středa 26. února 2014

Jedinečná - 3. Kapitola


Za súmraku boli obaja v plnej sile, hoci Lissa vedela, že bude mať najbližších niekoľko dní nejaké čierne a modré modriny z havárie. Atticus s ňou prerokovával ďalší ťah a rozhodol sa zanechať nejaké dôkazy o jej dobrodružstve, aby ich videli ľudské úrady. Nepochybne ju hľadali vo vraku, ktorý si zobral toľko životov. Našťastie nikto, okrem šoféra, nevedel, že bol v tom kyvadlovom autobuse, pretože jeho rozhodnutie ísť do toho letoviska bolo rozhodnutie v poslednej minúte.

Ako výsledok sa rozhodli upokojiť úrady s príbehom, ktorý mal nejaký zmysel, hoci to bolo povrchné. Do Atticusovho domu dorazili tesne po západe slnka. Povedať, že to bolo sídlo, by bolo slabé slovo. Vila v európskom štýle postavená uprostred malej vinice a obklopená pestovanou krajinou jej vyrazila dych.
Otvoriac veľké dvere, Atticus si ju zodvihol do náručia a preniesol ju cez prah. Bolo to romantické, staré gesto, ktoré jej vohnalo slzy do očí.
„Vitaj doma, láska.“ Odmlčal sa, aby ju pobozkal, držiac ju v náruči, keď kopnutím zavrel dvere a odniesol ju do priestrannej obývačky. Bozk sa stal náruživejším, keď ju položil na mäkkú, širokú pohovku. Cítila v ňom ten boj. Na jednej strane chcel zavolať úradom, aby začal proces na jej celkové uzdravenie. Na druhej strane zdieľal horúcu túžbu, ktorá horela v jej vlastnej krvi, aby sa milovali a aby si ju nárokoval bez ďalšieho odkladu.
„Áno, Atticus. Áno.“ Pohladila ho po pokožke, berúc mu rozhodnutie z rúk. „Miluj sa so mnou.“
„Si si istá?“ Len nepatrne sa odtiahol. „Nechcem ti ublížiť. Nenávidel som pomyslenie, že som na tvojej koži nechal čo i len jedinú modrinku, keď som to všetko ľahko mohol uzdraviť.“
„Nikdy by si mi nemohol ublížiť,“ uistila ho. „A museli sme tam nechať nejaké modriny, ktoré by sme ukázali tomu milému pánovi z ambulancie,“ doberala si ho s hanblivým úsmevom. „Ale ja ťa chcem teraz, Atticus. Nechcem čakať, dokedy ma pustia z nemocnice. Nedokážem žiť dve minúty bez toho, aby som ťa chcela. Som na tebe závislá.“ Zasmiala sa, aby zmiernila jeho napätie, položiac ruku na jeho líce a pozerajúc sa hlboko do jeho fascinujúcich očí.
„Robíš so mnou to isté, Lissa, a je to závislosť, za ktorú sa modlím, aby nikdy nepoľavila.“ Vrhol sa na ňu s devastujúcim bozkom, položiac jej telo spolu so svojim na plyšovú pohovku. „Nedokážem ti odolať. Ale urobíme to mojim spôsobom. Nechcem ťa vystaviť akejkoľvek bolesti.“
„Čokoľvek povieš... Pane.“ Venovala mu drzý úsmev, keď jeho potreba vzala nadvládu v ich spojených mysliach. Zlepšovala sa v čítaní v ňom, čím dlhšie boli spolu, hoci tá myšlienka, že boli Jeden stále strašila v jej mysli.
Zavrčal a hravo ju uhryzol do krku, potom sa prepracúval dole po jej tele. Obaja boli nahí a on to plne využil, zastavujúc sa, aby zobral zašpicatenú bradavku do úst, potom druhú, až sa zvíjala na mäkkej tkanine.
„Prosím...“ zastonala, žiadajúc.
„Nehýb sa.“ Atticus opustil jej citlivé prsia, uštipnúc ju zboku na bruško, keď sa prepracovával dole. Silné ruky tlačili jej stehná od seba, kým jedna jej noha nespočívala na zadnej strane pohovky, druhá na podlahe. Potom jeho ústa boli na nej, sajúc ju, jeho jazyk ju hladil malými pohybmi, ktoré ju rozhorúčili.
Jej vášeň vzrástla ako raketa, vrhnúc ju do malého výbuchu, keď vtlačil jeden dlhý prst do jej klzkého tepla, ktoré bolo pripravené na oveľa väčšiu inváziu.
„Atticus!“ Previedol ju malou búrkou, nechávajúc, aby v nej vlnky vášne opäť vzrástli, silnejšie ako predtým. Dokázala cítiť, ako sa krotí, nechávajúc jej potešenie prevýšiť jeho vlastné cez ich puto a ona ho za to milovala. Tak sa bál, že jej nechtiac ublíži. Starostlivo jej ukazoval tú krásu a ona tým bola pokorená, ale chcela ho. Nechcela dlhšie čakať na to, že ju pohltí.
Atticus zavrčal, keď sa posadil. „To nebude fungovať.“ Jednu rukou si prehrabol vlasy. To gesto bolo rozkošné vzhľadom na jeho starosť o ňu. Lissa ho nasledovala, plaziac sa po ňom, kým mu nesedela na kolenách. Nikdy nebola taká agresívna v milovaní, ale vedela, že sa mu to páčilo. Pravdepodobne bol rovnako prekvapený jej činmi, ale rozhodne vyrazil, keď si obkročmo sadla na jeho erekciu.
„Viem, že si toto chcel urobiť po svojom, ale mne sa to páči viac po mojom.“ Pritúlila sa svojim lícom k jeho, obtierajúc sa oňho ako mačka. V tú chvíľu sa cítila tak sexy, až bol zázrak, že nepriadla. Tá hlúpa myšlienka jej vyčarila úsmev na perách, keď oblízala jeho pevnú čeľusť až dole na jeho krk. Až dvaja mohli hrať hru obhryzovania krkov, hoci jej zuby boli až úboho nevhodné na túto úlohu. Napriek tomu sa zdalo, že ten pocit jej tupých zubov na jeho pokožke, ho rozpálil.
„Tvrdšie,“ vyzval ju, keď sa mu zahryzla do svalu, kde sa jeho krk stretával s jeho silným ramenom. Poslúchla, malé preliačiny po jej zuboch ostali na jeho koži, keď sa odtiahla.
„Myslím, že si budem užívať hryzenie po tom, čo ma premeníš.“
Stuhol. „Naozaj to chceš? Pripojíš sa do mojej temnoty?“
„Pripojím sa k tebe v tme, vo svetle sviečok, v oceáne, v lietadle. Kdekoľvek si, budem tam aj ja.“ Venovala mu plachý pohľad spod rias, hrajúc sa s ním. „Ak ma chceš.“
„Ak ťa chcem?“ zavrčal a pretiahol si ju cez nohy, zadkom hore. Tresol jej po ňom a ona zakňučala radosťou. „Ženská! Ako o tom môžeš pochybovať? S radosťou sa s tebou pripojím ku klubu sexujúcich v letiacom lietadle. Mám priateľa s veľmi pekným lietadlom, ktorý by bol ochotný nám ho požičať. Len urči dátum.“
Zachichotala sa, keď sa obtrel o jej zadok, potom ju znovu udrel.
„Smeješ sa na mne, Lissa?“ Jeho falošné rozhorčenie ju prinútilo smiať sa ešte viac, keď sa jej dych zrýchlil. Jeho ruka padala dole s ostrými údermi proti jej mäsitému zadku, poháňajúc ju k vrcholu.
Zbožňovala to. Nerozumela tomu. Nikdy nedostala výprask od iného muža pred Atticom, ale s ním to proste bolo práve... a naozaj, ale naozaj vzrušujúce.
„Niečo som sa ťa pýtal, ženská.“
Musela si pripomínať, čo jej hovoril, keď jeho ruka ešte niekoľkokrát pristála. V tomto bode bola viac ako vzrušená. Vnútorne sa varila a bola pripravená na čokoľvek, čo jej mohol dať.
„Hmm...“
„Čo to je? Spýtal som sa ťa, či si sa mi smiala, miláčik.“
„Nie. Nie, nesmiala som sa tebe.“ Zhíkla, keď jeho prsty začali cestovať po zadku, kúpuc sa v tom klzkom strede jej samotnej, aby ju šteklil a doberal si ju, takže túžila, aby pokračoval. „Prosím, Atticus! Teraz ťa potrebujem.“
„Si si istá? Myslíš, že si bola dobré dievča? Zaslúžiš si odmenu?“
Mohla by ho udrieť, keď sa zasmiala, ale vedela, že to všetko bolo len v rámci zábavy. Ale aj tak sa necítila veľmi pobavená v tú chvíľu. Nie, v tejto chvíli ho potrebovala v sebe. Potrebovala ho. Stále.
Hral sa s ňou, prstami ju vháňal do šialenstva – chabou náhradou za to, čo naozaj chcela. Pokrútila sa a zastonala, ale bol nemilosrdný.
„Atticus... prosím.“
Nakoniec sa nad ňou zľutoval, zdvíhajúc ju a položiac na chrbát, nastavujúc ju ako handrovú bábiku. Bol taký silný, že jej zobral dych. Napriek tomu s ňou bol jemný, akoby bola najjemnejší krištáľ. Odmlčal sa nad ňou, jeho tvrdý penis tak blízko k miestu, kde ho chcela najviac, ale pozrel sa jej do očí, keď sa položil nad ňu na lakte.
„Milujem ťa, Lissa.“
Jej srdce sa rozpúšťalo. „Tiež ťa milujem.“ Jej vyznanie bolo vyslovené šepotom, silným svojou emocionálnou hĺbkou. Cítila, ako ich slová vyzváňajú cez ich puto, ktoré zdieľali, spôsobujúc, že boli ešte silnejšie. „Poď ku mne, Atticus. Potrebujem ťa.“
„Vždy ťa budem potrebovať,“ potvrdil, keď zobral jej pery a nárokoval si jej telo jediným plynulým pohybom. Ponoril sa do nej, ľahko sa posúvajúc v hustom vzrušení, ktoré spôsobil. Zastonala, keď ho cítila vkĺznuť až domov. Kde patril.
Všetko sa ešte len začínalo. Atticus sa na chvíľku zastavil, keď ju dlho a hlboko pobozkal, ale už skoro do nej búšil v dlhých prírazoch, takmer sa vytiahnuc, aby sa znovu zanoril domov, znovu a znovu. Vykríkla a skrútila sa pod ním, keď ju jeho pohyby vyhnali vyššie. Presne vedel, ako sa pohnúť, aby jej dal potešenie.
Tento veľkolepý muž bol celý len jej, aby povýšil jej vášeň. Poznala ho len krátko, ale ten čas neznamenal nič pri sile ich lásky. Ich spojené duše znamenali, že poznali podstatu osobnosti toho druhého bez toho, aby sa vôbec snažili. Naozaj boli Jeden.
Cítila jeho zúriacu túžbu ako odraz tej svojej, keď ich oboch vyháňal vyššie k vyvrcholeniu. Zovrela mu ramená, keď sklonil hlavu, hladkajúc ju jazykom po krku, keď ostré hroty jeho tesákov klesli na pokožku a priniesli jej nečakané potešenie, než sa zanoril do jej krčnej tepny.
Vo chvíli, keď sa zahryzol, jej orgazmus udrel a pokračoval a pokračoval, zatiaľ čo sal na citlivej pokožke jej krku. Cítila, ako vyvrcholil, keď do seba nasával jej esenciu, kúpuc ju vo svojom potešení. Lissa vykríkla nad zázrakom ich zdieľaných duší, ich zdieľanej vášne, ich zdieľaných tiel. Milovala toho muža viac ako kohokoľvek, koho kedy poznala a spoznala by po zvyšok svojich dní.
Atticus stiahol svoje zuby z jej pokožky a oblízal ranky, čo spôsobilo ich zavretie, takže na jej koži nezostala žiadna pamiatka po jeho záľube v hryzení. Bola príliš nasýtená na to, aby urobila viac, než sledovala, ako ju zodvihol na seba, meniac ich pozíciu tak, že bola oveľa pohodlnejšia, potom zavrela oči a premohol ju spánok.
„Bol som odmenený zázrakom, Lissa. Milujem ťa viac ako svoj život a nikdy ťa nepustím. Nikdy.“ Pobozkal ju na spánok, keď si ju ukladal na srdce.
Posledné, čo počula, keď zaspávali, boli jeho slová lásky. Spala so svojim druhom s úsmevom na perách.

***
Oveľa neskôr Atticus zavolal na miestnu políciu, rozprávajúc príbeh o tom ako sa Lissa, z čista-jasna, práve ukázala na jeho prahu. Atticus ju odviedol do spálne, ktorú mal na poschodí a priniesol jej nejaké svoje oblečenie. Mala dostatok času na to, aby sa osprchovala, zatiaľ čo bola ambulancia na ceste. Jeho košeľa bola pre ňu príliš veľká, keď vyšla z kúpeľne jeho obrovského bytu a vyzerala v nej rozkošne.
„Budú tu čoskoro, láska. Nepochybne ťa budú chcieť zobrať do nemocnice, možno si ťa tam nechajú do zajtra.“ Vzal ju za ruku, pritiahnuc si ju do sedu, dole do mäkkej postele vedľa seba. „Je mi ľúto, no nemôžem ísť s tebou, úradom by to nedávalo zmysel. Nechcem vyvolávať akékoľvek podozrenie. Navyše, bude im chvíľu trvať, kým sa uistia, že si v poriadku. Pravdepodobne ma nenechajú byť ti nablízku, zatiaľ čo budú robiť testy a to možno zaberie celú noc.“ Pokrčil ramenami. „Polícia bude chcieť, pravdepodobne, skontrolovať môj pozemok, takže budem musieť byť tu, aby som im to tu ukázal. Mohol by som im zatemniť mysle, samozrejme, aj ľuďom v nemocnici, ale davy sú zradné. Ak by som minul čo i len jedinú myseľ, mohol by som nás oboch vystaviť nebezpečenstvu z odhalenia. Je pre mňa bezpečnejšie zostať tu, keď zoberiem všetko do úvahy. Byť chytený na slnku je pre môj druh nebezpečné, tak ako to bude pre teba, keď ťa raz premením.“
Usmiala sa, uisťujúc ho o svojej láske. „Užijem si slnko ešte niekoľko dní, ale nebude mi veľmi chýbať, ak môžem mať výmenou zaň teba.“
„Vždy ma budeš mať, láska.“ Pritiahol si kĺby jej ruky k perám k jemnému bozku. „Potom, čo to vyjasníš s hotelom, chcem, aby si prišla späť ku mne. Zajtra v noci chcem, aby si ležala vedľa mňa, tu, v našom dome.“
„Chcem to isté, Atticus. Vyzdvihnem si veci z hotela a budem ti klopať na dvere hneď, ako zapadne slnko.“
Odtiahol sa od nej, aby si siahol do vrecka nohavíc, aby vytiahol zväzok kľúčov. „Už nikdy nemusíš klopať. Čo je moje, je tvoje. Toto je aj tvoj dom. Urobíš z toho domov, ktorým nikdy nebol... až doteraz.“ Vtlačil jej kľúče do dlane, zavierajúc jej prsty okolo studeného kovu, zatiaľ čo sa jej oči zalievali slzami.
Objala ho, zaboriac si tvár do jeho hrude. Dlhú chvíľu ju držal, až nakoniec započul zvonček, ktorý oznamoval príchod vozidla k príjazdovej bráne.
„Už sú tu.“
„Ja viem.“ So smutným výrazom v krásnej tvári sa odtiahla. „Ale ja ťa nechcem opustiť.“
„Budem blízko, Lissa. Kamkoľvek pôjdeš, odteraz až na večnosť, jediné, čo musíš urobiť, je natiahnuť sa svojou mysľou a ja tam budem. Sme Jeden. Za čas sa naučíš, ako zvládať naše spojenie, ale teraz na mňa len mysli a ja budem s tebou.“
„To isté platí aj pre mňa, Atticus.“
Odtiahla sa a oni vyšli zo spálne, dole do dlhej chodbe a do hlavnej časti domu. Atticus stlačil tlačidlo, otvárajúc bránu, aby úrady mohli prísť až k nim. Museli sa správať ako obyčajní známi, zatiaľ čo ľudia budú sliediť okolo ich domu. Atticus žil dosť dlho na to, aby vedel, kedy bolo múdrejšie hrať podľa ľudských pravidiel a toto bola jedna z tých chvíľ.
Jeho nová družka bola človek a mala rodinu a priateľov. Museli byť opatrní s tým, ako budú zvládať jej premenu, aby mohla udržať svoje ľudské kontakty aspoň na dĺžku bežného života. Po dostatočnom počte ubehnutých rokov, by sa mohli zase objaviť, ako to robil Atticus mnohokrát v minulosti. Bolo ťažké riadiť sa ľudskými pravidlami bez toho, aby ich odstrihli z predošlých väzieb, ale pre Lissu by urobil čokoľvek. Zaslúžila si udržať si svojich priateľov a rodinu vo svojom živote a nenútil by ju rozhodnúť sa medzi nimi a sebou – ak by skutočný druh mal na výber. Dobre vedel, že ona nemala. Rovnako oko on. Boli určení jeden pre druhého.
Policajné auto prišlo do zorného poľa a Atticus sa s nimi išiel stretnúť ku dverám. Odmlčal sa pred otvorením dverí, otočiac sa k nej, keď zaliezala pod deku, ktorú rozprestrel na gauči.
„Milujem ťa viac, ako môžem vôbec vyjadriť.“
Oči sa jej opäť zaliali slzami, keď sa jej pohľad stretol s jeho. „Ja tiež, Atticus.“ Potiahla nosom a chrbtom ruky si utrela oči, keď si vytiahla prikrývku až ku brade. „Rýchlo to skončime. Čím skôr odídem, tým skôr sa vrátim... k tebe.“

***
„Atticus?“
„Tu som, láska.“ Jeho hlboký hlas priadol v ich zjednotenej mysli. „Ako sa držíš?“
„Dali ma do súkromnej miestnosti. Veci sa trochu upokojili, ale mala som niekoľko röntgenov, a k tomu tím doktorov, ktorí ma prezerali na pohotovosti. Myslím, že sú si istí, že som v poriadku. Mal si pravdu, nechajú si ma tu na noc. Sestrička ma má budiť každú hodinu a kontrolovať mi oči, alebo také niečo.“
„Pravdepodobne sú zmätení kvôli tej hrči na hlave. Bolí to?“
„Nie veľmi. Ale mal si pravdu v tom, že musíš nechať trochu zranení z tej nehody. Už sa divili nad tým, ako dobre som vyviazla z vraku, v ktorom ostatní zahynuli.“
„Je mi to ľúto, musel som nechať nejaké znaky na tvojom krásnom tele, ale musíme byť opatrní, ak chceš pokračovať vo svojom bežnom živote.“
Vážim si všetky myšlienky a úsilie, ktoré si do tohto vložil, Atticus. Milujem moju rodinu a priateľov, ale teba milujem viac, hlavne to, že kráčaš po svojej ceste tak, aby som si mohla udržať svoje vzťahy. Si výnimočný, úžasný človek a ja nemôžem uveriť, že si v mojom živote.“
„U mňa je to rovnaké, láska moja. A samozrejme, že budeme potrebovať tvoju rodinu a priateľov, koho by sme potom pozvali na našu svadbu?“
Odmlčala sa, chuť jej šoku, radosti a úžasu presakovala skrz hlasno a jasne. „Chceš si ma vziať?“
„Ach, áno. Svadba, o akej si vždy snívala, Lissa. So všetkými tými ozdobami, vrátane veľkej svadobnej oslavy. Myslíš, že budem musieť nájsť nejakých mládencov, aby som vyvážil tvoje kamarátky z vysokej, eh?“ Jeho smiech zaznel skrz ich mysle. „Ale budeme musieť mať večernú svadbu, samozrejme.“
„Nemôžem tomu uveriť.“
„Ver tomu, láska moja. Nikdy som nepomyslel na ženenie a v očiach mojich ľudí sme už spojení, ale viem z tvojich myšlienok, aké je to pre teba dôležité. Chcem, aby si mala obrad a recepciu svojich snov. Tak to bude, ak budeš súhlasiť, že sa staneš mojou ženou. Ospravedlňujem sa, mal som ťa najskôr požiadať o ruku. Vezmeš si ma, Lissa, a urobíš ma najšťastnejším zo všetkých mužov?“
„Áno! Áno, bude mi potešením vydať sa za teba, Atticus. Milujem ťa.“
„Drž sa tej myšlienky, láska, pre tento večer. Úsvit sa blíži a ja musím nájsť úkryt na deň. Budeš dnes v poriadku?“
„Budem v pohode. Nechali ma zavolať mojej priateľke Jene. Je to doktorka. Mala by tu byť každú minútu, aj keď nie je zamestnancom tejto nemocnice. Bude dohliadať na zvyšok skupiny a oni sa o mňa dobre postarajú. Zoberiem svoje veci z hotela a budem u teba hneď, ako sa zbavím svojich priateľov.“
„U nás, Lissa. Táto vinica je teraz aj tvojim domovom. Alebo sa môžeme niekam presťahovať, ak chceš. Budem žiť kdekoľvek, ak tam budeš ty.“
„Viem, ako veľmi rád máš tu vinicu, Atticus. To, že si ochotný sa jej vzdať, znamená pre mňa veľa, ale nie je to potrebné. To miesto je sen. Dom je krásny a zem je nádherná. Budem tam šťastná... s tebou.“
„Dobre. Tak sa ponáhľaj domov, láska. Budem čakať na tvoj návrat.“

***
Jena vstúpila do Lissinej nemocničnej izby krátko po úsvite, prebúdzajúc Lissu svojou prítomnosťou. Nedlho potom, čo sa Jena uistila, že je Lissa naozaj v poriadku, dorazila ich priateľka Kelly s oblečením, keď sa, neskôr dopoludnia, objavili lekári. Ako Lissa predpokladala, vojsko prišlo a jej kamarátky krúžili okolo nej, pričom sa striedali v sedení s ňou na posteli a rozprávaní, až kým ju lekári nepustili s niekoľkými poučnými slovami a fľaštičkou liekov proti bolesti.
Napriek ich námietkam Lissa presvedčila svoje priateľky, aby ju najskôr odviezli do letoviska, aby si vyzdvihla svoje tašky, ktoré boli poslané pred ňou. Po splnení ju zobrali domov a zostali na obed. Lissa začala hovoriť o jej novom vzťahu s Atticusom, hovoriac im o pláne navštíviť muža, ktorý ju zachránil, aby mu vrátila košeľu.
„Si si istá, že by si mala šoférovať po tej rane do lebky?“ chcela vedieť Kelly.
„Doktori hovorili, že som v poriadku, že, Jena?“ Lissa stočila pohľad na doktora a Jena musela priznať, že mala pravdu. „Okrem toho, idem tam len zaniesť košeľu, ktorú mi dovolil použiť. Ver mi, ak by ste videli toho muža, chceli by ste urobiť to isté.“
„To vyzerá tak dobre?“ spýtala sa Jena, keď naliala všetkým čaj v Lissinej malej kuchyni.
„Lepšie,“ povedala Lissa s úsmevom. „Volá sa Atticus Maxwell a má krásne, záhadné oči.“
„Maxwell? Ten Atticus Maxwell, ktorý vlastní najexkluzívnejšiu vinicu v celom údolí? Hovorí sa, že je tak trochu samotár a trošku príliš výstredný, ale jeho fľaše sú jedny z najlepších vín v kraji, možno na svete. Vyhral všetky druhy ocenení,“ povedala Kelly s prekvapene rozšírenými očami. „Zlatko, on je jeden z najbohatších mužov v údolí. Objavila si sa na jeho prahu?“
„Nevedela som, čí to bol dom. Bol len prvý, ktorý som videla po odchode z miesta nehody.“
„Mala si veľké šťastie, Lissa. A požehnanie. Niekto tam hore na teba dával pozor.“ Jenin hlas klesol do tlmeného šepotu. „Som tak rada, že si v poriadku.“
Nasledovalo niekoľko objatí a hneď potom bola Lissa schopná vytlačiť svoje priateľky z dverí na jej izbe so sľubom, že im ďalší deň zavolá, alebo skôr, ak by niečo potrebovala. Lissa sa pustila do balenia svojich vecí, ale len niektorých. Nemohla urobiť niečo príliš očividné. Atticus ju varoval, že sa museli pohybovať pomaly. Ale naplnila si kufor oblečením a obuvou, berúc niekoľko spomienok, ktoré so sebou chcela mať v jeho dome. Poliala svoje kvety a zavrela byt, takže bude v poriadku na niekoľko dní. Bolo nepravdepodobné, že sa v dohľadnej dobe vráti. Chcela tráviť každý okamih s Atticom a vedela, že on to cítil rovnako.
Hodila kufor do svojho auta a zamierila von z mesta k Atticovmu domu v údolí, okolo hodiny cesty. Dal jej kľúče a kódy k poplašnému zariadeniu a bráne. Necítila sa ako návštevník alebo votrelec, keď vošla do toho veľkého domu. Namiesto toho sa cítila, akoby prišla domov.
Lissa si urobila večeru v žiarivo čistej kuchyni. Atticus tam mal niekoľko konzerv a balených potravín v skrinkách, hoci vedela, že nemal potrebu jesť. Bol zásobený pre príležitostných smrteľných hostí a navrhnutý tak, aby si Atticus zachoval každé zdanie normálnosti. Jeho druh žil v tajnosti po celé stáročia. Atticus jej to vysvetlil už skôr, o dĺžke objavenia sa ako smrteľného muža a nebolo pochýb, že sa v tom stal príliš dobrý.
Kuchyňa bola ako sen – veľká a vzdušná s každým moderným výdobytkom – tak, ako zvyšok domu. Zbožňovala ten masívny nábytok a odtiene hnedej, ktoré dominovali väčšine dekorácií. Prehliadla si miestnosti na prízemí, potešená, keď našla ateliér, malú domácu posilňovňu a dosť rušno vyzerajúcu kanceláriu. Našiel ju tam, zatiaľ čo študovala jeho kalendár, ktorý ležal na stole.
Cítila ho dokonca ešte predtým, než sa jeho svalnaté paže začali plaziť po jej páse, pritiahnuc si ju dozadu na pevný hrudník. Teplé pery jej prechádzali po koži pod uchom len s poškrabaním ostrých zubov, rozvášniac ju viac, než to dokázal akýkoľvek muž.
„Dobré ráno, láska moja.“ Jeho hlboký hlas sa jej ozval pri uchu, posielajúc mráz po jej chrbte.
„Atticus.“ Jeho meno bolo povzdychom rozkoše, keď vzal do ruky jeden z jej prsníkov, ťahajúc a vzrušujúc každý jej nerv.
„Milujem, keď vyslovuješ moje meno práve takto.“ Jeho teplý smiech poletoval cez jej zmysly, keď si ju otočil v náručí. „Prebudiť sa a nájsť ťa v našom dome je zázrak, Lissa. Jeden by si nikdy nepomyslel, aká je to skúsenosť. Mám pocit, akoby sa na mňa prvýkrát po mnohých rokoch usmievalo nebo.“
Bozk, ktorý si dali, bol ako príchod domov, ako láska, o ktorej sa im ani nesnívalo, ako bezpečie a nádej. Lissa nevedela, koľko času ubehlo, keď Atticus konečne prepustil jej pery, ale jej hlava sa točila a musela sa pridržiava, aby udržala rovnováhu. Prinútil jej hlavu točiť sa len tým, že ju pobozkal.
„Ako sa ti páči dom?“ Pohol sa trochu dozadu, keď sa zdalo, že je na svojich nohách stabilná. „Cítil som tvoje potešenie, keď si ním predtým prechádzala, ale keďže sme v tomto spojení noví, myslím, že by sme na to mali ísť pomaly.“
„Ako to?“ Sedela na kraji stola, keďže sa zdalo, že sa chce rozprávať.
„Mám oveľa viac skúseností v motaní sa v ľudských mysliach ako ty, moja drahá.“ Venoval jej potuteľný úsmev. „Myslel som si, že by bolo najlepšie, keby sme každý mali miesto, aby sme sa zabavili, ako každý normálny smrteľný pár... aspoň zo začiatku... keď sa nebudeme milovať. Keď som v tvojom tele, nemôžem si pomôcť, ale chcem byť aj v tvojej mysli.“
Lissa si spomenula na spôsob, akým sa milovali noc predtým a zachvela sa. Nebolo nič, s čím by mohla porovnať zdieľanie svojich myslí a tiel v tom maximálnom potešení.
„Súhlasím.“ Pokúsila sa o úsmev, ale jej ústa boli suché z jej spomienok. „A musím priznať, že je ťažké zvyknúť si na myšlienku zdieľania našich myslí. Mám malé nadanie, ale len z času na čas dostanem čudnú predtuchu. Nikdy som nebola schopná čítať niečie myšlienky, hoci sa viedli reči, že moja stará mama to dokázala.“
„Naozaj?“ Atticus vyzeral zaujatý. „Musela to byť úžasná žena. Dokonca aj bez pokúšania sa o vstup do tvojej mysle cítim lásku a úctu, ktorú k nej prechovávaš. Udržiavať to spojenie sčasti blokované nám pomôže, keď sa budeme chcieť správať normálne v prítomnosti smrteľníkov. Tvoje priateľky, napríklad. Raz sa s nimi budem musieť stretnúť.“
Lissa sa zasmiala, premýšľajúc, ako jej kamarátky budú slintať nad Atticom. Nemalo by byť príliš ťažké presvedčiť ich, že je v tom až po uši za tak krátku dobu.
„Daj tomu týždeň alebo dva. Čaká na mňa večera s mojou bandou, od stredy za týždeň. Stretávame sa každý mesiac, aby sme si poklebetili. Začnem ich pripravovať na myšlienku, že sme spolu.“
„Vidím, že si nad tým tiež trochu premýšľala.“ Atticova pochvala prešla jej zmyslami. Nikdy predtým nebola taká empatická, ale dokázala cítiť jeho emócie, dokonca aj keď priamo nečítala jeho myšlienky. „K mojim priateľom,“ zdvihol zo stola kalendár, „s jedným sa stretneš dnes večer. Požiadal som Pána, aby sa s tebou prišiel stretnúť, keďže je dosť vzácne, že niekto z nás nájde svojho druha. Marc a ja sme priateľmi veľmi dlho. Bude sa ti páčiť.“
„Naozaj ho voláš Pane?“
„Niekedy. Je to jeho titul, pretože vládne Bloodletterom v tomto regióne. Tiež som v hierarchii. Vlastne som druhý po ňom. Máme malý okruh priateľov, všetci zastávajú vysoké postavenie v nadpozemskej hierarchii v susedstve, ale Marc je náš vodca. Preto ten titul Pána. Ale je to dobrý človek. Nie taký ten vládca na panstve. Uvidíš. Myslím, že sa ti bude páčiť. Má zlomyseľne ostrý zmysel pre humor.“
Cítila Atticovu skutočnú náklonnosť k druhému mužovi a to ju zaujalo. Niečo diabolské sa trblietalo v jeho očiach, keď hovoril o tomto „Pánovi“, čo neznamenalo nič dobré. Ak ho mal Atticus rád, bolo možné, že bude aj ona. Takto boli zladení. Pravdepodobne preto, že boli druhovia.
Lissa sa cítila podvedená, že nebudú mať čas milovať sa predtým, než Marc príde, ale Atticus jej povedal, že bude lepšie postarať sa o formality predtým, než sa príliš rozptýlia. Zvyšok noci strávia jeden druhému v objatí, to vedela. A Atticus rozprával o spoločne strávených storočiach, čo ju stále ohromovalo. Budú mať čas.

Marc LaTour bol pekný ako hriech a ostrý ako britva. Privítal sa s Atticom poťapkávaním po chrbte pri objatí a potom otočil svoj posudzujúci pohľad na Lissu. Chcela sa skrútiť pod jeho inšpekciou, až dokým nevidela v jeho pohľade skutočný úžas. Zdalo sa, že je skutočne šťastný pre Attica a zároveň trochu aj za ňu. Tá dichotómia spôsobila, že ho chcela utešiť.
Atticus im nalial víno a Marc pozdvihol čašu. „Som šťastný za vás oboch,“ povedal Marc pokojne, sediac v útulnej obývačke. „Medzi nami, Lissa, obavy o môjho priateľa Attica narastali. Chopil sa šancí, ktoré nemal celé roky. Dúfajme, že s tebou bude viac opatrný. Cením si jeho priateľstvo.“
„Tak ako si ja cením tvoje, priateľ môj.“ Atticus naklonil svoj pohár Marcovým smerom. „Ale prosím, nestraš moju družku. Všetko, na čom záleží je, že je teraz tu a sme spolu. Nezáleží na tom, čo bolo predtým.“
Lissa položila ruku na jeho, priťahujúc jeho pozornosť. „To, čo bolo predtým, z teba robí, kým si, Atticus, a ja milujem každú tvoju časť. Ale môžeš si byť istý,“ preniesla svoju pozornosť na Marca, „už nebude žiadne riskovanie s jeho životom. Tá neopatrnosť je u konca.“
Dokázala vidieť náznaky vecí, ktoré dovolil, aby sa stali, spustošenie v jeho živote, ktoré ho voviedlo do toho kyvadlového autobusu a na pokraj smrti. Dokonca aj s ich spojením, kontrolovaným jeho mysľou, vedela, ako blízko bol koncu lana, ale teraz, keď našli jeden druhého, celý jeho pohľad na svet sa radikálne zmenil.
„A ja som rád, že to počujem.“ Marc sa postavil, nalievajúc si druhý pohár vína položeného na príborníku, jasne udomácnený v Atticovom dome. „Ale mám nejaké novinky, ktoré vám musím povedať, ktoré to robia ešte viac kritickým. Váham povedať to pred tebou, Lissa, pretože nemám v úmysle ťa znepokojovať, ale ako noví druhovia, nemáte naozaj spôsob, ako si udržať pre seba to, čo nechcete, aby vedel ten druhý, takže...“ Marc elegantne pokrčil ramenami. Všetko na tom mužovi bolo diabolské a zdvorilé.
Atticus sa posadil. „Čo sa deje?“
„Ian sa pozrel na tú nehodu a trosky vozidla na moju žiadosť. Keď sa hlásil pri západe slnka, išiel som tam sám predtým, než som prišiel sem. Atticus, to nebola nehoda, hoci smrteľníci to tak bezpochyby vyhodnotia. Okolo vozidla bol slabý pach mágie. Nepochybujeme o tom, že ním bolo manipulované.“
„Aká príchuť mágie? Menič? Smrteľník? Fae? Alebo niečo iné?“ Tuhosť v Atticovej chrbtici a jeho zúžené oči upozornili Lissu na vážnosť situácie. Cítila trochu nedôvery v ich bežné použitie slova „mágia“, ale potom, neverila na upírov až do dňa, kým sa stretli.
„Bolo to niečo naozaj staré.“ Marcove oči sa zahľadeli do ďaleka, akoby sa zdalo, že hľadá odpoveď. „Bolo to cítiť ako fae, ale nie presne. A staro. To niečo šteklí moju pamäť, ale nie som si úplne istý, či som niekedy predtým narazil na tento konkrétny druh tvora. Je to sakramentsky divné, prinajmenšom. Ian organizuje dohľad v prípade, že sa ten mágiu užívajúci tvor vráti na miesto činu.“
„Kto bol cieľ? Máš nejaký nápad?“
„To je to najťažšie. Kúzlo nebolo naladené na nikoho z nášho druhu, ale ani konkrétnemu smrteľníkovi, takže sme to nemohli ja ani Ian rozoznať. A k tomu sme pracovali len so stopami. Ten, kto zoslal to kúzlo, bol veľmi zručný. Naozaj veľmi skúsený.“
„Nikto nevedel, že som v tom autobuse. Z mojej strany bolo navštívenie rezortu rozhodnutie na poslednú chvíľu. Bolo tam niekoľko ďalších cestujúcich – všetko smrteľníci. Láska,“ obrátil sa Atticus na Lissu, „hovorila si, že si cítila niečo zvláštne, keď si nastúpila. Povedz Marcovi, čo si cítila. Možno nám to pomôže vyriešiť túto hádanku.“
Lissa položila pohár s vínom na nízky stolík. „Ak to chceš.“ Otočila sa k Marcovi a snažila sa do svojich slov vložiť ten pocit strachu, ktorý ju zasiahol, keď vkročila na ten kyvadlový autobus. „Mala som silné nutkanie nenastúpiť do autobusu, ale bolo to neprirodzené. Nemôžem si byť istá a v momente, keď som zbadala Attica, zaujal ma. Naozaj ma to rozptýlilo.“ Venovala Atticovi jemný, provokujúci úsmev. „Cítila som z neho odlišný druh energie – akoby som práve stretla svoj osud.“ Atticus jej na povzbudenie stisol ruku. „Oba inštinkty boli v rozpore, ale moja túžba nasledovať Attica bola silnejšia než pocit strachu.“
„Vďaka Bohu za to,“ povedal Marc s emóciami, ktoré ju prekvapili. „Keby si nebola na palube a neprežila tú haváriu, pochybujem o tom, že by môj dobrý priateľ bol stále medzi živými. Nie,“ zodvihol ruku, aby zastavil Atticovu odpoveď, „nenamietaj. Cítil som, čo bolo v tvojom srdci celé mesiace, braček. Bez tvojej Jedinej si bol pre nás takmer stratený. Osud hrá väčšiu úlohu, než priznávame. Bola si v tom autobuse z nejakého dôvodu, Lissa, dokonca aj keď si vedela, že to bolo nebezpečné. To je podstatné.“
„Myslíš?“ Tá myšlienka ju vyľakala, ale bola správna.
„Áno. Taktiež si myslím, že pokým nevieme viac o tom, kto alebo čo spôsobilo tú nehodu, musíte byť obaja opatrní. Je nejasné, kto bol cieľ, ale ten vrak nebol žiadnou náhodou a dosť nevinných zaplatilo tú najvyššiu cenu.“
Lissa bola uväznená v obnovenom smútku pri pripomenutí straty toľkých životom. To, že prežila, keď všetci ostatní zomreli, nebolo nič menšie ako zázrak. Zázrak s názvom Atticus. A ak sa dalo Marcovi veriť, ak by podľahla svojim zraneniam, Atticus by nemal žiadny dôvod na to, aby sa zachránil. Obaja mohli byť mŕtvi.
Predstava, že niekto úmyselne ovplyvnil ten vrak, bola takmer ohromujúca, ale bola vystavená rade niekoľkých podivných udalostí vo svojom živote. Existencia upírov bola len najnovšou a najviac ohromujúcou, ale bolo potrebné priznať, že videla veľa podivností. Myšlienku, že je mágia skutočná, bolo jednoduché prijať, hlavne kvôli jej nedávnym skúsenostiam.
„Myslí, že ktokoľvek to má na svedomí, zamýšľal to pre jedného z nás?“ Lissine oči sa rozšírili pri tej myšlienke. „Nie som si vedomá, že by som mala nejakých nepriateľov. Najmä nie magického druhu.“
„Je mi to ľúto, moja drahá, ale ty sama si povedala, že máš nadanie. Niektoré bytosti sú to schopné vnímať svojou silou a niektoré by ťa zacielili len kvôli tomu. Nadprirodzený svet je brutálnejšie miesto, než je niekedy ten váš ľudský. Snažíme sa zachovať krehkú rovnováhu medzi tými z nás, ktorí ponechávajú ľudstvo svojmu vlastnému osudu a tými z nás, ktorí sa vás snažia zotročiť a ovládnuť. A existuje ešte niekoľko skupín smrteľníkov, ktorí sú si vedomí určitých aspektov nadprirodzeného sveta a snažia sa ho zničiť. Ak niekto vie o tvojich schopnostiach, môžeš sa ľahko stať terčom magickej manipulácie.“
Lissa si držala jednu dlaň na o preteky utekajúcom srdci. „Nemôžem tomu uveriť.“
Atticus jej stisol druhú ruku, otočiac sa k pohovke. „Ale musíš, láska moja. Musíš veriť, že tá hrozba môže byť od nás a podľa toho musíme konať. Pre začiatok chcem, aby si sa sem presťahovala. Pôjdeme spolu do tvojho bytu a pobalíme tvoje veci.“
„Ale nie dnes večer,“ prerušil Marc Attica a postavil sa na odchod. „Ian organizuje dohľad nad Lissiným bytom a niekoľkými ďalšími miestami. Chcem vedieť, kto boli ciele v tom vraku a prečo. Vystrkovať hlavu príliš skoro môže spôsobiť, že utečú. Ak je jeden z vás ešte stále cieľ, prídeme na to. Vinica je dobre chránená, ale Lissin domov nie je. Takže dáva zmysel, že ostaneš tu, mylady, aj keď to možno príde zvláštne tvojim smrteľným priateľom. Musíš ich informovať o búrlivej romanci a možno impulzívna svadba môže byť plánovaná? Vy dvaja sa rozhodnite, ako to čo najlepšie zvládnuť, ale nechajte tie nebezpečné časti mne.“
„Ani neviem, čo povedať.“ Lissa bola v rozpakoch. Marc bol naozaj silný muž s dominantným vystupovaním, s akým sa nikdy nestretla. Atticus bol najsilnejší muž, akého kedy stretla. Pred tým, ako ho stretla, nikdy nesnívala, že takýto druh človeka existuje. Atticus bol pre ňu perfektný, ale Marc... bol príťažlivý každým kúskom, veliaci a silný ako jej nový druh, hoci bez tej jemnej stránky, ktorú má jej milenec. On bol hrozivý.
„Zostaň so svojim druhom a buď šťastná, mylady. Dovoľ mi postarať sa o tú hrozbu – ak naozaj existuje. Možno prídeme k záveru, že cieľ bol niekto iný a teraz je on alebo ona mŕtva, takže tá hrozba možno zmizla. Tak či tak, je lepšie byť v bezpečí, ako potom ľutovať.“
Atticus vstal a natiahol ruku v bratskom potrasení. „Nedokážem ti dostatočne poďakovať, Marc. Lissina bezpečnosť ja pre mňa tá najdôležitejšia vec na svete.“
Marc prikývol. „To je pochopiteľné. Dokonca aj obdivuhodné. Závidím ti, môj priateľ, a zameriam sa na to, aby nič neohrozovalo vaše budúce šťastie. Ozvem sa, keď budem vedieť viac. Ale teraz, odpočívajte a zostaňte v bezpečí.“
Odprevadili Marca ku dverám a Lissa bola ohromená športovým autom s nízkym podvozkom, ktoré šoféroval. To auto muselo stáť viac, ako desať rokov prenájmu v jej byte v meste a priadlo ako veľká mačka. Títo muži – títo upíri – boli bohatí všiváci. 

22 komentářů:

  1. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. dík za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělé, moc díky za další pokračování.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad ! ! !

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  7. Dík za překlad,pěkné :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc, vypadá to, že se to přeci jen ještě zamotá, těším se na pokračování...:)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc, je to super ;-)

    OdpovědětVymazat
  10. Vďaka s som zvedavá ako to bude pokračovať.

    OdpovědětVymazat
  11. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  12. Ďakujem za preklad, už sa teším na pokračovanie. :-)

    OdpovědětVymazat
  13. Knihomolka.36526. února 2014 22:05

    Díky za překlad.
    "Bohatí všiváci" :)

    OdpovědětVymazat
  14. diky za preklad, =) nejak su hrrr tu v tejto knihe este len 3 kapitola uz sa miluju az az

    OdpovědětVymazat
  15. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  16. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat