neděle 27. dubna 2014

Špinavá krev - 7. Kapitola



Druhý deň ráno na mňa Angela čakala pri skrinke. „Už je ti lepšie?“ spýtala sa.
„Oveľa. Hádam, že tie lieky na horúčku to zo mňa dostali.“
„Tak čo?“ vyzvala ma a zodvihla na mňa obočie za svojimi okuliarmi. Nechápavo som sa na ňu pozrela. „Čo sa stalo medzi tebou a Georgom? Keď som ho včera videla, trápil sa ako malý chlapec, ktorý stratil šteňa.“

Uškrnula som sa a hrabala som sa vo svojej skrinke kvôli mojej knihe z Angličtiny. „Rozišli sme sa.“
„To som si domyslela. Čo sa stalo?“
Narovnala som sa a napchala som si knihu do batohu predtým, než som jej mohla čeliť. „Chceš povedať okrem toho, že jeho hlava narástla a teraz je príliš veľká pre jeho telo? Nič.“
Venovala mi sympatizujúci pohľad. „Si v pohode?“
„Vlastne som. Myslela som si, že budem viac naštvaná, ale väčšinou mám zlý pocit z toho, že som zničila naše priateľstvo, vieš?“
„No, som rada, že sa cítiš lepšie. Bála som sa, že budeš po rozchode naštvaná. Skoro som za tebou prišla po škole.“
Snažila som sa nevyzerať, že sa mi uľavilo, keď tak neurobila, tak som pokrčila ramenami. „Asi som sa z toho vyspala.“
Angelina poznámka na predchádzajúci deň robila divné veci s mojim žalúdkom, ale snažila som sa to ignorovať, keď som zrovnala svoj krok s ňou, idúc do triedy. Celú noc som v podstate strávila bdením a premýšľaním, predstavujúc si výcvik s vlkolakom, aby som sa naučila bojovať s vlkolakmi. Alebo netrénovať a byť napadnutá svorkou v nejakej uličke.
A samozrejme o Wesovi. Spôsob, akým sa na mňa pozeral, keď som sa dostala z postele a komentáre, ktoré môžu ale nemusia byť náznakom, že má o mňa záujem. A potom tu bol ten podivný ťah medzi nami, ktorý akoby len zosilnel, keď svoje oči na mne držal dostatočne dlhú chvíľu. Bola som ním priťahovaná? Alebo to bolo všetko spôsobené len prítomnosťou zvieraťa?
Čím viac som o tom premýšľala, tým viac som bola rozhodnutá, že nebol žiadny spôsob, že so mnou flirtoval. Robil si zo mňa žarty? Pravdepodobne. Flirtovanie? Nie až tak veľmi. Myslím, že som si istá, že bol zapletený s Lilianou. Čo ma prinieslo späť k faktu, že som niekoho zabila. Skutočnosť, že ten „niekto“ bol súčasne aj „niečo“ to robila ľahším na spracovanie, ale časť zo mňa sa cítila dostatočne vinná, aby priamo napochodovala na policajnú stanicu a držala pred sebou ruky, aby mi na ne mohli dať putá. To všetko len pridávalo k tej úplnej, nemožnej, surrealistickej podivnosti; nemala som tušenia, čo s tým robiť.
„Tara, počula si, čo som povedala?“ spýtala sa Angela.
Teraz sme stáli pred učebňou Angličtiny. Prinútila som sa sústrediť pozornosť na Angelu. „Prepáč, myslím, že som ešte trošku mimo.“ Cítila by som sa trochu vinná, keď som stále klamala o tom, že som bola chorá, ale to, čo som práve vyhlásila, bola úplná pravda. Definitívne som sa cítila... mimo.
„Povedala som, že sa Sam pýta, či chceme ísť do obchodu a kúpiť si šaty na ples na budúci víkend,“ povedala Angela trochu netrpezlivo.
Akoby ju privolalo jej meno, moja priateľka Sam na nás zamávala cez more tiel, ktoré zaplnili chodbu a začala si prepletať cestu smerom k nám. „Ahoj, baby.“ Bez toho, aby čakala na odpoveď, začala: „Neverili by ste, čo mala na sebe včera CindyAdamsová.“ Zvonček prvý raz zazvonil, ale Sam ho ignorovala. „Och, môj bože, bol to nejaký domácky vyrobený pléd. V telefóne mám fotku. Pozrite.“ Podržala pred nami svoj mobil.
„Včera si tu ani nebola,“ povedala Angela.
Sam pokrčila ramenami. „Ja viem, ale bola tu Jeny Slaterová a ona je v rovnakej triede ako Cindy, tak mi to poslala. Smiala som sa na tom dvadsať minút.“
„Ty si tu tiež nebola?“ spýtala som sa.
Sam zažmurkala. „Utorková noc bola tak trochu vyčerpávajúca.“
Pokrútila som hlavou. „Tvoj spoločenský kalendár ma unavuje.“
„Čo je presne ten dôvod, prečo mám nárok na deň zotavenia,“ povedala, odhŕňajúc si vlasy.
„Plus, Macy kúpila očné tieň, ktoré milujem, v špeciálnej ponuke kúp jedny, druhé máš zadarmo.“
Obrátila som oči a na jej vyzvanie som sa pozrela na telefón, ktorý predo mnou držala. Bolo to dosť zlé. „Páni, pekné,“ povedala som so smiechom.
Aby sme boli spravodliví, CindyAdamsová bola niečím ako mojou osobnou pomstou. Keď sme boli v šiestej triede, stáli sme proti sebe pri voľbe študentského prezidenta. Vlastne som to ani nechcela robiť, ale učiteľka mi nedala na výber, boli sme vybraté proti našej vôli. Cindy nemohla byť šťastnejšia. Popriala mi veľa šťastia a potom sa vrhla do predvolebnej kampane, vyrábajúc komplikované plagáty a dokonca si pripravila aj reč k rannému hláseniu.
Bohužiaľ pre Cindy, v šiestej triede je všetko o tom, kto vás pozná a okruh Cindiných priateľov bol podstatne menší než ten môj. Keď videla, že všetci budú hlasovať pre mňa, začala hrať neférovo, šíriac reči a klamstvá, aby posilnila svoje šance.
Niekoľko rôznych zvestí poletovalo okolo, najkrajšia z nich bola, že ma našla v kompromitujúcej situácii s jej mačkou, keď som u nej naposledy prespala. Hej, človek musí byť poriadne zvrátený, aby prišil s rovnakými vecami ako ona. Netreba dodať, že to bol koniec každého kúsku priateľstva alebo zdvorilosti, ktorý sme medzi sebou mali. Ona vyhrala voľby, čo bolo podľa mňa v poriadku, okrem toho, že som ju teraz nemohla vystáť. Takže sme si odvtedy užívali tichú, no o to intenzívnejšiu, rivalitu.
Výsledkom bolo, že vidieť ju v outfite ako je toto, vylepšilo môj deň. „Odkiaľ to má, a prečo si myslí, že je to rozkošné?“ spýtala som sa, keď Sam odtiahla telefón.
„Ja neviem. Možno, že nemá priateľku, ktorá by jej povedala, aké zlé to je.“ Sam na mňa blysla zákerným úsmevom. „Možno by sme mali byť my také priateľky.“
„Možno by sme mali,“ súhlasila som.
Zvonček varovne zazvonil a všetky sme sa pohli smerom do triedy.
„Vidíme sa na obede,“ zvolala Sam, rýchlo plávajúc cez vyprázdňujúcu sa halu, jej tmavé vlasy viali za ňou.



9 komentářů: