pocit spojenie objavil pri našom bozku, sa teraz úplne vyparil.




11 komentářů:

  1. Díky moc za další kapitolu a těším se na pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad nové kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  5. Pěkné,dík za skvělou práci :-)

    OdpovědětVymazat