pondělí 21. dubna 2014

Špinavá krev - 6. Kapitola



Ospravedlňujúco som sa pozrela na Fee. „Naozaj oceňujem tú ponuku, ale potrebujem nejaký čas. Všetko sa deje príliš skoro. Je mi to ľúto.“
„Rozumiem,“ uistila ma Fee. A dokázala som povedať, z toho, ako sa na mňa pozerala, že to tak skutočne bolo. „Vrátime sa, nie?“
Zodvihla som knihu nahor a zasunula si ju pod pažu, keď som išla za ňou von. Fee zamkla miestnosť a vybrali sme sa do obývačky.

„Tak čo?“ zaburácal Jack.
Fee za mňa odpovedala. „Potrebuje čas.“
Jack prikývol, ale videla som jeho sklamanie. „Samozrejme.“
Wes len zavrtel hlavou, akoby sa vzdal túžby dohadovať sa.
Vzala som svoju bundu, chystajúc sa k odchodu. Stále som potrebovala byť späť predtým, než sa vráti mama.
Fee ma zastavila pri dverách a stisla mi ruku. „Daj si načas a popremýšľaj o tom. Aj keď sa rozhodneš netrénovať, Jack a ja tu budeme, ak by si niečo potrebovala.“
„Ďakujem,“ povedala som, prinútiac sa usmiať.
„Boli naozaj milí,“ povedala som, keď sme ja a Wes boli v aute. Neodpovedal, ale ja som zámerne ignorovala nedostatočnosť jeho reakcie, hovoriac si, že to preňho bolo normálne správanie a tak som pokračovala: „Hoci sa čudujem. Fee znela, akoby všetci vlkolaci boli krvilační zabijaci, ktorí na mňa zaútočia pri prvom pohľade. Napriek tomu ste sa mi vy traja vôbec nesnažili ublížiť. Keď už nič iné, pomohli ste mi viac, ako ste boli povinní.“
„Nie všetci vlkolaci sú ako my,“ povedal.
Nie odpoveď, v ktorú som dúfala, ale lepšie ako nič. Pokračovala som. „Ako to, že ich poznáš?“
„Vychovali ma po tom, čo moji rodičia zomreli.“
„Och. To som nevedela. Je mi to ľúto. Ako zomreli?“
Zaváhal. „Vlkolaci.“
Jeho pery sa zovreli do tvrdej linky a svaly na jeho čeľusti sa napli. V tom jednom slove bola zlomyseľnosť a znechutenie a ja som konečne pochopila jeho skorší komentár. „Toto si myslel tými rôznymi stranami?“
„Áno.“
Nakoniec som cítila, akoby som sa s ním predsa len niekam dostávala. „Má to niečo spoločné s tým sporom, ktorý spomínal Jack?“
„Zabudni na to, dobre. Nie je to nič pre teba.“
„Nemalo by to záležať na mne, rovnako ako výber, na ktorú stranu sa postavím?“
Venoval mi tvrdý pohľad. „Nie.“
Zafunela som vo frustrácii. Ten chalan bol chodiaci rozpor. Skúsila som inú taktiku. „Aká je tvoja obľúbená farba?“
Kútik jeho úst sebou mykol. „Prečo?“
„Vzhľadom na to, že chceš, aby som si vybrala stranu, si mi ešte nepovedal dosť, aby som sa rozhodla, či ti môžem veriť.“
„Už som ti povedal dosť.“
Pokrútila som hlavou. „Nie, Jack a Fee mi povedali dosť. Ty si mi nepovedal nič.“ Videla som, že sa chystá niečo povedať a ja som pokračovala: „Vrátenie mojich spomienok sa nepočíta. Už boli moje.“
„Dobre, ale ako ti skutočnosť, že budeš poznať moju obľúbenú farbu, pomôže veriť mi?“
„Môžeš povedať veľa o človeku len podľa jeho obľúbenej farby,“ trvala som na svojom. „Napríklad moja je modrá, pretože milujem oceán a oblohu.“
„Dobre, tak zelená.“ Zodvihol obočie. „Čo vieš o tej?“
„No, mohla by znamenať peniaze, ale to si nemyslím,“ uvažovala som. „Povedala by som, že les.“
„Mohla by to byť aj závisť, vieš,“ povedala a jeho hlas si ma doberal, čo ma prekvapilo a zmiatlo. Len pár okamihov predtým bol napätý a tichý, dokonca až do takej miery, že bol hrubý.
„Vyzeráš byť lepšie naladený,“ povedala som opatrne.
Wes zabočil do môjho susedstva a zastavil na stopke predtým, než mi odpovedal. „Tara, je nemožné byť v zlej nálade v tvojej blízkosti.“
Prekvapene som sa na neho pozrela, neistá, čo mám povedať. Bola to jednoducho najkrajšia vec, ktorú mi povedal, odkedy sme sa zoznámili. „Vďaka?“ Jeho pery sebou trhli, želajúc si, aby som poznala význam toho mystického komplimentu. „Vždy si tak ťažko čitateľný?“ spýtala som sa nakoniec.
„Vždy takto ťažko prijímaš komplimenty?“
„Stále sa snažím prísť na to, či to vlastne bol kompliment.“
„Bol.“
Niečo na tom, ako tie slová vyslovil, prinútilo moju tvár a ruky zahriať sa. Vzduch v aute zhustol na niečoho takmer hmatateľného a spomenula som si, že povedal Jackovi o tom magnetizme. To bolo to, čo sa dialo teraz, ten ťah medzi nami. Bolo to znervózňujúce a príjemné v rovnakom čase a ja som sa posunula na svojom sedadle a snažila sa cítiť pohodlne vo vlastnej koži. Napadlo mi, či to cítil tiež, ale keď som sa pozrela, jeho obočie sa vyklenulo, buď v hlbokom zamyslení alebo v zmätku.
V oveľa kratšom čase, než by to zabralo normálnemu človeku – alebo normálnemu autu – sme zastali pred mojim domom a on vypol motor. Nechcela som čakať, až obíde auto a otvorí mi dvere. Potrebovala som chvíľku, aby som si vyčistila hlavou, ale závan studeného vzduchu, ktorý ma pozdravil, keď som vyšla von, bohužiaľ nestačil, ale aspoň som mohla, v mrazivom objatí nášho dvora, normálne dýchať. Bola som si istá – aj keď boli vlkolačie zvyky úplné iné – že so mnou Wes práve flirtoval. Problém bol v tom, že som na to reagovala. Môj pulz bol rýchli a v mojom žalúdku bolo divné chvenie. A cítila som, akoby stačil jeden pohľad na moju tvár a poznal by to. Takže som sa uistila, že som bola pred ním, keď ma nasledoval k dverám. Zápasila som s kľúčom, odrazu smiešne nervózna. Wes trpezlivo čakal, nekomentoval, keď som konečne trafila do zámku a znovu som zápasila s kľučkou. Keď som tomu nemohla zabrániť ani o sekundu dlhšie, otočila som sa k nemu.
„Naozaj neviem, čo mám povedať na to, čo všetko si urobil, ale aj tak ďakujem:“ povedala som mu.
„Páni, to znie ako ‘vypadni‘.“
„Nie!“ Moja odpoveď bola trochu silnejšia, než som zamýšľala, a potom som cítila, ako moja tvár očervenela pri pobavení, ktoré som zazrela v jeho výraze, takže som vedela, že len žartoval. „Teda, nemusela si urobiť nič z tohto a ja si to vážim.“
Natiahol sa, akoby ma chcel chytiť za ruku, a potom sa zastavil. Miesto toho si strčil ruky do vreciek a pozrel sa na zem. „Tara, je tu niečo, čo-.“
Dvere od auta, veľmi blízko, sa zabuchli a Wes sa odmlčal. Obaja sme sa tam pozreli v rovnakom čase a ja som zastonala, keď som si všimla postavu, ktorá sa rýchlo blížila k môjmu prahu. Vedľa mňa som cítila, ako sa Wes napäl, keď podozrievavo pozrel na nášho návštevníka.
„George,“ zvolala som s falošným pokojom tak, aby si Wes uvedomil, že nie je hrozbou. Hoci som nemala pocit, že by sa uvoľnil.
„Hej, zlatko.“ Georgov úsmev bol váhavý pri pohľade na Wesa a jeho oči sa mierne zúžili.
Pozrela som sa na Georga, zúfalo sa snažiac prísť na to, ako čo vysvetliť bez toho, aby som zahrnula pravdu. „George, Wes. Wes, George.“ Ukázala som sem a tam medzi nimi a zastavila sa. Ani jeden neprehovoril. Wes intenzívne pozeral na Georga. Bolo to hrozivé, držalo to v sebe výzvu a to sa mi nepáčilo. George pozeral na Wesa a zavrčal na neho tiché ahoj. Cítila som, ako sa moja trpezlivosť stráca vo vlnách ich testosterónu. „George, čo tu robíš?“
Nakoniec odtrhol oči od Wesa, prerušiac ten pohľad „macha“ a pozrel sa na mňa. „Keďže si bola chorá, napadlo mi prísť a zistiť, či niečo nepotrebuješ. Možno, že sa budem o teba starať.“ Jeho výraz trochu stvrdol. „Ale vyzerá to tak, že ti nebolo až tak zle.“
„Bola som chorá, George. Vlastne stále som chorá.“
George ma ignoroval. Jeho oči sa vrátili späť k Wesovi. „Kto vlastne si?“
Stŕpla som. Kútikom oka som sledovala, ako Wes znehybnel ako socha.
„Som priateľ,“ povedal konečne Wes. Jeho tón však veľmi priateľský nebol.
George prižmúril oči ešte viac. „Poznám všetkých Tariných priateľov a teba som nikdy predtým nevidel.“
„Tak myslím, že nepoznáš všetkých Tariných priateľov,“ odpovedal Wes.
Hlasno som vydýchla, dúfajúc, že to bola známka môjho nedostatku trpezlivosti. „George, Wes je priateľ, ktorý nie je z mesta. Nevedela som, že príde. Tak alebo onak, nič ti do toho nie je. Ty a ja už nie sme spolu.“
Zdalo sa, že George to chvíľu vstrebával, ale nakoniec to prijal. Vopchal si ruky do vreciek a zamrmlal niečo v zmysle, že mu stále na mňa záleží. Vrhol pohľad na Wesa a potom pristúpil ku mne a dal mi zámerný bozk na líce. „Uvidíme sa, Tay,“ povedal a zamieril k svojmu autu. Len som sledovala, ako odchádzal, premýšľajúc, pre koho ten bozk vlastne bol. Pre mňa, alebo pre Wesa.
Počkala som, kým George nevycúval a neodišiel, až potom som sa vyrútila pred Wesa. „Čo to malo byť?“ zasyčala som.
Jeho oči žiarili. „Čo čo malo byť?
„Trápil si ho.“
Pokrčil ramenami. „Nepáči sa mi.“
Pozrela som naňho.
„Tvoja mama bude čoskoro doma,“ povedal.
„Do šľaka. Na to som zabudla. Radšej by si mal ísť.“ Zaváhala som a potom som dodala: „Uvidím ťa ešte niekedy?“
Z vrecka vytiahol malú kartičku a podal mi ju. „Tu, zober si to. Je tam moje a Jackove číslo. Len pre prípad.“
„Vďaka, myslím, že... sa ešte uvidíme,“ povedala som, dúfajúc, že som znela normálne a nie sklamane.
Jeho pery sa na jednej strane vykrivili. „Pravdepodobne.“
Potom odišiel.



10 komentářů: