pondělí 5. května 2014

Špinavá krev - 10. Kapitola



Biliard, na ktorý ma vzal Wes, sa ukázal byť nejaký zapadnutý bar uprostred ničoho. Krivý nápis pred budovou hlásal špinavými písmenami, že sa to volá U Freda, a pred ňou, na štrkovom parkovisku, boli len dve autá vedľa toho nášho. Obe boli dosť staré, aby boli starožitnosťami a nie elegantné v drahom slova zmysle. Jedno z nich malo na miestne spolujazdca miesto bočného okienka prilepenú tašku. Wes zaparkoval a ja som naňho zodvihla obočie.

„Čo je?“ spýtal sa.
„Je to tu bezpečné?“
Wes sa zasmial. „Podarilo sa ti zabiť rozzúreného vlkolaka v temnej uličke, zatiaľ čo si vyviazla len so škrabancom a ty chceš vedieť, či ťa opilci U Freda nebudú obťažovať?“
Neodpovedala som.
Povzdychol si. „Je to dostatočne bezpečné,“ odpovedal. „A mimo cesty. Okrem toho, Fred sa uistí, že nás jeho pravidelní štangasti nebudú otravovať.“
Neochotne som vystúpila z auta a nasledovala Wesa ku vchodu.
Vo vnútri som sa zastavila, aby si moje oči privykli. Osvetlenie bolo tlmené a zahmlené dymom tak hustým, že som ho dokázala ochutnať v zadnej časti krku, aj keď som mala zatvorené ústa. Po mojej pravici bol barový pult, zjazvený a odštiepaný. Holohlavý muž vo flanelovej košeli stál za ním a kývol na Wesa, než sa opäť vrátil k umývaniu riadu. Dvaja muži obsadzovali dve barové stoličky, ich ruky ochraňujúco zovreté okolo do polovice naplnených pohárov. Ani jeden z nich nevzhliadol. Jeden z nich klopal nohou proti stoličke do rytmu country hudby bzučiacej z rádia. Okrem nich to miesto bolo prázdne a spomenula som si, že je nedeľný obed. Po mojej ľavici boli tri biliardové stoly, ktoré zaberali dĺžku malého salónika. Wes ukázal k stolu v protiľahlom rohu.
„Stretneme sa tamto. Zoženiem nám niečo na pitie,“ povedal, putujúc k baru.
Išla som k stolu a začala sa pripravovať. O chvíľu neskôr sa Wes objavil s dvomi drinkami. Položil ich na stôl a podala som mu tágo.
„Začínaš,“ povedala som.
„Dámy majú prednosť,“ povedal, tlačiac na mňa tágo.
Vzala som ho a naklonila sa dole, rozrážajúc. Biela guľa trafila ostatné a tie sa rozleteli do štyroch strán. Pruhovaná pristála vo vzdialenom rohu, s úškrnom som sa obrátila na Wesa.
„Si dobrá,“ povedal. Otočila som sa späť k stolu, aby som zapracovala na svojom ďalšom ťahu. Wes sa posadil na neďalekú stoličku a čakal. Ani jeden z nás neprehovoril, keď som sa natiahla a dala ďalšie dve rany. Tú ďalšiu som minula asi o centimeter a odstúpila, aby som nechala Wesa trafiť. Obišiel stôl dookola, pohľad upretý na gule a potom sa sklonil k stolu. Jeho tágo zasiahlo bielu guľu zo strany, takže sa vybrala opačným smerom, než bol jeho cieľ. Narovnal sa a zamračil sa pred návratom na svoju stoličku.
„Tak ako si toto miesto vlastne našiel?“ spýtala som sa, zohýbajúc sa k svojmu úderu. Loptička vyrazila do rohu, tesne minúc otvor.
„Niekto ma sem priviedol,“ povedal nakoniec.
„Niečo ako rande?“
Pery sa mu vykrivili do ironického úsmevu. „Nie tak celkom.“ Vstal a nasledoval jeho úder, a opäť minul. „S niekým som sa tu stretol, s niekým zo Sporu, niekoľkokrát. Mal informácie, ale nechcel byť videný, ako ich dáva práve mne.“
Rozhliadla som sa po malom, smutnom bare. „Myslím, že je to dobré miesto, kam ísť bez povšimnutia,“ povedala som a premýšľala, na aké tajné misie išiel len kvôli tomu, že je súčasťou Sporu.
„Si na rade,“ povedal Wes, prerušiac moje úvahy.
„Och, áno,“ povedala som, vstávajúc zo svojej stoličky. Trafila som ďalšiu loptičku a potom minula ďalšiu. „Mám ďalšiu otázku ohľadom vlkolakov,“ povedala som, opäť sa usadiac na stoličku. „Aké je vaše obľúbené jedlo?“
Náznak úsmevu zjemnil jeho rysy. „Cheeseburger.“
„Mala som pocit, že to bude nejaký druh mäsa. Máš ich rád prepečené, hej?“
„To je zvláštne.“ Vstal, aby urobil svoj ďalší ťah, ale všimla som si, že tentoraz sa naozaj usmieval. „Aké je tvoje?“ spýtal sa, vracajúc sa potom, ako opäť minul.
„Sushi,“ povedala som.
„Zaujímavé.“
Urobila som svoj ťah, a ďalší, a ďalší, nakoniec ukončiac hru. „Začínaš,“ povedala som, posadiac sa späť, keď som skončila.
Wes splnil úlohu a my sme začali novú hru. „Držiac sa témy „obľúbené veci“, mám niečo pre teba,“ povedal Wes. Stál v čele stola, trápiac sa s umiestnením gúľ do štartovacej pozície. Snažila som sa nesmiať. „Obľúbený mesiac?“
„Mesiac v roku? To je trochu mimo misu.“
Použil môj vlastný argument proti mne. „Môžeš povedať veľa o niekom len podľa jeho obľúbeného mesiaca.“
„No, tak povedala by som, že je to jún, kvôli mojim narodeninám a pretože už nie je zima. Tvoj?“
Dokončil svoju úlohu a vybral sa späť na stoličku, posúvajúc sa so šušťaním kože. Jeho oči okamžite našli moje, medzi nami sa zodvihol silný prúd napätia. „Február,“ povedal ticho.
Držala som jeho pohľad, chcela sa spýtať, prečo si ten mesiac vybral, ale o niekoľko sekúnd neskôr som si nevedela spomenúť, o čom sme sa rozprávali. Moja tvár sa začala zahrievať, keď som si uvedomila, že som naňho zízala, oči rozšírené a ústa dokorán bez toho, aby som vedela, ako dlho som to robila. Odvrátila som sa a snažila som sa zhromaždiť svoje hmlisté myšlienky.
„Obľúbený sviatok,“ povedala som nakoniec.
„Vďakyvzdanie. Ty?“
„Nový rok.“
„Vážne? Prečo?“
„Je to nový začiatok, všetko je možné a každý sa snaží najlepšie ako vie, aby vykročil dobre so všetkými tými predsavzatiami a tak. Myslím, že to v ľuďoch zvýrazňuje to lepšie.“
„A tebe sa to páči viac ako Vianoce? Alebo tvoje narodeniny?“ spýtal sa.
Pokrčila som ramenami. „Tie sú tiež pekné. Ale na Vianoce zvyčajne chodíme k starej mame a sme tam len tri, takže to nie je zase taká veľká udalosť. Nový rok je poriadna udalosť – bez tlaku z darčekov – a každý je kvôli tomu iný, aspoň na chvíľu.“
„Čo je?“ spýtala som sa, prezerajúc si jeho zvraštené obočie a zamyslený výraz.
„Nič,“ odpovedal nakoniec. Jeho pohľad padol na biliardový stôl za nami. „Som na rade?“
„Nie, ja som,“ povedala som. Vstala som a zodvihla svoje tágo a minula, čo som rozhodne nebola ja. Ale Wesove oči spôsobovali, že moje končatiny boli ako želé. Wes urobil svoj ťah, keď bol na rade a tentoraz trafil, lenže to bola moja farba. Vrátil sa na svoje miesto s úsmevom nad vlastnou chybou.
„Vidíš, takto vyzerá zábava,“ povedala som.
Na konci tretej hry som už nedokázala predstierať, že som vážne nenakopávala jeho zadok. „Hral si biliard predtým?“ spýtala som sa, snažiac sa znieť, že som sa príliš nebavila. Bolo zábavné vedieť, že som bola v niečom skutočne lepšia než on.
„Som lepší v športoch,“ bola jeho odpoveď.
