pondělí 7. dubna 2014

Špinavá krev - 2. Kapitola



„Tara? Je čas vstávať.“
Neochotne som pootvorila oči proti veselému slnečnému žiareniu filtrovanému skrz moje okno. Moja mama stála pri dverách mojej otvorenej izby ako hliadka. Obe sme vedeli, že nie som ranné vtáča a tiež sme obe vedeli, že nepôjde preč, kým nebude presvedčená, že som naozaj hore a pri zmysloch.
„No tak, pohni sa,“ povedala trochu netrpezlivo, keď sledovala môj pomalý postup.
Pretočila som sa a zastonala, dostatočne prebudená na to, aby som si uvedomovala vlastné telo – a to bolelo a vŕzgalo na protest, že sa bude musieť presunúť. „Mami.“ Môj hlas bol len škrekotom. „Necítim sa veľmi dobre.“

„Čo sa deje?“ Mamina netrpezlivosť sa premenil na obavy. Možno nie som ranné vtáča, ale málokedy som ostávala v posteli, alebo bola chorá.
„Všetko ma bolí.“ V hlave mi búšilo ako v bubne pri každej slabike.
Prešla k posteli a položila mi ruku na čelo. „Hm... si poriadne horúca.“ Prstami ma pohladila po tvári. „Pravdepodobne si chytila ten vírus, ktorý tu poletuje. Hádam, že stráviš deň v posteli. Zavolám do školy a dám im vedieť.“
„Dobre,“ podarilo sa mi povedať. Jej prsty boli príjemne chladné proti mojej koži.
„Chceš, aby som dnes s tebou ostala doma?“ spýtala sa náhle, vyzerajúc rozorvane.
Pozerala som sa na ňu, do páru modrých očí, ktoré vyzerali presne ako moje, a pokrútila hlavou, neochotná prirábať jej starosti. „Nemusíš. Idem spať.“
„Hovorila som ti, aby si v tom počasí nešla von,“ povedala prísne, hladko prechádzajúca od pestúnky k prednášajúcej.
„Aké počasie?“ Snažila som sa rozpamätať na minulú noc.
„Ten hrozný vietor, ktorý fúkal,“ povedala. „To je to, čo očividne myslím, takisto som ti to povedala včera v noci. Bolo to tam dosť zlé a ešte je tam ten chrípkový vírus.“ Ukázala na mňa, akoby som bola oficiálne prenášač alebo čo.
Neprítomne som na ňu pozerala, snažiac sa zistiť, o čom to hovorila. Teda, vedela som, že choroba mohla spôsobiť, že bol môj mozog zahmlený, ale nemala som tušenia, o čom hovorila. Včera v noci som nikde nebola. Otvorila som ústa, aby som jej to povedala, ale ona pokračovala v rozprávaní.
„No, dúfam, že George to nedostane. Nepotrebuje, aby ho toto spomaľovalo. Nie s tými hľadačmi talentov, ktorí sa tu potulujú.“ Otočila sa späť ku mne, študujúc ma očami. „Je v poriadku, nie? Všimla som si, že on ťa včera nedoviezol. Je tiež chorý?“
„Ne-nemyslím si.“
„Tak kto ťa včera priviezol?“
„Ehm...“ Dobre, očividne by som si toto mala pamätať; moja mama si bola istá, že sa to stalo. Ale ja som nemala potuchy. Všetko bolo zmätené odvtedy, ako som sa dostala domov zo školy do – no, prakticky až doteraz. Ale držala som ústa zatvorené. Bála som sa, že ak to spomeniem, moja mama by ma zbalila a odviezla na najbližšiu pohotovosť. Pozrela som sa na jej tvár plnú očakávania; stále som neodpovedala. „Ehm, Angela.“
Prikývla a vstala, vyzerajúc napol spokojne. „No, musím ísť. Julie nepracuje ráno a ja musím poliať všetko predtým, než otvoríme.“
Mama vlastnila kvetinárstvo na malom kúsku pôdy, ktoré bolo známe ako centrum mesta, hoci verzia vo Frederick Falls nebola taká pôsobivá. Nemali sme ani vlastné nákupné centrum. Kvôli tomu ste museli šoférovať do vedľajšieho kraja. Ale aj tak, darilo sa jej dobre – jej vášeň a talent pre všetko botanické zrejme preskočili generáciu - a nechcela som ju odtiaľ vytrhnúť bez ohľadu na to, aká zmätená a boľavá som sa zdala byťRovnako ako som ju nechcela vidieť poletovať okolo.
„Si si istá, že budeš v poriadku?“
Prikývla som, keď som sa oprela o vankúš, snažiac sa priniesť mojim boľavým svalom nejakú úľavu.
„Budem sa snažiť prísť domov na večeru,“ povedala, zamieriac k dverám.
„Dobre. Hej, mama,“ zvolala som. „Koľko bolo hodín, keď som včera v noci prišla?“
Divne sa na mňa pozrela. „Desať tridsať. Práve včas na večierku. Prečo?“
„Len som bola zvedavá. Prajem pekný deň.“ Prinútila som sa k úsmevu.
Usmiala sa naspäť, v jej očiach stále otázniky, a zmizla dole do chodby. O pár minút neskôr som počula otvorenie a zatvorenie vchodových dverí a kľúč kĺžuci do zámky. Potom bolo ticho.
Ďalšiu hodinu som ležala v posteli a snažila sa, bez úspechu, rozpamätať na detaily predošlej noci. Mama povedala, že som bola vonku s Georgom a ja som si spomínala na plány, ktoré som s ním robila v škole, ale podrobnosti boli stále nejasné. Prižmúrila som oči snahou pripomenúť si rozhovor, ktorý sme viedli po poslednom zazvonení...

„Tay, hej, ja viem, že to na teba bolo drsné. Môj rozvrh a tím a moje víkendy strávené niekde mimo... ja to chápem.. Ale aspoň mi daj šancu vyriešiť to,“ povedal George.
Netrpezlivo som poklepkala nohou. „George, nie je to žiadna z týchto vecí. Je to o tebe alebo o tvojom novom ja, myslím. Zmenil si sa a ja si nemyslím, že toto ešte dokážem.“
„Môj život sa zmenil,“ tvrdil. „Futbal bol vždy mojou súčasťou a niekde hlboko som stále tá istá osoba.“
Zodvihla som naňho obočie. „Dva dni po sebe si sa na mňa vykašlal, pretože si robil rozhovor pre školské noviny. Tvoja fotka je na polovici titulnej strany.“
„Sociálne siete sú v tomto prípade potrebné.“ Bol to jeho hlas, ale slová zneli ako od cudzinca, nového Georga, s ktorým som sa proste nedokázala spojiť, hoci som sa pokúšala. Snažila som sa vymyslieť pekný spôsobom, ako to povedať a preniesť sa cez to. Ale nikdy som nebola dobrá v ukončovaní vecí, hlavne rozchodoch. George využil moju mlčanlivosť a pokračoval: „Tay, boli sme priateľmi od prvého stupňa. Vážne to chceš všetko zahodiť?“ Jeho oči boli mäkké a prosiace; pripomínajúce toho starého Georga. Bol to pohľad, ktorý by ma za normálnych okolností prinútil podvoliť sa alebo zrýchlene dýchať, alebo čokoľvek iné.
Ale toto som zažila už predtým a dala som mu dostatok druhých šancí. „George, pozri-“
Prerušil ma. „Poďme dnes večer von, len ty a ja. Urobme niečo zábavné. Pripomeniem ti moje skutočné ja. Nás.“
George-“ Prechádzala som si končekom prsta v kruhoch po čele, snažiac sa uvoľniť to napätie.
„Prosím, Tay. Môžeme ísť na biliard.“
Dobre, moju slabosť pre biliard stranou, ponuka bola lákavá. Niektorá časť zo mňa si myslela, že som to Georgovi dlžila. Ako povedal, boli sme priateľmi veľmi dlho. A ja som cítila zmenu vo svojom rozhodnutí. Neznášal som... ten pocit. „Dobre. Biliard dnes večer. Potom sa rozhodnem a nebudeš sa hádať.“
„Dohodnuté.“ George sa usmial a ja som dokázala povedať, že si užíval toto víťazstvo.
„George.“ Eddie, Georgov najlepší priateľ, naňho zamával z konca chodby, kde stál s polovicou futbalového mužstva. George sa obzrel a potom sa na mňa otočil s previnilým výrazom, ktorý som sa, za posledné mesiace, naučila dobre rozoznávať.
„Do riti. Dohodol som sa s Eddiem, že prejdeme nejaké zábery z nášho posledného zápasu. Jeho otec povedal, že by sme ich mohli zobraziť v mediálnej miestnosti na veľkej obrazovke.“ Musel vidieť môj výraz a poponáhľal sa skôr, ako som mohla odpovedať. „Je to prvý tím, s ktorým budeme hrať a musíme sa učiť ich signály. Budem hotový rýchlo, sľubujem. Vyzdvihnem ťa o šiestej.“ Potom mi venoval žiarivý úsmev a zamieril preč...

Moja pamätať sa rozmazala a ja som nechala obrázky zmiznúť. Nemohla som si spomenúť na odchod zo školy. Aký vírus som mohla chytiť, že by vymazal spomienky na celý večer? Nebola som si istá, že by chrípka dokázala niečo také. Ale čo iné by to mohlo byť? Nič také sa mi nikdy nestalo. Dokonca ani cez noc na oslavu šestnástych narodenín mojej kamarátky Sam; mala som vtedy fakt príliš veľa drinkov, pila som nejakú ovocnú zmes, ktorá voňala ako jahody máčané v alkoholických steroidoch. Vrcholom bolo, keď som padla do bazénu a takmer sa utopila. George tam skočil a „zachránil ma“ tým, že ma ťahal, kým som si neuvedomila, že tam bolo len meter dvadsať vody. Dokonca aj potom som si druhý deň pamätala – nanešťastie - , čo bol dôvod, prečo som prisahala, že už nikdy nebudem piť. Ale toto... toto bolo iné. Začala som si robiť starosti.
Povzdychla som si a prevalila sa, ignorujúc bolesť v mojich presúvajúcich sa svaloch. Náhodné kúsky oblečenia boli rozhádzané na koberci v mojej izbe, dôkaz mojej tendencie otáľať s praním. Najbližšie k mojej posteli bol kúsok červenej tkaniny, ktorá upútala môj zrak. Moja obľúbená blúzka s výstrihom do V-čka ležala na hromade pod stále vlhkým uterákom. Zohla som sa a vytiahla ju, snažiac sa rozpamätať, kedy som ju naposledy mala na sebe. Myslela som si, že bola stále v mojej skrini. Potom som sa pozrela bližšie. Košeľa bola roztrhnutá na niekoľkých miestach, hodvábna tkanina visela v kusoch na niektorých miestach. Pozerala som sa na to, keď ma zaplavil nepríjemný pocit. V mojej mysli blysol obrázok: ja, pozerajúca sa na odraz v zrkadle v kuchyni, vlasy rozstrapatené a trčiace na všetky strany. Potrhaná košeľa mi visela z ramien a odhaľovala moje rebrá na oboch stranách. Krvavé škrabance vykúkali cez roztrhanú tkaninu.
Pustila som košeľu a zhlboka sa nadýchla. Váhavo som odtlačila prikrývku stranou a zodvihla som pyžamové tričko s motívom Ružového Pantera. Na niekoľkých miestach pozdĺž rebier som dokázala vidieť škrabance rozprestierajúce sa po mojom trupe. Boli čisté a plytké, akoby som bojovala s mačkou. Jediný problém bol v tom, že som nemala mačku.
„Čo do...?“ povedala som do prázdnej izby.
„Mohlo to byť horšie,“ odpovedal mužský hlas.
Moja hlava sa zodvihla. Chlapec s bronzovo-hnedými vlasmi a farebne zodpovedajúcimi očami sa opieral o zárubňu dverí mojej izby.
Schmatla som prikrývku, moje kĺby biele úsilím. „Kto si? Čo tu robíš?“ Aj keď bol môj hlas takmer kvákaním, podarilo sa mi to povedať celkom v pohode.
„Upokoj sa, Tara. Nechcem ti ublížiť,“ povedal.
Jeho tón bol upokojujúci a trochu povýšenecký, ale moje meno vyslovil s dôvernosťou. To ma prekvapilo natoľko, že som na chvíľu prestala dýchať. „Ako to, že ma poznáš?“
„Tak isto, ako ty poznáš mňa. Stretli sme sa včera v noci. Som Wes.“
„Neviem, kto si, ale mal by si odísť, alebo zavolám políciu.“ Schmatla som svoj telefón z nočného stolíka bez prerušenia očného kontaktu. Zodvihla som ho do vzduchu ako zbraň.
Odstrčil sa odo dverí, vkročiac do miestnosti. Čierna kožená bunda sa napla, keď sa pohol. „Pozri sa, nechcem ťa zraniť viac, než už si, ale takisto neodídem, takže by si ten telefón mohla položiť späť. Okrem toho sme sa dohodli na diskrétnosti, pamätáš?“
Zízala som na neho s vytreštenými očami. „Čo tým myslíš zraniť ma viac, ako už som? Ty si mi toto urobil? Boli sme-?“ Och bože. Predstavy školských besied a varovania pred znásilneniami na hodine zdravovedy tancovali v mojej hlave.
Na polceste cez izbu sa otočil a schmatol stoličku od môjho pracovného stola, otočiac sa okolo, čelom k posteli skôr, ako sa posadil. „Nie, ja som to neurobil.“ Jeho pery sa mykli. „A nie, neboli sme spolu.“
Vydýchla som v tichej modlitbe vďaky a potom sa otočila, aby som sa naňho mohla pozerať. „Ale ty vieš, kto mi to urobil?“
„Áno.“
Čakala som a potom si uvedomila, že mi nepovie viac. „No? Povieš mi, kto to bol?“
„Ešte som sa nerozhodol.“
Rozhodila som rukami vo frustrácii. „Tak prečo si tu? Čo chceš?“
„Povedal som ti, chcem sa s tebou porozprávať.“
Niečo v tóne jeho hlasu, v kadencii jeho slov, ma znervózňovalo. Bolo mi to povedomé a zároveň nebolo. Pozerala som sa na neho celú minútu, čakajúc na nejakú spomienku, aby zapadla na svoje miesto, aby som vedela, kde sme sa stretli. Nič neprišlo, ale mala som rovnako zlý pocit, ako som mala, keď som mala tú košeľu v rukách; niečo neznáme a rozdielne od všetkého, čo som kedy zažila. Viem, že to znie pravdepodobne hlúpo, pretože som v jeho prítomnosti len niekoľko minúť, ale mám neobytný pocit, že nie je podobný nikomu, koho som predtým stretla. Ani náhodou.
Vystrela som ramená. „Tak hovor,“ povedala som, snažiac sa znieť drsne.
Ale on neprehovoril, aspoň nie hneď. Len ma ďalej pozoroval chladnými, študujúcimi očami. Potulovali sa po mojej tvári a rukách a potom sa mi pozrel na ruku, ktorou som si podopierala bradu.
„Silná, úžasne silná,“ povedal ticho, takmer sám pre seba.
„Čože?“
„Čo si pamätáš zo včerajšej noci?“ spýtal sa náhle.
Jeho oči našli moje a ja som uviazla v ich jedinečnej farbe. Vlani v lete som bola na výlete v Kalifornii, aby som navštívila svoju starú mamu. Ona a ja sme putovali na vrchol útesu, odkiaľ bol výhľad na les, hustý a sekvojový, a spoločne sme tam mali piknik. Jeho oči mi pripomínali tie sekvoje, víriace zmesou odtieňov hnedej.
Zažmurkala som, snažiac sa spomenúť si na otázku. „Vlastne nič. Čo je dosť frustrujúce, to ti poviem. Chystáš sa mi konečne povedať, kde som prišla k týmto škrabancom?“
„Ako som povedal, nebol som to ja. Len som náhodou prišiel v pravý čas.“
„Čo to znamená?“
Môj telefón začal zvoniť, znemožňujúc mu odpovedať. Poobzerala som sa, aby som si spomenula, že som ho stále držala v ruke. Uvoľnila som zovretie a pozerala som sa na obrazovku.
„Len do toho,“ povedal Wes a ukázal smerom k zvoniacemu telefónu. „Počkám.“
Otvorila som telefón. „Haló?“
„Tara?“
„George. Ahoj.“
„Si v poriadku? Angela bola v kancelárii a počula, že tvoja mama volala a hovorila, že si chorá.“
Zaváhala som. Vážne som uvažovala o ozrejmení s mojou situáciu – inak povedané by som kričala o pomoc – prvej osoby, ktorá volala a potom by som čakala na záchranu pred Wesom, šialeným spálňovým stalkerom. Pozerala som sa na neho, premýšľajúc, prečo ma vlastne nechal odpovedať. Ak mi chcel ublížiť, mohol to už urobiť – a určite by mi nedovolil zodvihnúť telefón. Jeho oči sa zasekli na mne v tichej výzve. Bol ochotný riskovať, že to niekomu poviem? Prečo? Čo presne sa tu dialo?
„Hej, som chorá,“ povedala som nakoniec. „Myslím, že je to chrípka.“
„Počuj, Tay, o včerajšku. Naozaj si myslím, že by sme sa o tom mali porozprávať.“
Hneď, ako som si uvedomila, kam toto smerovalo, bolesť v mojej hlave pulzovala presne v rytme Georgovho hlasu. „George, necítim sa dobre. Teraz nie je správny čas.“
„Dobre, chápem.“ Takmer som dokázala počuť poklesnutie jeho ramien. „Môžem ti neskôr zavolať?“
Zaváhala som. „Hej, jasné.“
Ukončila som hovoril a zistili som, že ma Wes pozoruje. „Nekričala si o pomoc.“
Pozrela som sa mu do očí, hej, určite v nich bola výzva. „Chcem vedieť, čo sa deje. Čo sa mi stalo včera v noci?“
„Bola si napadnutá.“
Prikývla som. Jeho odpoveď nebola prekvapivá. To som si uvedomovala, potom, čo som videla škrabance na mojom bruchu. Len som dúfala, že „útokom“ nechcel povedať... Nechcela som o tom premýšľať. „Napadnutá kým?“
„Volala sa Liliana.“
„Bola som napadnutá dievčaťom?“ Dobre, viem, že to pravdepodobne znie sexisticky, ale naozaj som očakávala, že môj útočník bude muž. Teda, som sedemnásť ročná študentka strednej školy. Videla som zábery na besedách. Viem, čo „napadnutá“ znamená pre dievča ako som ja.
Wes si rukou prehrabol vlasy, rozstrapatiac ich a posunul sa na stoličke. „Čo si pamätáš?“
„Nič.“ Potom som dodala: „Vlastne, pamätám si jednu vec, záblesk niečoho. Pozerala som sa na seba v zrkadle, zakrvavená a s modrinami. Ale to je všetko.“
„Hm. Muselo to fungovať lepšie, než som si myslel.“ Zízal na nejaký bod na stene, opäť vyzerajúc, akoby to hovoril sám sebe.
Jeho zdržanlivosť bola naozaj otravná. „Mohol by si to už vyklopiť? Prečo som bola napadnutá?“
„Fajn. Neviem, čo to začalo. Vtedy som tam nebol. V čase, keď som sa tam dostal, bola Liliana na zemi.“
„Na zemi? Chceš povedať, že som jej ublížila?“
„Áno, čo bolo pre mňa jednoznačným prekvapením a dôvod, prečo som tu. Ale to, čo potrebuješ vedieť je, že Liliana nebola len obyčajným dievčaťom. Bola vlkolak.“
Wes mohol ešte niečo povedať, ale všetky zvuky a pohyby pre mňa náhle prestali existovať. Bola som stále zaseknutá pri tom poslednom slove: vlkolak. Práve teraz by som sa mala nahlas smiať, ale nebolo pochýb o tom, že Wes bol vážny. Bol absolútne presvedčený, že tá Liliana bola vlkolakom a výraz v jeho tvári mi napovedal, že dohadovanie na tom nič nezmení. To to vysvetľuje. Najpríťažlivejší chlap, akého som kedy videla, osamote so mnou v mojej izbe, a on bol úplný blázon.
Náhle som prerušila čokoľvek, čo hovoril. „Vážne si práve povedal vlkolak, hej?“
Zarazil sa uprostred vety a jeho ramená trochu poklesli. „Hej.“
„Musím vysvetľovať, ako šialene to znie?“ Rozhodla som sa, že moje slová boli lepšie ako povedať „si šialenec“, čo bolo presne to, čo som si myslela.
„Čo nechápem je, čo si ty,“ povedal, v podstate ignorujúc moju otázku.
„Haló? Počúvaš ma?“
„Hej, len sa to snažím vyriešiť,“ povedal neprítomne.
„Tak to sme dvaja,“ zamrmlala som.
Povzdychol si, akoby bol netrpezlivý. „Bude pre teba jednoduchšie, keď si spomenieš. Zavri oči.“
„Čože?“
„Zavri oči.“
„Prečo?“
„Pomôžem ti spomenúť si.“
Pozerala som na neho, čakajúc, že mi to viac vysvetlí, ale neurobil tak. „Čo urobíš?“ spýtala som sa, snažiac sa znieť viac isto, než som znela. Začínala som premýšľal, či som neurobila chybu, že som o tom Georgovi nepovedala.
„Nechcem ti ublížiť. Dokonca sa ani nepohnem zo stoličky. Ak ma budeš počuť vstať alebo sa pochybovať, môžeš otvoriť oči, kričať, zavolať políciu – čokoľvek chceš.“
Podozrievavo som si ho prezerala, ale cítila som, že moja zvedavosť víťazila nad strachom. Naozaj veľmi som chcela vedieť, čo sa stalo včera v noci. „Dobre.“ Zavrela som oči a čakala.
„Teraz sa uvoľni a vyčisti si myseľ.“
Snažila som sa nemyslieť na to, ako veľmi mi to znelo ako video o jóge mojej matky. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, čo najpomalšie som mohla, napodobňujúc to, čo som videla robiť moju mamu, keď sa snažila meditovať, čo vážne vyzeralo ako ukradnutý spánok. Potom som čakala.
O chvíľu neskôr som niečo cítila. Nie fyzické, ale duševné, divné šteklenie v moje mysli, ako keď sa snažíte naozaj tvrdo spomenúť na starú spomienku. Vyskočila som a začala otvárať oči.
„Maj zatvorené oči. Už som skoro hotový.“
Nepokojne som sa zahniezdila, ale držala som oči zatvorené. Čierne a modré záblesky svetla mi tancovali za zatvorenými viečkami, víriace do abstraktných obrazov, ktoré mi pripomínali atramentové guličky, ktoré psychiater môže použiť na bláznivého pacienta. O chvíľu neskôr brnenie ustúpilo a potom som sa mykla prekvapením pri obrazoch, ktoré zaplavili moju myseľ.
Prudko som otvorila oči a zistila som, že ma Wes sleduje. Jeho pery boli stlačené dokopy v tesnej linke. Všetko, čo som dokázala, bolo pozerať sa na neho s ochabnutou čeľusťou, keď sa výjavy opäť rozpohybovali. To, čo som videla, bolo až príliš veľa. Naozaj nemožné.
„Zabralo to? Pamätáš si to?“ spýtal sa, hoci bolo očividné, že odpoveď poznal.
Napriek tomu sa mi podarilo odpovedať. „Áno,“ vydýchla som.
Spomienky priplávali späť a potom sa prehrávali znovu a znovu ako video súčasne so zrýchleným posunom vpred a opakovaním. Cítila som, ako sa Wes na mňa díva, sledujúc moju reakciu. Chcela som niečo povedať, spýtať sa ho, čo to urobil a ako, ale obrázky v mojej mysli boli príliš ohromujúce na to, aby sa dali odstrčiť.
Ako prvý sa objavila spomienka na mňa v kuchyni. Hodiny na sporáku tvrdili, že je šesť štyridsať päť. George meškal. Žiadne prekvapenie. Potom sa prehrali moje pokusy na moje posledné rande s ním, U Moea, v mojej obľúbenej biliardovej herni. Hádka. On, ako hovorí cez telefón so svojim otcom alebo agentom v polovici hry. Neodvratný rozchod. Potom ja, ako prechádzam uličkou, aby som sa dostala na autobusovú zastávku.
Nechala som obraz zmiznúť, vedomá si toho, čo príde ako ďalšie. Ako bolo čokoľvek z tohto možné? Viac ako spomienka na tú noc bolo to vedomie. Nejako som vedela, ako bojovať s tým... stvorením. Ale ako? Aký druh osoby bol dostatočne silný na to, aby bojoval – a vyhral – proti vlkolakovi? Určite nie obyčajný človek. Ako mohli vlkolaci existovať a nikto o tom nevedel? A prečo zo všetkých, kto by do tohto mohol byť zatiahnutý, som to musela byť práve ja?

Otázky pokračovali stále ďalej a ďalej a nakoniec som ich musela umlčať. Mohla som len dúfať, že Wes mal odpovede na niektoré z nich, ale úprimne som nevedela, kde začať. Namiesto toho som sa zamerala na to, čo som vedela. Po prvé, vlkolaci boli, vážne, skutoční. A po druhé, Wes nejako manipuloval mojimi spomienkami. Dvakrát. 


10 komentářů:

  1. Dík za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Dík za překlad a těším se na další kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za pokračování :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc, těším se na pokračování :) Doufám, že se konečně dozvíme něco víc...

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za kapitolu.

    OdpovědětVymazat