neděle 20. dubna 2014

Špinavá krev - 5. Kapitola



Obrátili sme sa na štrkovej ceste, bola obklopená hustým porastom jedlí na oboch stranách. Vpredu na zakrivenej ceste som sledovala, ako mi zvetraný dom postupne prišiel do zorného poľa. Bol dvojposchodový, pravdepodobne kedysi namaľovaný na modro, hoci teraz to malo sivý odtieň a odlupovalo sa to. Jedna z okeníc visela nakrivo a vyzerala, akoby všetko, čo potrebovala, bol silný vietor na to, aby ju úplne zničil. Wes zastavil priamo pred domom, kde sa tráva stretala so štrkom. Vedúc k dverám, cestička bola dláždená zámockou dlažbou, všetky kocky však boli popraskané. Tráva bola žltá a suchá z tohto ročného obdobia, a ja som premýšľala, či by dom vyzeral lepšie alebo horšie so zeleným trávnikom.

Wes vypol motor a obišiel auto okolo, aby mi otvoril dvere. Nechala som ho otvoriť ich a potom som sa držala krok za ním, nechcela som byť prvá, kto sa vydá na cestu. Všetko bolo také tiché, že celé miesto bolo tajomné a to dokonca aj na veselom slnečnom svetle. Uplynula minúta.
Možno nikto nie je doma.
„Sú doma. Daj im chvíľku,“ povedal Wes, čím ma vyľakal. Povedala som to nahlas?
Predtým, než som sa mohla začať pýtať, po prípade diviť na jeho podivnej reakcii, zámok sa odomkol a dvere sa posunuli dovnútra, keď ich niekto dokorán otvoril. Zovrela som ruky do pästí, aby som odolala nutkaniu zovrieť v ruke kus zvonu v mojom zadnom vrecku. Súčasne mi po chrbte prešlo podivné mravenčenie, ktoré poslalo mráz po mojom chrbte a cez moje ruky.
Vo dverách stál muž, hoci bol väčší než akýkoľvek iný človek, ktorého som kedy videla. Pripomínal mi medveďa s tou jeho širokou hruďou a veľkými ramenami. Husté fúzy pretkané šedinami pokrývali väčšinu jeho tváre a rovnako hnedo-šedá farba pokrývala v chumáčoch jeho hlavu. Podišiel k nám dvom a prekvapil ma, keď sa zoširoka usmial.
„Wes, chlapče! Ako sa máš?“ Schmatol Wesa do náručia a stlačil ho tak silo, že to mohlo súperiť s Heimlichovým chmatom.
Wes sa usmieval, keď sa odtiahol. „Mohlo by to byť aj horšie, myslím. A čo ty?“
„Len sa mi uľavilo, že si to ty a nie nejaký zvedavý miestny. Nenávidím pomyslenie na zabíjanie niekoho takto skoro ráno.“ Znovu sa usmial a potom sa jeho oči zamerali na mňa. „A kto je toto?“
Wes odstúpil, aby zase stál vedľa mňa. „Toto je Tara Godfreyová. Tara, toto je Jack.“
Jack vystrčil ruku a ja som ju automaticky prijala, stále sa trochu spamätávajúc z Jackovej poznámky o zabíjaní. Bola som si istá, že žartoval, ale kto vie?
„Teší ma, že ťa spoznávam Tara. Každý Wesov priateľ je aj môj priateľ, dokonca aj keď je to Lovec,“ dodal so žmurknutím. „Poďte ďalej.“ Ustúpil, aby nám dovolil vstúpiť dovnútra.
„Vďaka,“ zamrmlala som, neistá, ako mám odpovedať. Znovu tam bolo to slovo, ale ako to vedel? Hlavne keď bol tým Wes taký zmätený? Pozrela som sa na Wesa, ale tvár mu zakrýval tvrdý výraz a nestretol sa s mojim pohľadom. Z jeho profilu som videla, že sa sval na jeho sánke mykal.
Putovala som ďalej dovnútra a niekoľkokrát zažmurkala, aby si moje oči zvykli na trochu príliš mdlé svetlo. Podlahy boli z tvrdého dreva, mahagónu, a steny mali svetlejší odtieň ako moje. Stoly a stoličky boli z rôzneho odtieňa hnedej, čo miestnosti dodávalo zemitý odtieň. Najväčšia hra farieb bola čerešňovo červená pohovka a zodpovedajúce kreslá v strede miestnosti. Lampy poskytovali mäkké biele svetlo a praskajúci oheň v krbe vydával dosť tepla, aby to tu pôsobilo útulne. Potom, čo som videla zúbožený zovňajšok, toto bolo príjemným prekvapením.
Pri zvuku tichých hlasov som sa otočila. Wes a Jack stáli schúlení vo dverách, hlavy mali pri sebe a hlasy tiché. Zachytila som len kúsky toho, čo hovorili.
„... to potvrdil. Pracovala pre druhú stranu,“ hovoril Jack.
„Viem. Počul som ťa už predtým,“ povedal Wes. „Vedel som, že sa s ňou niečo deje.“ Pozrel sa na mňa. Odvrátila som sa, ale bolo príliš neskoro; obaja si uvedomili, že som vedela o ich prítomnosti.
Jack ustúpil a vkročil do miestnosti, jeho výraz sa premenil na priateľský a prázdny. „Posaď sa a potom mi môžeš povedať, čo toto všetko znamená.“
Posadila som sa do jedného z obrovských kresiel oproti pohovke a zhodila bundu z ramien. Čiastočne preto, že v miestnosti bolo príliš teplo a čiastočne preto, lebo som sa mohla dostať k svojej zbrani jednoduchšie. Čo myslel Wes tým, keď povedal, že počul Jacka predtým? Predpokladala som, že mal na mysli nejaký telefonát, alebo tu možno bol už predtým, ale niečo na spôsobe, akým to povedal, ma nútilo cítiť, akoby mi niečo unikalo. Niečo ako fakt, že Wes odpovedal na moje myšlienky na verande. A kto pracoval pre drú stranu.
Bola som na hrane divného brniaceho pocitu, ktorý zintenzívnel, keď sme vošli dovnútra. Začínalo ma to svrbieť, neprítomne som si teda pošúchala ruky. Wes si sadol na pohovku, nakloniac sa dopredu, jeho pohľad nervózny a roztržitý. Nepozrel sa mi do očí.
Jack si sadol do druhého kresla, jeho obrovské telo vypĺňalo každý kúsok čalúnenia. „Takže, o čom všetkom toto je?“
„Je to o Tare,“ povedal Wes, kývnuc na mňa. „Je to tá, o ktorej som ti hovoril včera v noci. Myslím, že by sa jej zišla tvoja pomoc. Je to Lovec,“ povedal, hoci posledná časť znela skôr ako otázka.
Jack sa na mňa pozrel s otvoreným záujmom v očiach. „To ona je tá, ktorá zabila Lilianu?“ Stíšil hlas, až znel zamyslene. Prakticky som dokázala vidieť kolieska, ktoré sa mu otáčali v hlave. Len som si priala, aby som mala nejaké tušenia, o čom premýšľa.
„Udrela ju do hlavy kusom starej rúry z odpadkov,“ povedal Wes.
Do šľaka, pomyslela som si. Mohol byť ešte viac tupý? Zízala som na neho a modlila sa, aby Jack a Liliana neboli najlepší priatelia, pretože ak záblesk v jeho očiach niečo znamenal, Jack bol určite zaujatý týmto kúskom informácie. Všimla som si, že nevyzeral príliš smutne alebo zničený tou správou, keď venoval Wesovi tvrdý pohľad, ktorý takmer nebadateľne pokrútil hlavou, obrátiac sa späť ku mne.
„Kov?“ spýtal sa Jack. Wes prikývol. „Pôsobivé. Hlavne pre niekoho jej veku. Kde si trénovala?“ spýtal sa ma Jack.
„Netrénovala.“
Jack na mňa zmätene zažmurkal. „Nikdy si netrénovala?“
Pokrútila som hlavou. „Nevedela som, čo som až do včerajšej noci, alebo hádam, že do rána. Nejako sa to proste stalo.“
Jack venoval Wesovi pohľad, ktorý som nedokázala prečítať. „Bez tréningu je trochu neskúsená na to, aby mohla pomôcť Sporu.“
„Nie,“ zasyčal Wes. „Nepriviedol som ju sem pre to. Potrebuje pomoc, niekoho, kto jej to všetko vysvetlí a ja som myslel-“ Odmlčal sa, vyzeral neistý.
Túžila som vedieť, čo je ten „spor“, ktorý mal na mysli Jack, ale nepovedala som nič.
Jackove obočie sa spojilo dokopy. „Akú odpoveď jej môžem dať, ktorú ty už nepoznáš?“
„Dovoľ mi spýtať sa ťa niečo. Ako si vedel, že je Lovec, keď sme vkročili dnu.“
„Cítil som to, samozrejme.“
„Hm.“ Wes sa opäť oprel na pohovke, díval sa na miesto na podlahovej doske.
„Prečo sa pýtaš?“ naliehal Jack.
Wes sa otriasol zo svojich myšlienok a pozrel sa na Jacka. „Pretože ja ju nedokážem vycítiť, aspoň nie ako Lovca.“
Jack sa oprel. „Vôbec?“
„Je tu niečo... ale nie je to ako nič, čo som kedy cítil.“
„Opíš to.“
Wes sa odmlčal, zrejme sa sústreďujúc na vysvetlenie toho, čo mal na srdci. „No, vedecky povedané, namiesto toho, aby ma odpudzovala, ma trochu priťahuje, ako magnet.“
„Naozaj.“ Jack si pretrel fúzy, oči sa mu fascinovane leskli, keď sa pozrel tam a späť medzi nami dvomi.
Pri Wesovom opise moje srdce urobilo niekoľko extra tvrdých úderov v mojej hrudi, ale ignorovala som to a povedala som si, že mi to v žiadnom prípade nepripomínalo fyzickú príťažlivosť. Napriek tomu niečo na jeho vysvetlení akoby presne opisovalo to, čo som cítila od prvého momentu, keď som ho zbadala v mojej izbe a časť z toho – aspoň pre mňa – bola fyzická príťažlivosť. Všimla som si, že tí dvaja sa opäť ponorili do akejsi fyzickej príťažlivosti. Myslela som si, že to robia len dievčatá. „Haló. Hovoríte o mne, akoby som tu ani nebola. Mohli by ste mi, prosím, všetko vysvetliť?“
Obaja sa na mňa pozreli, ale Jack prehovoril. „Tara, ako sa cítiš práve teraz?“
„Ehm, dobre, myslím. Zmätene.“
Jack sa usmial. „Myslím fyzicky. Cítiš, že sa s tebou deje niečo... divné?“
„Len mi je trochu zima,“ povedala som.
„Nič viac?“
„Zimomriavky.“
„Povedz mi o tom.“
Zodvihla som obočie, akoby pod slovami „si si istá“ myslel „to je divné“. Len mi pokynul, aby som odpovedala. „Ehm. Moja pokožka brní a svrbí naraz. Akoby po mne liezli mravce alebo tak niečo.“ Pokrčila som ramenami. „Občas sa mi to stáva.“
Jack sa pozrel späť na Wesa, ktorý ma sledoval prižmúrenými očami. Potom sa na mňa znovu pozrel. „A kedy presne to začalo? Keď si videla Wesa? V Aute? V mojom dome?“
„Myslím, že keď sme vošli dovnútra.“
Jack si pretrel bradu. „Už si sa takto cítila niekedy predtým?“
Premýšľala som o tom. „Áno. Včera v noci s... Lilianou.“ Musela som bojovať, aby som jej meno vyslovila nahlas. Nechcela som to Jackovi pripomínať, až dokiaľ si nebudem istá, že sa do mňa nezahryzne kvôli pomste. „A možno niekedy inokedy. Ako som povedala, mám zimomriavky dosť často.“ Pozerala som ako si on a Wes vymenili ďalší záhadný pohľad. „Prečo? Čo to znamená?“ Znovu som sa pozrela na Wesa, ktorý vyzeral menej nahnevaný a viac zmätený každým okamihom. Jack si odkašlal.
„Ten pocit, ktorý máš teraz, je niečo, čo cítia Lovci, keď je nablízku vlkolak. Niečo ako poplašný systém zabudovaný do tvojho tela. Dá ti to vedieť, keď sme v blízkosti, takže ťa neprekvapia,“ vysvetľoval Jack. „Vlkolaci majú to isté.“
„Takže hovoríš, že moja husia koža je ako poplašný systém na vlkolakov?“ Bolo divné, že som si vždy myslela, že je to súčasť mojej divnej osobnosti alebo tak niečo. Teraz mi Jack hovoril, že zakaždým, keď som sa triasla od zimy, bol v mojej blízkosti vlkolak?
„Hej.“ Jack sa oprel v jeho kresle a úplne v pohode si vyložil nohy na konferenčný stolík. Vyzeral, akoby práve naplnil svoje celodenné poslanie a bol šťastný, že je to teraz hotové. Ale teraz som mala ešte viac otázok, ako keď som sem prišla.
Pozrela som sa na Wesa, kolieska sa pomaly otáčali, keď sa veci dávali dokopy. „A pre teba je to veľké, pretože ma nemôžeš cítiť.“
„A zrejme ani ty nemôžeš cítiť mňa.“ Pozoroval ma a ja som vedela, že čakal, kým budem oponovať, alebo aspoň priznám, že som tiež cítila tú magnetickú vec, ale ja som držala ústa zatvorené. Určite som sa nechystala priznať, nahlas, tomuto chalanovi, že som ním bola priťahovaná, aj keby si myslel, že to bolo vedecké. Keď som neodpovedala, otočil sa späť k Jackovi. „Už si niekedy o tomto počul?“
„Nie, nepočul,“ priznal Jack. „Hoci je to zaujímavé...“ Ruky si založil za hlavou a potom sa oprel, pozerajúc sa do stropu. „Najmä s ohľadom na teba.“
Potom sme všetci stíchli. Tisícky myšlienok a otázok bez odpovedí sa neuveriteľnou rýchlosťou mihali v mojej mysli. Zdalo sa, že čím viac som sa dozvedela, tým viac otázok sa vynáralo. Doteraz som si myslela, že je bezpečné predpokladať, že som Lovec. A že Lovci boli osoby, ktoré dokázali zabiť vlkolaka. V podstate holými rukami. V úžase som sa pozrela na svoje ruky. Ohromilo ma, že v mojej malej a povedzme si na rovinu, menej ako atletickej postave ležala taká nadľudská sila. A čo tá skutočnosť, že sa s Wesom navzájom necítime? Nezdalo sa to ako niečo veľké, až kým Jack nepovedal, že o ničom takom nikdy predtým nepočul. Očividne som Jacka cítila viac ako dobre. Šúchala som si ruky, snažiac sa zmierniť to brnenie.
Obrátila som svoju pozornosť späť na Jacka a Wesa. Boli ponorení v tichej konverzácii. Wes sa posunul na druhú stranu pohovky a obaja sa naklonili dopredu, takže boli ich hlavy len pár centimetrov od seba. Šepkali veľmi potichu, ale raz za čas sa Wesova odpoveď zmenila na syčanie. Napínala som uši bez toho, aby bolo očividné, že im venujem pozornosť.
„Mohol by som ju trénovať,“ povedal Jack. Keď Wes prikývol, pokračoval. „Vieš, mohol by sa nám hodiť nejaký Lovec, mladý, a na našej strane.“
„Nie!“ zasyčal Wes. „Nechcem ju zatiahnuť do našej politiky. Je príliš mladá a neskúsená. Je to príliš nebezpečné.“
Jack zodvihol ruku. „Dobre, upokoj sa, budem ju len trénovať.“ Jeho výraz vyzeral zamyslene. „Vieš rovnako dobre ako ja, že ak sa raz tieto dvere otvoria, už ich nie je možné zatvoriť. Pôjdu po nej ďalší.“
„Ja viem.“
Wesova šepkaná odpoveď bola ponuka a jeho výraz uzavretý. Niečo v tom pohľade ma prinútilo cítiť sa skľúčene, ale opäť som nemala tušenia, čo polovica z toho všetkého znamenala.
Diely, ktoré som už poznala, boli tie, ktoré ma trápili. Rovnako ako skutočnosť, že obaja boli presvedčení, že môj náhodný boj s Lilianou – vlkolakom – nebude ojedinelý incident. Napriek tomu, že to trvalo sedemnásť rokov, kým k tomu došlo. So všetkými vysvetleniami a polovičnými odpoveďami som mala pocit, že som na okraji niečoho. Len som nemohla prísť na to, čo to bolo.
Ich rozhovor bol u konca, a tak som odvrátila zrak, akoby som si ich nevšimla. Cítila som ich oči na mne, takže som držala svoju tvár dole a neprítomne sa hrala s chumáčom mojich vlasov, točiac si hnedý prameň do nekonečnej slučky. Zvyk pri nervozite.
„Tara?“ zvolal Wes.
Pozrela som sa hore, udržiavajúc svoj výraz prázdny.
„Čo si o tom myslíš?
„O čom?“
Wes si povzdychol. „Nepredstieraj, že si nás nepočula. O tréningu. Bolo by dobré naučiť sa, ako sa brániť.“
„Ja neviem.“
„Pozri, musíš sa pripraviť na to, že to, čo sa stalo včera v noci, sa stane znovu. A znovu. Je to len otázkou času. Takže vedieť, ako sa správne brániť, je dobrý nápad. Jack ti môže pomôcť.“
Než som mohla odpovedať, brnenie pod mojou kožou náhle zosilnelo. Zachvela som sa a pozrela dole. Husia koža sa objavila a chlpy na mojej ruke stáli v pozore. Za mnou som počula kroky. Skrútila som sa v kresle, pretože som vedela, čo ten pocit znamená. Blížil sa ďalší vlkolak. Pomyslela som na to, že schmatnem drevenú rúčku v mojom vrecku. Moje srdce búšilo náhlym prívalom adrenalínu a ja som sa pripravila na hrozbu.
Keď sa tá „hrozba“ ukázala, cítila som, ako mi sánka padla prekvapením. Krásna blond žena stála medzi dverami. Niesla džbán a štyri poháre na tácke a vlasy sa ticho točili okolo jej tváre, keď sa pohla. Bola oblečená v pohodlných rifliach a bielom svetri, ale nebolo to len oblečenie, bolo v nej niečo, čo ma prinútilo okamžite sa upokojiť.
„Tara, toto je moja žena Fee,“ povedal Jack.
„Dobrý deň, Tara, je pekné spoznať ťa,“ povedala a usmiala sa tak, že sa to dotklo jej bledých očí a dala mi najavo, že to myslí vážne.
„Nápodobne.“ Dokázala som cítiť, ako adrenalín ustupuje. Bola som naozaj rada, že som nesiahla po tej drevenej rúčke. Hoci brnenie zostalo, pocit úzkosti a ohrozenia pominul hneď, ako Fee prehovorila. Očividne nebola hrozbou a ja som sa cítila vinná pre to, čo som sa chystala urobiť.
Sledovala som, ako sa posadila na kraj pohovky a naliala tekutinu do každého pohára. Jej pohyby boli plynulé a elegantné a niečo mi hovorilo, že bola nádherný vlk. „Čaj?“ spýtala sa, ponúkajúc jeden Jackovi. Zobral si pohára a vypil ho na jeden dúšok. „Wes.“ Podala mu šálku. „Rada ťa vidím, rovnako ako vždy.“ Naklonila sa k nemu a pobozkala ho na líce, keď siahol po pohári. Láskyplne sa na ňu usmial. Potom sa obrátila ku mne. „Čaj?“ spýtala sa, držiac pohár.
Prijala som ponúkaný pohár. „Áno. Ďakujem.“
Jack položil prázdny pohár na stôl a uznanlivo si oblízal pery. „Tara je Lovec, Fee. Ten, ktorého Wes našiel včera v noci. Práve sme hovorili o možnosti, že ju budeme trénovať. Čo si myslíš? Si za?“
„Je to už nejaký čas, čo sme si zobrali nového študenta,“ premýšľala Fee. Otočila sa na mňa. „Jack je známy ako tvrdý učiteľ, ale myslím, že sa dokonale vyvažujeme. Okrem toho je to z jeho strany len veľká pretvárka. Skutočne je to veľký dobrák,“ povedala s úsmevom. „Och, a bolo by veľmi zábavné mať tu ďalšie dievča.“
Jack si znova pohladil fúzy, buď ignorujúc alebo nekomentujúc svoj opis. „Bolo by to veľa práce, samozrejme, ale z toho, čo som počul, je jasné, že máš talent a myslím, že by sme mohli dobehnúť stratený čas.“
„Dobre, počkať.“ Svoj pohár som položila a zodvihla ruku. „Pomalšie. Nikdy som nesúhlasila, že budem trénovať.“
Jack vyzeral prekvapene. „Predpokladal som, že to je dôvod, prečo ťa sem Wes doviedol.“
„Možno aj bol. Ale ja som nedostala možnosť povedať nič,“ povedala som, hodiac varovným pohľadom po Wesovi. „Hlavne som chcela odpovede. O ktorých mám stále pocit, že som ich nedostala.“
Fee venovala Jackovi hrešiaci pohľad a otočila sa späť ku mne. „Nechaj ma hádať, prinútil ťa povedať mu všetko, čo chcel vedieť a on ti neponúkol nič na oplátku.“
„Chystal som sa k tomu,“ povedal Jack defenzívne.
Fee naňho pretočila oči a otočila sa ku mne. „Poď so mnou,“ povedala. Postavila sa a odkráčala bez toho, aby počkala na moju odpoveď. Pozrela som sa na Wesa a potom som vstala a ponáhľala sa za ňou.
Viedla ma cez úzku chodbu a zastavila sa pred doškriabanými, drevenými dverami s mosadznou kľučkou. Vylovila z vrecka malý kľúčik a obrátila ho v zámku pod guľou a potom ustúpila, aby ma nechala prejsť. Urobila som tak veľmi opatrne – napol očakávajúc, že nájdem mučiareň alebo niečo rovnako desivé – alebo po niekoľkých krokoch som zastavila, upokojená a prekvapená, čo som našla. Izba bola stará a opotrebovaná ako všetko v nej. Bola cítiť prachom a starým papierom, ale nebol tam žiadny náznak násilia alebo mučenia. Teda, jedine ak ste považovali ťažké čítanie za mučenie, čo ja som si nemyslela. Steny boli lemované regálmi, prerušované len ťažkými, zdobenými stenami, ktoré slúžili na ukotvenie slabého osvetlenia. Starožitne vyzerajúce stoličky boli rozptýlené okolo, v prednej časti políc. V strede miestnosti stál okrúhly stôl, ktorý bol chatrný vekom a používaním. Izba a všetko v nej bolo očarujúco starobylé, klasickým spôsobom; cítila som sa, akoby som vošla do zámku.
Za mnou Fee stlačila vypínač, zaplaviac všetko jasným stropným osvetlením, ktoré pridalo dotyk modernosti a potom prešla k zadnej stene a zobrala v koži viazanú knihu z prostrednej police. Priniesla ju k stolu a pokynula mi, aby som si prisadla.
„Táto kniha sa volá Draven,“ povedala, rukou z nej poutierala prach a potom si ich utrela o džínsy.
Chumáčiky prachu odleteli do všetkých strán a drobné čiastočky tancovali vo svetle nad našimi hlavami. Kniha bola viazaná v ťažkej koži a bol do nej vyrytý symbol, ktorý som nepoznala ani keď bol oprášený.
„Obsahuje históriu Lovcov.“ Otvorila stránku so záložkou, odhaľujúc hrubé, nahnuté písmo. „Lovci sa začínajú väčšinou cvičiť, keď majú päť rokov, v rovnako veku, v akom začínaš základnú školu. V tom čase je to hlavne o informáciách a väčšina z nich pochádza z tejto knihy. Nebudem ťa nudiť tým, že s tebou prejdem stránku po stránke, ale je potrebné, aby si si ju vo svojom voľnom čase prečítala. Odpovie na mnoho tvojich otázok na to, odkiaľ si prišla.“ Otočila niekoľko stránok a videla som, že kniha bola rozdelená do tém a kategórií, a dokonca v nej bolo aj niekoľko obrázkov zobrazujúcich zbrane a bojovú techniku.
Na niekoľko minút som analyzovala tie obrázky, snažiac sa na všetko zvyknúť. „Takže ak chcem vedieť, čo som, musím nosiť túto vec namiesto učebnice Dejepisu?“
„No, nie práve túto. Táto bola darom od dobrého priateľa pred mnohými rokmi. Je to originál. Len niekoľko rodín Lovcov má originály v týchto dobách.“
„Si si istá, že mi ju chceš požičať?“ spýtala som sa so strachom.
„Áno, som si istá.“ Povzbudivo sa na mňa usmiala a ja som bola opäť prekvapená tým, aký otvorený a čestný bol jej výraz. Nútilo ma to veriť jej na úrovni, ktorú som ani nedokázala popísať, ale rozhodla som sa veriť svojmu pocitu, hlavne preto, lebo bolo príjemné veriť niekomu v týchto chvíľach.
„Ďakujem,“ povedala som. Feein prvý komentár mi odrazu prebehol hlavou. „Ako to vedia rodičia? Teda to, že ich dieťa je Lovec. Povedala si, že tréning začína vo veku piatich rokov, ale ako to vedia rodičia?“
Fee zaváhala a v jej zvyčajne otvorenom pohľade bolo niečo nečitateľné. „No, odpoviem na tvoju otázku jednoducho, je to v génoch. Tvoj dar je ti odovzdaný skrz krv tak, ako to bude s tvojimi deťmi.“
Zažmurkala som. „Takže jeden z mojich rodičov bol Lovec?“
„Áno.“ Pozorovala ma pohľadom plným pochopenia a potom už len čakala, zatiaľ čo to všetko vstrebám.
Moje myšlienky skákali sem a tam. Moja prvá myšlienka patrila mojej matke. Bola presným opakom toho, čo som si predstavovala, že je Lovec. (Zdedila som po nej štíhly, nie práve svalnatý zjav.) Bola tá najmenej násilná osoba, akú som kedy stretla, dokonca nemala rada ani bojové scény vo filmoch, preboha. Potom som si pomyslela na môjho otca. Možno to bol on. Zomrel, keď som bola taká maličká, nebol spôsob, že by som teraz poznala odpoveď. A čo ak to tiež držal v tajnosti pred mojou mamou. Možno, že o tom nemá ani potuchy. Čo znamená, že by mi nikdy neverila, ak by som jej to povedala.
„Len si prečítaj tú knihu, keď budeš mať čas a potom si o tom pohovoríme,“ povedala nakoniec Fee.
Prikývla som, stále otrasená. Fee sa začala dvíhať zo svojej stoličky a to ma vytrhlo z premýšľania. Bolo toho toľko, čo som nevedela. „Počkať, mám ďalšiu otázku,“ povedala som. „Aký to má zmysel? Chcem povedať, prečo Lovci trénujú ako bojovať, alebo prečo dokonca existujú? Aký to má účel?“
„No, povedané rýchlou verziou: vlkolaci a Lovci sú nepriateľmi a bolo to tak celé stáročia. Existuje o tom veľa legiend, o tom, ako boli stvorené obe rasy, ale nikto to nevie s istotou. Čo ale vieme je, že Lovci sú to pre to, aby chránili ľudí pred vlkolakmi. Veľa vlkolakov nie je... priateľských k ľuďom. A vtedy do toho zasiahne Lovec. Trénujú v boji od času, keď sú veľmi mladí, aby zdokonalili svoju rýchlosť a silu, pretože bez tréningu, a dokonca aj s Lovcovými extra fyzickými nadaniami, je takmer nemožné vyhrať proti rozzúrenému meničovi.“
„Myslíš ako so mnou a Lilianou,“ povedala som.
Fee prikývla. „Áno, máš šťastie, že si prežila. Čo je dôvod, prečo ti chce Jack pomôcť. Bez tréningu si ľahký cieľ.“
„Ale ja som nikdy nestretla žiadneho ďalšieho vlkolaka. Možno, že ani nestretnem.“
„Je možné, že máš pravdu – ale nie je to pravdepodobné. Hlavná vec, ktorú musíš vedieť je, že či si vyberieš trénovať alebo nie, oni ťa stále môžu vycítiť. A zaútočia na teba, ak si budú myslieť, že ťa môžu poraziť. Teraz, ako Lovec, máš extra silu a rýchlosť na svojej strane, ale takisto si citlivá na ich jed.“
„Vlkolaci majú jed?“
Fee znovu prikývla a jej výraz zvážnel. „Nezabudni na to. Je to tá najdôležitejšia časť. Uhryznutie od vlkolaka je pre Lovca ako jed. Jedno uhryznutie, ak nebude ošetrené, ťa môže zabiť za niekoľko hodín.“
„A čo ich pazúry?“ spýtala som sa, keď som si spomenula na škrabance pod košeľou.
Fee pokrútila hlavou. „Budú horieť ako bláznivé, ale vyliečia sa sami. Jed je v ich slinách, čo je dôvod, prečo je uhryznutie také nebezpečné.“
„A čo ľudia? Nie je pre nich vlkolačie uhryznutie rovnako nebezpečné?“ spýtala som sa.
„Nie tým istým spôsobom. Všetko, čo je potrebné na to, aby si bola infikovaná, je to, že prerazia cez tvoju pokožku. Ľudia nie sú ovplyvnení takýmto spôsobom. Ale ich telá sú krehkejšie ako tie naše a nebudú pre vlkolaka žiadnym súperom, ak by sa bránili. Zomrú z veľkej straty krvi alebo kvôli poškodeniu orgánov.“
Otriasla som sa. „Aha.“
„Čo sa ti snažím povedať, Tara, je, že zvolením si netrénovať, sa vystavíš iba väčšiemu nebezpečenstvu. Ak ťa zacítia, vlkolak zaútočí. A ty možno nebudeš schopná brániť sa.“
„Včera v noci som si poradila celkom dobre,“ povedala som tvrdohlavo.
„To áno,“ súhlasila. „Ale si ochotná riskovať to aj nabudúce?“
Neodpovedala som. Nemohla som. Tréning na boj proti vlkolakom? Kvôli nejakému starému sľubu z minulosti – starý sľub na ochranu ľudskej rasy? Toto sa so mnou nedeje. Bolo to smiešne a pritiahnuté za vlasy a nemožné. A aj keby som priznala, čo som urobila, nemohla som len tak jednoducho utiecť a trénovať niekoľko hodín každý deň. Nebola som „karate kid“ alebo niečo na ten spôsob. A moja mama a moji priatelia by určite vedeli, že sa niečo deje – nie, že by som im to mohla vysvetliť a verili by mi. Musela som to vidieť – zblízka a osobne -, aby som uverila, že je to pravda.
 A dokonca aj teraz, keď v mojej mysli boli dve myšlienky, ktoré boli jasné a vypaľovali sa mi dnu, mala som pochybnosti. Prvá, vlkolaci existujú a druhá, bola som zrodená, aby som ich zabíjala. 


9 komentářů:

  1. Díky moc za pokračování akorát, je to moje chyba nebo jsou přeházená jména v rozhovoru, když mluví Wes a Jack? protože tam Wes mluví jako by byl u jejího střetu s Lilianou a Jack jako ten co ji má trénovat a já tak nějak mám pocit, že by to asi mělo být naopak. Každopádně se těším na další kapitolu...

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za pokračování :-D

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za ďalšiu kapitolku :D

    OdpovědětVymazat