neděle 23. února 2014

Jedinečná - 2. Kapitola




„Koľko máš rokov?“ zvedavosť prekonala Lissin lepší úsudok. Predstava, že sedela nahá, v temnej jaskyni s priateľským upírom, bola jednoducho príliš divná.
„Chodil som po zemi dlhšie ako ty, miláčik,“ odpovedal s úsmevom. Z jeho hlasu a nejasných tieňov dokázala rozpoznať, že sa pohol.

„Volám sa Lissa.“ Pokúsila sa posadiť, dostanúc sa len na svoj lakeť predtým, než sa jej začala točiť hlava.
„Lissa.“ Dunenie jeho hlasu odrezalo ďalšiu otázku. Chcela sa ho spýtať na meno, ale zdalo sa, že na tom nezáležalo, keď sedel vedľa nej, jeho teplý dych vial cez jej pokožku a jeho hlas dunel v každom jej póre. „Krásne meno pre krásnu ženu. Na.“ Podoprel ju za rameno a vzal za ruku, umiestňujúc nejaký malý kôš do jej zovretia. Alebo to bol pohár? Nedokázala toho veľa rozoznať v tej kalnej temnote jaskyne, ale mohla počuť a cítiť špliechať tekutinu v malej nádobke, ktorú teraz držala v ruke. „Pozbieral som pre teba trochu vody. Neďaleko tejto jaskyne je malý prameň, takže by to malo byť bezpečné na pitie.“
„Čo je toto?“ Dotkla sa okraja šálky, cítiac vetvy a listy.
Usadil sa vedľa nej. „Splietol som dohromady nejaké vetvičky a olemoval ich listami. Nie je to úplne vodotesné, ale funguje to celkom dobre. Pi, Lissa. Potrebuješ tekutiny.“
Našla hladký bok na okraji, kde boli listy preložené cez vetvičky a pokúsila sa napiť. Voda bola studená a neuveriteľne osviežujúca. Vypila ju všetku, mľasknúc perami, keď odložila provizórny pohár.
Šok prešiel po jej tele, keď sa sklonil a olízal jej pery, premieňajúc starostlivosť do bozku, ktorý bol sladší, než čokoľvek, čo kedy ochutnala.
„Si krásna, Lissa, a chutíš tak dobre, že by som ťa zjedol.“ Jeho šepkané slová sa obtreli o jej tvár, keď sa zodvihol, kúsok po kúsku.
Jej hlava plávala, keď ju pustil a jej videnie sa zahmlilo. Ten muž bol silný, ale ona ešte stále cítila účinky toho, ako vrazila hlavou do podlahy autobusu, keď sa rútil z kopca dole. Položil ju späť na tenké vypchávky ich zničeného oblečenia a pohladil ju po tvári ľahkými, upokojujúcimi pohybmi.
„Je mi to ľúto, sladká Lissa. Potrebuješ oddychovať.“
„Neopúšťaj ma.“ Chytila ho za ruku, keď sa vzdialil. Nemala potuchy, odkiaľ prišiel ten impulz, ale nechcela byť sama. Najmä nechcela, aby tento zaujímavý muž - aj keď bol stvorením noci – aby sa od nej vzdialil. Potrebovala jeho teplo, jeho prítomnosť po svojom boku. Prinútil ju cítiť sa v bezpečí, hoci prečo by sa mala cítiť bezpečne s upírom, to nedokázala povedať. Logicky by mala od neho chcieť uniknúť, ale logika nemala čo robiť s hrôzou v jej srdci pri pomyslení na to, že ju opúšťa.
„Neodídem. Sľubujem. Ale potrebuješ si oddýchnuť predtým, než sa pokúsim o ďalšiu fázu tvojho liečenia. Tak ako ja. Liečenie odčerpáva niečo z liečiteľa a ja som bol takisto zranený pri tej nehode.“
„Och, nie.“ Predtým to skutočne nepochopila, jej myšlienkové pochody boli zahalené všetkým, čo bude musieť urobiť po prebudení. „Si v poriadku?“
„Nestrachuj sa o mňa, sladká Lissa.“ Zodvihol si jej ruku k perám a pobozkal ju na kĺby v starosvetskom geste. „Dosť som sa zotavil, odkedy som ťa ochutnal. Len niekoľko minút oddychu ma dostane späť do plnej sily a pripraví ma na spätný výdaj energie. Ale chcem si byť istý, že to urobím správne. Poranenia mozgu môžu byť ťažké. Chcem si byť istý, že budeme obaja pripravení, keď sa ťa pokúsim úplne uzdraviť.“
Ticho prevládalo, keď sa usadil vedľa nej. Držal jej ruku, ponúkajúc jej teplo a pohodlie, o ktorom by neverila, že je možné dostať od upíra.
„Myslela som si, že by ste mali byť chladní.“
Vydal zo seba dlhý, trpezlivý povzdych. „Mýty o mojom druhu sú zriedka správne.“
„Tak čo je pravda? Už viem, že si pil moju krv – teda, len ak by tá časť bola halucinácia.“
„Nie, neboli to halucinácie. Hoci normálne ponechávam smrteľníkov, z ktorých pijem, bez spomienky na tú udalosť. Nemajú tendenciu zvládať tú myšlienku tak dobre ako ty.“
„Môj mozog sa musel pri tej nehode poriadne pomiešať,“ priznala. „Nechápem, prečo ti verím, ale je to tak. Možno je hlúpe, aby som ti to hovorila, ale neviem si predstaviť, ako by sa situácia mohla zhoršiť.“
„Och, mohla by sa zhoršiť, maličká, ale našťastie pre teba, tvoja dôvera – taká úžasná – nie je tentoraz stratená. Samozrejme, aj keby som bol staroveký vrah Venifucus, stále by som ti to mohol hovoriť, len aby si spolupracovala.“
Irónia v jeho hlase ju utešovala. Niečo v jej najhlbšej mysli ho malo rado. Nielen malo rado, ale verilo mu. Bolo to to isté miesto emócií, zmiešaných zo strachu a radosti, ktoré ju napĺňali, keď sa chystala nastúpiť do toho kyvadlového autobusu. Teraz chápala to varovanie. Strach bol s najväčšou pravdepodobnosťou predtucha nehody a smrti, ktorá zastihla všetky nevinné duše vo vozidle. Eufória mohla mať niečo dočinenia s jej záchrancom. Jediný pohľad na jeho peknú tvár a získal si ju.
Osud nie je niečo, s čím sa snažila bojovať. Bola dostatočne talentovaná na to, aby psychicky pochopila veci, ktoré sa stali, keď sa stať mali. Bojovať proti osudu iba sťažovalo život.
Jeho slová zachytili jej pozornosť, malichernosť toho druhého pohľadu ju upozornila, že je to niečo dôležité. Alebo to možno bolo niečo, čo bude dôležité neskôr. Tak či onak, dôverovala svojim schopnostiam natoľko, aby to vyšetrila.
„Čo je to za slovo? Veni... niečo?“
„Venifucus.“ Cudzie slovo zišlo na jeho jazyk, ale mráz predtuchy drásal jej nervy. „Je to staré slovo. Označenie pre skupinu zabijakov, ktorí opustili tento svet pred dávnymi vekmi.“ Na chvíľu bol ticho, akoby si to predstavoval. „Nie som si istý, prečo sa to teraz objavilo v mojej mysli, keď som o nich nepremýšľal celé stáročia.“
Lissa si zastrčila tú informáciu ďalej, aby ju neskôr zhodnotila. Jej dar niekedy sprevádzali divné kúsky, ktoré sa stali užitočnými o mesiace, niekedy roky, neskôr.
„Storočia?“ To pomyslenie ju prinútilo odmlčať sa, keď si povzdychol. Jedna z jeho teplých rúk ju pohladila po ramene, ponúkajúc jej pohodlie.
„Narodil som sa v tom, čo by si nazvala Temný Stredovek, aj keď pre nás to boli tvrdé časy. Moja rodina vlastnila malú vinicu, tak ako ja dnes.“
„Vyrábaš víno? Ale...?“ Nevedela, ako sa ho spýtať na otázku, ktorá sa jej preháňala v mysli. Upírsky podnikateľ? Zdalo sa to príliš divné na premýšľanie. 
„Môžem piť víno. V skutočnosti je to pre môj druh pochúťka, aj keď nemôžeme prehltnúť nič iné bez následkov. Ale plody viniča sú našim jediným spojením k slnku. Lieči nás a posilňuje. Vždy som si užíval vinohradníctvo v tej či onej forme, bol som zapojený do výroby vína asi od roku 1400.“ Znel pyšne ako každý podnikateľ úspešný vo svojej kariére. „Moja hlavná vinica leží v údolí. V skutočnosti nie sme príliš ďaleko od môjho pozemku. Možno sa dnes odvážim ísť von získať nejaké oblečenie a jedlo pre teba. Alebo, ak je ti dostatočne dobre, môžeš ísť ku mne domov a dať sa do poriadku. Odtiaľ zavoláme do hotela a dáme im vedieť, že si v poriadku.“
„Bola som na ceste na konferenciu, hľadala som prácu. Myslím, že teraz je to už jedno, keď o tom tak premýšľam.“ Nechcela myslieť na svoje slabnúce bankové konto alebo účty, ktoré sa jej hromadili.
„Nedostaneš sa na tú konferenciu, ale snaž sa nestrachovať. Mám veľa obchodných známostí. Možno, že ti nájdem prácu hneď, ako sa uzdravíš.“
Slzy sa jej nahromadili v zadnej časti očí kvôli neuveriteľnej láskavosti tohto muža. Nielen, že ju hrdinsky vytiahol z trosiek a zachránil jej život, ale hovoril o tom, že jej pomôže opäť nakopnúť kariéru. Bol takmer príliš dobrý, aby bol skutočný a za iných okolností by asi bola veľmi opatrná, ale bola k nemu ťahaná od prvého okamihu. Osud, ako sa zdalo, ich hodil dohromady a lepšie alebo horšie, jej osud sa prelínal s tým jeho – aspoň v dohľadnej budúcnosti.

Atticus ležal vedľa nej, naladený na jej nálady, ako nikdy nebol so žiadnou inou bytosťou, smrteľnou alebo nesmrteľnou. Bolo to, akoby mohol vycítiť jej emócie, hoci nikdy nemal nijaký druh empatických schopností.
Bola to zložitá žena. Jej povrchné myšlienky boli chaotické po tej traume, ktorou si prešli, ale v jadre cítil vnútornú silu, ktorá sa zriedka vyskytuje v každej bytosti a takmer nikdy v žene. Bola rozporuplná v každom ohľade.
Dokázal vycítiť jej hnev na nedostatok práce. Atticus ju nechcel desiť tým, že by sa pozeral príliš dopredu, ale nemala sa čoho báť. Ak to bude potrebné, vytvorí prácu len pre ňu – ak by ju naozaj chcela. Aj keď čím dlhšie bol v jej prítomnosti, tým viac vážne pomýšľal na to, že si ju udrží. Mal dosť peňazí na podporu armády. Mohol udržať malú ženu žiť vo veľkom štýle po celý zvyšok jej prirodzeného života.
Ale to nebol problematický bod. Bola smrteľná. Nikdy si v praxi neudržiaval vo svojom okolí smrteľných miláčikov, ako to robili niektorí jeho bratia. V mysli mu to zaváňalo otroctvom a držal sa toho. Prvýkrát zvažoval požiadať ženu, ktorá plne vedela, kto je a čo od nej bude chcieť, aby s ním zostala. Nebol žiadny iný spôsob, ako by ju mohol udržať pod svojou strechou a chcel znovu a znovu ochutnávať jej krv.
Bol to dôležitý krok.
Bude musieť starostlivo premyslieť následky, než načne tú tému. Bola tiež nepravdepodobná, ale vzrušujúca, myšlienka, že by mohla byť v skutočnosti jeho Jediná. Našiel odpoveď na túto otázku už predtým, ale neodvážil sa dúfať. Hľadal po celom svete už stáročia. Skoro sa zmieril s myšlienkou, že nikdy nebude svoj nesmrteľný život zdieľať s jednou výnimočnou ženou. Takmer. Ale bola v ňom malá časť, ktorá stále túžila po tom nemožnom sne. Možno, že táto žena bola odpoveďou na jeho hľadanie. Možno.
Ale najskôr ju musel vyliečiť, potom si ju vziať, aby si bol absolútne istý.
Atticus sa oprel o lakeť a v temnote sa zadíval na jej krásnu tvár.
„Nerob si starosti, cukrík. Bude to fungovať. Pre túto chvíľu sa len sústreďme na to, aby si sa cítila lepšie, v poriadku?“
Jej výraz bol ľahký, takmer plný úľavy. „Tak dobre. Len si želám, aby sa všetko prestalo točiť.“ Zasmiala sa a zavrela oči, pravdepodobne neschopná vidieť čokoľvek iné ako tiene v šere jaskyne.
„S tým dokážem pomôcť.“ Opatrne jej položil ruky okolo miesta nárazu na lebke, keď zbieral svoju silu. Použijúc svoj liečiteľský dar, usmerňoval pulzovanie energie na ťažko pomliaždených miestach na jej hlave, ktorá bola stále zranená. Už urobil veľa svojej liečiteľskej práce, ale jemnejšie body boli preňho včera v noci príliš. Stabilizoval ju, ale nechal si tú jemnú prácu na čas, keď bude silnejší.
Sústreďujúc sa, pustil sa do práce. Trvalo to dosť dlho, ale keď ju konečne pustil, bola znovu zdravá.
A pripravená na to, čo mal v pláne ako ďalšie.

„Ako sa cítiš? Zlepšila sa bolesť hlavy?“ Jeho hlboký hlas sa k nej zhora vznášal. Cítila sa tak dobre s jeho rukami na tvári, vo vlasoch. Jej oči sa z vlastnej vôle zavreli, zatiaľ čo sa jej dotýkal, jej podvedomie mu dôverovalo spôsobom, ktorým nikdy naozaj neverila žiadnej bytosti. Dokonca ani tých niekoľko milencov, ktorých vo svojom živote mala, nikdy úplne nepustila a nenechala ich kontrolovať svoje telo alebo reakcie. S týmto podivným, prekvapujúcim mužom, bolo podrobenie sa jej druhou prirodzenosťou.
Jej telo ho spoznalo na nejakej vnútornej úrovni, na ktorú sa neobťažovala pýtať. Vedela, so skúsenosťami s jej vnútorným darom, že niektoré veci sa vzpierali logickému vysvetleniu. Jej neobvyklé reakcie na toto imponujúce mužské stvorenie, boli nepochybne jednou z nich.
Jej oči sa klipkavo otvorili. Dokázala ho vidieť trochu lepšie v tom tlmenom svetle, ktoré sa predieralo do ich podzemného útočiska niekde spoza nej. Jeho podoba bola menej rozmazaná ako predtým. Vzala to ako dobré znamenie, keď zodvihla ruku, aby sa dotkla hlavy.
„Bolesť je preč. Hlava ma už nebolí a myslím, že moje videnie je jasnejšie, aj keď toho v tme veľa nevidím. Ale je to lepšie. Cítim sa oveľa lepšie. Ďakujem.“
„Nemáš absolútne za čo, moja drahá.“ Dokázala vidieť, ako sa jeho viečka znižujú, akoby bojoval s únavou.
„Si v poriadku? Teda...“ Snažila sa vidieť jeho výraz v tme. „Dúfam, že si sa nepreťažil. Budeš v poriadku?“
Posunul si jej ruku k perám v jemnom pozdrave. „Si miláčik, že premýšľaš o mojom pohodlí, krásna Lissa. Je pravda, že liečenie si vyžaduje veľkú dávku energie, ale budem v poriadku.“
„Je niečo, čo môžem urobiť?“ Pri jeho slovách v nej rástli obavy.
Odmlčal sa predtým než odpovedal. „Je tu niečo, čo by si ty – my – mohla urobiť, aby si nás oboch posilnila, moja drahá, ale váham sa ťa spýtať.“
„Čo je to?“ Pokúsila sa zodvihnúť na lakti, ale on sa pohol opäť bližšie, nútiac ju, aby ostala pod ním.
„Povedal som ti, že môžeme získať silu v sexuálnom uvoľnení.“ Jeho oči v skutočnosti iskrili. Videla ich blyšťať v tlmenom svetle. „Môžem ťa potešiť - a seba – ak to dovolíš a dostať nás späť do plnej sily.“
„Ty chceš... ehm... byť so mnou?“ Jej zaváhanie stálo medzi nimi, keď sa pozeral dole na ňu. Chcela si byť istá, že mu perfektne rozumela. Bolo by až príliš jednoduché postaviť si nemožné sny o človeku, ako je tento.
„Chcem sa s tebou milovať, sladká Lissa. To je celkom rozdiel.“ Naklonil sa, oždibujúc jej nahé rameno.
„Ale neberiem antikoncepciu.“ Jej tvár očervenela rozpakmi. „Teda...“ V rozpakoch sa jej nedostávalo slov.
„Neboj sa, miláčik. So mnou nemôžeš otehotnieť. Jedine, ak by si...“ Nedokončil myšlienku, ale cítila nostalgiu v jeho slovách.
„Čo?“
„Jediný spôsob, ako by si so mnou mohla otehotnieť je, keby si bola moja jediná, skutočná, osudová družka, čo je vysoko nepravdepodobné. Hľadal som po stáročia a nikdy ju nenašiel.“ Ticho sa pretiahlo predtým, než pokračoval. „Nemôžeš odo mňa nič chytiť. Netrpíme a ani neprenášame smrteľné choroby. Si v bezpečí.“
Lissa sa necítila dobre so smerom, ktorým sa uberal ich rozhovor, ale nechcela poľaviť. Ak nič iné, aspoň sa posunul bližšie.
„Za tie roky som potešil veľa žien, ale už veľmi dlhú dobu som nevyhľadal vlastné potešenie. Nechcel som. Nie dokým som nestretol teba.“
„Nemusíš mi klamať.“ Ublíženosť presakovala jej slová bez ohľadu na túžbu skryť svoje pocity. Boli príliš blízko povrchu. Táto neuveriteľná situácia a neuveriteľný muž robili divy s jej emóciami, ktoré nedokázala kontrolovať.
Odtiahol sa, jeho tvár sa vznášala nad ňou, takže dokázala vidieť viac z jeho výrazu. Jeho oči boli jasné, žiarili ako gule v tme, prísne vrásky okolo úst jasne ukazovali, aký bol napätý a unavený.
„Ja neklamem. Keď sme sa po prvýkrát dotkli, vedel som, že je v tebe niečo odlišné. Pohltila si ma, Lissa, na rozdiel od každej ženy za veľa, veľa rokov. Chcel som ťa od momentu, keď som ťa uvidel, hoci som plánoval len ťa vystopovať k hotelu, zatemniť ti myseľ a piť tvoju esenciu. Ale teraz, keď som ťa ochutnal, pochybujem, že by som sa pri tom mohol zastaviť. Keby sme neboli v tom vraku, aj tak by som ťa našiel a chcel ťa dostať do postele. Tvoje teplo a energia sú pre mňa dráždivé.“
„Naozaj?“ Jej hlas bol tichý, jej pocity neisté, ale bola fascinovaná myšlienkou, čo by urobil, keby neskončili v tom vraku. Mohol prísť k nej a ona by si nepamätala tohto elegantného, silného, neuveriteľného človeka.
Po všetkom bola teraz vďačná za ten vrak, len kvôli tomu, pretože nebol schopný zatemniť jej myseľ. Chcela si pamätať každý moment s týmto mužom, držať si ich počas tých rokov budúcnosti. Bola si istá, že nikdy nestretne nikoho takého ako on.
Jeho samotná existencia dokazovala, že je mágia skutočná – nielen mágia upíra, ale jeho kúzlo. Bol všetkým, o čom kedy snívala a nikdy sa neodvažovala dúfať v to. Vedela, že pre nich nebola žiadna budúcnosť, ale pre tento jeden moment mohla zažiť, aké je to byť držaná rukami vyrobenými na milovanie každým možným spôsobom, o ktorom v živote snívala. Stálo to za risk jej srdca, hoci mala podozrenie, že by bolo veľmi jednoduché zamilovať sa doňho. Ale bolo to riziko, ktoré bola ochotná prijať.
Kdekoľvek sa jej dotkol, nadpozemské plamene oblizovali jej zmysly, zahrievali jej dušu. Lissa to vôbec nechápala, ale vychutnávala si ten pocit jeho rúk, jeho pokojnej sily. Chcela tohto temného cudzinca. Chcela ho s vášňou, ktorá jej bola neznáma.
„Áno, sladká Lissa.“ Jeho hlas sa ozval nad ňou. „Uniesol by som ťa do tmy kvôli polovičnej šanci.“
Jeho slová v jej tele vyvolali šialenú potrebu. Nemohla nič popierať, rovnako ako nedokázala poprieť ten požiar vo svojich žilách. Natiahla sa po ňom, horiaca potrebou, túžbou.
„Prosím,“ povedala jednoducho, mala podozrenie, že dokázal vidieť každý odtieň jej myšlienkových procesov vo výraze jej tváre. Bolo očividné, že videl v tme oveľa lepšie ako ona. Bola to ďalšia časť lahodnej spomienky o tejto udalosti, niečo, čo si bude môcť neskôr pripomínať, keď jej zmizne zo života.
Sklonil sa, pobozkajúc úsmev na jej perách, roznecoval ju horúčkou, ktorú nikdy nepoznala, ale vždy po nej túžila vo svojich predstavách. Jeho oheň olizoval všetky jej zmysly, ale jeho jazyk sa s ňou hral. Jeho zuby boli ostré, pripomínali jej, ako ju pohrýzol a priviedol ju k vrcholu, ale nebola vydesená. Bola od toho ďaleko.
„Tvoja pleť je ako hodváb, sladká Lissa,“ pošepkal proti jej pokožke, keď sa presunul nižšie po jej tele, umiestňujúc bozky smerom dole po jej kľúčnej kosti a na oblúky jej pŕs. Jeho ruky ju hladili nižšie, najskôr krúžiac po bokoch, potom sa ponorili medzi jej nohy, nútiac ju, aby ich odchýlila. Lissa necítila plachosť, necítila akýkoľvek náznak váhania. Tento muž v nej prebudil vášeň tak, ako žiadny iný muž, ktorého poznala. Vedela, že bola vlhká, a keď jeho prsty narazili na dôkaz jej túžby, zodvihol hlavu a zadíval sa jej do očí. Bol tak blízko, že videla nadšenú iskru v jeho pohľade, primrazujúc ju na mieste najjemnejším dotykom.
„Prosím...“ vydýchla. Nebola si istá, o čo presne prosila, ale vedela, že on jej to môže poskytnúť. V tomto okamihu bol odpoveďou na všetko.
„Áno, sladká Lissa. Si pripravená a ja nedokážem čakať. Nepoznám jemnosť. Odpusť mi.“ Vsunul do nej prst. „Ale potrebujem to vedieť.“ Jeho slová tlmene registrovala, keď ju znovu pobozkal, vrazil svoj jazyk dovnútra jej úst, tak, ako chcela, aby sa do nej ponoril. Lascívna myšlienka sa v nej krútila ako ten jeden prst, ku ktorému sa pripojil ďalší, rytmicky sa posúvajúc dnu a von. Veľmi ho chcela a jeho hladenie iba zhoršovalo jej túžbu.
„Prosím!“ vykríkla.
„Povedz áno. Potrebujem to počuť z tvojich pier.“
Sotva dokázala hovoriť, nieto premýšľať. Poháňal jej vášeň do výšin, rýchlo, inak než zažila kedykoľvek predtým. Napriek tomu, jeho trpezlivosť bola impozantná. Čakal, aj keď bolo jasné, že bola jeho. Jeho tvrdý penis sa trel o kožu na jej stehne, keď sa pohol bližšie, hojdal sa, hladil a privádzal ju do šialenstva. Musela ho mať teraz, ale on čakal na povolenie.
Vytiahol z nej prsty, aby ju mučil, posúvajúc sa nad ňu, takže presunul svoju tvrdú dĺžku do priestoru, ktorý si vytvoril. Snažila sa pohnúť hore, ale jeho sila ju zastavila. Úroveň jej frustrácie rástla stále vyššie a vyššie, keď sa k nemu napínala. Nakoniec to už nemohla vydržať.
„Áno! Dopekla, áno!“ Lapala po dychu. „Poď ku mne.“
So zvieracím zavrčaním zatlačil dopredu, ponárajúc sa do tesnosti jej tela pomalým, pevným výpadom.

Aj vo svojej vášni sa pohol opatrne, aby jej neublížil. Cítil, aká bola pevná pod jeho prstami. Vedel, že má problémy prijať ho, ale prispôsobí sa a bude milovať jeho majetníckosť. Prinútil ju vzdychať od blaženosti, keď ju vyniesol na vrchol, a cez okraj blaženosti, spolu so sebou.
Ale najskôr sa musí úplne ponoriť dovnútra. Plytko vyrazil, vyžíval sa v pocite priechodu. Bola tesná, ale nebola panna. Mala predtým iných mužov. S vlnou dominancie si uvedomil, že bol rád, že ho bude mať s čím porovnávať. Takto bude vedieť, že ich spojenie nie je nič obvyklé.
Nie, toto je spojenie epických rozmerov. Cítil to vznikajúce teplo. Niečo v ňom vírilo tak, že to bolo pre neho nové a zvyšovalo to jeho energiu, prechádzajúcu ním z miesta, kde boli spojení ako nič, čo očakával.
Bolo to ešte lepšie než to najlepšie, čo kedy mal. Silnejšie, viac naplňujúce a horúcejšie než peklo.
Odvážne dúfal, že ona by mohla byť tá Jediná. Nepotreboval konečné znamenie, ktoré príde s vyvrcholením, vedel to vo svojom srdci. Bola tá Jediná. Dokázal to cítiť v kostiach a začal prirážať hlbšie, dávajúc si načas s jej výkrikmi vášne.
„Si so mnou, miláčik?“
Potreboval, aby sa naňho pozrela, dokonca aj keď len ťažko dokázala niečo vidieť v temnote jaskyne. Ale potreboval vidieť iskričky v jej očiach, keď sa s ňou jeho telo spojí po prvýkrát.
„Som s tebou.“ Jej slová boli slabým povzdychom, keď sa posúvala ešte vyššie spolu s ním.
„Moje meno je Atticus,“ povedal jej, vraziac tvrdo a hlboko, plne vchádzajúc dovnútra, akoby nikdy nemal dosť. „Povedz moje meno, Lissa. Potrebujem ho počuť z tvojich pier.“
Vydýchla. „Atticus.“ Jej vnútorné svaly sa zovreli okolo neho, keď sa vyštverala trochu vyššie. „Rýchlejšie, Atticus. Potrebujem to tvrdšie.“ Jej slová boli rozhorúčeným šepotom radosti a túžby.
Poslúchol so zavrčaním spokojnosti, hlboko sa usadzujúc. Vyrazil tvrdo, spojujúc jej myseľ s jeho, aby vedel, kde a ako chcela, aby vyrazil. Ale jej myšlienky boli v dokonalom zladení s jeho a on zaznamenal ľahkosť, s ktorou sa dostal do jej mysle, ako ďalšie znamenie, že je jeho Jediná.
Tá myšlienka ho priviedla k trasúcej sa priepasti. Bola tam s ním. S posledným výpadom spadol cez okraj, jeho telo tryskalo vo vnútri jej, keď vykríkla v extáze, zovierajúc sa okolo neho.
Nevyvrcholil takto tvrdo už celé roky, ak vôbec. A ona milovala každý okamih. Cítil jej uspokojenie v jej mysli – odraz jeho vlastného.
Nádherné, radostné spojenie. Nakoniec.
Cesty medzi ich dušami sa otvorili, spájajúc ich dohromady na všetky časy. S oslepujúcim zábleskom mal plný prístup k jej spomienkam, akoby boli jeho vlastné. Uvažoval, či bude mať ona rovnaký prístup do jeho mysle. Tá myšlienka mu vyrazila dych. Niektoré z jeho spomienok boli príliš kruté, aby ich zdieľal s takou láskavou a jemnou ženou.
Jasné ako maják nádeje v jeho inak temnom svete. Nechcel ju zaťažovať svojimi spomienkami, zahrňujúcimi storočia života vo svete, ktorý bol niekedy krutý a dokonca neľudský. Pochyboval, že by mohla prijať jeho viac zlovestnú časť.
„Nepremýšľaj tak, Atticus.“ Šokovala ho svojimi slovami, keď ho hladila na hrudi roztrasenými prstami. „Nie je žiadna časť z teba, ktorú by som nemohla prijať.“
„Takže zdieľaš moju myseľ?“ Jeho srdce sa otvorilo radosťou pri tej myšlienke. Nakoniec ju našiel. Spojení mysľami, boli skutočne Jeden.
„Ako by som nemohla? Dokonca aj predtým, než sme havarovali, som bola viac ako malé médium. Vedela som, že je na tebe niečo iné v ten moment, keď si mi stúpil na nohu.“
Zasmial sa a presunul svoju ťažkú váhu dolu z nej, usadiac sa po jej boku.
„Médium?“ Pohladil ju po pleci, keď sa sústredil na jej myseľ. Neuvedomil si, že má nejaký druh mimomysľového nadania, ale mohol si to prečítať teraz, spôsob, ako jej dar pomohol v minulosti. Jeho nová družka bola plná prekvapení, takže strávia zvyšok svojich rokov objavovaním.
„Dedí sa to v mojej rodine. Ale nikdy som nezažila nič také, čo sa stalo práve teraz, alebo čo sa deje aj práve teraz, že vidím dovnútra tvojich spomienok. Je to úžasné. A trochu ohromujúce.“ Jej hlas preletel nad ním, zmäknutý úctou.
„Chápeš, čo teraz vidíš v mojich spomienkach? Chápeš, že si moja Jediná? Dôvod mojej existencie? Moje všetko?“ Úzkosť ho naplnila, keď čakal, kým si uvedomí všetky dôležité odpovede.
Zdvihla sa a tentoraz sa nad ním naklonil, hladiac ho po líci. „Keď sme spolu vyvrcholili, všetko ku mne prišlo v oslepujúcom zhone. Musím priznať, že sú niektoré veci, ktoré si budem musieť premyslieť a vyriešiť, ale najdôležitejšie je, že moje srdce ťa spoznalo, Atticus. Nie len, že ja som tvoja Jediná, ale ty si môj.“ Sklonila sa a sladko ho pobozkala na pery. „A chcem, aby si ma presvedčil.“
V šoku sa nadýchol. „Si si istá?“
Ak by pila jeho krv, stala by sa tiež nesmrteľnou. Zdieľali by večnosť – spolu.
Plánoval, že ju na to včas prehovorí. Pre človeka to bola veľká zmena a on ju nechcel tlačiť. Teraz, keď ho oboznámila so svojim rozhodnutím a jej radostný smiech mu povedal, rovnako ako škodoradostné myšlienky v jej hlave, že si to užíva.
„Áno, som si istá, Atticus. Milujem ťa.“
Prázdne miesto v jeho duši sa náhle naplnilo oslnivo jasným svetlom.
Najposvätnejšie poslanie v jeho dlhom živote sa skončilo a teraz sa mohol presunúť na žitie a užívanie si svojej nesmrteľnej existencie so ženou, ktorá ho miluje, po boku.
„Tiež ťa milujem, Lissa. A vždy budem.“
Osvetlila jeho srdce, keď ju prevalil na seba. S prudkým výpadom ich opäť spojil, obaja pripravení na viac. Zdieľanie myslí robilo všetky aspekty života lepšími, to objavili, keď sa jeho penis zabáral domov, kam patril, rovno do nej, až tak ďaleko, ako príroda dovolila. Zvíjala sa rozkošou. Jej telo poznalo jeho. Uznalo svoju druhú polovicu.
Bolo to pomalé spojenie, lenivé výpady, až obaja chceli odletieť.
„Keď zo mňa urobíš upíra, budem musieť sať krv iných ľudí?“ Neznela príliš nadšená tou myšlienkou a ľahko v nej prečítal jej averziu k dotyku s iným mužom, čo ho veľmi potešilo.
„Teraz, keď sme Jeden, budeš piť len moju krv. Naša láska a naša krv nás oboch uživí.“
„Takže už žiadne hryzenie krkov žien, ktoré nepoznáš?“
Usmiala sa, keď ju priviedol vyššie s hlbokým výpadom. „Nie, láska. Len ty. A budem hrýzť,“ stiahol ju dole, takže jej ťažké prsia boli len centimetre od jeho úst. „Len teba. Celú. Od teraz až navždy.“ Natiahol jazyk a oblízal jej bradavky, vsajúc každú hlboko do úst, až nad ním stenala.
Začala sa na ňom pohybovať, jej dych syčivo vychádzal von, ako jej potešenie rástlo a on sa vyžíval v hriešnych myšlienkach v jej mysli. Jeho dievča to malo rado trochu zvrátene, aspoň sa tak zdalo. Mali pred sebou storočia – Lady ochotná preskúmať všetky ich spoločné túžby. Atticus mal rád tie hriešne myšlienky v jej mysli, pretože kráčali zarovno s jeho chuťami. V tomto smere boli zlučiteľní, čo bol len ďalší dôkaz, že bola vyrobená len preňho.
„Si zlé dievča, však?“ Páčilo sa mu, ako Lissa zalapala po dychu, jej koža horela. Vedel, že bola zahanbená rovnako, ako fascinovaná myšlienkou hrať s ním sexy hry. „Odpovedz mi, miláčik.“ Nádych dominancie naplnil jeho tón a cítil, ako sa okolo neho zviera. Nebolo o tom pochýb. Páčilo sa jej to.
„Áno, Atticus. Bola som zlá.“
„Veľmi zlá,“ súhlasil so spokojným úsmevom. Obaja boli definitívne na rovnakej stránke. „Čo robíme so zlými dievčatami?“ Nechal slová pretiahnuť, keď spomalil výpady, držal ju na ostrí noža potešenia. Zastonala a cítila, že slová na ňu teraz boli príliš. „Chceš pocítiť silu mojej ruky na tomto krásnom zadku, miláčik? To je to, čo chceš? Chceš výprask?“
Zavrela oči, keď ho zovrela a zaklonila hlavu. „Áno!“
To bolo všetko, čo potreboval počuť. Atticus jej tresol po zadku a nútil ju pohybovať sa rýchlejšie. Začala kričať a stonať pri každom hlbokom výpade a každom pevnom udretí. Atticus jej oblizoval bradavky a potom zaboril svoje tesáky do mäkkého tkaniva na strane plného prsníka, nechajúc uniknúť len trochu krvi, ktorú lačne hltal.
Páčilo sa jej to. Prečítal si vzrušujúci záblesk bolesti, ktorá ju nadchla a výsledné potešenie, keď ju jazykom hladil po tmavej pokožke. Udrel ju po zadku, potom presunul jednu ruku, hľadajúc jej klitoris. Neomylne našiel ten malý uzlíček, tvrdo ho stláčajúc a prinútiac ju tak vyvrcholiť s lahodným výkrikom, ktorý sa rozliehal temnou jaskyňou.
Nasledoval ju do toho šialenstva, keď vystrekol svoje semeno hlboko vo vnútri svojej družky.
Jeho Jedinej a pravej.

27 komentářů:

  1. Děkuji za další pokračování.

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za další kapitolku ! ! !

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad.. ale teda ty to vzali hopem :D celko by mě zajímalo jestli bude kniha o něčem jiném než o sexu a vraždách :D

    OdpovědětVymazat
  4. díky za překlad,:) zní to spíš jako poslední kapitola s epilogem než 2 :D

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za další kapitolu a taky mám pocit, že to zní spíš jako konec knih, co se tu objevují, než jako začátek, takže jsem opravdu zvědavá, jak se to bude vyvíjet dál, i když předpokládám, že se tam objeví ti Venifucus a zbytek je ve hvězdách :). Těším se na pokračování :)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem za ďalšiu kapitolu. :-)

    OdpovědětVymazat
  8. skvělý překlad, díky moc

    OdpovědětVymazat
  9. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  10. Knihomolka.36523. února 2014 21:04

    Díky za kapitolku.
    Souhlasím vypadá to na epilog ale určitě bude hodně zvratů a napínavých scén jinak by to málokdo četl - aspoň doufám :)

    OdpovědětVymazat
  11. Díky za překlad!!! Mirka

    OdpovědětVymazat
  12. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji za překlad, už se těším na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  14. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  15. Zdvihla sa a tentoraz sa nad ním naklonil, hladiac ho po líci. Va slově ,,naklonila''chybí a.Dík za pěkný překlad :-)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Vďaka za upozornenie a len pre budúcnosť - to nie je chyba v preklade, ale obyčajný preklep.

      Vymazat
  16. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  17. Děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat