sobota 1. března 2014

Pohladenie temnoty - 27. Kapitola



V dome bola tma a škrípalo tam niečo divoké, keď som otvorila dvere. Hluk nebol úplne varovaním a naozaj nie hrozbou, len tieň svojho normálneho ja. Prešla som dopredu, oprašujúc pavučiny, ktoré lipli na mojich vlasoch, keď som prekročila prach.
Vkĺzla som do sály, prešla po známych kobercoch, popri policiach na knihy a zaprášenom krbe. Dokonca aj tá malá miska s nejakou zmesou na drevenom stolíku – jahody s nádychom škorice. Strašila ma tu vôňa mojej matky. Vôňa bola sladkastá, rozptyľovala ma spomienkami, ktorým som si nemohla dovoliť venovať nijakú pozornosť.

Tiene pritiahli môj pohľad ku schodom do izby, ale dokonca aj keď som dokázala cítiť jeho prítomnosť v každom rohu, vedela som, že ho tam nikdy nenájdem. Nie, aby som našla Brystiona, musím ísť hlbšie.
Aká bola tá pasáž z knihy o Narnii? Ďalej hore a ďalej dnu...
Pretisla som sa do kuchyne, visiaci krištáľ žmurkal v slabom, fialovom a hmlistom svetle sviečok z okna. Zvyšok Snového domu posedával mlčky, dvere sa zavreli a bol pokoj. Pieseň cvrčkov priťahovala moju pozornosť von smerom k záhrade. Prudko som sa nadýchla, ochutnávala Brystiona vo vlhkom vánku, ktorý fúkal z otvoreného okna.
Tmavý. Zemitý. Hladný.
„Kde si?“ spýtala som sa ticho, ale nikto neodpovedal. Nie, že by na tom záležalo – ani som to nečakala. Sonja ma tiež varovala.
Abby...
„Brystion,“ vyslovila som jeho meno, smútok a stratu, ktoré som cítila niekoľko prázdnych týždňov vybublalo von, prifarbujúc príchuť toho slova s boľavou ozvenou noci. Otvorila som dvere, moje topánky ostro znejúce na kamennej terase. Nedbala som na môj odchod, svetlušky pokračovali vo svojom nebeskom, páriacom tanci, blednúc a tmavnúc v hustnúcej tme.
Zišla som dolu po schodoch vytesaných do svahu a cez vlhkú trávu – tráva, ktorá bola vyššia a hustejšia, až kým som neprešla okolo pichľavých tŕňov brečtanu, ktorý pokrýval bránu. Touto cestou som predtým nešla, ale tá známosť ma bodala a vytvorila hrču v mojom krku. Zo snov do nočných môr, predpokladám. Aj tak, bolo trochu skľučujúce to takto vidieť. Vždy som sa uväzňovala vo vlastnom dome, neochotná pustiť sa cestou do divočiny, ktorá ma pomaly pohlcovala.
Krovie bolo prerastené a ťažšie na prechádzanie cez ne, keď svetlo rýchlejšie bledlo. Vydala som zúfalý ston, nejako vediac, že ak som ho nenašla pokým bude snový večer preč, možno sa vytratil navždy. Rukáv svetra sa mi zachytil na nízko visiaci oblúk skaly. Odtiahla som sa, cítiac, ako sa začala rozpadávať.
„Prosím.“ Potkla som sa o vyčnievajúci koreň stromu, dopadajúc na kolená. Pozerala som sa naň v zradenej frustrácii – snové sny by toto nemali robiť. „Vďaka.“ Oprášila som si malú vetvičku z vlasov, premýšľajúc, čo, do čerta, ma posadlo, aby som si obula také neefektívne topánky.
Chňapnutie vetiev sa ozvalo za mnou a ja otočila som sa, môj členok sa ostro skrútil. Cítila som jeho prítomnosť v tieňoch, tmavších než predtým. Vedela som, že tam bol, sledovala som ho bojovať, či mi podať ruku, aby mi pomohol vstať. Je jasné, že nezabudol na naše posledné slová a tie sa vznášali medzi nami ako šnúra biča, hmotného a napätého. Bojovala som s nutkaním utiecť. Bojovala som s nutkaním prosiť. Bojovala som s nutkaním natiahnuť ruku a dotknúť sa ho.
Vietor mi odvial z tváre vlasy a ja som sa pozerala na neho, po prvý raz som ho úplne videla. Moje srdce bolelo. Nedokázala som pochopiť, čo predtým myslel tým kŕmením, nie naozaj. Ale toto... toto bol inkubus zbavený snov.
Jeho koža bola tmavá modrá, skoro dosť bohatá na to, aby bola čierna, ale žiarila v mesačnom svetle svojimi kryštalickými šupinami. Boli stočené do jemných vzorov po celej jeho tvári a bruchu ako očarujúcejšia verzia nejakej nebeskej pavučiny. Vyzeral tak odlišne a napriek tomu mi boli jeho paže známe a jeho ruky a vlnenie jeho svalov, keď dýchal. To všetko bol stále Brystion.
Moje prsty sa pritisli k perám, keď moje oči skúmali jeho zvyšok, zachytávajúc detaily, ktoré som nebola schopná alebo ochotná vidieť predtým. Mal zadné nohy ako jeleň, zakrivené a pokryté srsťou, tmavý chvost leva šklbúci sa mu pri ľavej päte. Veľké parohy mi vošli do pozornosti – hriešne, trblietavé a krištáľovo bledé – rastúce z jeho čela a zahýbajúce sa do modro-čiernych vlasov. Jeho uši boli špicaté, duté diery s nádychom jeleňa, ale jeho tvár... och! Jeho tvár bola taká istá – od arogantných pier až po rezané okraje jeho líc. Jeho oči zostali temné a strašidelné, len najmenšia prítomnosť zlatého žiarenia.
„Si krásny,“ zamrmlala som, priblížiac sa o krok bližšie.
Jeho nozdry sa rozšírili a je ľavé kopyto duplo vo varovaní, ale neustúpil. Natiahla som ruku a on sebou trhol. „Nie.“
Nechala som ruku tam, kde bola, môj pohľad nebol váhavý. Jeho dych sa jemne zadrhol a ja som premýšľala o ostrom chlade vo vzduchu. Určite tam predtým nebol. „Bývaš tu?“
„Ponúkla si mi to.“ Jeho hlas bol horký, ústa tenká linka. „Akú inú možnosť mám?“
„Máš možnosť žiť svoj vlastný život,“ podotkla som sucho. „Byť skľúčený uprostred môjho Srdce nevyzerá ako obzvlášť dobrý spôsob, ako sa niekam pohnúť.“
„Jednoduché slová od niekoho, kto sa ani nedokáže vidieť v jasnom svetle,“ odsekol, ale za tými slovami bola neistota. „Myslíš si, že som monštrum. Priznaj to.“
„Nikdy som nepredstieral, že som niečo, čo nie som. Len som sa vyvarovala toho, k čomu som sa nemohla priznať – k pudu sebazáchovy, myslím. A nevidím ťa ako monštrum, Ion.“ Zaváhala som. „Aj keď... keď si sa vyhrážal, že zješ Mauriceouvu dušu, to ma trochu dostalo. Nevedela som, že robíš taký druh vecí.“
Jeho koža vyzerala, akoby stmavla. Červenal sa? „Zabudol som, že ma dokážeš vidieť.“
„Dokážeš to vlastne urobiť? Mám na mysli jedenie duší.“
„Myslím, že áno.“ Odvrátil sa, jednu ruku si pritisol proti hrudi. „Neviem, na ktorú stranu som spadol, ku ktorému Dvoru patrím.“
Na chvíľu som ho pozorovala, premýšľajúc o smútku v jeho očiach. Ako dlho sám seba nenávidel?
„Ku ktorému chceš patriť?“ Vykročila som bližšie k nemu a tentoraz sa neodtiahol. „Kým chceš byť?“
Mlčal, stuhnutý medzi nádejou a strachom, oči doširoka otvorené a žiariace.
„Mohol by si prísť späť, vieš,“ povedala som ticho, pokojne, moje bledé prsty prechádzala po temnej pokožke jeho ramena. Svaly sa pod mojim dotykom triasli. „Mohli by sme znovu začať, byť sami sebou bez tlaku že na nás padne nebo, aby nás natlačilo dokopy.“
„Nemyslíš to vážne,“ povedal, jeho hlas opatrný. „Nemôžeš.“
„Samozrejme, že môžem. Bola by som tu v tom prípade?“
„Či to nie je tvoje Srdce, ktoré ťa robí takou súcitnou. Tvoja potreba opraviť to, čo je rozbité.“
Zasmiala som sa, ale v tom zvuku nebol žiadny humor. „Nedokážem opraviť samú seba, Ion. Čo ťa presvedčilo o tom, že dokážem napraviť teba?“ Odhrnula som mu z čela vlasy a položila prsty tam, odkiaľ vyrastali jeho parohy. „Chýbal si mi.“
Jedno strieborné obočie sa zodvihlo, emócie sa preháňali na dokonalej kráse jeho tváre. „Nechápeš to?“ Otočil sa ku mne, skláňajúc parohatú hlavu. Bojovala som s nutkaním cúvnuť pred tým trblietaním. „Snívala si o mne ako o niekom, kto ti ubližuje, očaroval ťa, zranil. Si Zasnívaná. Tvoje sny sa môžu stať skutočnosťou, hlavne tie, ktoré... ktoré sú na teba napojené.“
„Počkaj, kamoš. Myslí si, že kvôli tomu, lebo snívam o červoch vyliezajúcich z mojej hlavy, znamená to, že sato stane? Myslí si, že predstavovanie si niekoho, na kom mi záleží, že ma napadol, je niečo, čo som plánovala?“ Otriasol sa pod náporom mojich slov, ale ja som zatlačila dopredu. „Malá novinka pre teba, inkubus. Nebola som si ničoho vedomá.“ Otrela som si rukou tvár. „Čo chceš, aby som urobila, Ion?“
„Neviem.“ Oprel sa o bok padnutého brestu, jednou rukou sa pridržiaval zakrivenej vetvy. „Prečo si tu? Klamal som ti, zradil tvoju dôveru, tvoje priateľstvo... tvoju žiadostivosť.“ Jeho dvere sa trochu privreli, posmievajúc sa mi s náznakom jeho starej arogancie.
„Áno. A mám podozrenie, že keby sa veci neskončili tak, ako sa skončili, Moira by ťa našla kvôli Rade. Ale vzala do úvahy okolnosti. Nemyslím si, že sú s tebou úplne spokojní, ale na strane Protektorky nie je žiadna zlá vôľa.“ Sonja na to prišla takmer okamžite, prosiac o milosť pre svojho brata pred Radou oveľa viac, ako by som to robila ja. Samozrejme, že vtedy som ešte stále bola v spánkom vyvolanej kóme, takže je to diskutabilné.
Uškrnul sa. „Nezaujíma ma, čo si myslí Protektorka. Prečo si tu?“
Moje zuby sa zaťali. Čas na priznanie. „Vieš, ak sa so mnou chceš celú noc hrať na skrývačku, mohol si ma celkom dobre nechať v tom prekliatom obraze a ušetriť nám problémy. V túto chvíľu môj mozog nefunguje.“ Ostro som vydýchla. „Oveľa dôležitejšia otázka je, prečo si myslíš, že som tu?“
„Nemám potuchy, o čom hovoríš,“ povedal, jeho tvár podozrivo bez emócií.
„No, samozrejme, že nie.“ Prešla som bližšie k nemu, mykajúc prstami. „Nechaj ma hádať. Máš asi tak tisíc rokov, ale nikdy si nenašiel lásku, však? Nikdy si nenašiel jedinú ženu, ktorá prinútila tvoje slabiny chvieť sa a doplnila tvoju dušu, alebo akúkoľvek blbosť, ktorú potrebuješ? No, okrem jednej a tú si podvádzal.“
Zažmurkal, ironické pobavenie prebleslo jeho tvárou. „Vlastne,“ povedal pomaly. „Mám len tridsať päť, pokiaľ ide o vaše roky. Potom znovu, nie som si celkom istý, z čoho ma obviňuješ. Takže chceš Zmluvu?“
„Nebuď taký idiot.“ Prevrátila som očami a mykla prameňom tých dokonalých vlasov. „Poď sem,“ naliehala som, nakloniac sa, aby som ho pobozkala.
Jeho pery sa na okamih stretli s mojimi, divoké a privlastňovacie si, ruky objímali moje boky tak, že som skĺzla na stvrdnuté svaly jeho trupu. Vyrazil zo seba hlboký ston a ten pulzoval v mojich ústach aj keď jeho zakrivená dĺžka zavadila o moje brucho.
Brystion...
Odtlačil ma preč, ignorujúc môj výkrik protestu. Jeho oči divoko horeli a teraz boli zlaté, jeho hruď sa dvíhala a klesala v bolestnom kontrapunkte búšenia môjho srdca.
„Nemôžem tu s tebou ostať,“ povedal nakoniec. „Nie takto...“
„Ja tomu nerozumiem.“ Prehltla som tú skľúčenosť v krku, jeho slová pichali do okrajov môjho srdca.
„Len... toto.“ Ukázal na mňa. „To je všetko, čo pre teba môžem byť, Abby. Všetko čo poznám, je telo, zatínať drápy a mámiť potešenie. Inkubus nie je určený na nič viac.“
„A čo keď nechcem viac?“
Jeho oči sa zúžili. „Nemôžeš mi klamať – nie tu. Aspoň nie na dlho,“ odfrkol si. „A keď tá chvíľa skončí... čo potom? Keď vlnky uspokojenia pominú, horúčosť túžby ochladne... keď si uvedomíš, že s tebou nezostarnem, alebo s tebou nebudem mať deti?“ Jeho výraz sa zmenil. „Akokoľvek sa o týchto veciach cítiš teraz, ochutnal som ich v tvojich snoch... a tie neklamú.“
Zachytil moju ruku, aby si ju obtrel o líce. „A možno, popravde povedané, som to ja, kto chce viac,“ povedal. „Aspoň viac pre teba.“
Teplo z jeho pokožky otriaslo mojou rukou, ktorá sa divoko trepotala medzi mojimi stehnami. Pobozkal jeden prst a potom ďalší, jeho zovretie okolo môjho zápästia pevné. „Nechcem, aby si bol niečo, čo nie si,“ zašepkala som. „Nikdy.“
Zastonal, kruto a hrdelne, keď sa naklonil dopredu, ústa pretekajúce horúčosťou a vlhkosťou pri mojom uchu. „Mohol by som sa toho vzdať pre teba – toho, čím som. Máš tu silu, Zasnívaná.“
„Nemám nič,“ trvala som na svojom. „Mám prianie, ktoré mi dala dcéra kráľovnej Krajiny Elfov – a nie práve jedno, ktoré by som mohla v najbližšej dobe použiť. Okrem toho,“ s povzdychom som ho pobozkala na kľúčnu kosť, „ak chceš byť Angel pre moju Buffy, mal by si vedieť, že takýto druh vecí nikdy nefunguje, keď sa z osoby stane normálna. Dokázal by si ma zachrániť, ak by si bol človek? Dokázal by si ochrániť moje sny?“
„Nie,“ priznal. „Ale nevidíš to? Keby si nebola Zasnívaná, nemohli by sme ani viesť tento rozhovor. Dal by som ťa Mauriceovi v tú chvíľu, keď som to mal urobiť.“ Stuhol a zízal na mňa. „A nechal by som ťa zhniť v tom obraze bez ďalšieho premýšľania.“
Bolestne som vydýchla, pravdivosť toho celá bola horšia ako jemnosť v jeho hlase. „Ale neurobil si to.“
„Nie. Ale skúsil som. Nevedel som o tých obrazoch alebo Moire alebo o tom zvyšku. Len som vedel, že Maurice mal moju sestre. A on súhlasil, že ju pustí výmenou za teba.“ Jeho pohľad sa uzamkol na mne, chladný a čierny. „Vedel som o tých ostatných démonoch. Vedel som, že sa ťa pokúsia uniesť. Vedel som to.“
„Ale... priniesol ti ten vrahov symbol. Bojoval si za mňa a Melanie v tej kôlni.“
Zodvihol pazúrnatý prst k mojim perám. „Áno. V čase, keď som prišiel na Mauriceovu neúprimnosť, som vedel, že som nemohol dodržať svoju časť dohody. Ale bolo príliš neskoro.“
Minúty ubiehali, mojej srdce sa vznášalo na hrane sklamania a prijatia. „Dobre,“ povedala som nakoniec. „Nie som si istá, že chceš, aby som povedala.“
„Nie je nič, čo by si mohla povedať. Nemôžem byť to, čo chceš; môžem byť len to, čo som.“ Jeho uši sebou trhli v tme. „A to, obávam sa, nebude stačiť.“
Stiahla som sa o krok, nechajúc jeho slová preliať sa cez mňa, dokonca aj keď som sa rozhodla nechať ho ísť. „Srdce je vrtkavá vec, Ion,“ zamrmrala som. Naše oči sa streli, záblesk pochopenia mu prešiel cez tvár. „Vždy budeš mať miesto v mojom.“
Potom sa ma dotkol, jeden nešikovný pohyb jeho ruky proti môjmu lícu a na okamih som sa cítila, akoby som bola presne tam, kde bom mala byť. Vykročila som k jeho rukám, cítiac, ako sa rozovreli predtým, než sa obmotali okolo môjho pása. „Ukáž mi to, Ion,“ zašepkala som. „Ukáž mi, čo si.“
Listy za mnou praskali, suché a tvrdé, ale nezáležalo mi na tom. Moje oblečenie zmizlo v oblaku Snívania, môj chrbát bol vtlačený do mäkkej hliny. Vôňa lesa, ťažký smrek a jedla, zemolez a mäta, sa ukrývali okolo nás; napriek tomu to bol opojný príval Brystionovej vône, ktorú som vnímala najviac. Bola som v nej zabalená, objímaná v mužskom pulze svojej túžby, ochutnávajúca tú divokosť v ústach. Bola tma a všade boli tiene, bolo to ako piť polnočné víno vyrobené zo žiadostivosti a mesačných lúčov, soli a popola. Mravenčilo to po mojom tele s jemnou brutalitou tŕňov, delikátne a hriešne a celkom jeho.
Vznášal sa nado mnou, jeho zuby sa mi pásli na krku, prsty prechádzali po stehnách, bokoch, bruchu, horúce a majetnícke. Zachvela som sa, stonajúc, keď jedna jeho ruka zachytila môj prsník a prešla po napätej bradavke, až kým som nekričala a nezvíjala sa pod ním. Jeho stisk bol ako železo, nútiac ma k stuhnutosti, druhou rukou zablúdil medzi moje stehná, hánkami ich doširoka roztváral, aby odhalil moju pripravenosť. Zavrčal, keď vkĺzol prstom dovnútra, hladiac ma, dráždiac, až mi krv spievala v ušiach.
Znovu som mu zahryzla do ramena, tentoraz silnejšie a cítila som jemný dotyk jeho srstnatého zadku jemne sa posúvajúc po mojej koži. „Bohyňa ochráň ma od toho pomyslenia, ale Maurice mal pravdu,“ zamrmlal chrapľavo, „naozaj ťa milujem.“
Stuhla som, slová sa prelievali v hlbinách môjho Snívania, napĺňajúc ma hrozivou neistotou.
„Brystion...“ Zarazila som sa pri jeho mene, zvíjajúc sa pri pocite, ako sa jeho penis proti mne obtieral.
Úder srdca. A ďalší. Tá chvíľa pominula, dlhá a tichá, a bolo to, akoby sa celý len prestal hýbať, sledujúc nás.
„Abby.“ Jeho dych bol horúci na mojom uchu, jeho hlas bol skľúčený, keď čakal, aby som dokončila, čakal na... čo?
Dovolenie? Odmietnutie?
Jeho zovretie sa nepatrne uvoľnilo a ja som zobrala jeho tvár do dlaní, aby som sa stretla s pohľadom tých zranených, krásnych očí, moje srdce sa lámalo na tisíc kúskov. „Žiadna... ľútosť.“
Jeho uši sa mykli v temnote a ja som počula zacinkanie zvončekov visiacich na koncoch, ten zvuk ma ťahal späť do toho prvého rána, ozývajúc sa tak, ako zacinkal zvonček nad dverami, keď prekročil prach.
Vyrazil zo seba hlboký výkrik a ja som vedela, že som rozbila tú ilúziu. Pravda sa rozplynula do sna ako sneh v žiare slnka. Zúrivo som ho pobozkala, našej jazyky a stony sa miešali s trením našich tiel. Listy podo mnou sa stali okvetnými lístkami ruží, rozdrvené ružové a červené kvety, víriace okolo nás vo vzbure farieb. A potom sme padali, mizli do tmy...

***

Pretočili sme sa...
Padala som, uvoľňujúc sa z pavučiny snov, krútiac sa, otáčajúc, viažuc a pošmyknúc sa a potom...
A potom sa objavil Brystion, padajúci do tepla mojej postele, s rukami obmotanými okolo môjho pása. Jeho podoba sa zmenila späť do jeho smrteľného výzoru, bieleho a známeho.
„Je mi to ľúto,“ zamrmlal, jeho pery sa obtierali o moju tvár. „Tak veľmi ľúto, Abby.“
„Som si istá, že nájdeš spôsob, ako to odčiniť,“ vzdychla som, prehnúc chrbát. Jeho pokožka bola horúca, pálila, keď som sa kĺzala proti nemu. Bol stále vo mne a ja som zatlačila, rozochvená pulzovaním ďalšej vlnky rozkoše. Jeho boky sa pohli prudko vpred, zavrčanie hrmelo v jeho hrudi. Prudko som vydýchla, dych prerývaný v tichu tieňov, ale nedokázala som to jasne počuť kvôli krvi, ktorá mi prúdila v hlave. Jeho prsty skĺzli okolo môjho ucha a sledovali líniu mojej čeľuste, špičkou palca prešiel cez moje pery, keď som stočila tvár k nemu.
Brystionove oči tleli, horeli temnou túžbou, ktorá nemala nič spoločná s ľútosťou.

„Áno,“ súhlasil, záblesk druhého humoru sa trblietal v zlatých hlbinách jeho pohľadu, sfarbený neznámou nehou. Jeden kútik sa mu zodvihol do niečoho, čo vyzeralo ako začiatok smutného úsmevu. „Som si istý, že to dokážem.“ 

13 komentářů:

  1. Děkuji za další pokračování.

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  3. Dík za pěknou kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc díky za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. Knihomolka.3651. března 2014 20:54

    Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Dakujem za pokracovanie a som rada ze Brystiona nasla.

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za pokračování :-D

    OdpovědětVymazat