pondělí 31. března 2014

Špinavá krev - Kapitola 1



„No tak, Tara, ani si dnešku nedala šancu,“ povedal George. Jeho modré oči svietili zmesou prosby a podráždenia.
Vrátila som tágo do stojanu na stene a snažila sa vymyslieť spravodlivú odpoveď skôr, než som sa k nemu znovu otočila. Dávala som si pozor, aby bol môj hlas tichý, malá biliardová miestnosť bola dnes celkom preplnená na to, že bol utorok večer. Dymová hmla, ktorá visela v sporo osvetlenom vzduchu, dodávala ilúziu súkromia nášmu stolu v rohu, ale všimla som si, že pár vedľa sa na nás už znova pozrel, hoci sa snažili vyzerať, že nepočúvajú.

„George, hodinu si meškal, aby si ma vyzdvihol, pretože si pracoval na tlačovej správe so svojim agentom.“ Pristúpila som bližšie. „Tvoj agent,“ zapakovala som a pokrútila hlavou. „Vážne. Ešte si ani nezmaturoval, nedostal štipendium. Prečo vlastne potrebuješ agenta?“
Rukou si prehrabol vlasy, ako dôkaz jeho netrpezlivosti, hoci bol opatrný, aby držal svoj hlas tichý, v snahe nakloniť ma k svojmu spôsobu myslenia. „Už som ti povedal, zariadil to môj otec. A má to veľa výhod, najmä tých veľkých. A je mi ľúto, že som meškal, ale teraz som tu a som sústredený na nás.“ Jeho výraz sa premenil na obviňujúci a dodal: „To je viac, než môžem povedať o tebe.“
Pretrela som si spánky, márne sa snažiac rozmasírovať bolesť hlavy, ktorá sa stala hlavným znakom nášho vzťahu. „Je mi to ľúto, George, ale ja som nič nepokazila. A nekritizujem ťa za zmenu priorít. Futbal je pre teba dôležitý. To je v pohode, ale odstavuješ všetko na vedľajšiu koľaj, vrátane mňa. Bolo by pre teba jednoduchšie, keby si to proste priznal.“
„Mýliš sa, dokážem oboje,“ trval na svojom a rázne krútil hlavou. Jeho voľné blond vlasy sa potriasali spolu s ňou.
„Zrušil si naše rande trikrát minulý týždeň,“ namietla som. „Nehovoriac o tom, že sme sa o tom bavili pred dvoma dňami.“
„Tay-“ začal, používajúc moju prezývku.
Zodvihla som ruku, aby som ho umlčala. Nedokázala som viac toto robiť. „Proste prestaň, George. Prestať so všetkými tým ospravedlneniami. Nebude to fungovať. Mal by si ísť. Nájdem si niekoho, kto ma odvezie domov.“
George na mňa pozeral a čakala som, že sa so mnou bude hádať trochu viac. Hlas plný ľútosti bol viac ako očividný, ale takisto konečnosť v mojich slovách. Nakoniec si povzdychol.
„Nájdem cestu, ako toto dať do poriadku,“ povedal ticho.
Neodpovedala som. Nebolo nič, čo by som mohla povedať. Neochotne schmatol bundu a odišiel. Dívala som sa ne neho, kým sa za ním dvere nezavreli a potom som sa otočila k našej napol dokončenej hre. Podišla som k stene a zobrala svoje tágo, akoby mi ten rozchod nevadil a natiahla som sa k ďalšiemu úderu.
Ignorovala som zvedavé pohľady od toho zízajúceho páru vedľa mňa a zamerala sa na trafenie gulí. Prešiel mnou len slabý záchvev ľútosti, keď som dokončila hru. Nechcela som, aby sa to s Georgom skončilo. Poznali sme sa od šiestej triedy a v mnohých ohľadoch bol môj najlepší priateľ. Záležalo mi na ňom. Ale za posledných niekoľko mesiacov sa zmenil. Najskôr to bolo pomalé, takže som to sotva postrehla. Prešli sme si cez dva dni bez rozprávania – v tom čase to bol náš rekord – čo sa pomaly premenilo na zmeškané rande alebo zmenenie plánov na poslednú chvíľu. Potom dostal agenta a všetko išlo dolu kopcom. A zatiaľ, čo som nenávidela pomyslenie, že som zahodila všetko, čo sme medzi sebou mali, nemala som v úmysle byť priateľkou odstavenou na druhú koľaj. Aj dievča musí mať nejakú sebaúctu.
So skončenou hrou a svojou nie až tak porušenou hrdosťou, že som nechala miestnosť plnú cudzincov vidieť môj rozchod, som vytiahla telefón a vytočila číslo svojej priateľky Angely, aby ma odviezla domov.
„Haló?“
„Ang, máš veľa práce?“ spýtala som sa, nejako pochybujúc, že mala.
Na sekundu zaváhala a potom: „Ehm, Dave a ja sme na večeri.“
„Dave? Ten chalan z matematickej triedy?“ Vedela som, že počula moje prekvapenie, možno trošku príliš hlasno a príliš jasne a cítila som sa zle, ako to znelo. „To je super,“ dodala som náhlivo. A bolo to skvelé. Angela bola do toho chalana zamilovaná štyri mesiace. A nebolo to tak, že nedostávala ponuky na rande, bola naozaj krásna s tými dlhými, tmavými vlasmi a okuliarmi štýlu sexy knihovníčky, ale bola až na umretie plachá.
„Vďaka. Práve sme si objednali, tak... Je všetko v poriadku? Už si doma z tvojho rande?“
„Och, áno, som v pohode. Nevadí.“ Rozhodla som sa prerušiť ju. „Porozprávam sa s tebou zajtra a chcem detaily.“
Angela sa zachichotala a ja som odtiahla telefón od svojej hlavy, pozerajúc sa naň, akoby sa práve zmenil na inú žijúcu formu. Angela sa nikdy nechichotala. „Dobre, vidíme sa zajtra,“ povedala.
Ukončili sme hovor a ja som vytočila priateľku Sam. Dokonca aj keby bola vonku, necítila by som sa tak zle, že ju otravujem; Sam bola vždy „vonku“. Nanešťastie som sa dostala len do odkazovky. Do pekla. Ukončila som hovor bez zanechania odkazu. Nemá to zmysel. Aj tak to len ojedinele kontrolovala.
Neostávalo mi nič iné, len zavolať mojej mame, ale to som rýchlo zamietla. Niet pochýb o tom, že sa by sa pýtala ako a prečo som sa dostala na toto miesto. Čo by mohlo viesť k otázkam, čo sa stalo s Georgom, čo bolo niečo, o čom som vážne nechcela práve teraz diskutovať so svojou matkou, dokonca aj keď ju milujem. Nebolo to tak, že by ma nepočúvala. Moja mama sa často strachovala a kvôli tomu ľudí obletovala. Vždy chcela vedieť o každom detaile môjho dňa, od toho čo som mala na obed až k tomu, pri kom som stála v telocvični. A vyzeralo to, že čím staršia som bola, tým horšie bolo aj jej strachovanie sa. V žiadnom prípade jej nebudem volať.
So všetkými možnosťami dopravy vyčerpanými, som trochu ľutovala, že som nechala Georga odísť. Hoci len trochu. Keby ma odviezol, len by to predĺžilo tú hádku, alebo jeho prosby pokúšajúce sa zmeniť môj názor, ktoré by ma nakoniec len rozčúlili. A ja som stále dúfala v záchranu nášho priateľstva.
Odvrátila som sa od stojanu na barovú obsluhu a kráčala ku dverám. Stála som tam, pozerajúc cez zahmlené predné okno a uvažovala o svojej poslednej možnosti. O pár blokov ďalej bola autobusová zastávka. Nie práve najideálnejšie v strede februára v Severnej Virgínii, ale bolo to všetko, čo som mala. Ruky som si zhrnula do rukávov a zamierila som do chodby, okolo záchodov, k zadným dverám baru, ktoré viedli k maličkej skratke cez aleju, ktorá bola medzi budovami a verejným parkoviskom na druhej strane. To mi ušetrí päť minút státia v zime – a ja som pohŕdala chladom.  
Vykĺzla som z kovových dverí a zatlačila ich za sebou, uisťujúc sa, že boli na doraz. Pár metrov po mojej pravici vrhali pouličné lampy žlté svetlo na asfalt, ale ja som sa obrátila doľava, smerom k autobusovej zastávke a do tmy, ktorá bola mojou skratkou. Kráčala som pomaly, kým si moje oči nezvykli a ja som nezrýchlila tempo. Parkovisko na pravej strane predstavovalo parkovanie zadarmo a a ja som ho používala bez ohľadu na to, kam som sa v tejto časti mesta vybrala. Prešla som okolo pozemku, prajúc si, aby som sem dnes šoférovala sama na mojej Honde – a v tom úžasnom teple –, teraz by na mňa čakala namiesto odporného mestského autobusu. Skutočnosťou bolo, že som si želala, aby som vôbec neprišla. Georgova nedochvíľnosť by bola perfektnou výhovorkou pre to, aby som si to rozmyslela. Zvlášť, keď sme obaja vedeli, že nás vzťah visel na vlásku, nebezpečne sa nakláňajúc k „rozchodu“ ešte predtým, než sme sa dnes večer vôbec dostali von.
Všade bolo ticho a moje topánky hlasno búšili proti asfaltu. Ponáhľala som sa k autobusovej zastávke, nenávidiac ten chladný vzduch a bola som rada za okolité budovy, ktoré boli dostatočne vysoké, aby znížili vietor na minimum. Pritiahla som si kabát bližšie okolo svojho krku proti tomu chladu, ktorý si razil cestičku na moju kožu, spôsobujúc mi husiu kožu od hlavy až po päty.
Neznášala som husiu kožu, pretože to znamenalo, že mi chlpy na nohách a rukách narástli do dvojnásobnej dĺžky. A vždy som ju mala, pretože ma vždy z nejakého neznámeho dôvodu mrazilo. Dokonca aj v lete, keď každý nosil šortky a plavky a mať oholené nohy bolo tak trochu hlavnou prioritou. Keď som bola mladšia, sťažovala som sa o tom mame a ona mi povedala, že Godfreyovci mali vždy tenkú kožu a jednoducho im bolo chladno. Potom na mňa pozerala s divným výrazom a odišla; buď na dvor, vyplieť kvety alebo do komory, aby reorganizovala konzervy.
Brnenie zimomriavok ustúpilo a moje myšlienky sa vrátili ku Georgovi a všetkému, čo sme mali za sebou. Rovnako ako v šiestej triede, keď sa snažil nechať si narásť vlasy, tvrdiac, že chcel vyzerať ako surfista, ale naozaj som nemala inú možnosť iba povedať mu, že proste vyzeral... hnusne. Vtedy nebolo vyzerať hnusne trendy. A v siedmej triede, keď si to všetko dal oholiť po tom, čo sme pozerali video o budúcej kariére, o armáde. Hovoril o pripojení sa k nim celé mesiace, hovoriac o tom, aké to bude strieľať zo zbraní. Potom, v ôsmej triede, sme obaja mali svoj prvý bozk, hoci to bolo s niekým iným.
George bol do toho dievčaťa zamilovaný až dovtedy, kým sa jej rodina neodsťahovala. Patrila k armádnej rodine a jej otec bol preložený. Po tom si rozmyslel svoje naverbovanie. V deviatej triede zašiel na futbal a stal sa najcennejším hráčom družstva. Ten rok sa veľmi zmenil, získal sebavedomie, ktoré predtým nemal. Na konci druhého ročníka som si ho všímala viac ako len priateľa. Minulé leto to bolo medzi nami trápne. Celý ten čas som strávila rozmýšľaním o nezmapovanom území a citmi k nemu, a či môže on cítiť to isté ku ne.
Nikdy som nepochybovala o tom, že mám byť s Georgom. Bolo to prirodzené a správne. Bol môj najlepší priateľ na tak dlho, že jediná vec, ktorú zmenilo randenie, bolo, že sa do nášho vzťahu pridalo bozkávanie. Nebolo to zlé, pretože to malo svoje výhody.
Niekde predo mnou som zachytila pohyb, čo ma vytiahlo z premýšľania. Zastavila som sa, cítila, ako môj pulz poskočil pri tej nečakanej spoločnosti. Zvyčajne som nevidela nikoho v tejto časti skratky, ale práve tam, vedľa smetiaka, stálo uprostred aleje dievča s dlhými blond vlasmi a v topánkach so špicatými podpätkami, nekontrolovateľne sa triaslo. Urobila som krok smerom k nej, chcela som jej nejakým spôsobom pomôcť a potom som znovu zastala pri pohľade na jej tvár. Pozerala sa na mňa s nenávisťou tak surovou, až ma z toho zamrazilo v chrbte.
„Hm, si v poriadku?“ zvolala som, stále sa snažiac pochopiť, prečo bola v podstate v kŕči. Mala nejaký záchvat? Ale podarilo sa jej zotrvávať na nohách. Ruky ukryté v rukaviciach mala zovreté do pästí pri bokoch a teraz ťažko dýchala. Znovu som to skúsila. „Potrebuješ nejakú pomoc?“ Niečo na spôsobe, akým sa na mňa pozerala, prinútilo moju kožu chvieť sa. Znovu som sa otriasla.
„Pomoc,“ zopakovala skrz zaťaté zuby. „Správne.“ Z jej slov odkvapkával sarkazmus a neskrývaná zloba.
Potom, predtým než som vôbec mohla začať premýšľať o tom, čo povedala, jej otrasy dosiahli svoje crescendo a potom... vybuchla. Naozaj pre to neexistovalo iné slovo. S drsným zvukom trhania jej šaty zmizli, rozptýlili sa do vzduchu v malých kúskoch. V rovnakej sekunde sa zdalo, že jej telo zaváhalo a potom sa premenilo, uvoľňujúc miesto najväčšiemu vlkovi, akého som kedy videla. Padla mi sánka. Buď som bola blázon, alebo sa to dievča naozaj práve premenilo na obrovského psa?
Mala som zlomok sekundy na to, aby som na ňu pozrela a potom vyrazila. Z hnedej srsti sa nestalo nič viac ako rozmazaná šmuha, keď sa ponáhľala dopredu s vycerenými zubami a predĺženými pazúrmi. V tej chvíli som si bola úplne istá, že zomriem. Nemala som ani čas sa báť, príliš rýchlo bude po všetkom.
Potom, nejako, aj keď s tým moje vedomie nemalo nič spoločné, moje telo reagovalo. Tesne pred dopadom som sa skrútila na stranu, uhýbajúc sa jej. Používajúc ohybnosť svojho tela, preniesla som ruku na stranu a otočila sa. Nemala som čas ani si uvedomiť, že som zodvihla päsť, keď sa moje kĺby spojili s ňou a počula som praskot kostí, keď moja ruka narazila do vlčej tváre. Zasiahla som to – ju? – a odhodila stranou, ale potom sa to narovnalo a zdalo sa, že sa pozbieralo. Jeho žlté oči sa sústredili na moje a znovu sa to rozbehlo. Vyzliekla som si bundu a nechala ju spadnúť vedľa mňa na asfalt; nejaké ukryté časti mňa samotnej vedeli, že som potrebovala plné využitie svojich končatín.
Ďalšie tri razy sa mi poradilo vyhnúť sa vlkovi, keď sa na mňa vrhol. Na štvrtý raz jeho pazúry zachytili moju košeľu a prešli po oboch stranách môjho brucha, pritiahnuc ma späť. Zakopla som a spadla. Tvrdým nárazom môj chrbát narazil do chodníka. Opäť som prijala myšlienku na svoju nevyhnutnú smrť. Sledovala som, ako vykračovala smerom ku mne, pomalšie a istejšie, keď som teraz bola na zemi. Všetko, čo som videla, boli ostré tesáky namierené presne na môj krk. Zdesila som sa otočila sa, neschopná pozrieť sa do tých žiarivo žltých očí, vediac, čo príde. Keď som sa otočila, záblesk rúrky postriebrenej mesačným svitom mi udrel do očí; pravdepodobne to bolo určené na vyhodenie, ale nejakým spôsobom to skončilo tu.
Znovu zapracovalo moje podvedomie a ja som cítila, ako sa po to naťahujem, moje ruka sa zoviera okolo chladnej ocele. So zavrčaním som sa zahnala.
Nečakala som, že skutočne trafím alebo že tá rana bude taká hlasná. Cítila som vibrácie po celej ruke, ale podarilo sa mi držať tú trúbku, až pokým som necítila vlčiu váhu zmalátnieť a zrútiť sa na hromadu, polovicou tela na mňa. Odstrčila som ju nabok, čo nebolo jednoduché, a vyškrabala sa na nohy. Potom som tam len stála, pozerajú dole na obrovskú masu chlpov a premýšľala, ako je možné, že nikto iný nevidel, čo sa stalo.
Ako som zízala, vlčia forma sa začala triasť a potom chvieť na okrajoch, zahmlievala sa a nakoniec – to znovu bolo dievča. Jej dlhé vlasy zakryli jej tvár v dlhých vlnách, prilepené na jej hlavu v mieste, kde ju zasiahla tá trúbka. Krv pomaly presakovala z rany na chodník. Jej telo bolo nahé a skrútené dokopy, takmer ako plod, s výnimkou kolena, ktoré bolo zahnuté v neprirodzenom uhle. Videla som, že jej oči boli otvorené a zízali do prázdna, ale nemala som čas len tak tam stáť. Nedokázala som to. Moje oči sa neveriacky rozšírili, keď som pozerala na to, čo ležalo predo mnou. Snažila som sa prijať to, čo som videla. Nedokázala som to. Bolo to nemožné. Ľudia sa nedokázali premeniť na... vlkov. To bol mýtus. Spôsob, ako Hollywood zarábal.
Ale nebolo o tom pohýb. Dievča ležiace na hromade predo mnou bolo určite to isté dievča ako predtým. A smrdela, zreteľne, ako zviera.
Stále som dúfala, že sa pohne, alebo aspoň povzdychne od bolesti v hlave. Ignorujúc ženské znaky jej tela, pozerala som sa tvrdo na jej ramená a hrudník, hľadajúc akékoľvek známky, ktoré by mohli naznačovať dýchanie. Nič som nevidela. A vedela som, niekde hlboko, že ani neuvidím.
Moje ruky sa začali striasť. Možno z chladu, ale bola som príliš otupená na to, aby som cítila teplotu na svojej koži. Urobila som krok späť a potkla sa.
Ruky sa zovreli okolo mňa, udržujúc ma v vzpriamenej polohe. Trhnutím som sa snažila odvrátiť od nečakaného kontaktu. Priškrtený výkrik unikol z mojich pier, keď si ma nejaké ruky otočili, aby som sa pozerala na svojho útočníka.
„Hej. Je to v pohode. Neublížim ti,“ povedal.
Neodpovedala som. Skutočne som si nepamätala ako rozprávať a keby som mohla, nezmohla by som sa na viac ako krik. Môj dych sa stal len lapaním po vzduchu a on čakal, kým som sa upokojila.
V jeho očiach bolo znepokojenie, ale to ma nezaujímalo. Nejasne som si všimla, že jeho oči mali rovnakú farbu ako jeho vlasy, trochu bronzovo-hnedé. Farba to bola fascinujúca, na rozdiel od všetkého, čo som kedy videla, bez ohľadu na to, aké jemné sa zdali. Zvyšok jeho tela tiež nebol zlý. Jeho tvár ladila s jeho očami, drsná a tvrdé hrany lícnych kostí a jeho brady. Keď ma otočil, natiahla som sa, aby som získala rovnováhu a teraz moje ruky boli položené na jeho ramenách, kde som ho zovrela. Pod mojimi prstami, a koženou bundou, boli pevné svaly.
Skutočnosť, že som si ho obzerala – len chvíľu po zabití toho dievčaťa – bola moja prvá fáza šoku.
„Si v poriadku?“ Jeho pohľad sa prehnal okolo mňa bez toho, aby čakal na odpoveď, kriticky si obzeral zvyšok môjho tela, nie veľmi rozdielne od toho, ako som si ho prezerala ja.
Napadlo mi, že sa mi snažil pomôcť, a vďakabohu, to zatlačilo moju paniku dostatočne na to, aby som našla svoj hlas. A okrem toho, teraz, keď sa môj mozog presvedčil, že nebezpečenstvo skutočne pominulo, zdalo sa, akoby sa uvoľnil nejaký vypínač, dávajúc mi povolenie oficiálne blázniť. „Myslím, že áno,“ odpovedala som automaticky bez roho, aby som vedela, či som alebo nie som v poriadku. Cítila som sa otupene a divne vo vnútri svojej vlastnej kože.
„Uhryzla ťa?“
Jeho hlas akoby prichádzal zvnútra tunela. Zažmurkala som a odohnala hmlu. „Čože?“
„Uhryzla ťa?“ Jeho hlas bol teraz pevnejším a jeho ruky stlačené na mojich pleciach, snažiac sa udržať moju pozornosť.
„Nie,“ odpovedala som, zisťujúc, že je ľahšie sa sústrediť, keď som sa dívala na jeho neochvejné, zlatom blikajúce oči.
„Dobre.“ Pohľad skutočnej úľavy prešiel cez jeho črty, keď sa jeho obočie vyklenulo s novou dávkou starostí. „Si tu sama? Ideš domov?“
„Ja...“ Snažila som sa spomenúť si a u držať svoje oči uprené na neho, zatiaľ čo čakal na moju odpoveď. „Išla som na autobus. Môj odvoz odišiel skôr.“
Jeho obočie sa pri tom nadvihlo a jeho oči sa takmer nepostrehnuteľne upreli na obnažené telo ležiace za mnou. Jeho ruky konečne klesli dolu z mojich ramien. „No, nenechám ťa tu len tak,“ zamrmlal si takmer pre seba. Zdalo sa, že na chvíľu o niečom premýšľa a potom vytiahol mobil zo svojho vrecka, stláčajúc jediné tlačidlo.
„Jack, tu je Wes. Máme tu takú situáciu. Liliana je mŕtva.“ Nasledovala odmlka, keď počúval čokoľvek, čo hovoril ten na druhom konči. Potom pokračoval: „Nie, takto to nebolo. Bolo to dievča, ale je to... mätúce. Vôbec ju nedokážem prečítať.“ Ďalšia odmlka a potom opäť: „Som v uličke za Fleet Street. Bude v smetiaku, pokým sa sem nedostaneš... Nie, nie to dievča, Liliana.“
Pri tom som zbledla a cítila som, ako moje panika opäť narastala, keď ukončil hovor. Ak povedal niečo iné, nepočula som to kvôli zvoneniu v ušiach. Musel vidieť ten výraz na mojej tvári, pretože rýchlo zodvihol ruky, dlaňami nahor, pred seba a chlácholivo prehovoril. „Myslel som ju – to dievča, s ktorým si bojovala. Nemyslel som tým teba.“
Prikývla som, zhlboka sa nadýchnuc, aby som spláchla ten adrenalín, ktorý mnou pretekal. Naozaj som sa potrebovala upokojiť. Toto bolo smiešne. Pravdepodobne som znela a vyzerala ako blbec a skutočnosť, že som sa triasla, tiež nepomáhala. Pripomínalo mi to spôsob, akým sa triaslo to dievča tesne predtým, než sa-
„Ako sa voláš?“
Jeho hlas mi prerušil prehrávanie toho, čo sa stalo, na čo sa práve chystal môj mozog. „Tara,“ povedala som hlasom, ktorý znel slabšie, než som zamýšľala. „Tara Godfreyová,“ zopakovala som hlasnejšie.
„Tara, ja som Wes a ak mi to dovolíš, tak ti pomôžem. Môžem ťa odviezť domov?“
„Odviezť ma? Vážne?“ Pozrela som sa na neho. „Práve som zabila to dievča. Musíme zavolať políciu, koronera alebo niekoho iného.“
„Kvôli tomu som volal a niekto je už na ceste, aby sa o to postaral.“
Potriasla som hlavou. „Hej, fakt to neznelo oficiálne. A ty si ju volal menom. Liliana. Poznáš ju? Čo sa tu deje?“
„Pozri sa, zrejme si videla, čo sa deje,“ povedal trochu netrpezlivo. „Tá baba nebola človek. A ja si myslím, že ani jeden z nás nechce odpovedať na otázky, ktoré by vzišli z priznania tohto tu polícii. Nie, že by ti vôbec verili. Takže sa o to postarám – diskrétne. A ak nechceš skončiť vo vypchatej izbe, urobíš to isté.“
Dobre, mal pravdu – hlavne o tej vypchatej izbe. Teda, videla som to na vlastné oči a stále som mala ťažkosti uveriť tomu. Dokázala som si predstaviť, ako by to znelo, snažiac sa vysvetliť to polícii alebo doktorom.
Hoci som sa necítila dobre - klamať o niečom ako je toto. Práve som zabila dievča – alebo psa – alebo čo to bolo. Ale možno by som bola ochotná sa s tým vyrovnať – keby som mala nejaké odpovede, čo, do pekla, sa to dialo.
„Fajn, urobíme to tvojim spôsobom. Ale musíš mi dať niečo na oplátku,“ povedala som.
Pozrel sa na mňa, opatrný. „Čo?“
„Odpovede. Vysvetlenie. Teda, vážne, takéto veci nie sú skutočné. Alebo by nemali byť, ale toto je. A ty vyzeráš, že o tom vieš veľa, takže máme dohodu?“
V odpovedi si povzdychol, ale nehádal sa so mnou. Možno, že to očakával. „Poviem ti to v aute. Teraz ale musíme vypadnúť z tejto aleje skôr, ako nás niekto uvidí. Poďme.“
„V žiadnom prípade. Porozprávame sa tu a potom pôjdem na autobus, ako som plánovala.“
S ironickým úsmevom sa pozrel na moju košeľu. „Nemyslím si, že by to bolo múdre. Upútala by si značné množstvo... pozornosti.“
Tiež som sa pozrela dole a po prvý raz si všimla, že moja košeľa bola úplne zničená. Visela zo mňa ako handra s dlhými brmbolcami na stranách môjho brucha, pozdĺž rebier. Pod tkaninou som videla čiarkovité odtlačky na mojom bruchu. Ranky boli trošku opuchnuté a červené a ja som vyzerala, akoby som sa pobila s mačkou. Vlastne nie. So psom.
Zohla som sa po bundu, spomenúc si, že som ju nemala na sebe.
„Tu máš,“ povedal, podávajúc mi ju.
„Vďaka.“ Pozrela som sa na ňu a dala si ju na seba, pripravená len ju zapnúť, aby som zakryla tú spúšť. Nemala som také šťastie. Zips nebol len pokazený, bol úplne preč, takisto ako obrovský kus látky na mojom rukáve, blízko môjho zápästia. Očividne sa tá vlčica, s tými svojimi zubami, dostala bližšie, než som si myslela.
„Do šľaka.“ Povzdychla som si, dlho a nahlas, aby som mu dala najavo, čo presne si myslím o tejto myšlienke. „Fajn, môžeš ma zobrať domov.“
„Poďme.“
Otočil sa a vykročil, spomaľujúc tempo, aby zodpovedalo tomu môjmu a takisto, aby blokoval môj pohľad na to dievča, keď sme prechádzali dole do uličky. Skončili sme na verejnom parkovisku. Bolo osvetlené žltým svetlom žiaroviek na každom rohu a v strede. Boli ako zízajúce reflektory proti úplnej tme uličky. Moje zmysly pracovali na plné obrázky. Niečo vo mne prasklo. Možno, že som nakoniec podľahla šoku, v ktorom som bola – alebo som možno dosiahla novú úroveň „bláznenia“. Tak či onak, pri pohľade na tie svetlá som stuhla.
Snažila som sa dávať jednu nohu pred druhú, ale to sa proste nestalo. Teraz som sa triasla tak hrozne, dostatočne na to, aby moje zuby začali cvakať, zatiaľ čo ja som sa cítila čudne otupená a neuvedomujúca si chlad. Dokonca som nemala ani tú hlúpu husiu kožu. Moje srdce začalo búšiť s ozvenou v mojich ušiach. Z toho rútiaceho sa zvuku som dostala závrat.
„Tara?“ Počula som, ako Wes volá moje meno. Nevšimla som si, že tam stojí.
„Tara, musíme ísť. Moje auto je tamto.“ Jeho ruka sa zovrela okolo mojej a to ma poslalo cez okraj.
Odskočila som, prekvapiac nás oboch, a dívala som sa naňho s panickým strachom. Toto všetko bolo proste príliš.
„Tara.“ Wesov hlas bol tichý a upokojujúci. „Viem, že máš strach, ale neublížim ti. Chcem ti pomôcť. Nechaj ma pomôcť ti.“ Urobil krok bližšie.
Niektorá uzavretá časť môjho mozgu na mňa revala, hovorila mi, aby som sa otriasla a prestala sa správať ako úplný šialenec. Ale ja som sa nedokázala upokojiť.
„Vidím, že si v šoku,“ povedal Wes, stále sa približujúc, zatiaľ čo ja som bojovala s nutkaním utiecť. „Nemôžem si dovoliť zobrať ťa niekde, kde by sa o teba postarali, takže pre teba niečo urobím. Pomôžem ti zabudnúť – len na teraz. Malo by to odznieť ráno a ak nie, pomôžem ti spomenúť si. Ale teraz je lepšie na chvíľu zabudnúť. Dobre?“
Neodpovedala som. Sčasti pretože som sa bála, že ak by som sa pokúsila rozprávať, kričala by som ako banshee a sčasti kvôli tomu, že žiadna vec z toho, čo povedal, nedávala žiadny zmysel.
Zrejme si vysvetlil moje mlčanie ako súhlas, pretože prikývol a povedal: „Dobre, teraz sa len uvoľni.“ Použil ten istý, povýšený tón, ten, ktorý mal byť upokojujúci. Ale pozeral sa na mňa, akoby som bola nejaký druh divého zvieraťa, pripravená utiecť. A udržoval si odstup. „Teraz už len stačí, ak sa na mňa budeš pozerať. Tak to je to správne. Len sa na mňa sústreď...“ zamrmlal upokojujúco a niekde pri treťom alebo štvrtom slove som sa cítila priťahovaná. Pozrela som sa dole, ale moje telo sa nechýbalo. Bola to moja myseľ, niečo v mojom vnútri, čo akoby sa posúvalo bližšie a bližšie, až kým som necítila, akoby som sa mohla natiahnuť a dotknúť sa ho. „Presne tam, Tara. Len sa tam pozri, do mojich očí. Bude to v poriadku.“ Pozrela som sa hore a naše pohľady sa uzamkli. Udržiaval si prenikavý pohľad, ktorý akoby sa pozeral cezo mňa a na druhú stranu.
Potom sa všetko rozplynulo.



13 komentářů:

  1. „Myslím, že áno,“ odpovedala som automaticky bez roho, Tady bude asi- bez toho. Dík za překlad vypadá to na pěknou knihu :-)

    OdpovědětVymazat
  2. dík za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc, zatím to vypadá skvěle a vtipně, nemůžu se dočkat další kapitoly...:)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc díky za překlad této knihy. Katka

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  7. Páni... Kniha vypadá vážně dobře... Děkuju moc za překlad... :)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem, na túto knihu som sa tešila :)

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za překlad! :-)
    Pavla

    OdpovědětVymazat