středa 12. února 2014

Pohladenie temnoty - 22. Kapitola



Démoni sa nahrnuli do dverí, skákajúci okolo skrčene postavy umelca. Nemala som potuchy, ako mám reagovať na tú paniku, ktorá ma obklopila, ale Brystion nemal taký hendikep. Zaklial, preletel cez bar a schmatol moju ruku, vedúc ma k pódiu. Melanie sa pritisla k jednému zo závesov, tvár jej bledla.
„Musíme sa odtiaľto dostať,“ vykríkol Ion.

"Povedz mi niečo, čo neviem,“ zamumlala som, trasúc sa, keď sa Robertov rozzúrený krik rozliehal miestnosťou. Upokojila som sa a pozrela sa k Nebešťanovi. Jeho krídla boli rozšírené v impozantnom hneve, jeho dlhý meč žiaril, keď sa znížil k radu démonov. Krv sa rozstrekla po podlahe a stenách ako démonická umývačka áut. Keby si démoni umývali autá vo vlastnej krvi.
Zakopla som sa, hryzúc sa tvrdo do pery, keď som odkopla démonovu hlavu preč z mojej cesty. Pošmykla som sa na mokrom dreve, keď zaznelo prenikavé zaerdžanie. Otočila som sa, aby som videla Phina ako stojí na zadných na bare, jeho roh šialene bodajúc vyškierajúcich sa démonov. „Phineas!“ zajačala som, s hrôzou sledujúc, ako ho jeden z démonov schmatol za chvost. Vydal zo seba rozzúrené zakňučanie, zuby vycerené, keď vykopol ostrými kopytami.
Ignorujúc Brystionov varovný výkrik, vyrazila som smerom k démonovi, kričiac, keď som vrazila do stola. Spadla som na zem, zgúľajúc sa z Katinho tela ležiaceho dolu bruchom. Zatriasla som ňou, ale nehýbala sa a potom mi ruka s pazúrmi zovrela rameno, ťahajúc ma na nohy. „Ion...“ Druhá ruka mi zakryla ústa, štipnúc môj nos, keď som sa pokúsila tú ruku pohrýzť.
„Ticho,“ povedal hrdelný hlas, démonove pery sa odtiahli. Vykopla som, snažiac sa spomenúť si, ktoré mäkké tkanivo by som mala zasiahnuť, keď na mňa niekto útočil. Ach. Oči! Moja voľná ruka bola stále voľná a šklbala sebou, ale stiahla som ju späť, zasiahnuc ostrým nechtom na mojom palci mäkké tkanivo medzi viečkami. Ozvalo sa jemné puknutie, kvapalina ma pálila na koži, keď môj útočník zakričal a pustil ma.
Striasajúc z ruky pozostatky bielka, utekala som k baru. Telá boli všade, ale nebola som si istá, koľko bolo mŕtvych a koľko zranených. Nebolo to tak, akoby som niekedy predtým bojovala.
„Do riti.“ Niečo mäkké sa zakývalo pod mojou nohou. Rýchlo som odvrátila zrak. Jeden z elfov odetých do oblekov od Armaniho nebol dostatočne rýchly.
Škriatok sa vzniesol nado mnou, ukazujúc svoje mimoriadne špicaté zuby. Čokoľvek povedala o zlomenom prútiku, musela mať náhradný, pretože práve teraz bola ako Harry Potter s obludnosťou ružovej Barbie, záblesky strieborných iskier padali na démonov. Jej „bratranci“ boli... no, niekoho jedli. Jeden z nich mal škaredú reznú ranu na boku, ebenová krv stekala na tvrdé drevo, keď sa naradostene zahryzol do hrudníka nešťastnej obete.
Zohla som sa za barom, snažiac sa vyhnúť pazúrom. Chlpaté a vrčiace klbko preletelo kolo mňa, chvost ma udrel do tváre. Vypľúvajúc srsť, prikrčila som sa pri stene. „Brandon,“ zalapala som po dychu. „Katy je tam niekde...“ Vlk obnažil svoje zuby a zmizol do boja. Nikde v okolí nebola žiadna známka Phineasa okrem niekoľkých bielych vlasov a niekoľko kvapiek krvi.
„Abby, poď so mnou.“ Tvrdé prsty skrútili moju pažu.
„Topher?“ Strelila som po ňom neveriacim pohľadom. „Toto je šialenstvo. Musíme to zastaviť.“
S unaveným súhlasom pokrčil ramenami. „Ja nemôžem, ale ak so mnou odídeš, zvyšok ustúpi.“
Zaváhala som, s hrôzou sledujúc, ako bol zvyšok mojich priateľov obkľúčený démonmi. Brystion a Robert stáli k sebe chrbtami, Robert stále hojdal s mečom a Brystion hádzal druhým koncom mikrofónu ako tyčou, bezvládneho Phineasa na jedenej ruke. Na chvíľu zamrzli v čase a ja som sa divila – dve strany rovnakej mince, presné opaky Dvorov. Thoper do mňa znova štuchol. „Sú v presile. Poď so mnou a prežijú. On prežije.“
„Ako mám vedieť, či toto nie je pasca?“
„Nebuď hlúpa,“ zamrmlal. „Samozrejme, že je to pasca.“ Jeho pery sa skrútili do krivého úsmevu, bol len viac bolestivý kvôli pripomienke, že sme boli priatelia. Alebo som si to aspoň myslela.
„Dobre.“ Vypľula som tie slová pomedzi zovreté zuby. „Odvolaj ich.“
„Dobré dievča.“ Zodvihol hlavu, nejaké malé gesto sa vznieslo pri ňom a boj ustal. Démoni ustúpili o krok, zbrane defenzívne sklonené. Obkľúčili Tophera a mňa, chrbtom k nám, akoby vytvárali okvetné lístky z kovu. Spýtavé pohľady sa do nás zapichli, sprevádzané povzdychmi a stonmi a vzlykaním z podlahy.
Pulzovanie sa začalo šíriť z mojich spánkov. Prehltla som a odvrátila sa od krviprelievania. Škriatok bol schúlený v rohu, jedno pavučinové krídlo vyzývavo ohnuté. Zlatý chumáč vlasov bol schovaný v Brandonovom lone, vlkolačie oči prenasledujúce a smutné. Prešlo to mnou až do špiku kosti, obviňujúca úzkosť ma pohltila, ale už som urobila, čo som mohla. Napriek tomu mi to zaváňalo zradou, dokonca aj mne samotnej. Topher mi zaboril prsty do ramena a ja som prehovorila: „Brystion, Robert – zložte zbrane.“
Obaja muži na nás pozerali, ani jeden z nich nesklonil zbraň. Topher si odkašlal, jeho úsmev sa rozšíril. „Všetci sa upokojte. Ide dobrovoľne.“
„Abby, to nie!“ Brystionove oči sa rozšírili, tváril sa neveriacky. „Nemôžeš s ním ísť.“ Urobil krok smerom k baru, ignorujúc zbrane démonov, keď sa mu pritláčali k hrudníku.
Topher zovrel pery. „Ty si jeho Prostredník, je to tak?“
Zaváhala som, môj pohľad sa stretol na pol sekundy s Brystionovým. Zavrčal, ale prikývol.
„To nepôjde!“ zamrmlal si Topher pre seba. „Prekliate Ťažiská.“ Pritisol niečo ostré k môjmu krku. Moje oči sa rozšírili, keď som zbadala trblietavú rukoväť prepracovanej dýky. „Maurice nebude potešený tvojou neposlušnosťou, inkubus.“
Svet stuhol, chladiac ma do hĺbky kostí. Môj pohľad našiel ten Brystionov polnočný, ale záblesk priznania už prišiel a zase odišiel. Posledný kúsok skladačky zapadol na svoje miesto. Vedľa neho Robert zavrčal horúci sľub smrti.
Zlč mi zaplavila hrdlo, dusiac ma a ja som prehĺtala nutkanie zvracať. „Nie,“ zašepkala som, kolená sa mi začali triasť, obrazy z tohto rána v mojej hlave. Moja koža sa mykla v odpovedi, zaspätkovaním.
„Zruš tú Zmluvu.“ Topher sa posunul, netrpezlivý s mojim herecký výkonom.
Hrana noža ma pozerala na krku. „Neviem ako. Neexistuje žiadna Zmluva.“ Zalapala som po dychu, bolesť vyčistila moje zmysly. Mala so iný pocit – ľad explodoval do horúceho hnevu.
Zamračil sa. „Maurice o tom nikdy nič nepovedal. Nahlas prehlás, že ho prepúšťaš. Mohlo by ťa to bolieť ,“ pripustil. „Možno zabiť jeho, ale myslím, že ty to prežiješ.“ Jeho tvár sa priblížila k mojej. „Radšej preži.“
„Vtipné slová od chlapíka, čo hrozí, že mi podreže hrdlo,“ odsekla som.
„Môžem ťa dosť zle porezať a na chvíľu prežiješ,“ podotkol. „Nenúť ma.“ Jeho slová boli chladné , ale jeho oči... jeho oči boli biele a otvorené a prosiace. „Prosím ťa,“ zašepkal. „Prelom to puto, Abby.“
Ušetrila som si pohľad na Brystiona, horná pera sa mi skrútila. „Sľub ako kôrka na koláči,“ vypľula som. „Ľahké ho urobiť a ľahko ho zlomiť.“ Trhol sebou, ale bolo mi to jedno. „Puto bolo naplnené. Prepúšťam ťa.“ Zvuk ako udrením biču zachytil moje ucho a ja som sa zachvela. Brystion vypustil pridusené zavrčanie, cúvajúc. Pohľad na neho prešiel skrz mňa aj napriek môjmu hnevu. „Vyzerá to, že som mala predsa len veriť svojmu Srdcu,“ zamrmrala som.
Jeho hlava sebou otriasla, akoby som ho udrela, ale než som stačila povedať niečo viac, Topher schmatol do ruky moje vlasy. „Tak dobre, zlato. Poďme.“ Ťahal ma za sebou, démoni pomaly ustupovali za nami. Topher sa uškrnul a potom zavrtel hlavou. „Na druhú stranu si nemyslím, že je potrebné, aby si pri tomto bola hore.“
Otriasla som sa, chcela som odhryznúť ten úškrn z jeho tváre. „Kretén.“
„Možno,“ pokrčil plecami. A potom rukoväť dýky zasiahla moju tvár, výbuch bolesti narazil zboku do mojej lebky. Objavila sa tupá vízia Brystiona, ktorého zadržiaval Robert, a potom ma stiahla temnota a nevedela som nič.

***

Mokro.
Mäkké čliapkanie vzdialene doliehalo k mojim ušiam. Mal to byť jemný, upokojujúci zvuk, ale moja hlava bola v jednom ohni, uši zvonili bolesťou. V diaľke sa ozýval dutý rev, v sprievode vlhkosti na mojom čele a mokrých škvŕn na mojej tvári. „Hmpf,“ zašepkala som chrapľavo . Snažila som sa otvoriť oči, ale boli zlepené.
„Ticho,“ ozval sa Topherov hladký hlas. Vlhký, poškvrňujúci pohyb prešiel po mojej pokožke rýchlejšie. „Je to takmer hotové, takže, prosím, lež pokojne.“
„Určite budem,“ zavrčala som. Trhom som otvorila oči, keď šupiny... niečoho... plávali okolo mojej tváre. Snažila som sa posadiť, ale moje údy odmietali poslúchať. Zmätená som sa pozrela okolo môjho trupu. Moja hlava bola príliš ďaleko, keď som si uvedomila, že som bola zviazaná. Moje nohy boli zviazané v členkoch lepiacou páskou a znovu na stehnách a kolenách. A bola som nahá.
Na chvíľu som žmurkala, keď táto informácia prenikla do zahmlenej časti mojej mysle, na potvrdenie som sa znovu pozerala dole. „Ty zkurvysyn!“ Moje ruky boli voľne zviazané za mnou a dostatočne ľahko oddeliteľné, ale umelec ich držal v železnom zovretí.
„To už stačilo,“ zanadával. „Pokazíš maľbu.“
„Čo?“ Nezmohla som sa na viac, len tupé zízanie, keď ukázal na zrkadlo na stene. Vážne nahá. Zviazaná. Na spánku som mala zaschnutú krv, ktorá pochádzala z toho, ako ma ten zmrd omráčil, pochmúrne pripomenutie toho, prečo mi držal zavreté oči. Topher držal štetec a očividne ním prechádzal po mojom tele, ale čokoľvek na ňom bolo, bolo to jasné a žiariace a naozaj to nebola farba. Prebehol mnou mráz.
„Takto skóruješ?“ Moja horná pera sa skrútila. „Bavil si sa pri mojom znásilňovaní?“ Popravde povedané, okrem nepohodlia z toho, že som bola zviazaná, som sa necítila príliš zle, ale nechystala som sa len tak pokorne sedieť. Okrem toho, čím viac som bola naštvaná, tým menej som myslela na Brystiona a na základe uzla v mojej hrudi som vedela, že by to mohla byť lepšia cesta.
„Čo si o mne myslíš?“ odfrkol si. „Iba som potreboval, aby si sa nehýbala, takže by som mohol dokončiť svoju prácu.“
„A kvôli tomu som musela byť nahá?“ vypľula som naňho, vyceriac svoje zuby, keď ma udrel opakom ruky po tvári. Jeho oči sa na okamih rozšírili, až sa zdalo, že je úplne šialený, ale nebolo nič bláznivé na tom, ako sa jeho čeľusť zaťala, alebo na tom, akým klinickým spôsobom jeho pohľad prechádzal po mojich končatinách. Preliala som krv vo svojich ústach, nijako zvlášť sa nezaujímajúc sa o jeho odpoveď.
„Áno, no, uisťujem ťa, nemám záujem o tvoje spustošenie,“ uškrnul sa. „Dostanem oveľa väčšiu odmenu. Vyplytvať ju na niečo tak úbohé ako telesné potreby nie je niečo, čo by som mal v pláne urobiť.“
„Čo je to za svinstvo?“ Ukázala som na štetec s nádychom pohŕdania.
„Ach,“ povedal natešene. „Vlastne sukubia krv.“ Ponoril štetec do keramickej nádoby pochybného vzhľadu. „Veľmi ťažko sa získava. Čistá múza,“ povedal pobavene. „Destilovaná zo zdroja.“
Srdce som odrazu mala až v krku. „Ježiši,“ zašepkala som. „To je... Sonjina?“
„Nie, nie, nie, nie,“ zamrmlal. „Sonja je kotva. Nemožno z nej čerpať krv. Okrem toho,“ povzdychol si a pozrel sa za mňa. „Nemyslím si, že vydrží oveľa dlhšie. Lepšie, ak si s týmto pohneme, nie?“ Naklonil sa zase dopredu, elegantnou rukou nanášajúc ďalší ťah na moju tvár.
Otriasla som sa a otočila hlavu preč, aby som videla Sonjin portrét. Jej krídla bez života viseli, jej oči temné a prázdne. „Och,“ zamrmlala som. „Je mi to veľmi ľúto.“ Bez ohľadu na činy jej brata, zjavne nemala veľa na výber a teraz platila cenu.
„Nemalo by byť, moja drahá.“ Moja hlava sa prudko otočila za tým novým hlasom a ja som sa zamračila nad podobou starovekého muža mieriaceho k nám. „Ten osud si zaslúžila.“
„Maurice, predpokladám?“ Nechala som svoj hlas ležérny, ale nemohla som odtrhnúť pohľad z jeho tváre. Bol na obrázku z Moirinej kancelárie, ale jeho vlasy boli dlhé a riedke a jemné, Husté obočie a prepadnuté líca ukázali plynutie času, ale zelené oči si držali istý druh kúzla.
Sťažka sa oprel o palicu, keď sa sklonil, aby sa na mňa pozrel. „Nie je sa na čo pozerať, čo?“ zasýpal tvrdo, jeho hnijúce zuby sa leskli medzi perami. Trhla som sebou pri pachu jeho dychu, ktorý sa obtrel o moju tvár.
„Viem si predstaviť, že som vyzerala aj lepšie,“ pripustila som, bojujúc s nutkaním uhnúť sa. „Ale napokon, mám podozrenie, že to isté môžem povedať o tebe.“
Jeho oči sa zúžili, ale ja som naňho len pozerala. „Myslíš, že všetko vieš, čo? Myslíš, že ilúzia času, ktorú ti predala, bude stáť za čokoľvek, keď pôjdeš?“ Uniklo mu zachechtanie bez humoru, sliny stekali po perách. „Si Ťažisko. Fae ťa nikdy nenechajú ísť.“
„Žiarlivý, však?“
„Nič nevieš,“ uškrnul sa. Pozeral sa na Tophera. Maliar pozeral všade, len nie na mňa. „Na okamih, ak dovolíš.“
Topher prikývol, starostlivo položiac štetec do skleného pohára. „Nemôžem čakať príliš dlho. Ak to na jej koži príliš zaschne, nebudeme to môcť použiť.“
Maurice naňho zavrčal, zosúvajúc sa dole na prázdnu stoličku, keď Topher odišiel. Starcove ústa sa našpúlili v smutnom pobavení. „Celkom si bojovala, vieš. Oveľa viac ako tie dve. Do šľaka, dokonca Morie sa nič nepodarilo. Dosť úbohé na Protektorku, nemyslíš? Aj keď, vzhľadom na jej stav...“
„Moria,“ zalapala som po dychu, otočia hlavou tam, kam ukazoval. Ostatné obrazy sa náhodne opierali proti múru. Charlie bola rovnaká ako som si to pamätala, ale jej oči boli rozšírené v panike, jedna ruka pritlačená na plátne. A Moira bola...
„Tehotná,“ zašepkala som. Elfská žena sedela pred zrkadlom. Rovnakým ako v kníhkupectve, jedna ruka obtočená okolo brucha. Jej tvár mala v sebe nekonečný smútok – skrývajúci hnev a bolesť – premiešaný materskou nežnou divokosťou.
„Nebolo to vidno, keď ju Topher namaľoval,“ povedal Maurice, jeho tmavé oči sa zabodávali do mňa. „Začalo to až po tom. Som prekvapený, že to zvládla až doteraz. Ale predpokladám, že ti musím za to poďakovať, moja drahá. Si ohromný Prostredník, súdiac z toho, čo som počul. Zaujímalo by ma, odkiaľ pochádza všetka tá moc, čo?“ Jeho hlas bol hlboký a mrmlajúci, keď sklonil pery k mojim. „Mohol by som ju zobrať, vieš. Viem ako... dokonalosť v umení odstraňovania.“
Mykla som sa a potom si to rozmyslela. Nakloniac hlavu dopredu, zaraziac sa na jeho perách, trhajúc jeho pery s úsmevom plným zadosťučinenia, keď vykríkol. Udrel ma do hlavy, utierajúc si krv na brade, rozstrapkané zvyšky jeho pery sa nazbierali v kútiku úst. „Ty prekliata suka!“
Zažmurkala som ako sova, moje telo tuhlo, keď som sa sťahovala do seba.
Matne som si uvedomovala jeho stajaceho nado mnou, litánie vulgarizmov na mňa padali ako sneh, ale nepočula som to a nebola som schopná niečo urobiť. Na moment som sa cítila, akoby som stála nad svojim telom a z veľkej diaľky sledovala, ako ma udrel po tvári, kričiac niečo o tom, aby som ešte neumierala. Vnútorne som sa uškrnula. Nepravdepodobné.
Sliny a krv stiekli z jeho pier, kvapkajúc mi do úst. Zrazu bolo moje telo voľné a ja som sa zachvela, bolesť mi zajala údy, keď som sa mykla späť na svoje miesto.
„Prestaň... mnou... triasť,“ zamrmlala som.
Maurice sa zrútil. „Pridaj sa ku mne,“ povedal náhle. „Si Ťažisko. Ak by si bola zbavená Moirinho vplyvu, mohla by si odísť z tohto mesta, od tohto života. Členovia Druhého Ľudu by zakopávali jeden o druhého len aby s tebou uzavreli zmluvu.“ Jeho pery sa skrivili do ľahkého úsmevu. Dokázala som vidieť ducha starého šarmu, niečo, čo používal ako zbraň. Dokonca aj v tak pokročilom veku to bolo hrozivé. „Mohla by si si určiť akúkoľvek cenu.“
Moja hlava sa začala točiť dutým druhom pohodlia, hoci na mňa môj vnútorný hlas kričal, aby som vstala. „Ak je to pravda, prečo by som sa k tebe mala vôbec pripájať?“ Chcela som si pretrieť oči a potom som si uvedomila, že som bola stále zviazaná a uspokojila som sa s pošúchaním si tváre o stôl. „Poďme nechať tieto kecy tak a predstierajme, že nikdy nebudeme spolupracovať a pohnime sa ďalej. Čo naozaj chceš?“
Venoval mi kyslý pohľad predtým, než sa pozrel na Moirinu maľbu. „Koľko toho vieš o Vílom Súde? Ako pracuje?“
Potlačila som odfrknutie. „Nič. Máme Kráľovnú. Každý je z nej posratý od strachu. To je všetko.“
Vyceril na mňa zuby a odvrátil sa a prešiel pred Moirin obraz. Jeho chodidlá tvrdo udierali o linoleum. Mala som dojem, že to bolo niečo, čo robí často. Nebola tam vyšliapaná jama alebo tak niečo, ale rytmus nôh bol veľavravný.
„Prečo?“ zamrmlal na Moiru. „Nie si taká hlúpa, aby si si vybrala netrénované dieťa.“ Zastavil sa pred faeskou ženou, jej chladné oči sa upierali naňho. „Čo pre teba znamená?“
„Dobrá otázka,“ povedala som nezreteľne, oči odrazu ťažké. „Ak ti odpovie, daj mi vedieť. Medzitým musím niekde ísť, stretnúť sa niekým – takže čo keby si si pohol? V opačnom prípade uniknem tým, že umriem od nudy.“
„Správca,“ vyštekol. „Správca je vždy smrteľný. Ale pomyslenie na to, že sa pre to o teba zaujímala, je smiešna.“
„To počúvam často,“ odsekla som sucho. Vedela som, že Správca robil nejaké prácičky pre kráľa alebo kráľovnú, aspoň pokiaľ ide o stredovekú terminológiu, ale čo to malo dočinenia so mnou? Alebo s Mauriceom, keď už na to príde. „Nechápem to. Dokonca som ani nebola vo Faerii.“ Zarazila som sa, pretože mi to odrazu napadlo. „Prostredníci. Správca je Prostredník Vílej kráľovnej?“ Odfrkla som si. „Netrocháriš, čo?“ Pristúpil ku mne a ja som sa poponáhľala, aby som zmenila tému.
„Čo Brystion?“ Slová vykĺzli skôr, ako som ich mohla zastaviť.
„Čo s ním? Neuvedomil som si, že dokáže byť taký húževnatý. Ale urobil to, čo mal - viac či menej.“ Uškrnul sa na mňa. „Bola si len malou komplikáciou – a veľmi rýchlo a ticho odstrániteľná.“
Zbledla som, keď som si spomenula na Brystionove slová v prístave. Nenávisť sa prebrala k životu v mojej hrudi. Je to komplikácia, ktorú nechcem, Abby. Zahanbená svojou blbosťou som sa odvrátila. Vedel to celú dobu... a napriek tomu som sa doňho zamilovala.
„Ospravedlňujem sa, že ruším, ale ak nedokončím maľbu, bude to zbytočné.“ Topher sa presunul k nám s ospravedlňujúcim úškrnom.
„Veľmi dobre.“ Maurice sa naňho dlho zadíval a potom zavrtel hlavou. „Nemyslím si, že z tohto niečo vytlčieme. Daj mi vedieť, keď to bude hotové.“ Vycúval von z miernosti, takže Topher znovu obsadil svoje sedadlo.
„Verila som ti,“ povedala som ticho, dúfajúc, že ho možno presvedčím, aby ma nechal ísť. „Všetci sme ti verili.“
Topherove ruky na chvíľu zastali. „Ja viem. A tiež viem, že nezáleží na tom, čo ti teraz poviem, ale mám na to svoje dôvody.“ Naniesol na moju tvár ďalšie slizké stopy, hryzúc si do jazyka, ako sa sústreďoval. Tentoraz moje zápästia zviazal silnejšie, prehadzujúc mi cez brucho plachtu.
„Prečo? Prečo to robíš?“ Môj pohľad zablúdil k Sonjii. „Bol si jej Prostredník. Ako si jej to mohol urobiť?“
Pozoroval si ruky. „Už viac nedokážem maľovať,“ povedal nakoniec, položiac štetec dole. Rukoväť zasiahla okraj stola so zvukom konečnosti. S povzdychom zodvihol handru a zaväzoval mi ju na tvári, zakrývajúc mi oči. „Takže sa nepoškodia,“ vysvetlil.
Nepoškodia sa čím? Zaplavil ma strach.
Nechaj ho hovoriť, Abby...
Snažiac sa udržať chvenie z môjho hlasu preč, otočila som hlavu jeho smerom. „Brystion povedal, že nedokážeš maľovať,“ súhlasila som. „Vyzerá to tak, že mal pravdu.“ Horúci pach Topherovho dychu sa mi otrel o ucho, keď sa načiahol za handrou.
„Dávaj si pozor.“ Rytmus jeho hlasu sa stal nebezpečným a divokým. Trafila som. „Ale prečo to robím?“ Unikol mu smutný smiech vo svojom zviazanom stave to bolo, akoby som počula rachotenie. „Mám u Mauricea dlh.“
„To musí byť nejaký dlh.“ Zakašlala som, hystéria si razila cestu vpred. „Čo si urobil? Prehral si stávku?“
„Mal som rakovinu pankreasu,“ povedal krátko. „Mal riešenie. Teda liek,“ opravil sa. Ozval sa zvuk, akoby niečo stekalo na podlahu. „A ja som splatil dlh. Cena za môj život bol môj talent.“ Jeho smiech bol bez humoru. „Úprimne si nie som istý, ako fér bola tá výmena, ale som nažive, takže to stačí. Povedzte mi niečo, slečna Sinclairová – si taká pripravená pohliadnuť do tváre smrti, že by si sa nevzdala všetkého, keby si mala šancu na život?“
Chĺpky na zadnej časti krku sa mi postavili. Tie slová boli také blízke tomu, čo mi pred pár hodinami povedal Brystion. „Kedysi by som povedala áno,“ povedala som pomaly. „Ale zradiť tým tých, ktorých milujem? Radšej zomriem.“
„A aj zomrieš,“ povedal prívetivo. „Aj keď nie hneď,“ uistil ma, pohladiac ma po tvári. „V skutočnosti si myslím, že to potrvá dosť dlho, pravdepodobne z hladu. Pochybujem, že vydržíš tak dlho ako Sonja.“ Počula som v jeho slovách arogantnú pýchu a bojovala som s nutkaním zvracať.
„Chystáte sa teraz chytiť Melanie?“ Moje pery sa omámene pohybovali, mumlali.
„Nemá to zmysel. Včera v noci bola pohroma veľkolepých rozmerov, hlavne pre teba. Ale bez ohľadu na to,“ povedal. Pochybnosti sfarbili jeho nafúkaný tón. „Jej husle sú naozaj všetko, čo sme potrebovali, že? Som si istý, že nevydrží dlho po tom, čo ich zničíme.“
„Ale prečo nás chcete väzniť? Maurice už má Moiru.“
Pozeral sa na mňa, akoby som bola hlúpa. „Kontrolovať,“ povedal ticho. „Aký lepší spôsob existuje, aby sme sa uistili, že sa Robert bude správať slušne, než ten, že uväzníme teba a Charlie? Alebo sa snažiť zaplatiť jeho cestu na Vílí súd?“
V odpovedi som vykopla nohami, krútiac sa ako červ na chodníku, spaľovaná túžbou udrieť ho do tváre.
„Ale, ale,“ napomenul ma. „Si pripravená? Nebude to bolieť. Alebo možno bude, ale v každom prípade som si istý, že mi je to jedno. Si posledná z nich a hneď, ako bude po tebe, odchádzam odtiaľto. Kašlať na vás.“
„Neschopák bez talentu,“ odpľula som si.
„To je pravda, ale nakoniec, ja budem nažive. Môžeš vyraziť.“ Jeho prsty sa zaryli do môjho boku a ramena, dvíhajúc moje telo s miernym zavrčaním.
Padala som. Počas niekoľkých sekúnd som bola schopná vidieť, všetko cítiť, akoby som sa pohybovala v spomalenom filme. Pot môjho strachu mi stekal po hlave, moje oči horeli hnevom a nepreliatymi slzami a úbohou hanbou mojej vlastnej, hlúpej nevedomosti.
Nemala som čas o tom premýšľať. Ponorila som sa do niečoho studeného a tekutého. Nebola to voda a smrdelo to trochu ako tá sukubia krv na štetci, ale viac pružne. Inštinktívne som vykopla, zlyhala, a moje ústa sa pevne zovreli. Topher mi zovrel hlavu a držal ju pod povrchom. Dýchanie znamenalo smrť; moje srdce bolestivo udieralo o rebrá. Počula som, ako niečo kričí, ale to všetko bolo ako v hmle, moje zmysly boli otupené, vyblednuté. Tekutina sa mi vliala do nosu a úst.

Vzduch! Moje telo po ňom kričalo, ale nebol tam žiadny a umelec ma stále tlačil dole. Potom som sa prepadla, všetko mizlo do čiernej. Niečo zbité na okraji môjho vedomia, obrazy Brystiona a jeho lesknúcich sa zlatých očí naplnili moje zmysly, a moje srdce sa roztrieštilo. 

11 komentářů: