pondělí 28. dubna 2014

Špinavá krev - 8. Kapitola



„Tie šaty by boli perfektné na moje rande s Ryanom,“ povedala Sam a zodvihla čierne mini šaty s flitrami na páse.
„Myslela som si, že tie šaty, ktoré si si kúpila v poslednom obchode, boli na tvoje rande s Ryanom,“ povedala Angela.
„Nie, tie boli na rande s Chadom,“ opravila ju Sam.

Angela sa zasmiala. „Už s tebou nedokážem držať krok.“
„Neváhaj a zober si, čo ostane, Ang,“ povedala Sam, usmievajúc sa a krútiac obočie.
„Nie, ďakujem. Okrem toho, keď ideš von s tými chalanmi, vždy sú namotaní. Prenasledujú ťa všade, akoby si bola Potkaniar.“
„Ja viem. Úbožiatka.“ Sam si dramaticky povzdychla.
Angela a ja sme sa usmiali a stále hľadali. Boli sme v nákupnom centre, kupovali šaty na ples a ja som stále viac a viac premýšľala o tom, že sa nezúčastním. George by na tom trval, kvôli sociálnemu statusu, keď už ničomu inému. Ale teraz som bola voľná a mohla som sa rozhodnúť sama za seba a tá myšlienka sa mi jednoducho nepáčila.
„Skúsim si tieto čierne,“ povedala Sam. „Tara, môžeš podržať moje tašky?“
„Jasné.“ Vzala som štyri tašky, postavila ich neďaleko a zvalila sa do kresla. Mohlo by to chvíľku trvať. Sam bola vážny zákazník; pri nej neexistovalo nič také ako pozeranie. Všetko o Sam bolo také; bola impulzívna, zhovievavá a zábavná – vždy zábavná.
„Hej, Ang, nikdy si mi nepovedala, aké bolo tvoje rande s Daveom,“ povedala som.
„Bolo to naozaj skvelé,“ povedala Angela, jej úsmev trochu zasnený. Bolo to trochu zábavné sledovať, keďže Angela nikdy nevyzerala zasnene.
„Pôjdete spolu zase von?“ spýtala som sa.
„Hej, pozval ma na ples.“
„Och. Môj. Bože. Počula som práve, že knihovníčka Angela má rande? Ako skutočné rande so skutočným chalanom?“ Sam zvolala z kabínky.
„Ha-ha, Sam,“ povedala Angela.
„No, aké je to vzrušujúce! Bozkáva sa dobre?“ zavolala naspäť poriadne nahlas.
Angelina tvár očervenela a ja som sa pozrela okolo, upraviac si okuliare. „Môžeš hovoriť ešte hlasnejšie, Sam?“
„Pravdepodobne.“ Ozval sa zvuk vytiahnutia západky a potom vyšla Sam, mini čierne šaty jej padli ako uliate. „Tak, čo si o tom myslíte?“
Pískla som. „Páni.“
Angela súhlasne prikyvovala. „Rozhodne trhák. Aké krátke sú tie šaty?“
Sam sa pomaly zatočila, kontrolujúc sa v malom zrkadle vedľa nej. „Dosť krátke, povedala by som. Chceš si ich požičať, Ang?“
Angelina tvár trošku sčervenela. „Nie, ďakujem.“
„Beriem ich,“ povedala Sam. „Čo ty, Tara? Ešte si si nič neskúsila.“
„Nemyslím si, že pôjdem na ples.“
„Čože? Prečo?“
Uvedomila som si, že som jej to zabudla povedať. „George a ja sme sa rozišli.“
Sklonila sa a objala ma. „Je mi to hrozne ľúto, Tay. Si v pohode?“ Odtiahla sa a súcitne sa na mňa pozerala.
„Hej, vlastne som v pohode. Myslím, že to bola správna vec. Ale on to tak nevidí – alebo sa aspoň nezdá, že by to prijal.“
„Dobre, to je ono. Musíš si kúpiť niečo nové,“ vyhlásila Sam. „Ak chceš byť nudná a nekúpiš si šaty, zožeň si aspoň nové rifle. Vieš, tie, čo objímajú tvoj zadok ako zverák a ty sa musíš skloniť.“ Pokrútila obočím. „Budeš sa cítiť lepšie.“