Venovala som mu pohoršený pohľad. „Biliard je šport.“
„Ako povieš.“
„Ľudia zarobia veľa peňazí v súťažení v biliarde,“ povedala som ľadovo.
Wes obrátil oči v stĺp. „Potenciál pre zarobenie peňazí z toho ešte nerobí šport.“
Venovala som mu zákerný úsmev. „Nevieš prehrávať.“
Vyskočila som zo stoličky a urobila niekoľko kolies okolo stola, prezerajúc si moje možnosti. Vybrala som si uhol a naklonila sa na stôl. Keď som sa pohla, pichľavý pocit sa začal šíriť zo zadnej strany krku, chlpy sa mi postavili. S trhnutím som sa narovnala, prehľadávajúc miestnosť.
„Vidíš niečo?“ spýtal sa Wes, už stojac vedľa mňa.
„Nie.“
Snažila som sa vidieť cez opar vo vzduchu. Obaja muži boli ešte na bare, tvárili sa znudene a napol opito. Barman utierkou utieral poháre, nevenujúc pozornosť zvyšku miestnosti. Vylúčila som všetkých troch ako zdroj. Boli tu celý čas, ale tie strašidelné zimomriavky začali až teraz.
Ako som sa rozhliadala, uvedomila som si, že boli len dve miesta, ktoré som naozaj nedokázala vidieť z miesta, kde som stála. Dvere za barom, ktoré viedli k niečomu, čo muselo byť kuchyňou a chodbu po mojej ľavici s vyblednutým nápisom záchod visiacim na stene nad ňou. Inštinktívne som urobila krok tým smerom, cítiac Wesovu ruku na mojom ramene, ako ma priťahuje späť. Otočila som sa, aby som ho prinútila pustiť ma, ale jeho výraz ma zastavil. Jeho pohľad bol zamrznutý na zadnej chodbe, v jeho očiach nebezpečný záblesk.
„Drž sa za mnou,“ povedal.
Prikývla som, bola som rada, že mi nepovedal, aby som počkala tu a vybrali sme sa smerom k temnej chodbe. Brnenie silnelo, keď sme sa dostávali bližšie, zväčšujúc husiu kožu na rukách a nohách. Keď sme dorazili k otvoru, buchli dvere na druhom konci, za rokom, Wes k nim vyrazil a ja som bežala za ním. Dorazila som za roh ku dverám o zlomok sekundy po Wesovi. Zažmurkala som do náhleho, do oči bijúceho, svetla popoludňajšieho slnka a pozerala som sa na prázdne štrkové parkovisko, na ktorom sme parkovali. A to mravenčenie bolo preč.
„Je preč,“ povedal Wes, otáčajúc sa späť ku mne.
„Kto si myslíš, že to bol?“
„Neviem, ale mali by sme predpokladať, že to nebol náš priateľ. Si v poriadku?“ Pozrel na mňa, obočie zvraštené obavami.
„Som v poriadku,“ povedala som, obrátiac sa dovnútra.
Chytil ma za lakeť a zastavil ma. „Si si istá? Myslím, že by som pochopil, keby si bola otrasená.“ Jeho oči akoby niečo hľadali a chvíľu mi trvalo uvedomiť si, čo to bolo.
„Nebudem blázniť,“ povedala som pevným, trošku ľadovým hlasom. Uvoľnila som svoj lakeť z jeho zovretia a zamierila k dverám. „Ale som rozhodne pripravená odísť.“ Biliard bol zničený. To bolo na prd.
„Daj mi chvíľku, hej?“ Vytiahol svoj telefón bez toho, aby čakal na moju odpoveď a stlačil tlačidlo. Zastavila som sa a čakala, klopkajúc nohou proti štrku. Nebolo to tak, že by som bola netrpezlivá, ale cítila som, akoby som mala urobiť všetko pre to, aby som dokázala, že sa nechystám nervovo zrútiť. Čo bolo zrejme to, na čo celý čas čakal. To ma dráždilo.
O minútu neskôr som začula slabý mužský hlas odpovedať na druhom konci telefónu a potom: „Jack, tu je Wes. Počuj, potrebujem láskavosť.“ Asi minútu hovoril do telefónu. Wes ho informoval o našom neidentifikovanom návštevníkovi a potom počúval, zatiaľ čo Jack odpovedal a potom zložil. „Tak dobre, ideme na to,“ povedal, posúvajúc si telefón späť do vrecka.
„O čom to celé bolo?“ spýtala som sa.
„Jack sem príde a porozhliadne sa tu, skúsi získať stopu, takže ťa môžem odviezť domov.“
Prešli sme späť do baru a nikto sa na nás ani len nepozrel. Očividne sa celá tá epizóda zaobišla bez povšimnutia. Naše bundy stále viseli pri dverách a ja som si ju rýchlo na seba natiahla a nasledovala Wesa k autu.
Boli sme na parkovisku, keď som zacítila bzučanie v mojich rifliach. Vyskočila som, že sa opäť vrátilo to brnenie, ale bol to len môj telefón. Vytiahla som ho a skontrolovala displej. Moja mama. Dopekla. Pokynula som Wesovi, aby bol ticho tým, že som si priložila prst k perám a stlačila tlačidlo na prijatie hovoru.
„Haló?“
„Tara?“ Mamin hlas bol napätý. Znelo to, akoby mala blízko k slzám.
Moja úzkosť sa znovu objavila a ja som zovrela telefón silnejšie. „Mami? Čo sa deje?“
„Práve som telefonovala s Juliinim otcom. Včera v noci bola kempovať.“ Moja matka sa odmlčala a zhlboka nadýchla, akoby sa snažila ovládať, aby mohla povedať to, čo chcela. „Ona a aj jej priateľ. Boli napadnutí zvieraťom. Je mŕtva.“ Jej hlas bol roztrasený a na poslednom slove sa zlomil.
„Mami, to je mi ľúto,“ povedala som, moje oči sa naplnili slzy. Ten článok, tí mŕtvi vysokoškoláci. To bola Julie? „Si v poriadku?“
Zasmrkala. „Myslím, že áno. Nedá sa nič urobiť. Zostanem a budem robiť inventúru. Budem sa snažiť... nemyslieť. Len som chcela, aby si to vedela, pretože to zviera nechytili a chcem, aby si bola opatrná. Nechoď do lesa. A zapni alarm, dobre?“
„Dobre,“ súhlasila som. Rozmýšľala som, prečo si myslela, že by mi alarm mal pomôcť, hlavne ak útočník bol nejaké divoké zviera bez palcov. Ale to som sa nespýtala. Začínala som si myslieť, že mama vie viac, než dávala najavo a ja som práve teraz jednoducho nedokázala zvládnuť tento rozhovor. Proste som to nechcela spomenúť a potom zistiť, že som sa mýlila. Bolo by ťažké vyhovoriť sa z jednosmernej cesty do vypchatej izby.
Bola som smutná kvôli Julie a jej priateľovi. Stretla som ju len párkrát, ale bola milá a priateľská a nesprávala sa ku mne tak, ako väčšina dospelákov. Správala sa ku mne, akoby som bola jej rovesník a vážila som si to. Jej a moja matka spolu trávili veľa času a ja som si mohla len predstavovať, aké ťažké to pre ňu musí byť.
„Dobre, musím zavesiť, mám nejakú prácu,“ povedala. „Uvidíme sa neskôr.“
Chcela som niečo povedať, aby sa cítila lepšie, ale nedokázala som prísť na nič, tak som len povedala: „Dobre, ehm, milujem ťa. Ahoj.“
Zavesili sme a ja som cítila, že ma Wes sleduje. Strčila som si telefón späť do vrecka a zadívala sa na moje džínsy, snažiac sa žmurkaním zahnať slzy, ktoré sa drali na povrch predtým, než sa stretnem s jeho pohľadom. Prekvapil ma tým, že uchopil moju ruku a stisol ju.
„Poznala si ju dobre?“ spýtal sa ticho.
Tentoraz som vzhliadla. „Počul si to?“
Prikývol. „Vlci majú vynikajúci sluch.“
„Aha.“ Zhlboka som sa nadýchla, dúfajúc, že všetok stres odíde spolu s výdychom. „V skutočnosti som ju nepoznala. Pracovala pre moju mamu v kvetinárstve.“
„Aha.“ Zamračil sa a jeho pohľad sa usadil na niečom za mnou.
„Čo je?“
„No, ktokoľvek zanechal ten odkaz, vybral niekoho, koho si poznala.“
„Myslíš, že to urobil schválne?“
„Pravdepodobne. Aké sú šance, že nie?“
„Takže správa o tom, že toto bola len malá ukážka, myslíš, že to urobia znovu, nikomu inému koho poznám?“
Jeho pohľad sa otočil späť ku mne a znovu mi stisol ruku. „Uistíme sa, že nie.“
Cítila som, ako sa vzduch v aute zmenil, keď som sa na neho pozerala. Cítila som teplo a silu ako vlhko po letnom daždi. A keď sme sa dotkli, dlaň k dlani, zrazu som mala intenzívnu túžbu byť k nemu bližšie, natlačiť sa k nemu. Moje svaly boleli tou potrebou a ja som sa musela krotiť, aby som sa nenatiahla cez sedadlo a neobjala ho rukami okolo ramien, zaboriac si tvár do jeho krku.
Tá predstava nechcela len tak zmiznúť z mojej mysle a nakoniec som musela odvrátiť svoj pohľad od jeho, aby som sa udržala v pokoji. Dýchala som ťažšie, čiastočne kvôli tej ťažobe vo vzduchu a sčasti z túžby dotknúť sa ho. Napadlo mi, či ho to tiež zasiahlo, ale nedokázala som sa znovu naňho pozrieť, inak by som nebola schopná zastaviť sa.
O sekundu jeho ruka vykĺzla z mojej a natiahla sa ku kľúču v zapaľovaní. Auto zapriadlo životom a Wes sa zaoberal nastavením spätného zrkadla, aby si tak uľahčil cestu von z parkoviska. Stlačila som tlačidlo na ovládanie otvárania okna, nechajúc závan studeného vzduchu prúdiť dnu. Po prvý raz som nenamietala proti chladu a odľahlo mi, keď som cítila, ako sa to napätie rozplynulo.
Keď sme boli na ceste, Wes si odkašlal. „NO, to bolo...“
Zodvihla som hlavu z miesta, kde bola opretá a naklonila sa bližšie k otvorenému oknu, keď som sa naňho pozrela. Rukou si prehraboval vlas, stále hľadajúc správne slovo, ktorým by opísal to, čo sa stalo. Tiež si to všimol.
„Iné,“ dokončila som.
Pousmial sa. „Hej. Rozhodne.“
Môj telefón znovu zazvonil, tak som ho vytiahla von a rýchlo čítala všetko na displeji. Nebola to moja mama, ale správa od Georga. „Zlato, chýbaš mi. Zavolaj mi.“ Napísala som ospravedlnenie, prečo nemôžem a odoslala to, dúfajúc, že to bude dosť na to, aby ho to odradilo od toho, aby sa tentoraz zastavil a s tým som vrátila telefón do vrecka.
„Kto to bol?“ spýtal sa Wes.
„George,“ odpovedala som po niekoľkých sekundách váhania.
Wes vydal zvuk, akoby sa chystal prehovoriť, ale potom sa zastavil. Pozrela som sa na neho. Jeho pery boli stisnuté dokopy v zamračení.
„Čo je?“
„Len nechápem, prečo si si ho vybrala.“
„Rozišli sme sa,“ povedala som, akoby to nejakým spôsobom odpovedalo na jeho otázku.
„Ja viem. Myslím na začiatku.“
Snažila som sa vymyslieť prijateľnú odpoveď. Nikdy predtým som sa nemusela obhajovať, zvlášť pred iným chalanom. A nie len tak hocijakým, ale mojim ľudským magnetom. „No, dlho sme sa poznali. Svojim spôsobom sme spolu vyrastali a poznám ho takmer lepšie, než kohokoľvek iného.“
„To nie je dôvod,“ podotkol Wes.
„Ja viem. Ide len o to, že keď... Máme veľa spoločného a môžem mu čokoľvek povedať,“ ukončila som. 
„Čokoľvek, hej,“ zopakoval Wes.
„No, kedysi som mu mohla povedať čokoľvek.“
„A to je pre teba dôležité?“
„Veľmi:“ Možno by som povedala viac, ale to sme už stáli pred mojim domom.
„Zaparkujem za rohom,“ povedal Wes. „Nemá zmysel upozorňovať na seba. A ten, kto má toto celé na svedomí, sa možno ukáže, ak si bude myslieť, že si sama.“
Vystúpila som a on vyštartoval, aby zaparkoval. 


10 komentářů:

  1. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc, těším se na pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za další překlad kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  5. Dík za skvělý překlad a těším se na další ;-)

    OdpovědětVymazat