sobota 22. února 2014

Pohladenie temnoty - 25. Kapitola



Voda rýchlo vypĺňala priestor, ktorý po sebe zanechala čepeľ, teplo pretekalo okolo mňa v záplave červenej. Inštinktívne som si položila ruku na brucho, život mi unikal pomedzi prsty.
„Plávaj!“

Finov hlas ma vytiahol zo stuhnutosti. Matne som si spomínala na príbeh o Malej morskej víle. Originálnu verziu, kde bol každý krok ako šliapnuť na nôž. Dievčatko v súčasnej dobe so mnou nemá nič spoločné. Rada by som vymenila plutvy za nohy, na výmenu za krásne zranenie brucha, ktoré som teraz mala.
Tlačila som sa cez vodu, každý pohyb mi naťahoval poškodený sval a roztrhnutú pokožku. Napadlo mi, či ten idiot nezasiahol niečo dôležité. Kravina rozmýšľať o tom teraz, vzhľadom na situáciu, ale premýšľať ako dlho mi bude trvať, aby som sa dostala na povrch, bolo aspoň trochu bezpečnejšie než premýšľať o tom... o nich.
Tiene sa vyrojili nado mnou, ale vyzerali byť nasýtené. A prečo by neboli, že? Nepohltili ma takmer predtým? Temnota sa natiahla, večná cesta čiernoty. Teraz som plávala rozhodne pomalšie, ale moje žily hučali, moja krv pulzovala v jednoduchej kadencii. Brystion bol nado mnou – prišiel po mňa, čakal na mňa.
Nechala som zvyšok spomienok, bolesť a nočné mory ísť. Všetko z nich bolo odplavené dole po rieke, končiac a združujúc sa na správnych miestach, ale uvoľňujúc napätie a zanechávajúc len slobodu. Pretisla som sa dopredu. Žraloky okolo mňa sa rozostúpili, plutvy lenivé, oči otupené a mŕtve. Jeden z nich mal stále kus mäsa, ktorý mu prevísal zo zubov.
Vyrazil ku mne a potom preč. Vyčistila som si myseľ od všetkého okrem neho. Moje telo bolo pomalé, bez ohľadu na to, ako studená voda tíšila moju bolesť.
Pohni si, pohni si, pohni si. Slová znovu a znovu bubnovali, až som to konečne uvidela – mesačný svit na vlnách, biele svetlo žiariace dole.
Prúd ma rozpohyboval rýchlejšie ako predtým, posledných dvadsať stôp, alebo tak niečo. Cítila som, ako do mňa narážal v pravidelnom rytme. Vlny by boli hrozné tam na vrchu a na chvíľu som sa neisto vznášala.
Pohni si, pohni si, pohni si...
Loď sa divoko zdvíhala, obloha fialová a tmavá. Tam, váhajúc na prove, v mesačnom svetle žiarila koža a naťahujúca sa ruka.
Sonja povedala, že bude vyzerať inak, ale jeho tvár bola maskovaná v tme, vietor šľahal jeho podobizeň v tejto šialenej, slanej tme. Bolo mi to jedno. Len som chcela byť opäť zabalená v jeho náručí, von z vody, von z tieňov. Chcela som byť vo svojej vlastnej posteli s horúcim punčom po teplej sprche, zabalená v prikrývke a chcela som sex. Moje ústa sa chveli túžbou, chutnajúce, túžiace po tom všetkom.
Prehnala som sa cez vlny, volajúca, podivný trilkot mi vibroval v krku – jemná pieseň sirény. Brystionove zlaté oči zasvietili z tieňov, boli jasnejšie než som si pamätala, živé a žiariace. Ďalšia vlna ma strhla, udierajúc mnou do boku lode. Držala som sa starého dreva, prsty som si poškrabala na mäkkýšoch a kôrovcoch. „Zradcovia,“ zamrmlala som. Toľko k romantickému obrazu morskej panny vykúkajúcej z okraja lode hojdajúcej sa na pôvabnej vlne.
„Hoď mi to poondiate lano!“ Nebola som si istá, či ma počul, vzhľadom na zavýjanie vetra, ale komentoval moje slová pokrčením ramien.
„Snažil som sa nejaké doniesť, ale neprešlo skrz zrkadlo.“ Jeho hlas bol zastretý, polnočné besnenie vykladané oceľovými guľkami. Odmlčal sa. „Vydrž! Mám tu niečo, ale nebude to dostatočne dlhé, takže budeš musieť plávať po vlnách.“
„Radšej by si nemal hovoriť o svojom vtákovi. Myslím, že visel dostatočne, ale toto je Tieňová Sféra, nie Krajina Fantázie,“ odfrkla som si, snažiac sa nesmiať. Bolestivé bublanie v mojich pľúcach mi hovorilo, že sa deje niečo horšie.
„Len to chyť,“ vyštekol, „a neklaď otázky.“ Otočil sa, jeho chrbát bol široký a čierny. Niečo sa tam trblietalo a niečo ostré mu trčalo z hlavy. Rohy? Parohy?
„Čokoľvek,“ zamrmlala som. Prídem na to potom, keď budem v bezpečí. Démonický alebo nie, teraz mohol prdieť oheň a nezaujímalo by ma to. Niečo dlhé a úzke sa stočilo po zábradlí, rozstrapkané na konci. Držala som sa lode, moja hlava sa otáčala, aby som zistili, kedy zasiahne ďalšia vlna, cítiac, ako sa podo mnou zhromažďuje oceán. Trochu som sa prikrčila, pustiac drevo. Potrebovala som trochu viac energie.
Nervózne som sa potopila niekoľko stôp nižšie, zhromažďujúc svoju silu. Žraloky neboli nikde vidieť a vnútorne som si vydýchla. Už len jedna posledná prekážka. Ak moje nočné mory ustúpia, možno budem mať aj šancu oddýchnuť si. Mohla som len dúfať.
Prihnal sa príboj a ja som vystrelila hore, ignorujúc bolesť. Posledný nával krvi mi vytiekol z brucha, môj chvost zaberajúc - rýchlo, rýchlo, rýchlo - , zodpovedajúci tlkotu môjho srdca. Prešla som na hrebeň tak rýchlo, ako som sa odvažovala, vo vzduchu, keď som sa dostala na vrchol, mi voda padala na chrbát. S rozpaženými rukami som prstami prešla po konci povrazu, driapajúc sa po ňom.
Nad sebou som počula vykríknuť Brystiona, cítiac, ako sa lano šklbe v mojich rukách. „Och, do riti – to je tvoj chvost.“ Bol mäkký a klzký vlhkosťou, chlpatý, na konci čierny ako eben. „Prepáč!“
Zavrčal niečo, čo som nedokázala počuť, napäté vrčanie sa ozývalo okolo mňa. Pomaly som sa vyťahovala, až na pár posledných metrov. Moje prsty sa zachytili okraja lode, posledné zvyšky mojich síl ustupovali zhluku úľavy a bolesti. Pazúrnaté ruky ma schmatli za zápästie, nechty pichali moju už tak rozdrásanú pokožku, ale sotva som to cítila. Moje videnie sa rozmazalo a ja som sa snažila sústrediť na jeho tvár. „Brystion.“
„Pst,“ zamrmlal, ťahajúc ma dopredu, takže horná polovica môjho tela spočívala na palube. „Mám ťa, Abby.“
„Dúfam, že áno,“ zavrčala som. „Naozaj rada by som sa odtiaľto dostala, ak ti to neva-“
„Do riti!“ Zachytila som záblesk kopýt a srsti a potom nasledoval vysoký výkrik, vysoký a škaredý. Praskala pod nami loď? Nie, to som bola ja. Ja som kričala. Loď sa nelámala, ja som skĺzla na stranu, nejaká obrovská váha ma ťahala dole. Matne som naťahovala krk, matne si všímajúc masívneho žraloka trhajúceho môj chvost.
„Pomôž mi,“ zašepkala som, posledná ozvena mojich slov zamierala, ako som sa prepadala do tmy mora, do čakajúceho pažeráka Veľkého bieleho žraloka. Nado mnou sa zablesla zlatá, ebenová koža a padanie vlasov, paže obmotané okolo mojich ramien a potom som bola preč.

***

... tlačil ma do hliny, ostré kopytá sa zarezávali do môjho tela, keď mi kolenami oddeľoval stehná. Jedna pazúrnatá ruka sa mi zovrela okolo krku, druhá sa mi vliekla po zadku, jemne režúc do mäsa. Sklonil sa, zuby dlhé a špicaté. „Si špinavá. Špinavá suka, Abby Sinclairová.“ Jeho dych bol pastvinou, mäkký a nežný, a o to viac zúfalý po bolesti.
Zvíjala som sa, slabo vykopnúc nohami „Nič z toho teraz,“ zamrmlal. „Vyvrcholíš a vyvrcholíš a vyvrcholíš, a keď s tebou skončím, nikdy nevyvrcholíš znovu. Ako to znie? A potom pohltím tvoju dušu.“ Odmlčal sa, hryzkajúc mi ucho. „Chutíš tak dobre, Abby.“
„Prečo to robíš?“ Môjho hlas bol ufňukaný, úbohý a smutný.
„Nie je to to, čo si celý čas očakávala“ Zasmial sa. „Žobrala o to? Umierala si, aby si videla moju skutočnú podobu? No, tu ju máš, Abby. Dúfam, že nie si sklamaná.“ Husté vlasy mi prešli zospodu po zadku, jeho erekcia sa obscénne posúvala cez zakrivený hrebeň mojej chrbtice. „Všetko, čo si dúfala, že to bude, hm?“ Ústami mi prešiel po líci, zamieriac dole, aby mi oblízal krk.
Špina mi utkvela na perách, pľuvajúc hlien a krv v mieste, kde som sa hrýzla do pery. Druhou rukou mi prečesal vlasy, trhnúc mojou hlavou dozadu, odhaľujúc mi hrdlo. Jemne ho pohladil a potom sa zarazil. „Moje,“ zavrčal, moja hlava sa ďalej posúvala, keď zatlačil.

„Nie!“ vykríkla som.
Vedľa mňa sa ozvalo zavytie výkriku plného úzkosti. Uhla som sa pri pohľade do démonicky zlatých očí, škrabkajúc prstami po čiernej koži, keď sa nočná mora rozostupovala. „Nechaj ma ísť, nechaj ma ísť!“
Jeho prsty boli ako zo železa na mojom zápästí, zúrivosť tancovala po jeho tvári. Zažmurkala som, uvedomujúc si, že sme sami. Žraloky boli preč. Voda bola preč. Chvost bol preč. Len my dvaja, nahí a sami v temnote. Neostalo nič z jeho démonského tela – srsť, kopytá – všetko bolo známe, všetka tá svetlá pokožka, bolestivá krása a strašidelné oči.
„Nie.“ Jeho svaly sa chveli pod mojimi prstami. Nedokázala som vidieť v tme, ale jeho ruky sa triasli. „Nebudem toho súčasťou,“ zavrčal. „To je to, ako ma vidíš? Ako zviera? Násilníka?“ Jeho hlas klesol, chrapľavý a plný bolesti. „Nikdy som ti nedal dôvod, aby si o mne takto zmýšľala.“
Odstrčil ma odtiaľ, kde sme stáli, jeho oči temné a chladné ako ľad. Vzlykajúc som si obmotala hruď v zbytočnom geste skromnosti. „Využil si ma,“ zašepkala som, môj žalúdok pálil. Jednu ruku som si pritisla na ranu. „Klamal si mi. Chcel si-.“
„To si myslíš?“ Jeho tvár sa zatvrdila opovrhnutím. „Si Zasnívaná, Abby. Tvoje nočné mory, tvoje sny, sú tvoje vlastné počínanie.“ Ukázal na tmu. „Dokonca aj teraz som ťa pred nimi chránil.“
„Nemyslím si, že to predstavuje ochranu,“ povedala som, môj hlas priškrtený. Trela som si krk, dotýkajúc sa opuchnutej značky.
„Prečo si myslíš, že ťa tie žraloky nenapadli, keď si ku mne plávala?“ Prižmúril oči.
„Ako, do riti, voláš to, čo ma stiahlo z lode?“ Klesla som na kolená, moje nohy to konečne vzdali. Pokojne na mňa pozrel, ani sa nemykol, akoby nevykazoval žiadnu obavu.
„Ten jeden – ten posledný – nebol vytvorený až dovtedy, kým si ma nevidela, nedotkla sa ma.“ Jeho slová boli plné pohŕdania, jeho hlas odsudzujúci. „A ty sa čuduješ, prečo som nebol taký dychtivý, aby som ti ukázal, čo v skutočnosti som.“ Potriasol hlavou, zvuk konečnosti v jeho slovách. „Nech je tak.“ Jeho nozdry sa rozšírili. „Všetkého som sa kvôli tebe vzdal, Abby. Nechal som toho zmrda Mauricea, aby si všetko zobral, aby som ti zachránil život. Nechal som ho využiť ma a aj tak som po teba prišiel.“
Hanba mi zaplavila srdce. Zadívala som sa na neho cez moje špinavé prsty, myknúc sa pri tom chlade. Záblesk striebra vzplanul za ním. „Ion,“ zakvičala som, jednu ruku natiahnuc k nemu. Moje prsty takmer pohladili jemné chĺpky poprašujúce jeho bledé svaly, ale v poslednej chvíli sa mi vyhol.
„Ak sa ma niekedy znovu dotkneš, zabijem ťa.“
Elegantnou rukou ukázal na novo vytvorené Dvere. „Melanie nám vytvorila cestu von. Navrhujem, aby si sa tam vybrala skôr, ako vykrvácaš.“
Pozrela som sa dole a videla som, že som stále krvácala. Potácavo som sa postavila na nohy, moje telo sa triaslo. „Odniesol by som ťa, samozrejme, ale už som to prekonal.“ Znovu ukázal na Dvere. „Choď. Odprevadím sa sám.“
Moje ruky sa zodvihli k ústam, môj zrak rozmazaný slzami, keď som urobila to, z čoho ma vždy obviňoval. Utiekla som do Dverí bez toho, aby som sa obzrela.

Bola som v teple, nádhernom teple obalená v prikrývkach a v pohodlí. Vedľa mňa sa ozýval zvuk pradenia, chlácholil ma.
„Tak, to je lepšie.“ Pradenie sa zastavilo a cítila som, ako niečo mäkké šteklí moju bradu a obtieralo sa mi o líce. „Och, do šľaka... ona zase plače. Prebuď sa, Abby.“
Zažmurkala som, uvedomujúc si, že mal jednorožec pravdu. Slzy sa mi valili spod rias. Vydala som zo seba roztrasený vzlyk, prstami jemne obtierajúc spánky. S námahou som otvorila oči.
Bola som v posteli, mojej posteli. Chcela som sa posadiť, zachrochtajúc pri náhlo bodnutí bolesti. „Nehýb sa, Abby. Stále si zranená.“ Moja ruka prešla dole po hrudníku, keď som sa otupene zaborila do prikrývok, všimnúc si hrubé obväzy na mojom bruchu.
Klesla som, opierajúc si hlavu o vankúš s dutým povzdychom. „Ako dlho?“ Môj hlas bol chrapľavý lebo som ho nepoužívala. Nastala nepríjemné ticho. „Ako dlho?“
„Dva týždne,“ zamrmlal. „Melanie ťa chcela vziať do nemocnice, ale čepeľ, ktorá ťa zranila, bola začarovaná a vyžadovalo si to elfského liečiteľa, aby ťa vyliečil.“ Pochybovačne sa uškrnul. „Dobre, že si taká tvrdohlavá.“
„Cítim sa ako sračka,“ povedala som. Vo vnútri mojich úst bola guma, bavlna a špina v jednom.
„Na chvíľu si spala,“ priznal. „Udržovali ťa v akejsi hybernácii, aby ťa vyliečili, ale Roweena ťa odtiaľ dnes ráno dostala. Povedala, že sa pravdepodobne trošku prebudíš.“
Prikývla som, moje ruky lenivo prechádzali po obväze. Zasyčala som pri bodnutí bolesti, ale nebolo to také zlé, ako som si myslela, že by malo byť. „To muselo byť pekelne dobré liečivé kúzlo.“ Časť mňa si nebola istá, či som rada za spôsob Vílej mágie, ktorá na mne bola vykonaná, zatiaľ, čo som bola v bezvedomí. Na druhú stranu, nebola som mŕtva, takže to asi bolo plus.
„Ako je Brystionovi?“ povedala som nedbalo, ignorujúc skrútený pocit okolo môjho srdca. Jednorožec mi venoval zvláštny pohľad, presúvajúc si nohy pod seba, náhle sa zaujímajúc o svoj chvost.
„Ach, no. Ehm. To znamená, že,“ pokrútil hlavou, hriva sa pohybovala ako jemné páperie z púpavy, „je preč. Úplne a dokonale preč. Pravdu povediac sme tak nejako dúfali, že ty  nám budeš schopná povedať, kde je.“
Odvrátila som sa, moje oči sa sústredili na žalúzie. „Ako by som mohla? Už nie som jeho Prostredník.“ Pretrela som si oči, odhodlaná neplakať. „Nepamätám si, čo sa stalo potom – len prechod cez Dvere.“
Phineas prikývol. „Úplný chaos, úprimne. Vytiekla si z masívnej diery v obraze ako krvavá troska. Myslel som si, že Roweena pri tom pohľade dostane mŕtvicu. Brystion prešiel za tebou a požiadal  Melanie, aby mu vytvorila ďalšie Dvere.“ Obtrel sa mi o ruku. „Tiež tu bola, vieš. Všetci tu boli.“
Zahryzla som si do pery. „Okrem neho.“ Do riti. Toľko k tomu, že nebudem plakať. Soľná vlhkosť mi pretiekla okolo úst. Idiot. Nakoniec by som nemala nikoho viniť, len seba, ale ako som mala ovládnuť svoje nočné mory, aby sa neprejavovali, to som netušila. Ale aj tak, ak to naozaj bolo moje podvedomie, ktoré ho do niečoho takého nútilo... Otriasla som sa.
„Až na neho,“ súhlasil jednorožec.
Bolesť z utrpenia naplnila moju tvár a ja som sa napäla. „Môžeš tiež odísť, vieš. Nemusíš tu byť uväznený.“
„Ja viem,“ povedal ticho. „Mohol som zlomiť naše puto, kedykoľvek by som chcel. Ale pravda je, že nechcem. Je to tu zaujímavé. Samozrejme, ty si hrozná kuchárka.“
Usmiala som sa. „Budem sa učiť,“ sľúbila som, „ale drž sa ďalej od mojej spodnej bielizne. Je to dosť hnusné.“
„No dobre,“ odfrkol si, uši sa sploštili, keď niekto ľahko zaklopal na dvere. Odkašlal si. „Vstúpte,“ povedal veliteľsky, žmurknúc na mňa.
Robert strčil hlavu do rámu dverí, jeho tvár sa rozjasnila, keď ma uvidel. „Myslel som si, že som počul hlasy. Je dobré vidieť ťa hore.“ Elegantne vkĺzol do miestnosti, čupnúc si vedľa postele. „Ako sa cítiš? Cítiš sa na návštevu?“
Zamračila som sa na neho. „Trochu,“ prikývla som, premýšľajúc o jeho správaní. „Ale nie som si istá, že si niekto, koho by som teraz chcela vidieť, bez urážky.“
„Robert strážil tvoj byt,“ napomenul ma Phineas, keď anjelova tvár potemnela. „Je to pomerne vysoká forma lichotenia, aby Protektorkin vlastný strážca na teba dohliadal.“
Odfrkla som si. „Alebo je to možno trest, nie? Poľavil si v strážení Moiri a oni ťa posunuli mne? Nahradili ťa niečím lepším?“
Robertova sánka sa zaťala. „Možno.“ Naklonil hlavu, akoby oceňoval môj komentár. „Ale nemôžem povedať, že som si to nezaslúžil, pusinka. Ja... mýlil som sa.“
„Ako je Charlie?“ Ignorovala som ho.
„Ona je...“ Jeho pery sa tvrdo skrútili, keď si zahryzol do spodnej pery. „Je v poriadku. Nebola ťažko zranená, ale má trochu problémy so spánkom.“ Sklonil sa, čelom sa dotýkal zadnej časti mojich kĺbov. „Mýlil som sa v tebe, Abby. Teraz to viem.“ Pobozkal končeky mojich prstov, ale bolo to menej erotické gesto a viac prísľub. „Ďakujem,“ zamrmlal. „Priviedla si späť moje srdce – obe.“
Zdvorilé odkašľanie pritiahlo našu pozornosť späť ku dverám a slnečný lúč úsmevu zasvietil na Robertovej tvári, keď uvidel Moiru opretú o zárubňu. Ellfská žena bola stále drobná, dokonca aj vzhľadom na jej terajšie tehotenstvo, ale jej tmavé blond vlasy boli dokonale hladké a lesklé. Zvyšok bol rovnako bezchybný, z medovej kože s klenutými lícnymi kosťami a šťavnatými perami a jemne zašpicatenými ušami. Jej mačacie oči boli zelené. Bola som prekvapená, že som ju takto videla, ale snažila som sa to nedať najavo. Moira sa len málokedy ukazoval bez nejakého druhu Očarenia.
Nežné jarné, zelené šaty lipli na jej bokoch, s lemom pri členkoch a na pažiach. Mala by vyzerať smiešne, ale na nej to vyzeralo, akoby kĺzala vo vetre s každým krokom. Položila jednu ruku na hlavu svojho ochrancu, s láskou hladiac tmavé pramene.
„Chcela by som byť s Abby na chvíľu osamote, Robert. Ak ti to neprekáža.“ Bolo to formulované ako žiadosť, ale nebolo na nej nič otázne. Robert jej venoval smutný úsmev, úplne si istý svojho miesta. Zdvorilo na mňa kývol a odišiel, dvere sa za ním s kliknutím zavreli. Moria sa ostro pozrela na jednorožca, ale on jednoducho zamečal.
Na tvári sa jej objavil úsmev, odhaliac divoké zuby. „Hneď.“
Unavenou rukou som štuchla Phineasa. „Choď,“ povedala som, moje oči zablúdili k Protektorke. „Dievčenské reči. Som si istá, že rozumieš.“
Uškrnul sa, ale vyskočil z postele. Priklusal ku dverám, zahrabal jemne kopytom, povzdychnúc si, keď sa otvorili a potom znovu zavreli, jeho chvost sa jemne kýval za ním.
„Zvláštny malý tvorček,“ zamrmlala Moira, posadiac sa na posteľ vedľa mňa. Natiahla ruku, odhŕňajúc vlasy z môjho čela. Jej dotyk bol upokojujúci a priľnula som k nemu. Na pár chvíľ sme takto sedeli a ja som si bola nejasne vedomá toho, že som sa už dlho nekúpala. Bolo dosť zlé byť v spoločnosti obyčajných smrteľníkov, ale nezdalo sa, že by si to všimla.
„Ako je dieťaťu?“ Nevidela som ju od tej noci nášho úteku. Alebo skôr nepočula, ale mala som podozrenie, že som sa paktovala s Moirou dostatočne dlho.
Jej tvár sa rozžiarila v miernom úsmeve. Ach, to maličké je na tom dobre. Kráľovná ti dlhuje, vieš.“
„Mne nie,“ povedala som stroho, odťahujúc sa od jej ruky. „Brystion to urobil. On je ten, kto ťa zachránil.“
Pozdvihla obočie, jej hlava sa naklonila na jednu stranu. „Áno,“ prikývla. „To je pravda. Inkubus je ten, ktorý prešiel cez Dvere, aby nás našiel. Ale kto to celé dostal do pohybu? Kto bol ten, kto ma hľadal? Kto čelil všetkým tým predsudkom?“ Jej pohľad sa stočil k dverám predtým, než sa sústredil na mňa. „Som si celkom dobre vedomá toho, čím si musela prejsť, aby si ma oslobodila... a čoho si sa musela vzdať.“
Zízala som na ňu. „Naozaj?“
„Áno,“ povedala chladne, teraz úplná princezná a Protektorka. „A chcem ti ponúknuť šancu zrušiť Zmluvu.“
„Bola som taká úbohá, hej?“ Snažila som sa pretočiť na bok ale zažmurkala som bolesťou a pozrela sa inam.
„Za to sa tiež ospravedlňujem,“ povedala, pozerajúc sa na môj žalúdok. „Ale nie, to nie je dôvod, prečo ti to ponúkam. Po pravde, je to preto, lebo som nebola schopná ctiť podmienky našej dohody. Ak si praješ rozísť sa so mnou, nebudú z toho vyplývať žiadne následky okrem toho, že získaš svoju slobodu.“ Zodvihla ruku. „Aj keď si viem predstaviť, že do hodiny by si mala niekoľko ponúk. Moja časť dohody znela, že zaistím, aby o teba bolo dobre postarané, dostaneš správne informácie a tvoje slovo bude v úcte mojich ľudí. V tomto smere som ťa sklamala, a preto som vo svojej pozícii zlyhala.“
„No, tak trochu si bola uväznená v obraze,“ podotkla som sucho. „Odtiaľ sa trochu ťažko vládne.“
Moirina ruka spočívala na štíhlom bruchu. Pre ňu žiadny mamičkovský vzhľad, samozrejme. Nejako som pochybovala o tom, že bude mať nejaké strie. Potvora.
„Áno. Ale dokonca... aj predtým všetkým. Mala som ťa naučiť viac. Priviedla som ťa nevzdelanú a hodila ťa vlkom.“
„Skúška ohňom,“ povedala som ticho. „V poslednej dobe som ich mala veľa.“ Odmlčala som sa, neistá, čo sa opýtať ďalšie, ale do pekla s tým. Chcela som to vedieť. „Prečo to Maurice urobil? A, ehm, čo sa s ním stalo?“
„Maurice a ja sme boli milenci. Dlhú dobu bol môj Prostredník – niekoľko sto rokov, keby to počítal smrteľník.“
„Takže milenci,“ podpichla som ju, poznajúc túto časť. „A potom sa niečo stalo?“
Zhlboka sa nadýchla, odrazu vyzerala viac neistá, ako som ju kedy videla. „Áno. Neviem. Myslím, že on sa zmenil. Alebo ja. Pre môj druh láska nikdy nie je istota, nikdy nie je večná. Stal sa hladným po moci a rozzúreným. Chcel, aby som ho zobrala do Faerie. Aby sme tam žili.“
„Chcel sa stať Správcom,“ uvažovala som. „Thomas moderných dní. A ty si nesúhlasila?“
„Je to kráľovnino rozhodnutie a ja ešte nie som kráľovná. Po prijatí do Vílieho súdu sa staneš jeho súčasťou. Nebola som si istá, či som chcela byť s Mauriceom natrvalo. Tak som ho nechala ísť. Odišiel skôr, ako som s ním úplne mohla ukončiť Zmluvu a snažil sa opustiť mesto. Čary zapadli, začali pracovať skôr, ako som ich stihla zastaviť. Bola som schopná ho vystopovať a zrušiť to všetko úplne, ale potom už bolo príliš neskoro.“ Otrela si oči rukou. „A potom si sa objavila ty, obalená Snami a Nočnými morami, taká vyčerpaná a taká silná. Musela som ťa mať, kvôli tomu, že si Ťažisko a všetko.“
„Mohla si mi aspoň povedať, čo sa deje,“ povedala som, ani sa neobťažujúc zdržať mrzutosť môjho hlasu. „A neodpovedala si na moju otázku. Kde je Maurice?“
„Je o neho... postarané,“ zamrmlala zamračene, pozerajúc sa inam. „Netreba hovoriť, že jeho zlým spôsobom zaobstaraná mladosť mu nebude nič platná tam, kam ide. Musí sa zodpovedať z veľa vecí, medzi tým aj o démonskych vrahoch a väznenie sukúb.“ Jej pery sa ironicky skrútili. „Nehovoriac o našom uväznení.“
„Čo Topher?“
„O tom musí rozhodnúť Sonja. Jej ublížil najviac – a to bol jej Prostredník.“
Snažila som sa posadiť, moje nohy sa presúvali na stranu. Natiahla ruku, aby ma upokojila. Myslím, že by som mala byť vďačná, ale nebola som.
„Poznanie je moc, Abby. Ak nebudem chcieť odhaliť určité veci, je mojím právom tak urobiť – ale v tomto prípade je to na tvoju ochranu.“ Jej jasné oči zvážneli. „Viem, že to znie pochybne, ale čím viac sa do toho zamotáš, tým viac sa zamotáš do siete. Bola by som rada, keby si pár dní porozmýšľala o mojej ponuke. Uvidíš, ako sa budeš cítiť. Ak sa rozhodneš ísť, nebudem si to brať osobne. Ak sa rozhodneš zostať...“ Pokrčila ramenami, ústa sa vykrivili v tajomnom úsmeve. „Tentoraz sa budem viac snažiť.“
Odfrkla som si, naťahujúc sa dole, aby som sa napila vody z pohára na nočnom stolíku. Chutilo to, akoby to tam už nejakú tú chvíľu bolo a ja som to rýchlo položila dole, uškŕňajúc sa. Zasmiala sa a vzala pohár do ruky, víriac prstami okolo, strieborné trblietky viali z jej prstov.
„Tu máš,“ zašepkala, „toto by malo byť lepšie.“ So žmurknutím mi podala pohár. „Je tam niečo navyše, niečo, čo ti pomôže oddýchnuť si.“
Čuchla som si k tomu. „Čo je to?“
„Spací odvar zmiešaný s liekom proti bolesti.“ Opatrne pozrela na môj obviazaný žalúdok. „Nechcem na to tlačiť.“
„Nie, vďaka.“ Položila som pohár na stôl a klesla späť do vankúšov. „Už som spala dosť dlho.“
„Ako si praješ.“ Prikývla, nezdajúc sa, že by si to brala osobne. Napravujúc si sukňu, znovu sa usmiala. „Skutočne som tvojim dlžníkom, Abby.“
Zavrčala som na ňu. „Ak sa rozhodnem zostať tu ako tvoj Prostredník... Chcem pár zmien.“
Zaváhala a potom prikývla. „Napríklad?“
„Sloboda.“ V mojej mysli sa objavili obrázky matkinej obálky, obklopená Mauriceovým šialeným blúznením. „Mám nejaké osobné záležitosti, o ktoré sa musím postarať a myslím, že som si zaslúžila právo slobodne sa pohybovať za hranicami Portsmythu, však?“
„Možno – uvidím, čo môžem urobiť.“ Ťukanie na dvere upútalo jej pozornosť. „Ale tiež mám niekoho zmien.“ Otvorila dvere, zľahka sa ukloniac vysokému, svalnatému elfskému mužovi, ktorý vstúpil do miestnosti. Žiadny oblek od Armaniho pre tohto, súdiac podľa modrých, keltských tetovaní roztrúsených po jeho tvári. Rozhodne je z bojovníckej kasty.
„Princ,“ zašepkala.
„Princezná.“ Kývol na Moiru predtým, než sa pozrel na mňa. Kožená páska pokrývala jeho ľavé oko, ale to pravé žiarilo strieborno-modrou, keď posudzoval moju bledú postavu. Akékoľvek rozhodnutie urobil, zostalo skryté v hlbokej úklone, ktorú mi venoval, zhluk tmavých vrkočov ticho udieral proti jeho koženej veste.
„Toto je môj brat, Talivar. Súhlasil, že ťa bude ochraňovať za času, čo budeš so mnou.“
Zrazu som sa zamračila. „Strážca? Ale ja si skutočne nemyslím, že potrebujem-.“
„Nebudeme sa o tom hádať, Abby. Nie je nutné, aby si bola jeho Prostredník. V skutočnosti Melanie súhlasila, že ním bude miesto teba, ale ty nemáš na výber, ak chceš pokračovať vo svojich povinnostiach voči mne.“
Pozrela som sa späť na Talivara. Určite sa naňho ľahko pozeralo, ale nepochybovala som, že by dokázal byť smrteľný. Ale zdalo sa, že by s ním nemali byť ďalšie komplikácie, o ktorým som nevedela, či ich chcem. Brystionove slová z prístavu ma ešte stále prenasledovali. Do čerta s tým – komplikácia za komplikáciu – možno sa to všetko vyrovná. „Melanie?“
„Všetko má svoju cenu,“ povedala Moira ticho. „Cena za jej vyliečenie bola Talivarova Zmluva.“
Poškrabala som sa po hlave. „Dobre.“ Povzdychla som si, keď prikývol a odišiel z mojej izby. „Ale nechcem, aby na mojom gauči spal príliš dlho. Mám svoje medze, vieš.“
Jej ústa sa skrútili, akoby nič iné neočakávala. „Nechám ťa teda odpočívať.“
„Ešte posledná vec.“ Náhla ostražitosť prešla jej tvárou. „Maurice chcel to dieťa. Povedal, že toto by sa nestalo, keby si mu to dieťa dala.“
Vzpriamila sa. „Ja viem, čo povedal. Dúfal, že ho použije ako úplatok, aby sa dostal do Faerie, alebo si zachránil život.“
„Bolo jeho, nie?“ Prstami si prešla po živôtiku, ale nepovedala nič. Moje oči sa zúžili, keď som ju pozorovala. Zvláštne, vidieť Moiru takto. Naklonila som hlavu. „Nie?“
„Nie.“ Zaváhala, vydajúc zo seba smutný smiech. „Viem, že sa pravdepodobne divíš, prečo som nešla za Vílim súdom, keď sa všetky tieto ťažkosti začali.“
„Tá myšlienka mi zopárkrát napadla.“
Jej pery sa zovreli. „Aká dychtivá by si bola, aby si utekala späť domov za tvojou matkou a povedala jej, že si otehotnela pri nelegálnej afére?“ Zažmurkala som. „Hej,“ odfrkla. „To som si myslela. Exitujú aj iné veci, ktoré treba vyriešiť okrem obyčajnej elfskej arogancie.“
„Čie je teda?“ Cítila som záblesk zúfalstva, keď som si spomenula na Brystionovu horlivosť v to prvé ráno. Ale nie, on miloval Elizabeth, nie? Hoci povedal, že ju podviedol. Prehltla som. Do riti. Ale ani to nebolo správne. Nemohol mať deti týmto spôsobom.
Znova sa zasmiala, keď videla moju tvár, ale nebol v tom žiadny humor. „Inkubus je tvoj, Abby. Bol tvoj od chvíle, keď sa ťa dotkol.“
Vydala som nezrozumiteľný zvuk protestu, vydajúc roztrasený vzlyk. Brystion nikdy nebude môj.“

„Nie,“ pokrútila hlavou, siahnuc po dverách. „Otec môjho dieťaťa je Robert.“ 

15 komentářů:

  1. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za další pokračování.

    OdpovědětVymazat
  3. Dakujem za kapitolku. Dufam, ze sa s Brystionom daju dohromady.

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Dík za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za pokračování, doufám, že přes snění Brystiona najde a přivede zpátky... Těším se na pokračování

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat