sobota 15. února 2014

Pohladenie temnoty - 23. Kapitola



Nič iné okrem tmy, zimy a zamatovej čiernej. Bolo to tiché a upokojujúce, moja myseľ bola pomalá, akoby bola stočená ako nejaký druh plodu pestovaný v temnom lone oceánu. Moje pľúca pálili každým plytkým dychom viac a viac. Bolo jednoduchšie len tak ležať v podivnej strnulosti. Niečo otravovalo v zadnej časti mojej mysle. Niečo, čo som mala urobiť. Niekoho som potrebovala zachrániť? Zavrela som oči a odplávala, vhodená do spánku v zákryte chladných vĺn.


Abby.
Pretočila som sa, odhŕňajú si morské riasy z tváre.
Abby.
Hlas naďalej pretrvával. Kto to bol? Bola som si istá, že to viem. Moje oči sa otvorili. Všetko bolo tak, ako by malo byť. V pohode. Smutné. Jemne svietiace. Ochranné a bezpečné. Znovu som zavrela oči, túliac sa k mäkkým šupinám na svojom chvoste a jemne som povedala tomu hlasu, aby sklapol. Bola som morská panna, ako som ňou bola vždy. Vrátila som sa späť do vítajúcich tieňov.

***

Abby.
Hlas do mňa zase štuchol. Natiahla som sa, ignorujúc ako ma bolelo dýchanie. Nevedela som, koľko času uplynulo v tme. Prehnala sa cezo mňa za hmla a ja som sa hojdala tam a sem, bez tiaže a pokojne.
Prebuď sa, Abby.
Hlas bol tentoraz mäkší, prosiaci a zúfalý. Čo som mala urobiť? Vznášalo sa to na okraji mojej pamäte, hojdajúc sa ako červ na háčiku.
Zdá sa, že až príliš veľa spíš na to, že si morská panna. Možno ťa mal Topher namaľovať ako leňochoda, zamrmlal hlas v mojej mysli. Bol jemný a ženský a nejasne sarkastický, ale bola v ňom krehkosť.
Kto si? pomyslela som si späť, nezamýšľajúc sa nad smiešnosťou toho, že sa ticho rozprávam sama so sebou.
Chvíľu bolo ticho. Sonja.
„Nepoznám nijakú Sonju.“
Na niekoho, kto spí s mojim bratom nie si práve bystrá. A aby som bola úplne úprimná, je mi jedno, či ma poznáš alebo nie. Ale potrebujeme ťa, Abby, takže sa, prosím, zobuď.
„Brat? Aký brat?“ Všetko bolo neusporiadané. A potom som stuhla. „Brystion?“
Bingo! Nie, počkaj, Abby – nerob to!
Príliš neskoro. Spomienky zo mňa vybublali, moje krv náhle vrela, keď som sa tlačila cez membránu modrej perly, ktorá ma väznila, cítiac jej slizké steny ako ma opätovne obklopujú. Pozerala som sa hore, hore, hore... tak ďaleko, ako som dokázala vidieť, bol len prevracajúci sa príboj a tieň lodi. Hore, hore, hore. Môj chvost sebou hodil, ako ma poháňal vpred , moje srdce tĺklo túžbou po zemi a mužovi, ktorý na mňa určite čaká. Moja láska, môj...
Zvreskla som, keď sa prvá sada ostrých zubov zabodla do môjho ramena. Ebenovo červená krv stekala ako hodváb z mojej poranenej ruky. Nechápavo som sa na to pozerala a potom som sa skrútila, keď ďalšia vlna bolesti začala drviť môj chvost. Žraloky – veľké biele, kladivohlavé, tigrovité...
Nočné mory.
Moje pery sa skrútili, keď na mňa moja myseľ kričala, aby som sa pohla, plávala, urobila niečo. V temnote som nedokázala nič vidieť, nedokázala som nájsť nič, len perlu za mnou, vítajúcu ma, žmurkajúc na mňa svojim modrým svetlom ako na terase domu.
Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa, ponáhľaj sa...
Pohla som plutvami, elegantná aj napriek bolesti. Tiene boli všade, ostré a zlé, nič iné len hladné ústa a doširoka otvorené žalúdky, strieborno-sivé chrbtové plutvy prerezávajúce sa cez vodu ako živé žiletky – išli si po mňa. Tie odporné tmavé oči boli mŕtve a bez život a úplne bez zľutovania. Vzlykajúc som sa tlačila dopredu, ruky škrabúc do ničoho, pretískajúc sa cez hrubú stenu perly.
Pohltila ma. Vystrela som sa na dne, pozerajúc sa, ako sa tiene priblížili, krúžili a potom odišli. Bezpečie.
Idiot.
„Nevedela som to,“ povedala som, môj hlas bol deformovaný a duto znejúci vo vode. S rukami založenými okolo ramien, moje pery otupene sali ranu na mojom zápästí. Krv chutila slano, ako voda.
Snažila som sa ti to povedať. Sonja znela slabšie, vzdialenejšie, než predtým.
„Je mi to ľúto. Je mi to tak ľúto.“ Mumlala som, moje ústa rozprávali, rozprávali, rozprávali, snažiac sa odpovedať na tie zástupy myšlienok v mojej hlave. Komu som sa ospravedlňovala? Brystionova tvár prebehla okolo a ja som sa zastavila. Kde bol? Hladoval? Bol stratený? Čakal na mňa? Pomyslela som si na Srdce svojho Snívania, predstavujúc si ho, ako tam stojí, vonku v temnote a zaprášený dom. Zachvela som sa, keď som zodvihla hlavu, oči otupené a bez života, keď žraloky plávali okolo mňa.
Zradca.
„Kde to som?“ Moje obočie sa zodvihlo, keď som si obmotala ruky okolo svojho krvácajúceho chvosta , snažiac sa zmyť tú krv pomocou morských rias. Pálilo to. Zasyčala som pri tom bodnutí, pohľad upretý na ďalší tieň, ktorý sa tam vznášal. Inštinktívne som sa pohla od neho preč. Všetko sa zdalo tak príšerne povedomé, morská panna zatvorená v modrej perle na dne mora. Čakanie na... lode...
„Obraz,“ vydýchla som. „Som v tom pojebanom obraze.“
Spomienky sa rútili okolo mňa, posledných pár dní preblesklo okolo – inkubus, jednorožec, kníhkupectvo, Moira. Poobzerala som sa okolo po perle, hnev a úzkosť sa mi preháňali v hrudi. Nebolo to bezpečné, bolo to poondiate väzenie. Zahnala som sa, sledujúc, ako moja päsť udrela do priesvitnej plochy. Okamžite sa priblížil tieň, neponáhľal sa, len sledoval. Vyčkával.
Zamávala som na to prstami, ťahajúc ich rýchlo preč, keď uháňal smerom ku mne. Obraz alebo nie, nemala som v pláne zistiť, čo by stalo, keby som vážne stratila končatiny a vykrvácala tu. Netrpezlivo som si z tváre odstrčila prameň rozstrapatených vlasov.
No, aspoň tu nevrieskaš. Tá druhá neprestala plakať dostatočne dlho na to, aby ma pustila k slovu. Sonjin hlas sa matne rozliehal v mojej mysli, jej tón suchý.
„Snažím sa,“ odsekla som jej v odpovedi, pevnejšie oviazala obväz z morských rias na mojom chvoste. Šupiny boli úžasné, strieborné a lesklé, ale nemohla som zniesť pohľad na ne. Napriek všetkému to bola len ilúzia. Tá myšlienka mi oťažela v ústach.
„Takže čo teraz?“ Pozerala som sa do tmy okolo perly. „A čo myslíš tým ten druhý?“
Anjelove dievča. Jeho Prostredník. Trochu sa zbláznila, myslím. Hlas sa odmlčal. Nie, že by sme tak neskončili všetci, ale myslím, že ju dosť rozhodili.
„Kto my? A prečo ju nedokážem počuť ja?“
Je preč... je tichá. Obe. Sukuba sa odmlčala znovu, ale tentoraz bolo ticho zlovestné.
„Sú mŕtve?“ nedokázala som vysloviť tie slová, ale musela som sa spýtať. „Nemôžu byť, však? Teda, Moira nemôže – necítila by som to?“
Pravdepodobne. Ale to záleží na sile puta. Sú jednoducho... inde. Stiahli sa do seba, ako si to urobila ty, keď si sa sem dostala. Moria sa potrebuje sústrediť na svoje dieťa. Charlie to nedokázala uniesť. Aj keď to možno boli duchovia, čo ju dostali dnu.
Pokrútila som hlavou. „Anglicky, prosím. Celá táto vec mi len pletie hlavu.“
Vysvetľovanie na tomto mieste je ťažké,“ odfrkla si sukuba, ale urobím to najlepšie, čo budem môcť. Máš pravdu, keď predpokladáš, že si v obraze. Ty si. V skutočnosti, ak sa dostatočne sústredíš, dokážeš vidieť na druhú stranu.
Prekvapená som strelila pohľadom hore. „Ako?“ dožadovala som sa odpovede, keď som žmúrila do tmy.
Uvoľni sa a skús to – och, do riti, ja neviem – snaž sa splynúť s plátnom. U mňa to fungovalo.
„Ohm,“ zamrmlala som sarkasticky, zatiaľ čo som si narovnávala chvost pod sebou, klesnúc, keď som sa pozerala na vnútorné steny perly. Moje videnie po chvíli skĺzol po jej povrchu. Tam. Zažmurkala som a odrazu som bola plochá. V skutočnosti príšerne plochá. Všetko bolo zahmlené a pokrivené, keď som sa pozerala na obrysy Topherovho štúdia. Tlmené svetlo horelo v kúte, vaňa, v ktorej ma maľoval, bola prázdna.
Utopená.
Cítila som sa zle, zmútené vlny nevoľnosti vypaľovali dieru v mojom žalúdku. Ustupovala som zo steny ,moje vedomie sa pomaly presúvalo späť do perly. „To je hrozné.“
Hovor mi o tom. Snažila som sa celé dni upútať tvoju pozornosť, ale nikto ma nedokázal v tejto poondiatej veci vidieť. Dokázala som vás všetkých vidieť. A môj prekliaty brat s tými jeho prekliatymi štítmi. Nikdy som nebola schopná dostať sa cez ne, aj keď som bývala mladšia - ale tá vec, ktorú rozšíril okolo teba bola nepreniknuteľná.
„Štít? Och, ty myslíš to, keď ma ochraňoval pred nočnými morami? Hej, bola to časť našej... dohody.“ Prehltla som horkosť z tejto konkrétnej myšlienky.
Prekliato nevhodný čas na to, aby našiel svoje rytierstvo, odfrkla si. Musela som počkať, dokým si nemala záchvat, aby som k tebe niečo dostala – a dokonca aj vtedy som odviedla mizernú prácu.
„To by som nepovedala,“ povedala som, spomenúc si na to, ako sa mi pierka zarezávali do rúk. „Všimli sme si to, tak či tak. Nie, že by nám to pomohlo.“ Môj prst sa presunul pozdĺž steny perly. „Trošku neskoro.“
Sonjin krehký smiech sa rozliehal okolo mňa. Pravdivejšie slová ešte len mali prísť. A ja som mala tušiť, že prichádzajú.
„Topher povedal, že bol tvoj Prostredník,“ povedala som opatrne. „Myslela som si, že to znamená, že vždy vieš, kde je.“
Nie som môj brat. Akékoľvek spojenie vy dvaja máte, je to osobné. Ja som nikdy necítila potrebu kontrolovať svojich Prostredníkov.
„Ako to funguje? Myslela som si, že vy všetci používate na výmenu čohokoľvek sex.“
Ani náhodou, moja drahá. Nemám skutočný záujem, aby som spala s Topherom. Aj keď je v ňom určité čaro, je to jeho talent, ktorý ma zaujíma. Alebo zaujímal. Je sotva tieňom toho, čím bol kedysi. Naozaj smutné.
Jej hlas si v sebe udržiaval určitú nevzrušenosť, ale nemohla som si pomôcť, aby som nepremýšľala o tej podivnosti, ktorá sa za tým chvela. Nemala som v úmysle tlačiť na pílu. Nebola to moja vec a nikdy som bola príliš zvedavá na sexuálny život ostatných ľudí.
„Tak toto Brystion myslel,“ zamrmlala som, „keď povedal, že Topher nemohol namaľovať tieto obrazy, že by si mu nikdy nepózovala dobrovoľne.“
Och, na začiatku so mu ochotne pózovala. Ale tie reťaze tu sú dosť reálne – svojim vlastným spôsobom. Počula som vzdialené cinkanie a otriasla som sa, pretože som vedela, aké veľké bolesti musela mať. Znovu sa zasmiala, akoby mi čítala myšlienky. Áno. Bolí to. Nádherne. Je to môj osobný druh odmeny. Myslela som si, že mu dokážem pomôcť, myslela som si, že niečo zmením. Ale nakoniec som sa stala kotvou jeho šialenstva. Ironické, nie?
„Ale čo presne robí? Alebo čo sa Maurice snaží urobiť? Nie som si istá, či ide o rovnakú vec.“
Maurice má niečo, čo musí s Faeriou vyriešiť. Čokoľvek sa snaží urobiť, snaží sa to urobiť dlho. Ten obraz... nejako prišiel na spôsob, ako použiť sukubiu krv ako základ pre maľbu. Podľa toho, čo viem, ja som bola jediná úspešná. Moje sestry... zomreli.
V jej hlase bola planúca nenávisť a ja som vedela, že ak sa odtiaľto dostane živá, umelec pravdepodobne neostane nažive dlho. Nie, že by som ju vinila. Liek na rakovinu alebo nie, existovala taká vec ako česť a nič z toho mi nepripadalo nejako zvlášť čestné, hlavne s ohľadom na posvätnosť väzieb medzi členmi Druhého Ľudu a ich Prostredníkmi.
Napriek tomu som myslela na moju matku a spôsob, akým zomrela a Brystionove slová sa ozývali vzadu v mojej mysli. Vzdala by som sa toho, čím som pre ďalšiu šancu, aby som nejako priniesla svoju matku späť medzi živých? Moirine prianie sa pohybovalo mierne mimo dosahu, dráždiac ma svojou blízkosťou.
„To je niečo iné,“ zamrmlala som. „Nikoho nezabijem.“ A napriek tomu – čo by som urobila, aby som to napravila? „Minulosť sa nedá zmeniť,“ povedala som nahnevane, moje srdce bolelo.
Obmotala som si ruky okolo chvosta, hojdajúc ho tam a späť. „Tak ako sa odtiaľto dostaneme? A čo je dôležitejšie, kde sme? Okrem toho, že sme v obraze. Nemôžeme byť len tak uväznené v plátne.“ Zhlboka som sa nadýchla, keď som sledovala tieň žralokov. „Krvácam celkom dosť na to, aby som bola len kadmiová červeň.“
Tak veľa otázok.
Stále mnou bola podráždená. Nedokázala som to pochopiť, ale potrebovala som viac informácií. Po tom všetko som nevedela dosť o tom, ako som sa dostala do tohto bordelu.
Sme v nejakej Tieňovej Sfére. Je to malé a uzavreté, len vrecko pripútané ku Križovatkám, ale nie je to... normálne. Zdá sa, že sme takmer v Snívaní, ale tie obrazy majú len jednosmerné Dvere. A nie, nie je tu cesta von. Je to úplne zapečatené. Odmlčala sa. A napodiv myslím, že si môj Prostredník, hoci si neviem predstaviť, ako je to možné.
„Tie pierka,“ povedala som. „Dotkla som sa ťa a teraz sme spojené. Som Ťažisko, vieš.“
Ha. Myslela som si, že o tom Maurice klamal. Spojilo to nás. Hádam, že teraz môžeme len posedávať a bľabotať jedna na druhú, dokým jedna z nás nezomrie od hladu.
Pokrútila som hlavou. „Nie. Musí tu byť cesta von.“
Neodpovedala a ja som si uvedomila, že sa jej pozornosť sústredila na niečo iné. Stuhla som, keď hlasy z vonka zasiahli moje zapchaté uši.
„Viem, že je tu, ty klamárska sračka.“ Brystion mi vstúpil do zorného poľa, ťahajúc za sebou Mauricea. Obaja vyzerali, že už mali lepšie dni. Inkubus mal krvavé pomliaždeniny na spodnej časti brady.
„Brystion,“ vydýchla som, natláčajúc sa na stenu perly. Hnev a bolesť a znechutenie prešlo skrz mňa. Využil ma. Zviedol ma. Klamal mi. Zradil ma.
Na druhú stranu, bola som uväznená v obraze.
Rozhodla som sa, že sa nebudem hanbiť, keď prišlo na to, že som nechcela zomrieť. Udrela som na svoju stranu plátna. „Prosím,“ zakričala som. „Som tu. Som vo vnútri!“
On ťa nepočuje, povedala Sonja zachmúrene. Snažila som sa o to večnosť, ako som povedala.
„Uvidíme,“ zamrmlala som, otvárajúc moje ústa, aby som znovu zakričala.
Ticho! Chcem počuť, čo sa deje.
Zastrčila som si boľavý chvost pod seba a naklonila sa bližšie.
Mauriceove slová boli skomolené, akoby boli jeho ústa plné bavlny, ale súdiac podľa výrazu na Brystionovej tvári som vedela, že to nebolo nič pekné.
„Nie je nič, čo by si mohol urobiť, inkubus. Všetky sú mimo tvoj dosah a keď Sonja zomrie, Tieňová sféra sa navždy zavrie.“ Starý muž pokukával po Ionovi, ústa rozšírené v zubatom, krvou postriekanom úsmeve. „Čokoľvek mi urobíš, ona bude mŕtva. Všetky budú.“
Brystion prižmúril oči. „Kde je?“
„Priamo pred tebou, samozrejme,“ ozvala sa výsmešná odpoveď. „Tam, kde bola vždy.“
Brystion sa pozrel na Sonju, odvrátiac sa so zasyčaním. „Zkurvysyn.“ Jeho oči zamierili k mojim, bolesť ma zaplavila, keď sa naše pohľady stretli. Znelo to hlúpo – ja som bola v obraze – ale prikročil ku mne, jeho prsty sa krútili po bokoch. Aj napriek akváriu som dokázala vidieť, ako ich zovrel a roztvoril, zabodávajúce sa do riflí. „Čo si jej urobil?“ povedal chrapľavo.
„Páči sa ti to, čo?“ zasmial sa Maurice. „Narazila na jedno z mojich zvieratiek, ako môžeš vidieť. Nemaznajú sa s tým, čo?“
„Všetka tá krv...“ Brystionove oči žiarli, keď sa natiahol, aby sa dotkol môjho obrazu.
Maurice pokrčil ramenami. „Najzábavnejšie je, že ona ich vytvorila, vieš. Zdá sa, že sukubia krv je spôsob, ako priviesť niečie nočné mory do reality. Skutočný bonus, ktorý sme objavili až pri procese.“ Štuchol do Brystiona lakťom, ignorujúc spôsob, akým druhý muž zaťal sánku.
„To nebolo súčasťou dohody,“ povedal Brystion chrapľavo. „Moja sestra za Prostredníka Protektorky, to áno, ale sľúbil si mi, že jej neublížiš. Len ju na chvíľu uväzníš. Nie túto... zvrátenosť.“
„Hovor mi niečo o obchode,“ odpľul si Maurice. „Prečo sa nespýtame Hzula, aká bola pôvodná Zmluva? Ach, počkaj, ty si ho zabil, nepamätáš si?“ Jeho úsmev sa prehĺbil. „Zamiloval si sa, démon? Som si istý, že to trochu zabolí, keď bude mŕtva, ale myslím, že sa cez to dostaneš. Tvoj druh to vždy tak robí. Okrem toho, nemám nič dočinenia s jej bolesťou.“ Mávol rukou ledabolo na mňa, jeho ústa prešibaná krivka. „Ona určuje, akú veľkú moc nad ňou majú. Zdá sa, že jej majú oveľa viac, než som počítal. Ale to je v poriadku.“
O čom to hovoril?
„Tvoj brat nás založil.“ Zahryzla som si do pery, ignorujúc krv stekajúci z mojich úst. „Myslela som si, že sa snažil nájsť spôsob, ako ťa oslobodiť. Zrejme som bola cena, myslím, že nie si práve lacná,“ odfrkla som si. Hoci som nemala byť prekvapená. Koniec koncov, sám mi povedal, že by urobil čokoľvek, aby ju zachránil. Ale stále to bolelo.
Inkubus stuhol pri Mauriceových slovách. „Neviem o tom nič, starý muž.“
Maurice zakašlal, jeho hrčkovité ruky odhrnuli jeho rednúce šedivé vlasy. Ukazujúc trasúcou sa rukou na Moiru, zavrtel hlavou. „Tá suka čaká moje dieťa. Je mi dlžná. Myslí, že som chcel takto zostarnúť? Láska, do šľaka.“ Jeho pohľad sa zadumane obrátil. „Koľko rokov som ti verne slúžil? Ako dlho si ma plánovala oblbovať tými tvojimi klamstvami? Myslela si si, že budem len tak postávať bokom, zatiaľ čo ma nahradíš nejakým... nejakým votrelcom? Post Strážcu patril mne. Všetko, čo si musela urobiť, bolo držať si ma po boku. Mohli sme mať svet pri nohách,“ povedal ticho.
Moira očividne nič nepovedala, ale nech sa prepadnem, ak sa jej v očiach neobjavila nejaká iskra. Ruky sa jej pevnejšie zovreli okolo brucha, ústa zovreli.
„Ona ťa počuje,“ povedal Brystion udivene.
„Samozrejme, že ma počuje,“ odfrkol si Maurice. „Všetci to dokážu. Dokonca aj tvoja malá morská víla.“
Ion sa obrátil ku mne, niečo prosebné vpísané v tvári. „Viem, že mi nemôžeš odpustiť, Abby, ale nemal som na výber.“ Zahmkala som v zadnej časti krku. Sklonil čelo tak, že sa opieral o to moje. „Nič neľutujem, tak si to nechaj.“
Bohyňa, on je do teba. Sonjine myšlienky poletovali okolo ako bzučanie včiel, zmes závisti a sesterskej ochrany. Z náhleho popudu som sa pritlačila na plátno, želajúc si, aby to cítil, želajúci si, aby ma pretiahol skr. Na chvíľu na mňa hľadel predtým, než jeho ruka hlesla.
„Pusti ich.“ Jeho hlas klesol do šepotu. „Urobím čokoľvek, čo chce, ak ich pustíš.“
Mauriceove oči sa rozšírili, jedna ruka sa presunula, aby sa pritisla na Brystionovu bradu. „Teraz to urobíš? Zaujímalo by ma, či by infúzia inkubej krvi neprisladila dohodu. Alebo snáď to tvoje sexuálne Očarenie. Kto vie, s akou mágiou by som vďaka tomu mohol disponovať.“
Brystionov pohľad sa neodtŕhal od môjho, ale jeho nozdry sa nepatrne rozšírili. „Čokoľvek potrebuješ,“ povedal skleslo.
„Poďme diskutovať inde. Malé zajačiky majú veľké uši, vieš,“ zamrmlal Maurice, jeho prsty sa posunuli k zadnej časti Brystionovho krku. Inkubus stuhol, ale nechal sa odviesť von.
Moja hlava sa prudko mykla smerom k Moirinmu obrazu. „Zobuď sa! Musíš sa zobudiť!“ Myslela som si, že sa pohla, ale to bolo len na chvíľu a potom sa ponorila do ticha. Udrela som do steny perly vo frustrácii. Počula som, že si Sonja povzdychla a pozrela som sa jej smerom. „Vykašli sa na to. Musíme niečo urobiť.“
Čo chceš, aby som urobila? Doteraz som urobila všetko, čo som mohla.
„To nestačí,“ zavrčala som. „Ak by tu bola Melanie, mohla by urobiť Dvere.“
Ak by mala svoje husle. A keby vedela, kde v pekle sme.
„A keby jej ruka nebola poranená,“ dodala som. Zastavila som sa a poklepala si prstami po boku. „Nepredpokladám, že si videla, čo s nimi urobili?“
Zamkol ich. Mám podozrenie, že sa s nimi pokúsi Melanie podplatiť. Je dosť manipulatívny, ak si si nevšimla. Podivný pocit vzrušenia sa mnou prehnal pri ich slovách. Myslíš, že by to dokázala urobiť, keby mala tie husle?
„Ja neviem. Aké ťažké by bolo vytvoriť Dvere do Tieňovej Sféry? Ak sme čiastočne v Snívaní, pracovali by tu vôbec Dvere?“
Výroba Dverí je zložitá... potrebuješ sa sústrediť na formy, hlavne, ak si tam nikdy predtým nebola. Aj keby mala husle, ako by vedela, kde hľadať?
Ostro som sa pozrela hore, snažiac sa spomenúť na Moirin obraz. Strašidelné zrkadlo. „Bude mať niečo,“ povedala som ponuro. „Zrkadlo v Moironom obraze je skutočné. Je v Pite. Ak ho Melanie použije ako svoje ohnisko, možno by bola schopná takto ich privolať. A potom, ak sú obrazy nejako prepojené, možno by sme sa mohli cez ne pohybovať.“
Niekto silný v Snívaní by mohol – alebo strovenie odtiaľ. Do pekla, keby nebolo týchto reťazí, dokázala by som to urobiť. Ale aj keby som to urobila, nie je tu žiadny východ.
Jej slová sa mi prevaľovali v hlave. „Som Zasnívaná,“ povedala som nakoniec. „Aspoň podľa tvojho brata. Ale neviem, ako mám manipulovať so svojimi vlastnými snami, už vôbec nie takéto miesto.“
Flákač.
„Som tvoj Prostredník, hej? Znamená to, že sa dokážeš dotknúť mojich snov?“
Áno, ale už som ti povedala, tie štíty-
„Už tam viac nie sú,“ prerušila som ju. Prechádzala som sem a tam po perle, krv sa okolo mňa rozširovala. „Zlomila som svoje Prostrednícke puto s Brystionom, takže by sme mali byť voľné a priame. Dokážeš dosiahnuť Srdce môjho Snívania?“
Odmlčala sa. Áno, myslím, že by som mohla, keďže sme spojené. Ale musela by si spať. A na čo?
„Keby to bolo také jednoduché, dokázala by si uniknúť, keď som spala predtým. A nemyslím si, že je to tu úplne rovnaké.“ Náhle som vydýchla, bubliny vírili do tmy. „Čo keby som ťa pretiahla skrz? Tam, kde som ja, bez reťazí?“
Bez reťazí Áno, myslím, že by som odtiaľ mohla prekĺznuť do tvojho Srdca. Ale ako?
„Brystion a ja. My... ehm... prišli sme na to, že ho dokážem vytiahnuť zo Snívania, keď sme... ehm... no vieš,“ dodala som rýchlo.
Odfrkla si. To je iné. Veľké emócie, sexuálna energia – tieto veci často tvoria potrubie. Čo máš na mysli? Plánuješ ma dostať do postele? Náznak pobavenia prebleskol okolo a ja som sa zamračila.
„Ak budem musieť. Aj keď si nie som istá, ako by som to tu urobila. Nie,“ povzdychla som si. „Budem musieť nájsť nejakú inú emóciu, aby som ťa sem pritiahla.“
Aká je to emócia?
Ozberala som sa cez perlu, len šepot tieňa sa prehnal okolo.
„Strach.“



11 komentářů: