středa 26. února 2014

Pohladenie temnoty - 26. Kapitola



O dva mesiace neskôr...

Pozametala som posledný prach na pulte. Dvere zazvonili a ja som sa s unaveným úsmevom pozerala hore. Bola skoro jedna ráno a Polnočný Trh sa čoskoro zavrie. Sukuba s červenými krídlami kráčala ku mne, vo svojich pohyboch bola taká podobná svojmu bratovi, že som sa musela odvrátiť.

„Dnes večer je tu mŕtvo, čo?“ Jej hlas mal rovnaký posmešný rytmus, ako má Brystionov. Niekoľko mesiacov, ktoré nebola uväznená v obraze, s ňou urobili divy. Pierka jej narástli späť, úhľadné a veľké a žiarivé, priehlbiny na jej lícach boli menej výrazné a jej oči boli temné a veselé a plné zvodných sľubov. Nikdy som nemala odvahu spýtať sa jej, čo sa stalo s Topherom. Nie preto, že som to nechcela vedieť – chcela som – ale nie dostatočne na to, aby som rozbila ten pokoj, ktorý konečne našla. Nejako som pochybovala, že sa dostal aspoň k pláži.
„To je v pohode.“ Potriasla som handrou. „Občas mi nevadia pokojné noci. Nie, že by na tom ale naozaj záležalo. Zajtra sa konečne vyspím – Katy pracuje ráno v Pite.“
Sonjina horná pera sa stočila v pobavení. „A to som si myslela, že je v Hallows dvadsaťštyri sedem.“
„Je tam väčšinu času,“ priznala som. „Ale z času na čas príde pomôcť,“ odfrkla som ticho. „Ona a Brandon pracujú na nejakom druhu Prostredníckeho randenia.“
„Viac moci pre nich,“ zamrmlala som. „Berie to bez tej zábavy, ak by si sa pýtala mňa.“ Oblízala si kútik úst ako divoká mačka, zvedavo si prezerajúc jeden z blízkych regálov. „Páni. Je tu dosť divných vecí.“
Pokrčila som plecami. „Len tu pracujem.“
„Samozrejme.“
Naše oči sa stretli, úsmevy povädli v takmer rovnakom čase. Len tak sa napätie rozpustilo a boli sme len priateľky, spojené viac ako inštinktom prežitia. Zlomili sme puto Prostredník hneď, ako som sa prebudila, ale stále bolo milé vidieť ju.
Rukou si prehrabala vlasy. „Už si premýšľala nad kostýmom?“
„Ach. Vieš, karnevaly vážne nie sú mojou šálkou kávy. Možno ho vynechám.“
„Je to jedna z najväčších párty roku,“ podpichla ma. „A jedna zo štyroch nocí, keď sú Križovatky otvorené pre všetkých cestovateľov. Halloween, Samhain, predvečer Sviatku všetkých svätých – akokoľvek to nazývaš, je to stále veľká... skúsenosť. Máš otvorené pozvanie do Hallows, však? Zoznam hostí bude rozsiahli a bude ťažké dostať sa dnu.“
„No, to je v pohode, pretože nejdem.“ Sonja pekne našpúlila pery, ale ja som zodvihla ruku. „Čo môžeš robiť?“ Sklonila som sa a schmatla som kabát zo zeme, jemne vystrčiac chrápajúceho jednorožca z rukávu. „Čas ísť, Phin,“ povedala som, obliekajúc si bundu. Strelil po mne nespokojným pohľadom, ale otriasol sa, pohŕdavo zívajúc.
Dokonca aj môj tieň, Talivar, opustil svoju pozíciu vedľa krbu a prešiel tri kroky z mňa. Zo začiatku to bolo strašidelné, vzhľadom na jeho prevažne mĺkve správanie, ale naučila som sa to ignorovať, dokonca aj keď každú noc spal na mojom gauči.
Aspoň, že nechrápal.
Zhasla som svetlo a všetci štyria sme sa presunuli ku dverám, vkĺznuc do mrazivého vzduchu príznačného pre polovicu Októbra. Husia koža sa mi objavila na chrbte, ale bolo to osviežujúce, plné šušťania lístia a vône zelených vecí.
„Nechceš ísť na chvíľu hore?“ Nebola som práve najlepšia spoločnosť v posledných dňoch, ale mala som podozrenie, že tu nebola len zo spoločenských dôvodov. Poklepala som na striebornú kľučku trikrát, sledujúc, ako sa dvere rozplynuli do kamennej steny. Moira pre mňa urobila nejaké ústupky v posledných týždňoch – spôsob, ako otvoriť a zatvoriť Trh bol jeden z nich.
„Nie, dnes v noci som na love. Prišla som sa pozrieť, či máš niekedy v úmysle ísť po mojom bratovi.“
Zodvihla som obočie, ruky strkajúc do vreciek. „Myslím, že vyjadril svoj postoj dostatočne jasne. Okrem toho, radšej by som bola, keby ma teraz nezabíjal. Len nedávno som sa vyliečila, vieš?“
„Hovoríš to tak presvedčivo. A po tom všetkom mám podozrenie, že číha neďaleko.“
Zaváhala som. Popravde povedané, bola som si istá, že tam niekde bol. Väčšinu nocí navštevujem Srdce môjho Snívania a boli tam náznaky jeho prítomnosti. Raz v noci tam boli porozhadzované okvetné lístky ruží na schodoch do spálne. Tie malé, sladké veci, ružové a vlhké a vábiace. Keď som prišla do spálne, zmizli, zanechávajúc ma v temnote.
Ďalšiu noc som našla staré stereo zapnuté, jeden z matkiných albumov od Toma Jonesa ticho priadol, celý dom plný upokojujúceho zafarbenia jeho hlasu. V krbe blkotal oheň, praskajúci a teplý, zlaté svetlo mäkko dopadalo na tkaný koberec na podlahe z tvrdého dreva. Strávila som tam veľa večerov ako dieťa. A napriek tomu na tom bolo niečo iné. Pomalšie. Zvodné. Jemne nárokujúce si, možno. V duchu som sa usmiala, mysliac na tú dávnu žiadosť. Možno mala Sonja pravdu.
„Prečo ti na tom záleží?“ spýtala som sa.
„Nezáleží. Len ho proste nerada vidím, ako sa trápi.“
Niečo sa stiahlo v mojej hrudi. „Videla si ho?“
„Nie tak celkom. Občas ho dokážem vycítiť strkať sa okolo okrajov tvojich snov. Nie, že by som tam chodila často,“ povedala náhlivo. „Raz stačilo, vďaka. Ale on je zranený, Abby.“ Jej oči zmäkli. „Po tom všetko, čo urobil, aby ma pomohol oslobodiť, sa zdá, že je to to najmenej, čo by som mohla urobiť.“
„Mne to znie ako prenasledovanie.“ Zamračila som sa.
Jaj hlava sa naklonila, keď sa na mňa pozrela, kým som sa červenala. „Ty by si to mala vedieť,“ povedala. „Myslím si, že si potrebujete pohovoriť.“
Ukázala som na byt, nahnevane pohnúc prstami. „Vie, kde žijem, Sonja. Ion sa môže zastaviť kedykoľvek sa mu páči – alebo sa so mnou môže stretnúť v Hallows, ak sa mu to viac páči. Ani neviem, kde začať, ak by som ho chcela nájsť.“
„Je to muž. Muži sú hlúpi. Prizná, že sa mýli, ale budeš ho musieť zahnať do kúta, aby to urobil.“
Potriasla som hlavou. „Och, nie. Nebudem s ním hrať tento druh hry. Alebo s kýmkoľvek iným, presnejšie. To, čo sa v tú noc stalo, je medzi nami a bola by som ti vďačná, keby si sa do toho neplietla. Je koniec,“ povedala som pevne. „A nechcem počuť nič melodramatické. Žiadne príbehy o tom, ako umiera alebo je uväznený v mojich snoch alebo taký druh kravín. Nie je na mne, aby som ho o čomkoľvek presvedčila.“ Zahryzla som si do spodnej pery. „Takto nefungujem.“
„Dobre,“ povedala nakoniec, zvedavé svetlo prešlo cez tiene v jej očiach. „A čo ak sa mýliš?“
„Nie som jeho spasiteľ,“ odsekla som.
„Napadlo ti niekedy, že on by mohol byť tvojim?“
Pozrela som sa dole na moje nohy, a keď som sa pozrela opäť hore, slová mi zavreli v ústa, keď som si uvedomila, že je preč. „Do riti.“
Otočila som sa ku schodom. Phineas za mnou sa potkol, uháňajúc mi pod nohami, keď som vybrala kľúč od domu. „Možno by som mala nainštalovať dvere pre mačku a obom nám ušetriť problémy.“ Pozrela som sa za seba a potriasla hlavou, ako nás Talivar nasledoval dnu. Počkal, pokým som sa neusadila na noc predtým, než sa postaral o seba. Povedala by som, aby sa s tým netrápil, ale v tomto bode bol bez pohnutia a ja som dávno vzdala snahu presvedčiť ho o niečom inom.
„Hm,“ zavrčal Phineas, jeho kopytá udierali v kuchyni. Bol namrzený, keď som ho takto budila, ale dostane sa cez toho. „Má pravdu, vieš. Bol pre teba vážne dobrý.“ Smutne sa pozrel na sporák. „A tiež vedel variť.“ Jeho zafírové oči zažiarili hladom. „Teraz by som si vážne dal cheeseburger.“
Otriasla som sa. „Nevadí ti to?“
„Čo?“ Posadil sa pred chladničku.
„Jesť takto mäso. Je to tak trochu kanibalistické.“
Strelil po mne nepriateľským pohľadom. „Ešte som ťa nepožiadal o tanier s jednorožčím pečeným rebrom, tak sa upokoj. Nemáme všetci to šťastie, že prežijeme len na šafrane a čakanke.“ Zamával fúzami. „A meníš tému.“
„Čokoľvek.“ Bola som príliš unavená na to, aby som sa s ním hádala. „Idem si ľahnúť.“
„Ako chceš,“ povedal. „Myslím, že si na chvíľu zahrám World of Warcraft.“
Napodiv jednorožec preukázal úžasný talent na hranie počítačových hier. Stratila som chuť do hrania po Brigadunovej smrti, ale Phin nimi bol úplne fascinovaný. Samozrejme, že som netušila, ako sa mu podarilo pracovať s hrou, keď nemal ruky a tak, ale on bol šťastný. Udržalo ho to tichého a ďalej od mojej zásuvky so spodnou bielizňou a to bolo to jediné, na čom mi záležalo. Unavene som mu zamávala a potkýnala sa späť do mojej izby.
Môj záznamník na mňa žmurkal cez celú miestnosť. Prehrala som si to, zatiaľ som sa vyzliekala. Správa od Melanie. Dve od Charlie. Ani jedna naliehavá a všetky počkajú, kým sa po ôsmych hodinách neprebudím.
Melanie a ja sme skĺzli späť do nášho obvyklého stavu priateľstva. Ak aj veci vyzerali trochu napäté kvôli vynútenej Zmluve medzi ňou a Talivarom, no, bolo to niečo, na čom sme pracovali najlepšie, ako sme mohli.
Charlie, na druhej strane...
Nechala som si vlasy padnúť dole z drdola. U nej to bolo totálne zle. Nemala som tušenie, či vedela, že ju jej milenec podvádzal a nechcela som to naozaj vedieť. Ale Moira mala pravdu. Vedomosti znamenali moc a ak bol Robert v mojej blízkosti trochu viac úctivý v týchto dňoch, nebudem sa tomu prizerať príliš z blízka. Ale aj tak, bolo hnusné, že som sa musela pozerať na svoju priateľku a klamať – alebo aspoň predstierať, že neviem.
Priala som si, aby mi to Moira nikdy nepovedala, ale každý, kto videl to dieťa, bude pravdepodobne schopný povedať to. Bola tam určitá podivnosť v tej bacuľatej tvári. Ak mu vyklíčia krídla, bude to v háji.
Rýchlo som sa umyla v kúpeľni, utierajúc si tvár vlhkou handričkou. Môj odraz vyzeral tak, ako vždy, uväznený v podivnom polčase medzi nestarnutím. Tá časť ostala rovnaká, keď som oficiálne podpísala Moirinu Zmluvu, aj keď to obmedzenie zmenila len na vnútorné oblasti Portsmythu. Zdalo sa, že súčasné zachovanie stavu veci bolo stále tam a ak sa vzdám ďalších šiestich a pol rokov života, všetko bude rovnaké.
Pokiaľ ide o zvyšok, ešte som sa nerozhodla o svojom želaní, či čomkoľvek, čo by mi Kráľovná bola ochotná ponúknuť. Radšej som na to nemyslel, úprimne. Dobrovoľne venované dary sú jedna vec, ale dary, ktoré sú ponúkané pod nátlakom, sú pomerne veľkým problémom. Moira aspoň vyvinula úsilie, aby som raz alebo dvakrát do týždňa trénovala. A jedlo v chladničke bolo tiež lepšie.
Myšlienka na jedlo obrátila moje úvahy k Brystionovi. Nie prvýkrát a pravdepodobne ani ten posledný.
Mala som veľa času premýšľať o ňom, moje oči zamierili k miestu tesne pod mojou hrudnou kosťou. Zodvihla som si košeľu a dívala sa do zrkadla, ako som to robila skoro každý večer – ďalšia jazva, s ktorou budem žiť. Moje prsty sledovali strieborný ovál, ktorý tam zanechal nôž. Bolo to takmer ako tetovanie, perfektne okrúhle, ale s jednou malou, zubatou hranou na spodku. Nie, nie je pravdepodobné, že by som zabudla na tú noc. Nechala som tričko spadnúť. Potrebovala som sprchu, ale viac som potrebovala spánok.
Zachytila som svoj vlastný pohľad a držala ho. „Si tam, ty bastard?“ povedala som napol vážne, ale chvenie očakávania vzlietlo v mojej hrudi. Bol tam náznak niečoho? Videla by som pohŕdavú aroganciu, záblesk zlatej? Odvrátila som sa predtým, než malo čokoľvek šancu ukázať sa. Bola so zbabelec, ako podotkol Brystion. „Stále utekám,“ súhlasila som, vypínajúc svetlo.
Obálka od maminho právnika, akoby sa ozývala sentimentom. Presťahovala som ju z kuchyne hneď, ako sa nasťahoval Talivar, ale tentoraz som si ju nechala na očiach na nočnom stolíku. Zatiaľ som nedokázala ignorovať jej prítomnosť.
A napriek tomu som k nej bola dnes večer priťahovaná. Možno, že za to mohol rozhovor so Sonjou, alebo som možno len bola unavená alebo vydesená.
Zhlboka sa nadýchnuc, starostlivo som ju otvorila, akoby jej mohli narásť zuby a mohla ma uhryznúť. Zahriaknuc sa, vytiahla som von list, štandardný pre právnické účely, prajúci mi všetko dobré a čakajúci na môj podpis potrebný k vydaniu majetku mojej matky a žiadajúci ma, aby som zavolala pri najbližšej možnej príležitosti.
„Ešte nie,“ zamrmlala som. Potriasla som obálkou a uvedomila si, že tam bolo niečo v dolnej časti. Studený kov sa dostal do mojej ruky, posúvajúc sa mi medzi prstami. Kľúč ku skrinke, nepochybne odpočívajúcej v banke doma – a strieborný náhrdelník.
Zmätene som sa naň pozerala, zoberúc žiariaci modrý topásový amulet, tak podobný tomu, ktorý nosil okolo krku Phineas. Spomínala som si, že ho matka nikdy nemala na sebe. Prešla som prstami po jeho hladkej krivke, premýšľajúc o jeho pôvode. Prečo mi ho pán Jefferies poslal? Prečítala som ten list, ale nebola v ňom vôbec žiadna zmienka.
„Je to záhada,“ vyhlásila som, hodiac obálku späť na nočný stolík, kľúč a amulet položiac vedľa nej. Možno malé víťazstvo a možno jedno duté, ale nateraz to bolo dosť informácií o jej smrti, dokonca aj touto cestou. Malé kroky. Chrasta nebola pripravená na odrhnutie, ale aspoň som začala.
Okrem toho, mala som na práci niečo väčšie.
Vypla som svetlá a vkĺzla pod prikrývky, tlačiac sa do mäkkého kokónu tepla. Pod perinami som videla záblesk svetla dokazujúci, že Phin bol ešte stále ponorený do svojej hry. No to, a občasný krik: „DPS, do riti. Pojebaní Undeadi!“
Pretočila som sa, obmotajúc si prikrývku okolo ramien a nechala som svoju myseľ plávať. Čo ak mala Sonja pravdu a Brystion bol naozaj ranený tak, ako povedala? Stále som nevedela, ako vysvetliť tú nočnú moru, ktorú som o ňom mala. Ale čo bolo dôležitejšie, obvinil ma z niečoho, čo som nedokázala ovládať. Alebo to boli len výhovorky? Boli sny skutočne oknom do pomyseľnej duše alebo len nástrojmi na spracovanie?
Moje myšlienky pokračovali s naháňaním sa dookola, nekonečný kruh líšky a lovca, sliepky a vajca, každá odpoveď vedúca k ďalšej otázke. Nemala som v úmysle hľadať v tom spojitosť, to bolo isté. Napadlo mi, že sa mi ani raz v posledných týždňoch nesnívala o ňom. V skutočnosťi, s výnimkou návštev do môjho Srdca, sa vôbec nezdalo, že by sa vynímal v mojich nočným morách. Strážil teraz vôbec moje sny? Nemal na to žiadny dôvod.
Na chvíľu som otvorila svoje oči, pozerajúc do tmy. Bolo jediné miesto, kde som mohla nájsť odpoveď a nebude to tu. „Dnes večer to vyriešime, Ion. Jedným spôsobom, alebo iným.“ Cítila som sa hlúpo, keď som takto hovorila. Nemala som tušenie, či ma počul, ale bolo mi to jedno.
„Počuješ ma?“ Nechala som svoj hlas padnúť do šepotu. „Nájdem ťa.“
Prudko som vydýchla a znovu zavrela oči, tentoraz sa rýchlo prepadnúc do spánku, moja cesta bola účelná a podľa možností.



15 komentářů:

  1. dík za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Dík za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za pokračování, těším se na další kapitolu...:)

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka a som strašne zvedavá ako to dopadne.

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Knihomolka.36526. února 2014 22:08

    Díky za překlad další kapitolky - už se nemůžu dočkat další

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad,

    OdpovědětVymazat