pondělí 17. února 2014

Jedinečná - 1. Kapitola

Takze, nejprve bych vam rada vysvetlila, jak je to s touto serii - puvodni prekladatelka na to nemela cas, stejne ani potom nahradni prekladatelka (Janča, ktera pro vas ted pripravuje Resisting her), takze abyste nemuseli cekat uplne hroooozne moc dlouho, tak se prekladu prvniho dilu ujala Lili a zacala hned, jakmile dodelala celou A Brush of Darkness. 

Druhy dil teto serie mam u sebe uz cely prelozeny od Stiny (tzn. bude uverejnovan ihned po prvnim dile) a na prekladu tretiho dilu se pracuje :) 

Lili si zatim vybira novou serii na preklad, protoze A Brush of Darkness ji moc nebavilo - a rozhodne se mate na co tesit. Videla jsem knihy, mezi kterymi si vybira a vsechny vypadaji... mňamózně :P

Nicmene, uzijte si cteni prvni kapitoly, na kterou jste cekali neuveritelne dlouho... snad se vam pribeh bude libit :) 




Čo to bolo za hluk? Bolo to jemné, ale napriek tomu ostré pre jeho citlivý sluch. Kovové búchanie, pri ktorom zatínal zuby a zaujímal sa, aký mechanický zvuk tento starý autobus skutočne vydával.
Opäť sa začudoval nad tým, že aj taký silný, aký bol, stále potreboval žiť v súlade s očakávaniami smrteľníkov – hlavne v odvážnom novom svete techniky. Bolo stále ťažšie a ťažšie znovu zrodiť samého seba, keď bol jeho obrázok zvečnený nespočetnekrát v toľkých rozličných spôsoboch. Nabudúce, keď bude musieť „zomrieť“ a znovu sa vrátiť, bude si musieť drasticky zmeniť vzhľad. Spomienky smrteľníkov môžu byť krátke, ale fotografie, ako sa zdalo, žili večne.
Samozrejme, za predpokladu, že by sa tentoraz obťažoval vrátiť späť.
Atticus Maxwell žil dlhšie, než veril, že by akákoľvek bytosť po správnosti mala. Stáročia sa stali nekonečnými. Život sám o sebe bol zdĺhavý, keď ho nemal s kým zdieľať. Atticus bol vždy samotár, ale udržiaval si nádej, že jedného dňa nájde aspoň jednu osobu na celom svete – vo všetkých tých storočiach -, s ktorou bude zdieľať svoj život.
Bol to ten najdrahší cieľ mnohých jeho rodu. Po niekoľkých storočiach sa väčšina Bloodletterov usadila a začala hľadať tú jediná osobu, ktorá ich mohla doplniť. Bola to vážna vec a úloha, ktorú nebral na ľahkú váhu, ale po všetkých tých rokoch sa takmer vzdal nádeje.
Atticus hľadal dlhšie než väčšina, ale bol stále sám.

Lissa nechcela nastúpiť do toho autobusu, ale nebol žiadny iný zrealizovateľný spôsob, ako by sa dostala do horského útočiska, kde bola obchodná konferencia. Miesto na skalnatom svahu, ktoré hraničilo s vinicou. Hovorilo sa, že ten pohľad je veľkolepý a päť hviezdičková kuchyňa sa nedala obísť. Alebo tak jej to sľúbil agent v cestovke.
Bola na rázcestí svojej kariéry, keď práve prišla o svoju prácu účtovníckeho manažéra v dôsledku znižovania stavov. Táto odborná konferencia jej mala pomôcť nadviazať nové kontakty vo svojom odbore a tiež by mala výhodu, že by sa zúčastnila pracovného veľtrhu. Na zajtra mala naplánované dve interview, ale zdalo sa, že sa nemohla striasť pocitu predtuchy, ktorú mala, keď nastupovala do hotelového, súkromného autobusu.
Niekedy sa to tak stávalo. Mala malé psychické nadanie, ktoré jej pomohlo vyhnúť sa problémom v minulosti, ale dnes to boli samé zmiešané signály jej šiesteho zmyslu. Nechcela nastúpiť do toho autobusu, ale nevedela, či to boli obavy, zauzlené v dolnej časti jej žalúdka, kvôli kyvadlovému autobusu, cestujúcim, alebo konferencii, ktorá ju čakala.
Potom sa objavil.
Muž. Z noci. Ukradol jej dych a všetky jej zmysli – ako aj mystické, tak obyčajné – boli v pohotovosti. Bol nebezpečný, dokázala to povedať už len tým, aká aura sily sa okolo neho šírila, ale bol tiež najkrajšou a najlákavejšou bytosťou, akú kedy stretla. Jej šiesty zmysel ju pritiahol k nemu. Prinútilo ju to túžiť po ňom spôsobom, akým nikdy po nikom netúžila. Niečo v ňom bolo odzbrojujúce a hrôzostrašné zároveň, ale aj tak ju priťahoval ako moľu k plameňu a bola bezmocná, aby odolala.
Takže nastúpila do autobusu, dokonca zasahovala do jeho osobného priestoru natoľko, až zakopol o jej nohu, na krátky okamih jej drvil prsty na nohách, zatiaľ čo jej tvár horela v rozpakoch.
„Je mi to ľúto.“ Zdesené modré oči sa na krátky okamih stretli s jej pohľadom, keď šok prebehol jeho črtami. „Prosím, ospravedlňte ma,“ povedal.
Jeho hlas sa cez ňu prevalil, sýty a hlboký. Burácal cez ňu, prebúdzajúc každé nervové zakončenie v tom krátkom okamihu, ktorý skončil príliš skoro.
Usmiala sa na neho a zamrmlala, že to zobrala na vedomie, ale on sa už otočil, aby si sadol na svoje miesto v zadnej časti preplneného autobusu.
A to bol rozsah ich kontaktu. Tak málo na vbudovanie takého dojmu. Lissa vedela, že na toho muža do smrti nezabudne, aj keď sa pravdepodobne nikdy nedozvie jeho meno.

Atticus uvažoval nad tou malou ženou, ktorej sa nevedomky dotkol. V tom svojom tmavomodrom kostýmčeku vyzerala ako fádny malý tvor, ale bolo v nej niečo príťažlivé. Vyhľadal horské útočisko, ktoré vzhliadalo na jeho vlastné pozemky hlboko v údolí, aby našiel trochu pokoja, ale jeho myšlienky boli teraz poväčšine zmätenejšie, než boli v celých desaťročiach.
Kto bola tá žena? A prečo uzurpovala tak veľa jeho pozornosti?
Naozaj by sa mal sústrediť na podivné zvuky prichádzajúce z podvozku dodávky, ale nedokázal od nej odvrátiť pohľad. Dokázal vidieť len vrch temena jej hlavy a lesklé hnedé vlasy cez vrchol sedadla niekoľko radov pred ním.
Blesky udierali dosť nízko, rozptyľovali ho a autobus sa stočil na klzkej, horskej ceste. Vodič stúpil na brzdu a škrípanie kovu brnkalo s konečnosťou toho okamihu. Rýchlo ako ten blesk, autobus bokom kĺzal po mokrej ceste, prevrátený, potom spadol cez okraj cesty do prázdna.
Kyvadlový autobus odrazu stíchol, po dlhých chvíľach nechutného pádu na dno útesu, hlboko vo vlhkom lístí. Jediným zvukom bolo škrípanie kovu, keď sa otriasal, až zastavil, za tichého zvuku dažďa, na listoch z lesa.

Zomrie.
Nakoniec, po viac ako tisíc rokoch chodenia po zemi, sa jeho život skončí. Atticus to takmer uvítal.
Ale to dievča zomrie tiež a to ho trápilo. Myslel si, že je to divné. Teraz by už pravdepodobne nemal mať svedomie, ale myšlienka na jej smrť – keby ju dokázal, s veľkou pravdepodobnosťou, zachrániť – ho trápila.
Jeho myšlienky sa zdali veľmi ďaleko, zatiaľ čo ležal v kaluži vlastnej krvi s nejakým druhom nosníka, ktorý mu trčal z diery v hrudi. Atticus cítil, že sa mu jeho nesmrteľný život vzďaľuje, ale slabé zvuky lapania po dychu, vychádzajúce z malej ženy, ho volali späť. Bola nažive. V túto chvíľu.
Všetci ostatní v kyvadlovom autobuse boli mŕtvi. Atticus vedel, že boli preč, pretože sa mu bitie ich sŕdc prestalo ozývať v ušiach. Necítil prúdenie krvi v ich žilách.
Všetci boli mŕtvi. Všetci okrem tichého dievčaťa, ktoré sa tak láskavo usmievalo po tom, čo mu omylom stúpil na nohu, zatiaľ čo nastupoval.
Atticus sa nikdy nedotýkal smrteľníkov, s výnimkou kŕmenia. Taký akútny sluch a zmysly to robili dostatočne bolestivé, keď bol na dosah ruky, teda, ak neboli jeho otroci. Napriek tomu táto tichá, hanblivá žena zasiahla do jeho osobného priestoru - skôr v ten večer. Alebo to možno bol Atticus, kto vkročil do jej priestoru. Nemohol si byť istý. Ale akokoľvek sa to stalo, šokovalo ho to.
Nebol taký prekvapený roky. Dokonca storočia.
Napriek tomu mu táto neopísateľná, jemne vyzerajúca žena s mäkkými, hnedými vlasmi a orieškovými očami nejako vnikla nielen do jeho priestoru, ale aj do jeho myšlienok. Neuveriteľné.
A teraz zomrie, sama v noci, na druhej strane horskej cestu, spolu so zvyškom z nich.
Nie, ak by bojoval proti temnote. A vyhral.
Bez ohľadu na to, kým bol, s takými zraneniami, ktoré utrpel, by to nebola ľahká bitka.

Keď sa Lissa Adamsová prebudila, pohltila ju temnota. Snažila sa vidieť v neprítomnosti svetla, jej dych sa zrýchlil, keď spanikárila. Jej obavy vzrástli vtedy, keď si uvedomila, že vedľa nej ležala iná osoba. Mäkký kvapkajúci zvuk sa rozliehal, akoby bola v nejakom druhu podzemnej komory alebo jaskyne. Tak to znelo – a voňalo. Cítila hrubý kameň a rozptýlené zrnká piesku pod svojou dlaňou.
Vedela, že hory boli posiate takýmito miestami, ale nepamätala si, ako sa sem dostala. Alebo prečo bola taká omámená.
Pokúsila sa posadiť, ale kvôli tomu úsiliu takmer znovu omdlela. Vtedy sa vedľa nej objavil pohyb a viac cítila, ako videla, že ten človek sa nad ňu naklonil.
„Kde sme?“
„Presunul som nás pod previs.“
Sýty a teplý, jeho hlas obmýval jej zmysli temným a nebezpečným spôsobom.
Sexy, pomyslela si. Už ten hlas počula.
Bol sprevádzaný žmurkajúcimi očami a stuhnutými črtami. Mužská tvár preblesla jej mysľou. Bola ním fascinovaná a teraz uchvátená. Spomenula si na myšlienku, že to bol pravdepodobne najneobyčajnejší muž, akého kedy videla.
„Stúpil si mi na nohu.“
Zasmial sa jej nevinnému prehláseniu, uchvátiac jej vnútro do plameňov.
„Naozaj. Ale to bolo pred viac ako dvadsiatimi štyrmi hodinami.“
Jemne ju prstom pohladil po tvári a ona sa zachvela, nie zo strachu, ale z prekvapivého vzrušenia. Ak len pohladenie jeho prstu dokázalo vyvolať takúto odozvu, premýšľala, čo by dokázal urobiť, keby sa naozaj snažil.
Táto myšlienka zastavila jej chlad. Muži ako tento obvykle nechceli ženy ako ona. Lepšie urobí, ak sa zameria na zvláštnu situáciu, v ktorej sa ocitla vo svojej predstave o svojom záchrancovi.
„Čo sa stalo? Spomínam si, že autobus vybočil...“
„Ach, áno. Tesne predtým, než sme sa skotúľali po strane hory. Dosť si sa udrela do hlavy, obávam sa. To je pravdepodobne dôvod, prečo si stále trochu zmätená.“
„Kde sú ostatní?“
Len nepatrne sa odmlčal. „Mŕtvi.“
Jej dych sa zastavil v šoku, keď jej myseľ pracovala na plné obrátky. „Ako sme sa...?“
„Pokoj, miláčik.“ Posunul sa bližšie. „Vytiahol som ťa z trosiek a našiel tento previs, ale pri nehode som bol tiež dosť zle zranený. Je mi to ľúto, ale potrebujem tvoju esenciu, aby urýchlila moje hojenie.“
„Moje čo?“ Horúci dych obalil jej ucho, keď sa posunul ešte bližšie k nej. Jeho silné paže jej pristáli na ramenách, zatiaľ čo jeho ústa hladili líniu jej čeľuste.
„Neboj sa. Neublížim ti, ale potrebujem tvoju krv a som príliš slabý na to, aby som ti zatemnil myseľ. Budeš mi musieť veriť.“ Jeho slová boli šepkané proti jej trasúcej sa koži. Potiahol ostré zuby tam a späť po jej krčnej tepne, akoby si vychutnával ten moment pred hostinou.
Mala sotva čas na to, aby vstrebala jeho slová predtým, než udrel. Pichľavú bolesť zaregistrovala iba ako záblesk, ustupujúci najvyššej blaženosti, akú kedy zažila. Intenzívne, sexuálne, pohltilo ju to takým spôsobom, aký nikdy nepoznala. Sal jej krk, prehĺtajúc jej esenciu ako vyprahnutý muž na púšti. Napriek tomu v tom bola úcta a láskavosť, omamujúca ju prostredníctvom jeho nežného držania na jej pomliaždenom a poničenom tele.
Napodiv, nič nenamietala. Vedela, že by sa mala báť, ale premohlo ju intenzívne vzrušenie. Nemala silu, aby vyjadrila čo i len najmenší protest.
Pil vo chvíli, ktorá sa zdala večná, jeho ruky sa pohybovali po jej tele, prechádzajúc po prsiach a hladiac ju po pokožke. Až potom si uvedomila, že je nahá. Zalapala po dychu, keď ju jeho dlhé prsty hladili medzi nohami, zachádzajúc do jej vnútra, preniknúc do jej najintímnejších miest, keď jeho ústa hladili jej jemnú pokožku na krku.
Vedel, ako sa dotýkať ženského tela. Tie skúsené prsty vedeli presne kde pohladiť, kde uštipnúť, aby ju vydráždili do najvyššieho možného bodu. Balansovala nad priepasťou, keď jeho prsty vkĺzli dnu, aby čerpali vzrušenie z jej tela. Jeho ústa sali jej krk, jeho dych sa zachytával v jej vlasoch, jeho príjemná mužská vôňa dráždila jej zmysli. A ten pocit jeho tela. Bol proti nej horúci a ťažký, taký tvrdý, aký len muž môže byť a svalnatý takým spôsobom, aký nepredpokladala.
Jednou rukou uchopil jej prsník, hrajúc sa s bradavkou, keď jeho prsty konečne prerazili pomyselnú hranicu, zasúvajúc sa do miest, kde bolo len málo ľudí. Ale tento muž - aj keď ho poznala len pár minút - bol ako žiadny iný človek, akého kedy stretla. Rozpálil jej zmysli ako žiadny iný, posielajúc krásne, horúce vzrušenie do jej jadra. Dokonca ani pomyslenie, že bol nejaký druh temného stvorenia z legiend, nezastavilo najintenzívnejší erotický zážitok jej života.
Jeden dráždivý prst pumpoval do nej, rozťahoval ju. Pridal druhý, keď fňukala potrebou. Nemala sex už veľmi dlho. Bola tesná, ale jej telo si pamätalo potešenie a tento muž – tento upír! – dokazoval, že je majster v manipulácii v jej reakciách. Vlastnil jej potešenie.
Dva dlhé prsty sa ponorili dnu, palec hladkal ten malý uzlíček vyššie. Vyvrcholila v trýznivom trhnutí bedier, ktoré hrozilo, že ho prinúti uvoľniť zovretie, ale jeho sila ho ľahko držala tam, kde bol. Pokračoval v stimulovaní, predlžujúc jej orgazmus intenzívnymi pohybmi, zatiaľ čo horná polovica jeho tela prikrývala jej, jeho pery sa hladne kŕmili z malých rán, ktoré urobil na jej krku. Radosť ju zaplavovala v najintenzívnejších vlnkách, aké kedy poznala a hneď na to sa nestarala, či bol upír, vlkolak alebo indiánsky náčelník. Všetko, čo vnímala, bolo jeho zvádzanie. A vedela, že chce viac.

Bohovia! Bola sladká. Najsladšia žena, akú za celé stáročia mal.
A mal ich už veľa.
Pokušenie ho lákalo, aby ju vysal do sucha a zobral si celú jej drahocennú esenciu, ale neprešiel si všetkými tými ťažkosťami, aby ju zachránil – a aj seba – pre nič. Bolo ťažké nevysať viac ako nevyhnutný podiel, ktorý potreboval na vyliečenie rany, ktorá len tesne minula jeho srdce, aby ju zanechal veľmi slabú.
Nehodlal ju teraz zabiť.
Nie, keď ju chcel ochutnávať znovu a z novu. Nie, nechal by si túto ženu a udržiaval ju zdravú. Rýchlo sa stávala jeho závislosťou.
Uvedomil si, oneskorene, že sa ešte nikdy neliečil tak rýchlo, ako keď mal jej krv v systéme dvadsaťštyri hodín. Zobral si jej krv z nutnosti predtým, než našiel bezpečné miesto, kde našli prístrešie. Našťastie po tej nehode nekrvácala, ale poškodenie jej mozgu vyzeralo vážne. Mal by si zobrať viac jej esencie, aby sa vyliečil predtým, ako ju môže úplne vyliečiť. Už trochu zmenšil opuch v jej lebke svojim liečiteľským darom. Malo by jej byť oveľa lepšie, ak nebude úplne vyliečená, po druhom pokuse. Ale aby to dokázal, musí byť silnejší.
Jej krv ho posilňovala. A jej citlivé telo strojnásobilo energiu, ktorá prúdila z jej krvi. Predtým bola silná, ale teraz, keď preňho tak krásne vyvrcholila, úroveň jeho energie dosiahla vrchol. Bol blízko svojej plnej sile. Tak, ako bude ona, hneď ako nájde silu, aby sa odtrhol od jej šťavnatého krku a uzdraví ju tak, ako potrebovala.
Ale ona bola taká sladká!
So zastenaním sa mykol, použijúc svetlo svojho uzdravujúceho dotyku, keď oblizoval citlivú pokožku jej krku. Lahodne sa pod ním zvíjala, ale vedel, že musí dokončiť jej uzdravenie predtým, než uspokojí svoje potreby.
Vyrovnanie sa s nezvyčajným hladom po jej krvi – a tele – príde na rad neskôr.

„Si v poriadku?“ Otieral sa jej o krk o chvíľu dlhšie.
„Ja som...“ Zalapala po dychu, keď sa natiahol hore, aby ju pobozkal na pery. „Som v poriadku. Prosím...“
„Prosím, čo?“ Zdvihol sa, aby sa pozrel dole na jej výraz, ktorý v sebe niesol náznak zdesenia, obrovskú porciu blaha a húf zvyškového strachu. „Prosím, poteš ma znovu? Rád by som, ale to bude musieť počkať, pokým trochu viac vyliečim tvoje rany.“
V tme videl slabý záblesk zmeny farby v jej lícach. Bolo ťažké uvedomiť si, že po krvi, ktorú si vzal z jej tela, je stále schopná červenať sa. Vždy mal rád skromné ženy - niečo, čo sa stávalo ťažším nájsť to v tomto svete. 
„Vyliečiť mať? Takže ma... Ty ma nezabiješ?“ Jej krásne oči boli rozšírené obavami a nepáčilo sa mu, že sa naňho takto pozerala.
„Nie, miláčik.“ Pohladil ju po vlasoch, snažiac sa jej odovzdať pocit istoty. „Nenamáhal by som sa stým, aby som ťa vyniesol z vraku, ak by som mal v úmysle ti ublížiť. Som liečiteľ. Dokonca aj predtým, než som sa stal... tým, čo som... som mal dar uzdravovania. Chcem ho použiť len na to, aby ti bolo dobre. Čo príde potom, je v rukách osudu.“
„Čo si?“
Atticus si povzdychol. Mal očakávať tú otázku. Bol tomu plne otvorený, ale nepreniklo to nad potrebu utešiť túto malú, smrteľnú ženu.
„Som nesmrteľný.“
„Ako upír?“ Strach zahalil jej slová, ale cítil aj očarenie. To bolo dobré znamenie.
„Niektorí nás tak volajú, aj keď to nie je označenie, ktorému dávam prednosť. S tým slovom sa spája príliš veľa nesprávnej mytológie a takisto príliš veľa strachu. Sme väčšinou mierumilovné bytosti, ktoré sa snažia koexistovať.“
„Ale živíte sa ľudskou krvou, však?“
Prikývol, posadiac sa vedľa nej. Svetlo v jaskyni bolo mdlé, ale dokázal ju jasne vidieť. Mal podozrenie, že ona dokázala vidieť jeho, podľa spôsobu, akým sledovala jeho pohyby, aj napriek tomu, že jej videnie bolo menej schopné vyrovnať sa s šerom než on.
„Ako si sama zažila, potrebujeme krv, aby sme prežili. Krv a sex. Sme stvorenia energie a psychická energia uvoľňovaná pri orgazme je pre nás ako ambrózia.“
„Takže to je dôvod, prečo si ma priviedol k...“
„Vrcholu? Áno, miláčik.“ Na podiv si ju rád doberal, hoci zvyčajne nestrácal čas hovorením so svojou smrteľnou korisťou. „Krásne si pre mňa vyvrcholila a tým zvýšila moju silu. Pomohla si mi uzdraviť ma a ja urobím to isté pre teba.“
Nebol mužom, ktorý sa často oddával potešeniu tela. Mal veľa darov, ktorými k sebe priviedol korisť. Zatemnenie mysle bolo len jednou z jeho najsilnejších schopností. Často priviedol ženy k orgazmu, keď sa z nich kŕmil, pretože to zvyčajne zdvojnásobilo účinnosť krvi, ale nemal z toho potešenie pre seba. Dokonca mu to nenapadlo urobiť už dlhú dobu. Ešte jedna vec odstavená na vedľajšej koľaji, keď nevoľnosť z jeho nekonečnej existencie narastala.
Ale táto drobná žena všetko ukončila. Jediným pohľadom opäť zapálila jeho život. Jeho vášeň. Utíšila jeho hlad ako žiadna iná. Neľutoval impulz, ktorý ho nútil zachrániť ju. Neľutoval život, hoci len deň predtým by najviac privítal smrť. Dala mu dôvod, aby pokračoval, záblesk nádeje v jeho neustále temnom svete.
Dokonca by mohla byť tá Jediná.
Jeho dych sa zastavil pri tom pomyslení. Pohliadol na jej bledé rysy. Bola preňho krásna, dokonca aj pokrytá šmuhami blata a s rozstrapatenými vlasmi. Vedel, že utŕžila viac ako malú bolesť zo zranenia svojej hlavy, ale vyzerala byť spokojná, stále trochu rozhorúčená a zmätená z vyvrcholenia, ktoré jej dal. Divná pýcha ho naplnila kvôli tomu, že to on spôsobil ten zasnený výraz v jej očiach.
Každý nesmrteľný hľadal svoju Jedinú – jedinú osobu na celom svete, ktorá ho doplňovala. Väčšina nikdy nenašla svojho druha. Mnohí sa zbláznili a stali sa skutočnými monštrami. Ale niektorí, ako on, chodili po zemi celé stáročia a prestali hľadať.
Myšlienka, že ju možno našiel vtedy, keď bol pripravení to ukončiť, ho ohromila. Sotva sa odvážil veriť. Ale boli tam náznaky starovekých znamení, ktoré ho viedli k presvedčeniu, že by to mohla byť jeho Jediná.
Po prvé, jej krv bola silnejšia než čokoľvek, čo kedy okúsil a jej orgazmus napumpoval jeho vlastné túžby spôsobom, ktorý nezakúsil už mnohé desaťročia. Chcel v nej vyvrcholiť, aby videl, či by zvyšok legendy mohol byť skutočný.
Dokázali by zdieľať svoje mysle?
Mohli by sa naozaj stať Jedným?
Liečenie bude musieť byť prvé, ale bude na to musieť ísť pomaly. Zranenia mozgu si vyžadovali špeciálnu starostlivosť. Riskoval to, že z nej pil a dal jej potešenie, pretože nebol žiadny iný spôsob, ako obnoviť vlastné zdravie bez toho, aby pil jej krv. Ako vstrebával jej esenciu, jeho sila sa vracala a bol schopný blokovať jej najhoršiu bolesť a prinútiť ju sústrediť sa na dobré pocity, ktoré jej dával. Bolo to riskantné, ale neexistoval žiadny iný spôsob a bol si istý vo svojich schopnostiach uzdraviť ju úplne, teraz, keď bol rozpálený novým životom, ktorý tak krásne pretekal jej žilami.


28 komentářů:

  1. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Som veľmi rada, že sa do toho nakoniec niekto pustil.. Nevedela som sa dočkať. Ďakujem za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  4. Dik za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Skvělé, konečně jsem se dočkala. Vřelý dík za překlad. Moc se těším na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. Niečo v ňom bolo odzbrojujúce a hrôzostrašné zároveň, ale aj tak ju priťahoval ako moľu k plameňu a bola bezmocná, aby odolala.Po niekoľkých storočiach sa väčšina Bloodletterov usadila a začala hľadať tú jediná osobu, ktorá ich mohla doplniť. Ahoj, nejsem Slovák,ale myslím,že v první větě má být ,,ako moru'' a ve druhé ,,tú jedinu osobu''.Je to skvělé a moc děkuji za překla :-)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Ahoj
      To prvé je dobre, spisovne je moľa, hoci sa vo všeobecnosti používa skôr mora. To druhé pozriem. Občas unikne nejaký ten preklep aj korektorke. :)
      Vďaka

      Vymazat
  7. ďakujem, uz sa tesim na pokracovanie jane

    OdpovědětVymazat
  8. Vďaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  9. Knihomolka.36517. února 2014 22:01

    Díky za překlad této knihy moc jsem se na něj těšila.

    OdpovědětVymazat
  10. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za další nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za překlad. Klaním se Vaší práci!!!!

    OdpovědětVymazat
  13. Mockrát děkuji za překlad knížky, už se moc těším.

    OdpovědětVymazat
  14. Ďakujem moc za preklad, je to skvelé... :-) p.s: ak môžem upozorniť na "zmysli" - v slovenčine je zmysly...

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Diky :) Jsme si vedome toho, ze v prekladu zustaly chyby - uz se pro nej nasla jina korektorka, takze bude vse opraveno :)

      Vymazat
  15. díky moc, vypadá to opravdu zajímavě, těším se na pokračování...;)

    OdpovědětVymazat
  16. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  17. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  18. díky za překlad :))

    OdpovědětVymazat