neděle 13. dubna 2014

Špinavá krev - 3. Kapitola



Pozrela som sa na Wesa, najskôr sa sústreďujúc na tú spomienku, pretože to bolo v skutočnosti jednoduchšie, než diskutovať o existencii vlkolakov. Celý čas, keď sa mi spomienky prehrávali v mysli, sa na mňa uprene pozeral a dokázala som uhádnuť, že čakal, kým niečo poviem. „Nemôžem uveriť, že som niečo zabila,“ povedala som, keď som konečne našla svoj hlas.
Wesove oči sa zúžili a prvýkrát sa zdalo, že sú podozrievavé. „Naozaj si to nikdy predtým nerobila?“
„Mala by som?“

„Vzhľadom na to, ako ľahko si zložila Lilianu, by som povedal, že áno. Ale na základe tvojej reakcie si už nie som taký istý.“
„Naozaj som toto nikdy predtým nerobila,“ uistila som ho. Potriasla som hlavou. „Toto vážne nemôže byť skutočné. Teda, ja viem, že je, ale... páni. Vlkolaci? Dobre, a čo upíri? A škriatkovia? A víly? Je to všetko skutočné?“
Wes prevrátil očami. „Nie. Sme len my, vlci.“
„My?“ zopakovala som, moje obočie sa zodvihlo. Mal na mysli...?
Zavrtel sa na stoličke. Mala som pocit, že nemal v pláne povedať mi tú poslednú časť. „Áno. Som vlkolak.“
Vytiahla som si prikrývku tesnejšie ku brade a cítila som, ako sa moje oči rozšírili. Nechcela som ukázať strach, ale nemohla som si pomôcť. Tri metre ďalej sedel vlkolak. A ak bol môj prvý dojem nejakou predzvesťou, tri metre bolo až príliš blízko. Ale aj tak, keď som mala chvíľu, aby som o tom premýšľala, uvedomila som si, že som sa skutočne nebála. Aspoň nie tak, ako som sa bála včera v noci. Do riti, včera som bola poriadne v prdeli. Vo veľkej, tučnej, kŕčovitej prdeli – hlavne na konci. Zaplavilo ma malé množstvo rozpakov za to, aký idiot som bola. Logicky som vedela, že mal Wes pravdu. Bola som v medicínskom šoku. Ale aj tak som mu musela pripadať ako úplný slaboch.
Okrem toho, Wes bol ten, kto mi pomohol dať sa dokopy po tom útoku. Odviezol ma a pomohol mi prekĺznuť okolo mojej mamy a, pokiaľ ide o odstránenie mojich spomienok, musela som priznať, že to bolo určite nevyhnuté. Nedokázala som byť vážne naštvaná. A čo je najdôležitejšie, mal odpovede, čo bolo niečo, čo som stále chcela. Takže skôr, ako upozorniť na moje reakcie, zmenila som tému. „Ako si to urobil?“
„Čo?“
„Pohrával sa s mojou hlavou. Ako si ma prinútil na niečo zabudnúť?“
„Myslel som si, že si si spomenula.“
„Spomenula. Myslím, že si spomínam, že si mi hovoril, že mi o tom povieš a ja si pamätám dohodu. Zavrela som svoje oči a jednu minútu spomienky boli tam, kde byť mali a v druhej boli preč. Chcem vedieť ako.“
Pokrčil ramenami. „Je to dar. Niektorý z nás sú obdarení špeciálnymi... zručnosťami. Menenie spomienok je jednou z mojich.“
„Niečo ako superschopnosti alebo tak niečo?“
„Alebo tak niečo.“
„Takže, majú všetci vlkolaci nejaké extra... dary, alebo si to len ty?“
„Väčšina vlkolakov môže manipulovať so spomienkami na nejakej úrovni. Pomáha nám to udržiavať si naše tajomstvá.“
„Ale ako to robíš?“ naliehala som.
„Nemala by si byť viac zaujatá svojou úlohou v tomto všetkom?“ vyštekol.
Zažmurkala som a snažila sa prísť na to, čo také som povedala, že ho to podráždilo. „Myslím, že som sa ešte nedostala k tej časti.“
Rozhodil ruky. „No, nech sa páči.“
Moje oči sa zúžili. Bola som unavená z jeho postoja a miesto pocitu viny nejako spôsobil, že som bola ešte viac nahnevaná. „Nie, to veru nie. Ďakujem za to, že si mi včera v noci pomohol, ale som v pohode. Nemusíš tu byť.“
„Vlastne áno,“ tvrdil.
„A prečo?“
„Zistiť, akú hrozbu predstavuješ.“
„Hrozbu? Pre koho?“
„Pre vlkolakov, samozrejme.“
„Ale ona išla po mne. Len som sa bránila.“
„Ale aj tak, len Lovec by mal takú silu. Čo znamená, že sa to stane znovu. Je len otázkou času, než na to sama prídeš, a keď sa to stane, musím vedieť, na koho strane budeš.“
Snažila som sa sledovať, čo hovoril, ale nič z toho nedávalo žiadny zmysel. „Existujú nejaké strany?“
„Áno.“
Nespresnil to. Snažila som sa udržať podráždenosť zo svojho hlasu. „Dobre, no, nebudeme vedieť, na čej strane som, pokým nepochopím všetko, takže čo keby si začal rozprávať, od začiatku.“
Zamračil sa a ja som si bola istá, že sa chystá odmietnuť, takže ma prekvapilo, keď začal rozprávať. „Liliana bola v meste len na noc a povedala, že sa chce stretnúť. Na niečom sme... spolu pracovali. Meškal som, takže som to zobral cez aleju, čo je jediný dôvod, prečo som ťa našiel. Ale vtedy bola Liliana mŕtva a ty si vyzerala, akoby si išla do šoku. Nemohol som si dovoliť nechať ťa utekať späť dovnútra a priviesť ľudí, takže som sa rozhodol ti pomôcť.“
Všimla som si to, ako zaváhal pri tom, keď hovoril o stretnutí s Lilianou. Bolo možné, že boli pár? Ak tomu tak je, nie je divu, že bol naštvaný. Ale nepýtala som sa na to. Niečo mi hovorilo, že by to ukončilo tento rozhovor a stále bolo veľa vecí, ktoré som chcela vedieť. „Nazval si ma Lovcom.“
Prikývol. „Musíš ním byť. Je to jediný možný spôsob, ako by si mala silu, aby si zabila jedného z nás.“ Venoval mi zvláštny pohľad predtým, než pokračoval. „Problém je, že z teba nič necítim – vlastne áno, ale to, čo by som cítil z normálneho Lovca. Je to... ja neviem. Čo nedáva zmysel. Pridaj k tomu, že nemáš absolútne žiadny tréning a žiadne zbrane, takže môžeš rozumieť, prečo som viac ako len trošku zvedavý.“
„Prečo si mi nič z tohto nepovedal už včera?“
Venoval mi ostrý pohľad. „Bola si celkom otrasená. Nemyslím si, že by to dopadlo dobre.“
„Teraz som v pohode,“ povedala som, trochu zodvihnúc bradu.
Zodvihol obočie. „Naozaj?“
„Dobre, máš pravdu, stratila som rozvahu. Ale to by urobil každý, kto by bol v mojej situácii. Ale vyrovnávam sa s stým a nechystám sa šalieť. To sa už nestane.“
„Áno, stane.“ Prerušil ma skôr, než som mohla niečím argumentovať. „Nie tá časť o šalení – aspoň dúfam, že sa to nebude opakovať – ale ten útok, zabíjanie vlkolakov. Tá časť sa stane znovu. Ak ťa nájde jeden, dokážu to aj ostatní a dokonca aj keď nedokážem na tebe cítiť Lovca, môžem sa len domnievať, že to cítila Liliana. Čo znamená, že to vycítia aj ostatní a zaútočia hneď, ako sa tak stane.“
„Ako myslíš, len sa ma snažíš vystrašiť.“
Neodpovedal, ale pohľad, ktorý poslal mojim smerom, odplašil všetky pochybnosti o tom, že to nemyslel vážne.
Vediac, že hovoril pravdu, poslalo divný pocit do môjho brucha. Bolo to desivé, keď som to prijala a všetkému tomu verila. Kto by sa chcel neustále pozerať cez rameno kvôli rozzúreným vlkolakom, po celý život? Ale ak toto všetko bolo skutočné – a ja som pomaly začínala veriť, že áno – potom som potrebovala byť pripravená. Potrebovala som tomu čeliť. Pravda bola vždy lepšia než lož, bez ohľadu na to, aká desivá mohla byť. „Dobre teda, čo mám robiť?“ spýtala som sa.
„Po prvé musíme zistiť, či si naozaj Lovec.“
„Ako to urobíme?“
„Najlepší spôsobom je dostať ťa do blízkosti tých, ktorí to dokážu lepšie vycítiť. Si si istá, že si sa už spamätala zo šoku?“
Spomienka skočila do mojej hlavy, videla som svoj odraz v zrkadle – po tom všetkom. Výraz na mojej tváril bol plný šoku a pod tým číra hrôza. „Myslím, že som sa bála aj samej seba,“ priznala som. „Ale áno, teraz som v pohode. Sľubujem.“
Prikývol a jeho výraz bol takmer chápajúci. Sledoval ma o minútu dlhšie. „Tak poďme,“ povedal nakoniec a vstal zo svojej stoličky. „Obleč sa.“
„Čože? Prečo?“
„Beriem ťa, aby si sa s niekým stretla. Pokúsia sa toto celé objasniť.“ Položil stoličku späť pod stôl a zaujal svoju pôvodnú pozíciu pri zárubni dvier.
Nepohla som sa z postele. „Ku komu?“
„K priateľom. „Ako som povedal, možno oni ťa dokážu prečítať.“
Nemala som tušenia, čo myslel tým „čítaním“ , ale bola som zaujatá odpoveďou. Aj tak, nemala som tušenia, kam by ma mohol zobrať, alebo ku komu. Mohlo by to byť nebezpečné, nejaký druh pasce.
„Nechcem ti ublížiť a rovnako to nechce ani nikto iný,“ dodal Wes ticho, keď videl moje váhanie.
„Sľubuješ?“
„Sľubujem.“
Nemala som tušenia, prečo som chcela, aby mi to sľúbil. Stále som netušila, či mu môžem úplne dôverovať, ale práve teraz to bola moja jediná možnosť pri hľadaní pravdy. A rovnako, ako to bolo desivé, aj tak som potrebovala vedieť pravdu. Niektoré veci sú jednoducho príliš veľké, než aby sa dali zamiesť pod koberec. Toto bolo určite jednou z nich.
Odhodila som prikrývku stranou a vyskočila, aby som sa vybrala do kúpeľne. Cítila som, ako ma Wes sleduje a moja tvár sa zahrievala v automatickej odpovedi. Jeho pohľad prebýval na mojom bruchu a až potom som si spomenula, že košeľa bola dosť krátka a odhaľovala konce škrabancov pozdĺž mojich rebier. Moja tvár očervenela ešte viac, keď som si uvedomila, že ma nesledoval tým spôsobom, akým som predpokladala. Otočila som sa, dúfajúc, že si nevšimol moje zahanbenie, a zabrala kúpeľňu. Na ceste som sa natiahla a zobrala som džínsy a čistú košeľu z koša na bielizeň.
Odhodila som oblečenie a prečesala si strapaté vlasy, využijúc zvyšok času na to, aby som si urobila make-up. Temné kruhy lemovali moje oči a ja som robila, čo som mohla, aby som ich zakryla. Napol spokojná som siahla po dverách a zastavila sa. Naozaj som netušila, kam ma Wes zoberie, ani koho – alebo čo – tam stretnem. Možno, že ten, koho stretnem, bude naštvaný, že som zabila Lilianu.
Potrebovala som zbraň – niečo, čo by som mohla skryť na svojom tele a v prípade potreby by to bolo ľahko prístupné. Rozhliadla som sa po malej kúpeľni. Možnosti boli obmedzené. Nemyslím si, že by môj holiaci strojček dokázal urobiť veľa dobrého, jedine, ak by ma môj útočník požiadal o strihanie vlasov. Štetce na make-up a fľaše plné tekutiny odpočívali v rohu, spolu s mojou zubnou kefkou. Znovu nič použiteľné.
Moje oči pristáli na zvone zastrčenom za záchodom. Schmatla som drevený koniec do oboch rúk. Použila som koleno ako oporu, tvrdo oň udierajúc a s uspokojením pozerala, ako sa to zlomilo na konci. Opäť som udrela drevom, takže som držala kus v každej ruke a napchala ich do zadných vreciek na nohaviciach, použijúc košeľu, aby som ich zakryla. Hodila som gumový koniec do skrinky, aby ju nevidela moja mama. Toto bude musieť stačiť.




11 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu, začíná se to hezky rozjíždět, nemůžu se dočkat pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Začíná to být optavdu zajímavé , dík za vaši práci a moc se těším na pokračování :-)

    OdpovědětVymazat