Zasmiala som sa. „Nechcem rifle, ktoré ma zbavia zásob kyslíka. A ak zmením názor, určite si ich požičiam od teba.“
„Fajn. Idem sa prezliecť a potom ti nájdeme niečo nové. Je to pravidlo. Po rozchode si musíš kúpiť nové oblečenie.
„Fajn,“ súhlasila som.
Čakali sme, zatiaľ čo sa Sam prezliekala, a potom sme sa nahrnuli k regálom.
„Tara, tieto sú rozkošné, poď sem,“ zvolala Angela o chvíľu neskôr.
Prešla som bližšie a stuhla som. Bola to mikina s tvárou vlka na prednej strane. Čo bolo horšie, tá tvár sa rozširovala na dve, jedna polovica na každej strane zipsu. Snažila som sa udržiavať svoj výraz neutrálny, hoci som sa psychicky prikrčila. „Myslím, že toto nepôjde.“ Presunula som sa tak rýchlo, ako som mohla.
„Čo toto?“ zvolala Angela znovu, tentoraz držala rozdielnu mikinu. Na tejto bolo nespočetné množstvo odtieňov jedinej farby: zelenej.
„Perfektné,“ povedala som, berúc ju do rúk.
„Nie je na nej nič,“ namietla Sam.
„Čo znamená, že sa hodí ku všetkému,“ namietla som.
Sam pretočila oči.
V čase, keď sme dorazili do bufetu po hamburgery, uvedomila som si, že som nemala takú dobrú náladu celé dni. Užívala som si normálnosť, niečo, čo by som pred štyridsiatimi ôsmimi hodinami brala ako samozrejmosť. Možno, že napriek všetkému, čo sa stalo, nie je potrebné nič meniť, čo tiež znamenalo, že už asi nikdy neuvidím Wesa. A to moju dobrú náladu odplavilo.
Na ceste k autu som zbadala, že sa mraky zhŕkli dokopy, takže obloha nadobudla odtieň zimnej šedivej a vo vzduchu bola vlhkosť, ktorá zväčšovala chlad. Vytiahla som si kabát vyššie a držala hlavu dole.
Dostali sme sa takmer k autu, keď som to zacítila. Moje koža mravenčila a chvela sa vo varovaní, čo mi dalo pocit, že na mňa niečo lezie. Zachvela som sa otočila som sa, plne očakávajúc, že uvidím vlka číhajúceho medzi zaparkovanými autami, ale keď som sa otočila, nič tam nebolo. Stále som hľadala, točiac sa v kruhu, pretože moje oči hľadali akýkoľvek pohyb, chlpatý alebo akýkoľvek iný. Nič.
Spomenula som si na zlomenú rúčku pod umývadlom, ktorú som tam skryla včera večer. Asi by som ju mala nosiť so sebou, len pre istotu.
„Tara? Si v poriadku?“ spýtala sa Angela.
Kútikom oka som videla ju a Sam ako na mňa zmätene pozerajú, ale ignorovala som ich a pokračovala som v prehľadávaní okolia. „Hej, som v pohode... len som si myslela, že som niečo videla,“ povedala som nakoniec, vzdávajúc sa a otočiac sa k nim.
„Ako čo napríklad?“ naliehala Angela. Pohľad na jej tvár mi povedal, že som vyzerala ako blázon.
„Myslím, že to bol vták,“ povedala som nepresvedčivo. Pokrčila som ramenami a vliezla na zadné sedadlo.
„Možno, že ťa ten rozchod zasiahol viac, ako si si myslela,“ povedala Sam, keď vyštartovala na cestu.
Neodpovedala som. Bola som zameraná na strašidelné bytosti, ktoré som ešte stále cítila. Našťastie ten pocit vybledol, keď sme sa stratili v premávke a ja som si povzdychla úľavou.
„Alebo si sa ešte nevyliečila z čohokoľvek, čo si to chytila,“ navrhla Angela.
„Bola som len nepozorná, baby. Mám preťaženú hlavu.“
„Vidíš, hovorila som ti, že je to ten rozchod,“ povedala Sam.
„Nie je to tým rozchodom,“ namietla som.
„Ale nič iné sa nedeje. Ibaže... by tu bol niekto iný.“ Sam na mňa ukradomky pozrela v spätnom zrkadle. Keď som neodpovedala, jej oči sa rozšírili. „Och môj bože, je v tom niekto iný. Kto to je? Chodí na našu školu? Poznáme ho?“
Angela sa otočila a prezerala si ma. „Má Sam pravdu? No tak, Tara, nám to môžeš povedať.“
Zaváhala som, premýšľala, ako mám odpovedať. Ak by som im nič nepovedala, nikdy by to nenechali tak a nakoniec by boli podozrievavé, prečo som nič nepovedala. Na druhej strane, keby som im niečo povedala, opatrne vyberala svoje slová, necítila by som sa taká tajnostkárska. A bol by dobrý pocit hovoriť o tom s mojimi dievčatami. Aspoň o častiach, o ktorých som hovoriť mohla. „Dobre, áno, Sam má pravdu. Niekoho som stretla. Svojim spôsobom. Ale je to trochu komplikované.“
Sam poskočila na sedadle vodiča, nejako si pamätajúc, že má ruky držať na volante. „Ja som to vedela. To je také vzrušujúce. Povedz nám všetko.“
„Dobre. Volá sa Wes. Stretli sme sa pred dvoma dňami na biliarde. Po tom, ako George odišiel. Rozprávali sme sa a... išli von a potom ma odviezol domov.“
Angela sa pokrútila na sedadle, aby sa na mňa mohla pozerať. „Pôjdeš s ním zase von?“
„No... včera za mnou prišiel.“
„A?“ naliehala Sam. „Čo sa stalo? Mali ste vy dvaja-?“
Nemusela som ju vidieť, aby som vedela, že vraští obočie, v jej kóde pre sex. „Nie, Sam, nemali. Dokonca sme sa ani nepobozkali. Bola som chorá, pamätáš?“
„Takže sa o teba staral?“ spýtala sa Angela ticho. Dokázala som počuť, ako sa jej romantické kolieska otáčali v hlave.
„Myslím. Rozprávali sme sa a len spolu trávili čas. Ale neviem, či ho ešte niekedy uvidím.“
„Prečo nie?“ spýtala sa Angela.
„Pretože o tom nič nepovedal. Všetko, čo hovorí, je také... záhadné.“ Povzdychla som si. „Hoci mi nechal svoje číslo.“ Nedodala som, že som na tú kartičku pozerala tak často, že som si ju prakticky vryla do pamäte.
„Zavolaj mu!“ vykríkli obe dievčatá naraz.
Usmiala som sa. Aj napriek tomu, že som povedala len veľmi málo detailov, bolo veľmi dobré pohovoriť si o tom s niekým. „Možno. Cítim sa divne, že by som ja mala volať.“
Sam pokrútila hlavou. „Chalani majú radi dievčatá, ktoré preberajú iniciatívu. Mala by si mu zavolať. Dnes.“
Angela sa znova pokrútila na sedadle. „Tentoraz súhlasím so Sam. Mala by si urobiť prvý krok a zavolať mu. Nedal by ti svoje číslo, keby nechcel, aby si to urobila.“
Neodpovedala som. Problém bol, že to znelo, ako by som mu mala volať len, ak som ho potrebovala. Ako napríklad, keď sa dostanem do problému s rozzúreným vlkolakom alebo tak niečo. Ale nemohla som im povedať niečo takéto.
Sam otočila auto na našu príjazdovú cestu a otočila sa. „Zavolaj mu. Budeme čakať, aby sme sa dozvedeli, čo sa stane, tak nám zajtra zavolaj. Žiadne výhovorky.“
Znovu som sa usmiala. „Dobre,“ súhlasila som, zhlboka dýchajúc. „Vďaka, baby. Uvidíme sa zajtra.“
Vnútri som sa snažila prekĺznuť okolo mojej mamy s minimálnym počtom otázok. Od včerajšieho rána sa na mňa divne pozrela. Myslím, že mala podozrenie, že sa niečo dialo, keď som sa v to ráno... po boji s Lilianou, správala tak zmätene. (Stále som nedokázala vysloviť to slovo zabila, dokonca ani sama pred sebou.! Takže som sa jej snažila vyhýbať, kým nebudem presvedčená o tom, že som to mohla úplne zahrať do outu. Alebo pokým ona na to zabudne.
„Mama, som doma,“ zvolala som, hádžuc moju bundu do prednej skrine.
„Tu som.“ Jej hlas sa ozýval zo zadnej časti domu.
Našla so ju v skleníku, skláňajúc sa nad plochou bylín, ktoré vysádzala. Žmurkla a usmiala sa, keď som prišla, a ja som si všimla pruh špiny, ktorý mala cez čelo. Jej ruky boli čierne od pôdy a niekoľko zrniečok bolo rozsypaných po stole vedľa nej.
„Bavila si sa?“ spýtala sa.
„Hej, baby si zohnali šaty na ples na budúci týždeň a ja som si zohnala novú mikinu.“
Zamračila sa. „Ty si si nekúpila šaty?“
„Nemyslím si, že tam pôjdem.“ Zhlboka som sa nadýchla. „George a ja sme sa rozišli.“
Zvedavo na mňa pozrela. „Je to dobré alebo zlé?“
Na tom som sa zasmiala. „To je ten ’ak ho nenávidíš ty, tak ho nenávidím aj ja‘ postoj?“
Pokrčila ramenami. „Nie tak celkom, ale nechcem ti povedať, ako mi je to ľúto, pokým ty nepovieš, že je ti to ľúto.“
Oprela som sa o rám dverí a potom som sa znovu narovnala, keď som si uvedomila, koho mi to pripomínalo. „Nie, nie je mi to ľúto. Cítim sa normálne. Možno nám bude lepšie ako priateľom.“
Prikývla. „To je dobré. Súhlasím.“
Zodvihla som obočie. „Naozaj?“
„Áno. Vidím, ako vyzeráš, keď o ňom hovoríš alebo keď je s tebou. Alebo by som mala povedať ako nevyzeráš.“
„A ako vyzerám?“
Zaklopala si špinavým prsom na bradu. „Popísala by som to ako priateľskú náklonnosť.“
„Och,“ povedala som s pohľadom upretým na nádoby s pôdou a premýšľala o tom.
„Som rada, že si mi povedala o Georgovi,“ povedala, priťahujúc ma späť do rozhovoru. „Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, však?“
„Ja viem. Vďaka, mami.“ Začala som sa odvracať, ale jej hlas ma zastavil.
„Myslím to vážne, Tara. Čokoľvek. Vždy môžeš prísť za mnou.“ Jej hlas bol silnejší, než bol pred chvíľou.
Hľadela som jej do tváre, snažiac sa prísť na akýkoľvek skrytý význam tých slov. Že by predsa len vedela o tom, čo sa deje? Bola toto moja šanca povedať jej to?
Potom zažmurkala a jej pohľad sa stal neistý. „Mimochodom, mala by si si ísť pospať. Pravdepodobne sa stále zotavuješ z toho, čo si chytila včera.“
„Hej, myslím, že som celkom dosť unavená.“ Zodvihla som svoju tašku a vybrala som sa k dverám, stále zmätená.
„Cítiš sa lepšie, hej?“ spýtala sa, varovne na mňa pozerajúc.
„Oveľa,“ uistila som ju.
„Hmm. Čakala som, že to bude trvať dlhšie, hlavne kvôli tomu, ako si vyzerala včera ráno.“
Pokrčila som plecami. „Sam včera tiež bola doma kvôli niečomu podobnému a dnes sa cítila lepšie, takže to bude nejaká záležitosť na dvadsaťštyri hodín.“
„Vyzerá to tak,“ súhlasila, ale stále vyzerala trochu nepresvedčene.
„Tak dobrú noc,“ zvolala som a otočila sa k dverám, kým mohla povedať viac.
„Dobrú noc.“

V mojej izbe som si sadla na posteľ s Wesovou vizitkou v jednej ruke a s mobilom v druhej. Srdce mi búšilo až v ušiach. Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa upokojiť svoj pulz. Toto je smiešne. Prečo som bola taká nervózna? Bol to len chalan. A ja som bola zlý zabijak vlkolakov. Toto by malo byť hračkou. Opakovala som si to znovu a znovu, kým som zase nedýchala normálne. Potom, predtým ako som mohla zmeniť názor, som vyťukala číslo a pridržala si telefón pri uchu.
Odpovedal po prvom zvonení. „Haló?“
Môj dych sa zastavil na pol ceste k ústam a ja som musela bojovať, aby môj hlas znel pokojne a nenútene. „Ahoj, Wes. To som ja, Tara.“
Na druhej strane nastala dlhá odmlka. Potom sa ozvalo: „Je všetko v poriadku?“
„Hej, v pohode. Len som-.“ Dopekla, čo som to povedala? Zdalo sa, že on znie, akoby išlo o obchod, čím mi znovu pripomenul môj prvý predpoklad, že mi dal toto číslo len v prípade núdze. Lenže teraz už nebolo cesty späť. „Len volám, aby som ťa pozdravila, myslím. A ešte raz ďakujem za tvoju pomoc.“ Dobre, som zbabelec.
„V pohode. Premýšľala si už o tom tréningu?“
„Ehm, stále o tom premýšľam.“
Ďalšia odmlka. „Dobre, no, som tak trochu uprostred niečoho, takže musím zavesiť.“
Snažila som sa udržať sklamanie preč z môjho hlasu. „Dobre, ospravedlňujem sa. Porozprávame sa neskôr.“
„Si si istá, že si v poriadku?“
„Som v pohode.“
„Tak sa s tebou porozprávam neskôr.“
„Ahoj.“ Ukončila som hovor a hodila sa chrbtom na posteľ a cítila sa ako idiot. Ležala som tam a pozrela sa do stropu, prehrávajúc si tú konverzáciu v hlave aspoň miliónty raz, až kým som nebola presvedčená, že som vážne idiot. Bola som nešikovná. Nikdy predtým som nemala problém hovoriť s chalanom, ale to bola zrejme len príprava. Toto bola teraz veľká liga a očividne som to pobabrala. Priala som si, aby som bola viac ako Sam s tým jej sebavedomým a pokojným postojom.
Za normálnych okolností by som si bola sebou istá, ale môj život už viac nebol normálny. Všetko sa menilo tak rýchlo, že sa mi z toho točila hlava. Pripadalo mi to, akoby niekto prišiel a podkopol mi nohy. Ani som nevedela, či som chcela byť Lovcom vlkolakov. Ale nebolo to tak, akoby som mala na výber.
 Pretočila som sa a moje oči pristáli na záblesku červenej. Moja zabudnutá hodvábna blúzka bola ešte stále na zemi. Schmatla som ju a zovrela ju; hodiac ju do koša. Potom som zavrela oči a čakala na spánok. 


15 komentářů:

  1. Dík za skvělé čtení všem co na tom pracovali :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad další kapitoly :-D

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. díky, těším se na pokračování

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Moc dekuji za preklad a korekci. Uz se nemuzu dockat jak to bude pokracovat dal. Katka

    OdpovědětVymazat
  8. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc, těším se na další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat