středa 19. února 2014

Pohladenie temnoty - 24. Kapitola



Bolo ticho, keď som vykĺzla z perly, ťažoba mora padla na moje nešťastné telo. Chystala sa som sa objať myseľ otupujúcu hrôzu, vnútorného zbabelca, ktorým som sa stala. Napriek všetkému to bola moja súčasť.
Bolo na čase, aby som sa ponorila do boľavej ríše mojich nočných môr a ochotne prijala všetko v nádeji, že to bude dosť na to, aby som oslobodila sukubu. Ak by sa Sonja mohla dostať do Srdca môjho Snívania, bola by schopná odísť, uniknúť z Križovatiek.

Aspoň to bolo teória. Nechcela som premýšľať o tom, čo by mohlo byť realitou.
Uvedomuješ si, že keď raz odídem, kotva bude preč a táto Tieňová Sféra zmizne? Mohla by si byť navždy stratená.
„Uvedomuješ si, že umieraš a budeme tu bez ohľadu na to, čo urobíme,“ odsekla som. „Toto je aspoň jedna cesta, dokonca aj keď nebude fungovať, budem vedieť, že som niečo skúsila. Je to najlepšia šanca, ktorú máme.“ Okrem Brystiona, pripomenula mi moja myseľ. Povedala som svojej mysli, aby sklapla. „Si pripravená?“ Nebola som si istá, koho som sa pýtala, ale povedala som to tak či tak.  
Áno.
Srdce mi divoko búšilo v hrudi a ja som tvrdo prehltla, oháňajúc sa rýchlo chvostom. Hore a hore a hore. Dolná polovica môjho tela sa vlnila v divnom rytme a tiene sa objavili predo mnou. Bez toho, aby som premýšľala, hodila som sa priamo do otvorených úst môjho vnútorného šialenstva, nechajúc žiarivý záblesk vrúbkovaného noža pretrhnúť mäso z mojich kostí.

... moja matka, jej hlava spočívajúca na mojich kolenách, krv vyteká z úst, nič iné, než prázdny obal. Jej vlasy boli zhluky hnedej a šedej, rozptyľujúce sa mi na nohých. Jej ústa boli skrivené do úsmevu s otvorenými ústami, jej predné zuby boli zlomené a preč. „Prázdnota,“ zašepkala, jej dych chrčal ako záchvev píšťalky...
... Ja, stojím na pódiu, ohromujúca. Moje kolená sa podo mnou podlamujú, kosť sa štiepi ako záblesk reflektorov prehlušujúci moje videnie, dav zalapal po dychu. V prvom rade sedeli zombie, voskové a nehybné, keď moja hlava dopadla na podlahu. Moje lebka sa roztrieštila, kov sa otvoril a červy vyliezali von...
... Ja, sama v Srdci môjho Snívania. Dom je prázdny a tmavý. Vykríkla som niečie meno, ale nebola tam žiadna odpoveď. Niečo sa pohlo. „Brystion?“ Jeho zlaté oči blysli po mne s opovrhnutím, jeho horná pera zvraštená. „Tvoje sny sú mŕtve,“ zamrmlal. „Takisto ako ty.“ Odvrátil sa, bledol, keď prešiel za dom, strieborné trblietanie Križovatiek ho pohltilo. „Neopúšťaj ma,“ vzlykla som. „Nenechávam ma tu samú...“

Záblesk svetla mi prešiel cez hlavu, zlato a bronz a purpur, ostré ako ihly v pozadí mojich očí. Cinkanie železa dopadajúceho na zem. Tlkot potrhaných krídel narážal do mojej tváre, niečo teplé bolo na mojich rukách. Sonjin temný pohľad bol vážny, keď sa naklonila dopredu. Jej ústa sa obtierali o moje, na perách jemný náznak jazyka a potom zmizla v zašušťaní peria, voda okolo mňa nimi pretekala.
Potopila som sa, vzďaľujúc sa od žralokov, moje kosti im viseli z úst. Bola som pohltená, môj život na kúsky, moje sny sa rozpadli. Krvácajúca a nechránená som čelila ich útoku, už ma to však nezaujímalo.
„Moira,“ zavolala som ticho, keď ma žraloky zahnali späť ku perle. „Som hotová.“ Ak sa pohla, nevšimla som si to. Len som nechala mäkkú, modrú perlu, aby ma obklopila. Moje oči sa zavreli, keď som počúvala uspávanku mora. Tieňová Sféra bola teraz zmietaná, oslobodená mojou vlastnou rukou. Premýšľala som, či začnem starnúť. Porušila som zmluvu s Moiriou tým, že som cestovala za hranice Porsmythu? Myšlienka na starnutie a smrť v priebehu niekoľkých hodín ma rozosmiala. Trochu neskoro teraz sa o to starať, nie? Možno, že morské panny boli nesmrteľné a nezáležalo na tom.
Toto bol možno môj lístok von z celej tejto záležitosť. Čo sa ma Brystion pýtal? Čo by som bola ochotná obetovať, aby som dostala šancu na normálnosť? Prsty sa mi triasli a ja som nahrbila ramená, rukami som sa prinútila objať si paže.
„Možno...“ zašepkala som. Cítila som, ako sa šupiny z môjho chvosta odlupujú a vzďaľujú sa prílivom. Prázdne miesta horeli a svrbeli, ale nebolo nič, čo by som dokázala urobiť. Prevracajúc sa, nechala som temnotu, aby ma prestúpila, unikajúc do vítajúceho zabudnutia.

„Ahoj, kráska.“
Zažmurkala som, vedomie prechádzalo do popredia môjho mozgu. Skĺzla som cez akváriovité plátno, stláčajúc svoju tvár do povrchu. Temné mraky sa mi vznášali v zornom poli, takže bolo všetko rozmaznané. Pred mojim obrazom stál muž. Zdalo sa, že mi je nejasne povedomý, ale..
Do riti. Bol to Maurice. Ale mladý Maurice – robustný s rovným chrbtom. Rednúce vlasy boli preč a prevísajúca brada, vráskavé pery a ovisnuté obočie. Všetko bolo nové a pekné, ale jeho oči horeli hrozným chladom a tvrdosťou. Pohladil plátno a ja som sa prikrčila, aj keď som vedela, že sa ma nedotkol.
„Vidíš, čo ste mi ty a tvoj milenec dali?“ zamrmlal. „Vysal som inkuba do sucha a na oplátku som ťa mal prepustiť. Ale úprimne, moja drahá, nemyslím si, že vydržíš oveľa dlhšie. Zdá sa, že je takmer škoda nechať ťa trpieť, však?“
Naklonil sa ku mne bližšie, jeho hlas tichý, mohla som takmer cítiť jeho páchnuci dych. „Okrem toho, páči sa mi myšlienka, že ťa Moira bude sledovať pri zomieraní, vediac, že je to jej chyba. A dohoda alebo nie, nevadí mi nedodržať svoje slovo, ak to bude pre dobro pomsty.“ Jeho oči zabehli k Moirinmu portrétu. „Zavrhla ma, vieš. Ja som k nej nikdy nebol nič iné len oddaný, odmietala zrušiť ten presun. Správcovstvo malo byť moje.“ Zamyslene zovrel pery a pozorovala som ten pohyb, ktorý bol takmer ako Brystionovým odrazom v zrkadle.
Maurice sa odvrátil. „Chcela si ho vidieť, uchvatiteľka? Tvojho úbohého démona? Teraz je trochu iný, než si ho pamätáš. Vyzliekol som všetko to krásne Očarenie – alebo takmer všetko. Úbohé stvorenie sa stále snaží držať si svoj smrteľný vzhľad.“ Ukázal dolu ku svojim nohám a ja som sa otočila, aby som videla... niečo. Malo to tmavú kožu, ktorá sa vlnila, akoby sa niečo snažilo uniknúť. Taktiež to bolo v bezvedomí.
Moja myseľ sa zapotácala. „Ion?“
Nasledoval záblesk pohybu, keď sa Maurice otočil a pozeral sa na Sonjin obraz. Stál mlčky, ale zadná časť jeho krku očervenela. Zúrivý, otočil sa. „Kde je? Kde tá okrídlená mrcha išla?“
„Už len tebe to poviem,“ uškrnula som sa, aj keď ma nepočul. S výkrikom hnevu skočil ku mne a svet sa obrátil nabok. Zhodil obraz dole. Ozval sa strašný zvuk trhania a ja som zajačala, keď sa moje telo natiahlo, moja koža sa pod nátlakom rozštiepila.
S rachotom sa Brystion zodvihol z podlahy, prsty ako pazúry, vrhol sa k Mauriceovi. Otvorila som ústa, aby som zakričala, ale slová zamreli v tichu, keď Maurice prerezal okraj plátna niečím ostrým a lesklým. Bolesť sa mi zasekla do brucha. Cúvla som, zachytávajúc démona v rohu môjho zorného poľa.
„Brystion,“ zamrmlala som, keď bubľavý, mokrý zvuk zaznel neďaleko. Nie – nie blízko. Odo mňa. Krútila som sa, môj chvost horel, keď som sa snažila odtiahnuť. Oprela som sa o povrch, zvnútra plátna, čokoľvek to, do riti, bolo.
„Čo si urobil?“ Slová mi zazvonili v ušiach, Brystionov hlas – drsný, chrapľavý, vydesený, zúrivý.
Mauriceov prenikavý smiech prešiel okolo mňa. „Ach, no. Myslím, že by si mohol povedať, že som podnikol kroky. Vyber nôž a bude mŕtva v priebehu niekoľkých minút. Samozrejme,“ pokrčil ramenami , „že zomrie tak či tak, ale teraz je rozhodnutie na tebe. Uvoľni ju a zabi, alebo ju uväzni a sleduj, ako pomaly vykrváca.“ Otočil sa k Moirinmu obrazu. „Všetkému sme mohli predísť, keby mi tá sprostá suka proste dala to dieťa.“
Brystion si odfrkol, jedna ruka s pazúrmi sekla po tom šialencovi. „Teraz ti vysajem dušu,“ povedal milo. Zachvela som sa, premýšľajúc, ako mi to isté povedal ten démonský vrah. Zdesene som sledovala, ako Brystion sklonil ústa k Mauriceovým, jeho oči boli stále temné a studené. Nemal v tom čine žiadne potešenie. Ich pery sa dotkli a Maurice zo seba vydal priškrtený zvuk, zakvačiac sa za inkubove rameno.
Dvere za nimi sa rozleteli, nasledoval výkrik.
Sonja. A sukuba nebola sama. Robert a Phineas išli za ňou, nasledovala ich Roweena. Vília žena stroho pokynula, prsty sa pohybovali. Anjel sa vrhol na oboch mužov, pevne sa snažil Brystiona odtiahnuť preč. Inkubus zreval zlosťou, svaly napnuté, keď sa zahnal na Roberta.
Melanie prekĺzla za nimi, ruka prekvapivo celá. „Teraz chcem svoje husle,“ povedala chladne.
„Zničil som ich,“ odpľul si Maurice, utierajúc si krv z úst.
„To by som vedela, ale dobrý pokus.“ Zodvihla hlavu, stretnúc sa s Mauriceovým pohľadom. „Mohli by sme urobiť obchod? Daj mi moje husle a ja otvorím Dvere, kamkoľvek budeš chcieť. Nechám ťa utiecť.“
„To nie je potrebné,“ povedal Brystion ponuro. „Zabijem ho skôr, ako sa dostane do Križovatiek. Je mŕtvy muž.“
Phineas sa postavil medzi nich. „Nie je tvoja pomsta,“ povedal. „Je Moirina.“
„Pozri sa na to, čo urobil Abby!“ zavrčal Brystion, ukazujúc na mňa.
„Je už mŕtva?“ spýtal sa bez obalu jednorožec, nos sa mu chvel. Jeho roh žiaril slabo modrým varovaním.
„Nie.“
„Potom prestaň strácať časť s drobnou pomstou a poďme sa pozrieť, či ju môžeme zachrániť.“ Jeho oči zabehli k ostatným obrazom. „Všetky ich uložte.“ Pozrel sa cez Brystiona, jeho oči sa zameriavali na niečo iné. „Kde je zrkadlo?“
Nasledovalo zavrčanie na súhlas a potom Brandon doniesol Moirine zrkadlo do môjho zorného poľa. „Si si istá, že to bude fungovať?“ zamrmlal jednorožec Sonjii.
Pokrčila ramenami. „Je to to najlepšie, čo sme ja a Abby vymysleli. Myslíme si, že sú obrazy spojené v Tieňovej Sfére. Ak Melanie môže medzi nimi vyčariť Dvere, myslím, že dokážeme všetkých dostať von.“
„Čokoľvek urobíte, urobte to rýchlo,“ zamrmlala som, keď sa mojou bránicou prehnala bolesť. Teraz som otvorene krvácala a tiene škrabali na vonkajšiu stranu membrány perly. „A fakt to nie je tak, akoby mala Charlie v žalúdku nôž, že?“ Možno neústupčivá, ale nestarala som sa o to. Posunula som sa, snažiac sa opatrne dýchať.
Brystion hodil očami k môjmu obrazu. „Môžem plávať.“
„Ja takisto,“ zavrčal Robert.
Roweena obrátila oči v stĺp. „Podpíšem Melaniinu Zmluvu na vytvorenie Dverí. Najskôr dostaneme von Moiru a potom Charlie. A potom, ak dokážeme ten nôž vytiahnuť, malo by to Abby uvoľniť dostatočne na to, aby sme sa ju mohli pokúsiť dostať na povrch.“
Phineas sa bližšie pozrel na ostrie, jeho tvár bola tak blízko, že sa takmer dotkla mojej. „Stále má veľa energie.“ Jeho oči sa zúžili na Mauricea. „Hoci na teba pľuje rozzúrením.“
„Dosť,“ odsekol Brystion. „Ako sa dostaneme k husliam, Maurice?“
„Sú zavretá v truhle za dverami,“ povedala Sonja a jej krídla sa za ňou zložili. Robert odtiahol truhlu od steny. Bola malá, trošku väčšia ako štandardné puzdro na husle, ale drevo vyzeralo, akoby sa triaslo nadpozemským svetlom. Mágia, istotne. „Topher nedostal šancu dostať ich do obrazu.“
Maurice na ňu zavrčal. „Mali sme problémy s neživými objektmi, ktoré prechádzali procesom,“ priznal. „Nechcel som to len tak riskovať, hoci som mal podozrenie, že duša uväznená vnútri by bola dosť. Nie, že by to robilo nejaký veľký rozdiel,“ povedal ticho. „Nemôže to byť odomknuté smrteľnými prostriedkami. Dokonca ani ja nemám kľúč, aby som to otvoril.“
„Nejako o tom pochybujem,“ odsekol Robert.
Melanie sa pozerala hore, odkiaľ sa na seba pozerala zo svojho vlastného obrazu, napätý pocit hrôzy a zvedavosti vpísaný v jej tvári. „Sklapnite na chvíľu, všetci.“ Prstom prešla cez ústa na svojej namaľovanej tvári, po obočí. „Kľúč,“ povedala pomaly. „G-A-G. Myslela som si, že to bol vtip, ktorý na mňa Topher skúšal...“
Ustúpila a pohmkávala si. Desivé vibrácie sa vznášali po miestnosti, moje kosti sa triasli spolu s ňou. Maurice zbledol, z tváre mu vyprchala krv. „Ten prekliaty maliar!“ Melaniine ústa sa rozšírili do úsmevu, hmkanie sa premenilo na hučanie.
Z rohu miestnosti sa truhla triasla ako nejaký druh stredovekého pageru, šúchajúc sa po podlahe. Robert sa usmial na Mauricea. „Zdá sa, že predsa len máš kľúč.“
A tam bol, zlatý a krásny, s ťažko pozlátenou rukoväťou trčiacou zo zámku.
„Smrteľné prostriedky sú moja špecialita,“ povedala Melanie ticho, kľaknúc si vedľa truhly, aby otočila kľúčom v zámke. „A je to,“ zamrmlala, vytiahnuc von husle. Držala ich v ohybe paže, prsty nežne hladili krk.
„Boli to noty,“ povedala udivene Sonja, oči sa jej rozjasnili. „Dokážeš to urobiť? Dokážeš otvoriť dvere?“
Melanie pohla prstami. „Sú stuhnuté, ale mali by byť schopné to urobiť. Ľahko sa unavia, takže neviem, ako ich budem schopná držať otvorené.“ Jej ramená sa ospravedlňujúco zodvihli. „Elfský Liečiteľ nedokázal všetko napraviť v tak krátkom čase.“ Prebehla slákom po strunách, vytvárajúc smutný povzdych harmónie. Jedno kolo sa otvorilo na Mauricea. „Zviažte ho, alebo ho umlčte, alebo niečo. Bola by som radšej, keby mi neprerušil sústredenie.“
„To je jednoduché,“ zamrmlal Robert, udierajúc Mauricea do tváre veľkou päsťou. Maurice sa zrútil na podlahu, čím nekládol odpor, keď ho anjel rýchlo zväzoval.
„Tak dobre.“ Robert sa presunul pred Moirin obraz, mierne sa ukláňajú. „Pani, dostaneme ťa von.“
Melanie zavrela oči v sústredení. Slabá žiara preblesla v odraze zrkadla, strieborná svätožiara sa vynímala proti tmavému drevu.
„Najskôr Moria,“ zopakoval Phineas, „a potom Charlie. A potom...“
„A potom Abby,“ povedal Brystion pevne . Kľakol si predo mnou. „Už to bude, miláčik,“ zamrmlal. „Bude to bolieť, keď vytiahnu ten nôž, ale potrebujem, aby si bojovala, Abby.“ Jeho prsty pohladili moje líce. „Stretneme sa na druhej strane. Teraz, Mel. Otvor dvere.“ Melanie mlčky prikývla a melódia sa zmenila.
Phineas zaerdžal, trúbil vo výzve. „Zrkadlo v obraze,“ vykríkol. „Žiari. Choď, Ion!“
Brystion vyrazil, strmhlav sa vyhrnúc bez zaváhania do skutočného zrkadla. To sa nerozbilo, ale potom, to som naozaj neočakávala. Natiahla som hlavu, snažiac sa vidieť viac, ale bola tam len šedá, akváriový efekt bol stále horší. Tak studená... Moje prsty sebou trhli, otupené a ľadové, ale v okamihu, keď inkubus vkročil do zrkadla som cítila chvenie v mojej krvi.
Zvuk párania. Chrochtavý nárek bolesti. Moira kričala. Váhavý nárek čerstvo narodeného dieťaťa, tlmené hlasy zvýšené v hneve, chvejúce sa okolo mňa, akoby som mala uši plné bavlny. Do riti.
„... ísť späť do... dvere do Charliinho...“ Zvyšok slov sa vytratil. Tma sa uzatvárala okolo mňa a môj dych sa spomaľoval Cítila som sa ako zlatá rybka na podlahe v kúpeľni, každý namáhavý výdych mi narazil do pľúc, alebo možno žiabrí. Jedno alebo druhé, salo do úžasne.
Ozvalo sa ďalšie trhanie plátna, nasledované Robertovým výkrikom úľavy. Vzlykanie, zvuk zdesenia – Charli. A potom nastalo ticho, svet sa nakláňal na stranu. Phinov hlas ku mne prišiel zneďaleka, tichý a istý. „Si na rade, Abby. Brystion prešiel na druhú stranu.“
„Bude vyzerať trochu... inak,“ vložil sa do toho Sonjin hlas. „Ale nedovoľ, aby ťa to zastrašilo.“ Odmlčala sa. „Chystám sa vytiahnuť nôž. Musíš plávať k lodi. To je miesto, kde bude.“ Vydala som zo seba nepokojný zvuk a ona si povzdychla, akoby ma mohla počuť. „Tie žraloky sú tvoje, Abby. Majú nad tebou len toľko sily, koľko im dovolíš.“ Zhlboka som sa nadýchla. „Tri. Dva. Jedna.“

Čepeľ noža vykĺzla a moje telo zahorelo v agónii. 

13 komentářů:

  1. Moc děkuji za pokráčko :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Aj ja dakujem za dalsiu kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za další skvělou kapitolu, nemůžu se dočkat pokračování... :)

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Dík za překlad ,pěkné :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za další kapču :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Vďaka za pokračovanie.

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat