středa 30. dubna 2014

Fantómove túžby - 2. Kapitola

Káva bola silná a čierna, presne tak ako to mala rada. Keď nadstavovala vysokovýkonný počítač pred sebou, upila si ďalší hlt. Vloženie a inštalácia programu jej trvalo takmer hodinu. Musela len sedieť a sledovať aby si bola istá, že všetko bude tak ako má byť. Nebýva to práve najvzrušujúcejšou časťou jej práce, ale jednako dôležitou.
Práve sa znovu zamerala na obrazovku, keď vedľa seba zacítila niečiu prítomnosť. Vzhliadla a vyskočila. Stál pred ňou najkrajší muž akého kedy videla, ako pohladenie jej tajomným pohľadom prešiel po tele. Zdal sa jej akýsi známy, jeho pekná tvár sa jej na moment vynorila v spomienkach, čo jej myseľ samozrejme odmietla ako bláznovstvo.

„Ach, profesor Belakov?“ Úradníčka ju varovala, že by sa mohol zastaviť, aby skontroloval ako pokračuje. Skôr ako odpovedal, sa zvalil do stoličky stojacej hneď vedľa tej jej.
„Volajte ma Dmitri.“
Ten jeho prízvuk ju prekvapil, teplo obmýval jej zmysly. Pod stolom silno k sebe zovrela stehná, cítiac ako sa tam hromadí vlhkosť. A to všetko len z tých troch slov! Uvažovala čo by sa stalo, ak by predniesol nejakú dlhšiu vetu? Okamžite by sa urobila? Môj bože! Aké trápne. Ale tento chlapík vyzeral až príliš dobre, aby to bola pravda. Bol ako chodiaci a hovoriaci erotický sen.
„Dmitri.“ Nechala si to exotické meno prevaľovať na jazyku a zistila, že sa jej jeho chuť páči.
„Ja som Carly. Ako zrejme sám vidíte, inštalácia pokračuje podľa plánu. Zatiaľ je všetko v poriadku.“
„Výborne.“ Nasmeroval pohľad od pomaly poblikávajúcej obrazovky plne na ňu. „Keď som tento projekt skúmal, bolo mi povedané, že ste v tejto oblasti najlepšia.“
Ten tón sa jej páčil. Dokonca sa jej páčil aj zvuk jeho hlasu, jeho nepatrný prízvuk, jeho vrelosť.
Vydržala by ho počúvať celé hodiny. A áno, rozhodne ju mohol tým hlasom prinútiť k čomukoľvek. Ten hlas jej znel až dôverne známo, ale nedokázalo ho nikam zaradiť. A on tiež, zdal sa jej známy, ale tá spomienka jej unikala. Ako sen. Nad vlastným bláznovstvom zatriasla hlavou, pokúšajúc sa zamerať na pracovné záležitosti.
„Je pekné že to vravíte.“ Zahabkala, uvedomujúc si, že od nej očakával nejakú odozvu.
„Nie je to nič iné ako pravda.“
V slabom svetle kancelárie sa je zdalo, že mu zaiskrilo v očiach. Keď pracovala v noci, bežne tlmila osvetlenie aby minimalizovala jeho odraz na obrazovke počítača, ale teraz to poslúžilo aj inému dobrému zámeru. Tlmené svetlo medzi nimi vytváralo dôvernú atmosféru, znovu sa usadila do kresla. Roztriasol sa jej žalúdok, a to chvenie sa rozbehlo smerom dolu.
Počítač zapípal, vyžadujúc niekoľko stlačení kláves, ktoré vykonala takmer mechanicky. Uvedomoval si ako uprene sleduje jej prsty pobiehajúce po klávesnici. Keď ju obvykle niekto pozoroval pri práci tak ju to znervózňovalo, ale tento muž mal na ňu celkom nečakaný účinok. Tento muž rozpálil jej dlho mŕtve libido. Nútil ju chcieť veci, po ktorých nikdy tak silno netúžila. Nútil ju chcieť sa do toho víru priam vrhnúť.
Ťuknutím ukončila posledný reťazec príkazov a otočila sa späť k nemu. Jeho mužná prítomnosť ju rušila, potrebovala sa od neho dostať aby mohla premýšľať.
„Bude to trvať ešte pár hodín. Kompletná sekvencia by sa mala dokončiť niekedy okolo tretej nadránom.“
„Tak neskoro?“ Hlas mal presýtený záujmom. „Nepáči sa mi predstava ako o takom čase sama chodíte po škole.“
Pokrčila plecami, pokúšajúc nedať najavo, ako ju jeho obavy vo vnútri zahriali. Už bola sama veľmi dlho. Nikto sa nikdy neznepokojoval ako trávi čas. Nikto okrem jej poručníkov a to bolo už dávno zabudnuté.
„Nedá sa nič robiť. Ale budem opatrná. Ak to bude potrebné, môžem si zavolať bezpečnostnú službu aby ma odprevadila k autu.“
„To teda nie.“ Vydal zo seba pohŕdavý zvuk a zakýval hlavou zo strany na stranu. „Niečo vám poviem. Potrebujem ešte oznámkovať množstvo esejí. Môžem to urobiť kým tu vy pracujete a keď skončíte odprevadím vás ja.“
„Ach, ale ja vás nechcem ničím zaťažovať.“
„Vôbec nie.“ Razantne sa postavil, reč jeho tela jej dávala na vedomie, že nie nebude brať ako odpoveď. A aké to len bolo telo. Bol svalnatý a tvrdý na tých správnych miestach.
„Trvám na tom,“ pokračoval. „Možno sa potom ku mne pripojíte a dáte si so mnou v nočnej kaviarni šálku kávy? Trpím nespavosťou a nedokážem v noci spať.“
Jeho skromné pokrčenie ramenami sa jej dotklo srdca. Pre takého silného muža určite nebolo jednoduché nahlas priznať nejaký druh slabosti, bolo to rozkošné. Ako by mohla takú jednoduchú žiadosť odmietnuť, hlavne ak v nej jej dobrodružná stránka kričala, aby sa po jeho ponuke priam vrhla. Zhlboka sa nadýchla a prikývla, do očí sa mu okamžite vrátil prívetivý výraz.
„To by bolo pekné. Pravdepodobne by som mal ten čas využiť na dokončenie práce. Je to tá najnudnejšia a zároveň najnervydrásajúcejšia časť mojej práce.“ Zachechtala sa a on sa k nej pridal, jemne nadvihnuté kútiky pier mu rozjasnili celú tvár. Pomyslela si, že jeho plný úsmev by ju zrejme mohol zabiť. Bol pôsobivý.
Dmitri ju prekvapil a vzal ju za ruku. Nepatrne ju nadvihol a pobozkal tým starosvetským gestom, ktoré by u iného muža vyznelo hlúpo, ale Dmitri Belakov má v sebe toľko mužného pôvabu, že to znesie. Keď sa jej dotkol perami a jazykom sa jej jemne obtrel o hánky, zaboriac ho do záhybu medzi ukazovákom a prostredníkom, skoro omdlela.
Zalapala po dychu a pohľadom sa stretla z jeho očami. Pobavenie v jeho pohľade jej rozbúrilo krv, odvážne sa zasmiala, čo ju samu dosť prekvapilo. Ten muž bol čarodejník. Musel byť. Ešte nikdy na žiadneho muža nereagovala tak intenzívne, či tak rýchlo. Nikdy.
„Keď budete končiť zavolajte ma. Inak vás prídem pred treťou skontrolovať.“
Zistila že nieje schopná mu odpovedať, tak len prikývla načo sa jemne usmial a opustil miestnosť. Je to pravda, uvedomila si. Jeho úsmev bol úplne zničujúci.

O tretej ráno sa Dmitri vrátil tú drobnú ženu skontrolovať, ale tá písala veselo ďalej.
Bola tak zabraná do práce, že ho zozačiatku ani nevnímala, i keď to bolo prekvapujúce. Síce väčšina smrteľníkov nebola schopná vnímať jeho prítomnosť, ale uvedomoval si, že táto žena bola oveľa vnímavejšia. Vycítila ho v svojich snoch, vtiahla do svojich tajných túžob a uvedomovala si ho tak, ako to ešte nikdy žiadny smrteľník nedokázal.
Páčilo sa mu to. Možno až priveľmi.
Pravdepodobne zomrie jeho rukou, ale prinajmenšom jej dá férovú možnosť rozhodnúť o svojom osude.
„Carly.“
Vyskočila z kresla a zalapala po dychu. V tmavej miestnosti sa k nemu otočila. „Vystrašili ste ma.“
„Ospravedlňujem sa. Prišiel som sa pozrieť či ešte nieste pripravená na tú kávu.“
Zahryzla si do pery a otočila sa k svietiacej obrazovke. Pristihol sa ako civie na tie perfektné, biele zuby znepokojene zaborené do plnej, ružovej dolnej pery. On chcel byť tým, kto sa do nej zahryzne.
„Ach, dokončím to behom desiatich minút. Ten posledný modul jej trochu tvrdohlavý.“ Otočila sa späť k práci, vypudiac ho z mysle kde jeho miesto nahradil počítačový problém. Nepáčilo sa mu, keď bol takto okato odsunutý na vedľajšiu koľaj. Tá myšlienka ho rozrušila.
Obvykle bol najšťastnejší, keď zanechal ľudskú korisť bez spomienok na jeho prítomnosť. V skutočnosti bolo dôležité, aby bol schopný pred ich slabými mysľami udržať tajomstvo o jeho existencii. Bolo to nutné k jeho prežitiu a zároveň jedno z najdôležitejších pravidiel, keď pred tristo rokmi na toto územie prišiel. Teraz bol Majstrom tejto oblasti, čo bol dobrý základ do budúcnosti, ale narušené určitou nepríjemnou okolnosťou. Len smrť ho môže zbaviť vodcovstva nad upírmi v tomto regióne. Túto otvorenú krajinu veľmi miloval.
Síce sa tu nenachádzalo veľa jedincov jeho druhu, ale predsa ich bolo dosť na to, aby občas musel uplatňovať svoju silu a autoritu. Viedol ich s pokojnou mysľou a čestne. Nikto sa na jeho vodcovstvo nemohol sťažovať, i keď vládol absolútnou kontrolou a jeho slovo bolo zákonom. Našťastie pre jeho ľudí bol nezaujatý muž, viac zo sklonom nechať žiť, len s niekoľkými smernicami a zákonmi ktorým sa nikto nemohol vyhnúť. Ak by porušili čo len jediný zo zákonov, všetci vedeli, že to bol dôvod k okamžitému a smrteľnému trestu. Dodržiavajúc niekoľko jeho dobre odôvodnených príkazov im dovoľovalo harmonicky žiť v tieni hôr, kde sa nachádzalo aj množstvo iných kreatúr. Takto si jeho druh dokázal zachovať prímerie s ostatnými kmeňmi a on chcel, aby to tak aj zostalo.
Najdôležitejší zo zákonov bolo utajenie. Ak by to malo pomôcť, žiadny smrteľník nesmie zostať zo spomienkami na jeho druh. Upíri sa z ľudí potrebovali kŕmiť, ale dokonca aj tých najmladších naučil ako zakryť všetky stopy. Nemohlo zostať ani jedinej spomienky zo stretnutia smrteľníka s jeho druhom, ak to teda neboli práve spomienky na sexuálne potešenie s neznámym, anonymným partnerom.
Popravde by Carly milerád také spomienky dal. Zasexovať si a pohostiť sa na jej krvi, avšak zmanipulovať jej spomienky by mohlo byť oveľa zložitejšie ako s nejakou priemernou ženou. Jej myseľ bola na smrteľníka lákavá, s náznakom niečoho… iného… čo nedokáže identifikovať. Bolo to tam už keď vpadol do jej sna. Táto žena ho zaujala.
Bola bystrá, brilantná a verila svojmu intelektu, čo bolo veľmi  príťažlivé. Zároveň sa zdala byť neistá sama sebou ako žena. Mala zmyselné telo, i keď jej spôsoby naznačovali, že v mnohých smeroch stále neskúsené, v očiach mala plachý výraz vždy, keď sa jej zo záujmom zahľadel na prsia. To ho taktiež zaujalo.
Viac ako len to, mala v sebe akúsi čistotu, láskavosť takú očividnú v malých náznakoch, ktorou ovplyvňovala svoje okolie. Po minulé týždne ju starostlivo sledoval. Bola ohľaduplná, úctivá k starším ľuďom a aj k tým, pre ktorých pracovala. Čestná v podnikaní. Vedel, že to boli medzi smrteľníkmi tejto generácie vzácne vlastnosti. Bola unikátna a jedinečne vzrušujúca.
Zaujala ho ako žiadna iná za celé stáročia. Všetko čo musel urobiť bolo pozrieť na jej telo a okamžite bol tvrdý. Všetko na čo dokázal myslieť boli jeho tesáky, hľadajúce jej sladkú esenciu.
Skôr ako si uvedomil ubiehajúci čas sa k nemu s úsmevom na tvári otočila. Vyzerala skutočne šťastne, konečne sa jej podarilo zvíťaziť nad tým tvrdošijným programom.
„Všetko je hotové.“
Uvedomil si že sa na ňu usmial späť a všimol si jej ťažkosti s dychom. Oči mu zablúdili k pulzujúcej tepne a potom dolu k nadvihujúcim sa prsiam. Reagovala na neho, vedel to, bolo by ľahké teraz si ju vziať, ale potreboval o nej získať viac informácií. Potreboval vedieť či pre neho predstavuje hrozbu a ak tomu tak je, bude musieť rozhodnúť o jej osude. Život alebo smrť. Nechcel sa unáhliť.
„Takže ideme na tú kávu?“
Prikývla a vstala. Niekoľkými úspornými ťahmi vypla počítač a popadla kabát. Vzal jej ho a podržal ho pred ňou roztvorený. Chcel okolo nej ovinúť ruky, čím skôr tým lepšie, ale varoval sám seba aby spomalil. Najskôr si musí získať jej dôveru. Nežnosť nebolo niečo čo práve využíval, ale nevdojak vedel čo by táto konkrétna žena potrebovala.
Otočila sa k nemu a dovolila mu aby jej pomohol do kabáta. Keď sa nehýbal začala byť nervózna ako vyľakaný zajačik, keďže bol stále tesne pri nej, obtočil okolo nej ruky a spredu jej zapol kožušinový kabát.
„Ste nádherná žena, Carly.“
Privoňal si k jej vlasom, nasávajúc do seba vôňu jej pokožky v mieste, kde sa spája rameno s krkom. Cítil ako sa zachvela a aj jej vzrastajúce vzrušenie. Výborne, pomyslel si, reaguje presne tak živo ako v sne.
„Hmm, ďakujem.“ Vyzerala akoby primrzla na mieste, zvedavá i vyľakaná. Páčilo sa mu že pred ním neutiekla. Vedel že keby sa rozbehla, prevzal by nad ním vládu inštinkt a štval by ju. Takto to bolo oveľa lepšie. Potrebuje aby k nemu prišla dobrovoľne. Starostlivo si svoje zámery zasunul dozadu mysle, cúvol a nechal ju ísť, aspoň zatiaľ.

V nonstop kaviarni bolo prekvapivo rušno, ale podarilo sa im chytiť si stôl v odľahlom kúte, kde bolo relatívne ticho. Dmitri bol dokonalý džentlmen, povzbudil ju aby si vybrala čokoľvek na čo mala chuť i keď on sa uspokojil s čiernou kávou. Všimla si že z nej veľa nevypil, len pár glgov. Keď sa ho na to spýtala, povedal že nechce veľa kofeínu aby mohol zaspať. Uvažovala prečo si teda nedal bezkofeínové, ale nechcela vyzvedať, načo zmenil tému a začal sa vypytovať na nový program čo inštalovala.
Skôr ako si to uvedomila sa priblížilo svitanie. Dmitri ju upozornil na jemne ružovo sfarbenú oblohu a ona len zalapala po dychu. Rozprávali sa viac ako dve hodiny, i keď jej to pripadalo len ako niekoľko minút. Bolo jej s ním dobre. S niekoľkými slovami sa rozlúčili a trochu nemotorne ju – prinajmenšom z jej pohľadu – pobozkal na líce a nechal ju ísť. Vliezla do auta a vyrazila na malú farmu, na asi dvadsaťminútovú cestu autom. Spoza hrebeňov hôr ju pozdravilo slnko a krása úsvitu jej vzala dych. Bude to nádherný deň, pomyslela si.


29 komentářů:

  1. Skvělé, díky moc za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  2. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. ďakujem za preklaed

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za překlad i korekci a těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  6. Krása. Ďakujem za preklad. :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Mockrát děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Tento komentář byl odstraněn autorem.

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad, super :-))

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  11. Preklad a korekcia - opäť skvelá, teším sa na to, kedy zistí Carly,že jej priateľky sa poznajú s prof. Belakovom.

    OdpovědětVymazat
  12. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji za překlad a korekci,těším se na další kapču :-)

    OdpovědětVymazat
  14. Děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  15. Tinka Tinn: skvele citanie :) moc dakujem

    OdpovědětVymazat
  16. Knihomolka.36530. dubna 2014 22:07

    Díky za překlad
    Jsem zvědavá kdy příde na to že je jeho družka :)

    OdpovědětVymazat
  17. Je to skvělé, dík za vaši práci :-)

    OdpovědětVymazat
  18. Diky moc za preklad i korekci :-)

    OdpovědětVymazat
  19. Díky moc, nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  20. Ďakujem za ďalšiu kapitolku :D

    OdpovědětVymazat
  21. moc děkuji za překlad a korekci :))

    OdpovědětVymazat
  22. Ďakujem za preklad.

    OdpovědětVymazat
  23. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat