pondělí 14. dubna 2014

Špinavá krev - 4. Kapitola



„Pripravená,“ oznámila som, vstupujúc do svojej izby.
„Čo to bolo za hluk?“ spýtal sa Wes okamžite. Hoci vyzeral skôr zvedavý, než podozrievavý.
Nemala som pochýb o tom, že ma Wes počul a moja odpoveď bola nejasná. „Och, nič, len som pudrenku pustila do umývadla,“ povedala som hladko. „Očné tiene všade. Bude trvať večne, kým to upracem.“

Zodvihol obočie a potom pokrčil ramenami. „Poďme.“
Myslela som si, že by som mala načmárať nejaký odkaz pre mamu, ale potom som si to rozmyslela. Mala som svoj telefón, ak by mi chcela zavolať a ja som plánovala byť späť pred ňou tak či tak. Jej pravidlá hovorili, že ak som bola príliš chorá na to, aby som išla do školy, bola som príliš chorá na to, aby som bola vonku s priateľmi. Aj keď som nemala pocit, že by bol Wes môj priateľ, nemyslela som si, že by to videla rovnako. Rovnako som nebola pripravená vysvetľovať jej to. Zavrela som za sebou dvere a zamkla ich. Otočenie kľúča mi niečo pripomenulo. „Hej, ako si sa dostal dnu predtým, keď dvere boli zamknuté..?“ Zvyšok sa vytratil, keď som sa otočila.
Wes stál na okraji dvora, vedľa niečoho, čo mohlo byť jedine jeho autom. Hádam, že sa nemusím strachovať o to, ako budeme cestovať. Možno po tom všetkom, čo som vedela o mýtických tvoroch, som predpokladala, že budeme bežať, alebo letieť, alebo robiť niečo rovnako magické. Namiesto toho držal otvorené dvere na strane spolujazdca na najkrajšom a najdrahšom aute, aké som kedy videla. Spomienky na minulú noc mi toto neukázali, takže som mohla len predpokladať, že som bola príliš mimo na to, aby som si to všimla.
Bolo strieborné a elegantné a kričalo rýchlosťou. Okrem toho som nemala tušenia čo to bolo, ale stále som civela. „Čo je to?“
„Auto,“ povedal, očividne pobavený.
Podišla som k nemu, stále zízajúc na tie elegantné línie. Vo Frederick Falls sme jednoducho nemali takéto autá. „To viem. Aký druh auta?“
„Aston Martin. Volante.“
Počula som o tom prvom, ale nie o tom druhom. Na jeho pokyn som vkĺzla na sedadlo spolujazdca a zavrela za sebou dvere. Vdýchla som vôňu „nového auta“ a natiahla som sa po bezpečnostný pás, keď on prešiel okolo na stranu vodiča.
„Koľko máš rokov?“ spýtala som sa.
„Som dosť starý na to, aby som mohol šoférovať,“ odpovedal, otočiac kľúč v zapaľovaní. Motor vozidla zapriadol životom, dokonca aj ten zvuk bol elegantný, rovnako ako pradenie mačky.
„Je to auto tvojho otca?“
Vyzeral urazene. „Nie, je moje.“
„Chodil si tu do školy?“
„Domáce vyučovanie.“
Z nejakého dôvodu to bolo práve to, čo zvýšilo moje podozrenie o mýtoch a legendách a krvavých béčkových filmoch. „Koľko máš rokov?“ spýtala som sa, moja hlava naklonená na jednu stranu.
„Devätnásť.“
„Ako dlho máš devätnásť?“
Pozrel sa na mňa, akoby som mala o koliesko viac. „Odkedy nemám osemnásť?“
„Takže si na tejto planéte len devätnásť rokov?“
„To je zvyčajne to, čo vek znamená.“ Hlavu mal otočenú v takom uhle, že som nedokázala vidieť jeho výraz, ale znelo to, akoby sa snažil nesmiať. O minútu neskôr dodal: „Čo je toto? Hra na dvadsať otázok?“
Cítila som sa trochu hlúpo, ale to len za predpokladu... Nechcela som si vážne priznať to, nad čím som práve rozmýšľala, tak som povedala: „Nikdy so nevidela také pekné auto a to riadené niekým v mojom veku.“
„Zverenecký fond,“ povedal, oči upierajúc na cestu.
Jazda bola hladká a pokojná a cítila som, ako pneumatiky plávali nad zemou. Možno, že v tom bolo zapojené nejaké kúzlo. Alebo to auto možno bolo úžasné. Zapol kúrenie a potom stlačil ďalšie malé tlačidlo blízko môjho sedadla. „Toto je tlačidlo na ovládanie vyhrievania v tvojom sedadle. Môžeš to vypnúť, ak ti bude príliš teplo.“
Prikývla som. Vyhrievanie sedadiel? Páni, Taurus mojej mamy mal dva otvory po stranách interiéru auta a to som si myslela, že je to luxusné.
Šoféroval po mojom susedstve a potom sa otočil na R1, von z mesta. Svetlo zmenilo premávku na takmer neexistujúcu, keď sme sa vzďaľovali od mesta. Wes pridal a ďalšie autá zaostávali. Keď sa holé stromy a zimné scenérie mihali stále rýchlejšie, pozrela som sa na tachometer a zalapala som po dychu.
„Spomaľ!“
Pozrel sa na mňa so škrobeným úsmevom. „Bojíš sa?“
„Nie, ale dostaneme pokutu, ak nespomalíš.“
Potriasol hlavou. „To si nemyslím.“
„Ako to vieš.“
Neodpovedal, ale videla som, že sa rýchlosť trochu znížila. Uvoľnila som svoje smrteľné zovretie na lakťovej opierke.
„Kam ideme,“ spýtala som sa o niekoľko minút neskôr. Už niekoľko míľ sme prechádzali po ceste smerujúcej z diaľnice a niekoľkokrát sme zabočili na vedľajších cestách. Je smutné, že som ani nevedela, kde sme.
„Hovoril som ti – navštíviť priateľa.“
Cesta, po ktorej sme išli, sa zmenila na otvorené polia. Dávno som si uvedomila, že tento „priateľ“ nežil niekde v okolí, ale ja som stále premýšľala, kam presne sme išli. Skôr než sa pýtať znovu – pretože som si bola celkom istá, že už povedal to, čo chcel o cieli našej cesty – som sa rozhodla, že využijem zvyšný čas, aby som sa dozvedela všetko, čo som mohla, o svojom novom ja. „Spomenul si niečo o tom, že potrebuješ vedieť na čej strane som. Čo to znamená?“
„To znamená, že je tu šanca, že by som mohol skončiť na zlom konci tvojej hlavne. A to by som rád vedel dopredu, ak ti to nevadí.“
Moje oči sa rozšírili. „Myslíš si, že by som ťa zabila?“
Jeho pery sa skrútili v ironickom úsmeve. „Mohla by si to skúsiť. A je nepravdepodobné, že by si sa dostala tak ďaleko bez tréningu. Niečo, o čom by si mala premýšľať.“
„Trénovanie? Prečo?“
„Liliana nehľadala teba. Našla ťa náhodou. Je len otázkou času, kedy sa to stane znovu.“
„Takže si myslíš, že by som mala trénovať, ako s nimi... bojovať?“ Nedokázala som sa prinútiť zaradiť Wesa do tej istej kategórie ako Lilianu. „Kto by ma mal trénovať?“
„Tvoji rodičia-“ začal.
Pokrútila som hlavou. „Moja mama sa nehodí. Ani nechcem myslieť na to, čo by povedala, keby som sa jej snažila vyrozprávať príbeh ako je tento.“
„Tak potom tvoj otec.“
„Môj otec zomrel, keď som bola dieťa. Pri požiari domu.“
Wes neodpovedal hneď. Zdalo sa, že bojuje s ďalšími slovami a ja som sa napäla, čakajúc, kým sa ma spýta viac o ňom, ale nič nepovedal. „Možno poznám niekoho iného.“
„Hm-hmm a ako vlastne niekto trénuje, aby zabil vlkolaka?“
„Simulovanými súbojmi, takými, ako bol ten včera v noci. Behanie. Cvičenie. Udržovanie sa vo forme. Kondícii.“ Pokrčil ramenami. „Ber to ako tréning v UFC alebo niečo také.“ (UFC – Ultimate Fighting Championship – pozn. prekl.)
„Super. To znie...“
„Užitočne?“
„Časovo náročné. Nebudem schopná niečo také vysvetliť ľuďom. Okrem toho-.“ Môj telefón zapípal, pretože mi prišla nová správa. Otvorila som ju. Bola to Angela, kontrolovala ma. Napísala som jej odpovedať, že som ospalá a odpísaná po tabletke proti horúčke, dúfajúc, že ju to odradí od volania alebo návštevy v mojom dome. Posledná vec, ktorú som potrebovala, bolo, aby prišla na to, čo sa deje. Klikla som na odoslať a telefón zase odložila.
Cez predné sklo som videla, že sme zase prechádzali okolo časti s lesom a snažila som sa potlačiť nepokoj, ktorý vo mne rástol. Oblasť bola vzdialená a pre mňa neznáma. Nechcela som premýšľať o tom, ako by som sa odtiaľto dostala domov, keby som musela nutne odísť. Posunula som sa na svojom sedadle, snažiac sa zmierniť tlak, ktorý sa šíril od piestu tlačiaceho na môj chrbát.
Bez varovania Wes skočil na brzdu, hodiac ma dopredu proti bezpečnostnému pásu. Prudko som zodvihla hlavu, aby som videla, čo ho prinútilo tak náhle zastaviť. Uprostred cesty niekoľko metrov od nás stál masívny čierny vlk a aj na tú diaľku som videla, že jeho hlava by mi dosahovala k ramenu, možno aj vyššie. Pozeral sa na nás žltými, nežmurkajúcimi očami a vôbec sa nepohli, ani keď sa pohol z cesty, keď auto konečne so šmykom zastavilo.
„Čo to je, do riti?“ zajačala som, zvierajúc palubnú dosku.
Wes neodpovedal. Vlk pozeral priamo na Wesa. Nezdalo sa, že by si ma všimol. Ich oči na dlhú chvíľu ostali spojené a potom sa vlk náhle otočil a vystrelil medzi stromy. Keď bol preč, Wes opäť zamieril s autom dopredu.
„Čo to bolo?“ spýtala som sa. Moje srdce v hrudi bilo tak silno, že som sa musela prinútiť niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť, aby som upokojila tok adrenalínu prúdiaci v mojich žilách.
Wes sa pozrel na mňa s obavami v očiach. Zaujímalo ma, čo všetko videl na mojej tvári. „Ospravedlňujem sa, že som ťa vyľakal. Nie je sa čoho báť. Bol to môj priateľ.“
Pozrela som sa na neho. „To bol tvoj priateľ?“ spýtala som sa neveriacky.
„Áno.“
„Prečo neuhol z cesty? Mohli sme ho zraziť.“
Wes pretočil očami. „Tara, zastavili sme včas.“
„Dobre, ale ani ste spolu nehovorili. Prečo utiekol?“
„Určite sa ho na to spýtam, keď sa tam dostaneme. Sme tu,“ dodal predtým, než som mohla odpovedať. 


10 komentářů:

  1. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělé, dík za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za další kapitolu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc, nemůžu so dočkat pokračování! :D

    OdpovědětVymazat
  7. DĚKUJI ZA PŘEKLAD DALŠÍ KAPITOLY.

    OdpovědětVymazat