středa 5. února 2014

Pohladenie temnoty - 20. Kapitola




Dvere do môjho apartmánu príjemne zavŕzgali, ale možno to bola tá skaza, čo mi priniesla tento pokoj. Brystion a ja sme vkrívali do obývacej izby, zakrvavení, páchnuci hlinou, dymom a démonským hnisom, špinaví od trávy a pokrytí škrabancami. Telá boli celé, aj keď srdcia možno nie. Phineas sa nevrátil a Melanie...
Nechala som sanitku, aby ju odviezla do nemocnice, kde som ich nemohla nasledovať. Rýchly telefonát Robertovi ma uistil, že bude dobre strážená a Brystionovi sa podarilo vykecať našu cestu z otázok. Len niekoľko znepokojených občanov kráčalo domov z miestneho baru, cítiac niečo divné...
Neviem, či by som tomu sama uverila, ale inkubus mohol byť veľmi presvedčivý. Nejako sa mu podarilo rozdávať žiarivé úsmevy aj napriek bolesti.

Melaniina ruka bola zranená, ale boli to tie husle, ktoré ju trápili. „Nájdi ich, Abby.“ Jej hlas sa trieštivo zachvel proti kvíleniu sirén. „Moja duša je vo vnútri. Démoni majú moju dušu.“
Jej slová sa stále ozývali v zadnej časti mojej mysle, duté a boľavé, víriac spolu so zmiznutím Phineasa. Slzy mi horúce a vlhké stekali po lícach. Ticho, najskôr krehké, sa ozývalo mojimi šepkajúcimi vzlykmi. Bojovala som, aby som sa udržala pokope. Môj pohľad padol na obálku na stole a moje údy sa začali triasť. „Nedokážem to, Ion. Nemôžem stratiť ďalšieho.“
Brystion jemne zatlačil na môj spánok, keď som sa oňho oprela ešte pevnejšie. „To je v poriadku,“ zamrmlal. „Mám ťa. Nechaj to tak, Abby. Dovoľ tomu odísť.“
S chrapľavým výkrikom som sa rozbila, akoby mi jeho slová dali konečné dovolenie. Moje kolená sa podlomili bezmocnou zlosťou a hnevom, keď sa smútok, na ktorý som nemala slová, zo mňa vylial.

Je preč. Je nám to ľúto, Abby, ale museli sme ju pochovať minulý týždeň. Bola si stále v kóme, zlatko, a no... nevedeli sme, či sa ešte prebudíš...
Moja hlava sa neveriacky triasla, ako sa môj svet rozbil na tisíce kúskov, poskladané dokopy ako nejaký retardovaný Humpty Dumpty, škrupiny z vajca neboli viac ako prášok, žĺtok sa rozlial po stene. Moje telo sa neovládateľne triaslo, oči sa pretočili do zadnej časti hlavy, hlasy kričali vedľa mňa. Bolesť v mojej hlave mi pripomínala nemocničnú posteľ, ústa plné kokteilu slín a zvratkov...
Má záchvat! Zavolajte doktora!
... a potom nebolo nič, len požehnaná temnota, keď sa moje vedomie vytratilo...

„Je preč.“ Vyslovila som tie slová, ale zvuk sa neobjavil. „Je preč.“ Tentoraz som sa snažila viac, žmurkajúc nad mojim žalostným tónom. Zavrela som pred ním oči. „Opustila ma,“ zašepkala som znovu.
Brystion ma otočil, jednu ruku tesne okolo môjho pásu, druhá si privinula moju hlavu na hruď. Tento posledný akt nehy spôsobil, že som prepukla do vzlykov, tvrdých, škaredých zvukov tlmených látkou jeho košele. Bozkával ma na čelo, prsty sa prehrabovali v mojich vlasoch.
„Nechcela ťa opustiť,“ zašepkal. „Vieš to.“
„Je to moja chyba,“ zalapala som po dychu. „Šoférovala som. Všetko bola moja chyba. Keby som venovala viac pozornosti svojmu okoliu. Hádali sme sa... a tie poondiate predné svetlá prišli odnikiaľ...“ Zdesila som sa pred spomienkou na rozbité sklo a skrútený kov, prenikavý výkrik, ktorý sa niesol stále ďalej a ďalej, než som si uvedomila, že ja som bola tá, čo kričala. A mama... mama sa vôbec nehýbala, jej tvár bola kašovitý neporiadok krvi a tkanív...
Dusila som sa tou emóciou a utiekla som zo spálne do kúpeľne, takmer nedoraziac až ku záchodu. V tej chvíľu v mojom žalúdku nič nebolo, ale stále som tam sedela, bolestne dýchajúc. Vítala som to. Bolo to niečo, na čo som sa mohla sústrediť, problém, o ktorom som sa mohla predstierať, že potrebuje vyriešiť, alebo počkať naň, až zmizne.
Moje ruky sa chveli, sliny sa mi rozmazali cez pery, keď som si utrela ústa opakom ruky. „Chceš pomoc?“ Brystionove slová boli také mäkké ako pohladenie.
Pokrútila som hlavou, snažiac sa o úsmev a totálne som zlyhala. V jeho očiach sa tvorila otázka, ale nespýtal sa. Oplatil mi gesto s úsmevom. Bez slova prekĺzol okolo mňa do vane a sprcha sa prebrala k životu.
Povzdychla som si, držiac sa proti studeným obkladačkám, hlavu si opierajúc o kolená. Na chvíľu som premýšľala, čo by sa stalo, keby som sa stočila do klbka na zem a rozplynula sa do temnoty. Ale nie, nebolo v tom ani kúska čestnosti. Stonajúc som sa potácala k zrkadlu.
Vyzerala som ako peklo. Rozmazaný make-up, kruhy pod očami, opuchnutá tvár a s tým zvyškom som bola prekvapená, že Brystion neutiekol s krikom do noci. „Musí to byť pravá láska,“ zamrmlala som, vyzliekajúc si špinavé tielko. Bolo postriekané zvratkami a potom a páchlo strachom. Otupene som ho odkopla preč, moja sukňa sa dočkala rovnakého zaobchádzania.
Vedľa mňa urobil inkubus to isté, modriny roztrúsené pozdĺž jeho ramena, škrabance utŕžené od pazúrov druhého démona. Rana na nohe začínala chytať chrastu. Moje ústa sa otvorili, bezcenné ospravedlnenie viselo na mojom jazyku, ale on len pokrútil hlavou a odsunul záves, ukazujúc na mňa, aby som ho nasledovala.
Tentoraz v tom nebolo nič sexuálne, len moje unavené vkĺznutie do jeho náručia. Opatrne sme umyli jeden druhého, každý nádych prebudil iné boľavé miesto. Prinútila som sa pozrieť na každú jeho ranu, pretože som dobre vedela, že som nemala nič, čím by som sa ochránila pred tŕňmi... a to bola moja vina.
Nechala som ho, aby mi umyl vlasy, pozerajúc sa, ako sa mydlové bublinky padajú dole s posledným zábleskom mojej emócie. Jemne mi masíroval pokožku hlavy, než konečne opláchol moju hlavu. A potom bola voda vypnutá a on okolo mňa obmotal uterák, otierajúc ho o moju pokožku, hmkajúc pri prvom náznaku husej koži. Obmotal sa vlastným uterákom, zamrmlal niečo predtým, než zmizol do spálne, vírenie chladného vzduchu zabralo jeho miesto.
Ponechaná len s unaveným tichom v mojom vnútri, spustila som uterák, zabaliac sa do svojho starého županu. Myslím, že to nebola práve posledná móda, ale nebol tu nikto, koho by som chcela ohúriť. Prstami som si prečesala vlasy, pozorujúc svoju jazvu v zrkadle tak, ako vždy. A povzdychom som ju zakryla. Možno som si tú poondiatu vec zaslúžila, ale to neznamenalo, že som bola pripravená ju ukazovať.
Unikajúc z kokónu pary a levanduľového šampónu, som zamierila do mojej spálne, zapínajúc malú lampu pri posteli. Slabá vôňa niečoho teplého a chlieb pripomínajúceho vychádzala z kuchyne. Vystrčila som hlavu.
Brystion vzhliadol, keď som sa zadívala okolo neho, jeho pery sebou šklbli, keď môj zrak padol na pevne obmotaný uterák na jeho bokoch. „Urobil som nejaké toasty,“ povedal ticho. „A trochu čaju.“ Ukázal na hrnček, akoby si nebol istý mojou reakciou. „Nie je to práva špecialita šéfkuchára, ale budeš potrebovať aspoň niečo malé do žalúdka. Choď si ľahnúť, prinesiem ti tam.“
Bez váhanie som ustúpila do bezpečia mojej postele. Prikrývky boli ešte porozhadzované zo včerajšieho rána. Nemohla som si pomôcť, aby mi z úst neunikol pokojný smiech, keď som si spomenula na Brystiona držiaceho panvicu. Ako rýchlo sa veci zmenili.
Vkĺzla som pod perinu, zastrčila som si prikrývku okolo ramien. Slabý záchvev jeho vône tam stále zotrvával, hladil ma po tvári a ja som premýšľala, či to takéto bolo pre všetky ženy, ktoré navštevujú inkubovia - len sa prebudiť v prázdnej posteli s len nejasným pachom svojho milenca na pokožke.
Zodvihla som hlavu, aby som videla Brystiona stáť vo dverách, pobavenie sa predieralo skrz jeho tvár. Držal podnos s tanierom a pariacim sa hrnčekom. Opatrne to položil na stolík vedľa postele predtým, než si sadol vedľa mňa. Jeho chrbát bol stále vlhký a vlasy na ramenách sa leskli. „Potrebuješ ešte niečo?“
„Len ma nechaj, či sa ubránim,“ povedala som sucho, zvierajúc šálku medzi prstami. Hrnček bol nepríjemne horúci, ale nechcela som ho položiť dole. Pomaly som sa napila, moje oči sa zavreli, keď tekutina vkĺzla do môjho krku, nesúc zo sebou niečo, čo ma nakoplo. „Niečo si tam pridal, ako vidím,“ zamrmlala som, otočiac tvár, aby som sa naňho pozrela.
„Whisky.“ Venoval mi nahnutý úsmev. „Vyzeráš, akoby si ju potrebovala.“ Na moment sa rozprúdila v mojom bruchu a potom sa príjemne usadila.
„Hmm.“ Dala som si ďalší hlt. „Je to celkom dobré.“ Odrazu hladná ako vlk, schmatla som toast, zjedla som ho veľmi rýchlo, druhý kúsok rýchlo nasledoval ten prvý. Ticho ma pozoroval, ako jem, predklonil sa, aby oprášil pár zblúdilých omrviniek z môjho oblečenia, opak jeho ruky pohladil moju bradu. Stuhla som, teplo z ruky vyvolalo oheň v mojom bruchu. Zodvihla som trasúcu sa šálku k perám, spláchnuť posledný kus toastu dole hrdlom, ktoré bolo naraz také vyprahnuté.
„Chceš, aby som odišiel?“ povedal ticho, jeho palec vyrazil dopredu, aby ma pohladil po tvári. „Môžem dnes v noci strážiť tvoje sny.“
Cítila som, ako sa mi trasú končeky prstov, moje bezvládne ruky starostlivo položili hrnček na stôl. Posledná úzkosť z celého dňa bola preč, zabalená v tomto jedinom okamihu, kedy som si uvedomila, ako veľmi ho chcem, ako veľmi sa chcem stratiť v bezduchom vlnení túžby. Jeho oči svietili zlatou, popierali tú otázku. Zachytiac jeho ruku pri svojich ústach, jemne som pobozkala špičku jeho palca.
Obrátila som sa, takže som mala kolená pod sebou, naše tváre boli v rovnakej výške, jeho ruku som si stále pritískala k ústam. „Si si istá?“ Jeho hlas bol šepot, zvodný a upokojujúci, jeho druhá ruka sa už vznášala nad okrajom môjho županu, prsty sa posúvali pod golier, po krku, zastavujúc sa na mieste, kde mi tepal pulz.
V odpovedi som sa posunula, aby som nechala svoj župan padnúť dole z ramien, predvádzajúc mu tak moju telo, bradavky tvrdli v očakávaní, záblesk tepla sa vylial z môjho brucha. Zachvela som sa, keď jeho ruka klesla ešte nižšie. Presunula som sa k nemu, naše ústa sa stretli v záplave bozkov. Počas niekoľkých okamihov bol župan preč a on ma hladkal, pátrajúc po každom centimetri mojej pokožky, zapaľujúc ma každým dotykom.
Tápala som pod jeho pásom, horúca tvrdosť jeho erekcia sa vtlačila do mojich rúk, keď som mu stiahla uterák z bokov. Bol ako zamatová skala v mojej dlani. Stlačila som ho, usmievajúc sa pri chrapľavom zastenaní, ktoré sa mu vydralo z krku, temné a bohaté ako med. S prísľubom ma zvalil späť na matrac, ruky presunuli moje boky hore, moje kolená otvorené a vítajúce. Vznášal sa nado mnou, jeho penis ľahko hladkal moje pohlavie, horúce a vlhké a klzké túžbou. Prehla som sa dopredu, moja ruka na jeho zadku, pritískajúc ho nižšie a bližšie.
Naše pohľady sa stretli. Otázka sa znovu objavila a ja som sa len usmiala, moje ústa sa hýbali proti jeho. „Žiadna ľútosť,“ zamrmlala som prudko, ťahajúc ho dole, keď som sa natiahla, aby som sa s ním stretla, vložiac ho do seba s mäkkým, trasľavým stonom. Bez ďalšej predohry sa pohol proti mne, dopredu a dozadu, pretočiac ma, takže som bola navrchu, jazdiac na ňom. Jeho ruky boli na mojich bedrách, litánie mäkkých slov padali z jeho pier. Nedokázala som povedať, čo znamenali, vnímala som len zlatú svätožiaru jeho pohľadu a poznanie jeho, hýbajúce sa vo mne a pre ten moment som bola naozaj a úplne nažive.
 Odlupovala som sa od seba. Jedna vrstva za druhou, bola som vystavená, obnažená a otvorená na výslní jeho prstov. Každé pohladenie bolo ako značka, vypaľujúca sa do mojej kože. Zohol ma na obraz svojej vôle a ja som sa k nemu primkla, ubolená a hladná. Snívala som? Bola som hore? Nedokázala som sa prinútiť starať sa o to. Brystion rozhodil okolo nás sieť túžby, nepomenovanú emóciu do pulzujúcej hmloviny svetla a tieňa.
„Abby...“
Moje meno sa ozvalo ako modlitba, zamrmlané v jemnom refréne. Jeho ústa sa mi vliekli po krku, po brade. Zotrvávali na mojom líci, viečkach, čele. Moje oči sa otvorili a zachytili tie jeho, napol zatvorené a zlaté v šere mojej spálne. Niečo zablikalo v jeho tvári – pravdepodobne neistota – alebo bolo to rýchlo nahradené niečím primitívnym, keď som prehla chrbát v očakávaní.
„Pst.“ Nechcela som slová, nič nemohlo rozbiť škrupinu nevedomej blaženosti zdobiacej moje okolie.
Šialené tempo nášho predošlého spojenia sa rozplynulo, hrany vášne sa rozmazali. Teraz sme boli len nahí, zabalení v bavlnených plachtách a temných odtieňoch, keď sa noc vytratila do čakajúceho rána.
Brieždenie...
Naklonil sa dopredu na jednom lakti, jeho dlhé, tvarované telo skrútené okolo mňa ako mačka, privlastňujúce si a teplé. Daždivá vôňa jeho polnočných vlasov naplnila moje pľúca. Jeho voľná ruka pokračovala v pohyboch po mojej pokožke, zastavila sa, aby objala môj prsník alebo pohladila krivku môjho boku, skončiac na dĺžke môjho stehna. Natiahla som sa, obtočila tie hodvábne kučery okolo môjho prstu a sledovala som, ako sa jeho výraz opäť mení, keď zavrel oči, obtierajúc sa o moje pery. Chcela som. Bola som rozboľavená.
„Poď sem.“ Jemne som ho potiahla za vlasy, moje pery už boli pootvorené. Jeho zuby sa zablysli bielou, úsmev doberajúci si a predátorský, keď ma ticho pozoroval. Jemne ma uhryzol do sánky, dávajúc mi to, čo som chcela, zabárajúc jazyk hlboko. Jeho prsty sledovali cestičku cez brucho, než zablúdili medzi moje stehná.
Uhryzla som ho do ramena, jeho pot a pokožka sa mi miešali na jazyku. Odtiahol sa, zlato sa mu zapálilo v očiach. „Žiadne zľutovanie.“
„Nežiadala som oň.“
Jeho ústa sebou mykli. „To je milé,“ zavrčal, ruky zachytili tie moje, pritlačiac ma k posteli. So smiechom som sa zavrtela, ale ten zvuk ho iba povzbudil a pohrýzol ma do pery, tvrdo sajúc moju spodnú peru. „Moja.“ Skutočne to nebola otázka, ale bolo v tom rachot pradenia v slove, ktoré sa vo mne odrážalo s nežným druhom neistoty.
„Nie,“ zamrmlala som, bozkávajúc ho späť, keď sa moje nohy obmotali okolo jeho bokov. „Môj.“ Jeho zovretie okolo mojich zápästí sa trochu uvoľnilo. Vykrútila som sa na slobodu a obmotala som mu ich okolo krku, zaseknúc ich do hodvábnych vlasov ako do oprát. „Teraz,“ zašepkala som a pritiahla som ho dole k sebe. „Teraz!“
S výkrikom sa do mňa vnoril. Pritisla som sa k nemu, neschopná urobiť viac, než sa držať. Jeho ruky ma hladili, prsty prechádzali po zadku, posúvajúc sa nižšie. Na chvíľu som sa vznášala na okraji zabudnutia. Zachytil ma pod sebou, moje telo sa spoznalo to známe napínanie. Jeho pohyby boli rozmazané.
„Abby...“ Moje meno sa medzi nami ozývalo ako modlitba a ja som odpovedala umňaukaným výkrikom, znovu sa prepadajúc do priepasti. Prehnala sa cezo mňa rozkoš, vibrujúc do špiku mojich kostí, keď som stratila samu seba. Posteľ pod nami kvílila a čelo s hrkaním narážalo do steny, keď Brystion rýchlo prirážal. Stuhol, unikol mu chrapľavý ston, keď sa do mňa uvoľnil.
Ubolená a citlivá som sa rozpustila okolo neho, naše telá šmykľavé a otupené. Jeho dýchanie sa spomaľovalo spoločne s mojim, takže sme skončili akoby bez kostí, zlučujúc sa do jednej bytosti.
S mäkkým povzdychom sa perami obtrel o moje a vykĺzol z môjho tela, aby sa pretočil na bok. Otriasla som sa, každý nerv pod mojou kožou stále horel, aj keď niektorá skrytá časť bola sklamaná z tej prázdnoty, ktorú po sebe zanechal. Obtočil sa okolo mňa, jednou rukou vytiahol prikrývku, aby nás zakryl, druhá sa v pomalých kruhoch pohyboval na mojom ramene.
„Zasnívaná,“ zašepkal, na tvári jemný úsmev. „Totálne si ma zničila, žena.“ Perami som zachytila jeho ucho, vsajúc jeho lalôčik medzi zuby tak, že sa triasol v odozve. Naklonil hlavu, akoby mi ponúkal svoje hrdlo, oči napol prikryté viečkami a malátne. Bolo to klamné, také podradenie, ale pokračovala som v pohybovaní svojich pier cez okraj jeho brady, premýšľajúc, kedy sa objaví tá pasca.
„Ale aká pekná návnada,“ zamrmlala som, nakloniac sa, aby som ho pobozkala. Zhlboka, vtlačila som mu tvár do vlasov, ochotne chytená v opare polnočného dažďa, rozmliaždené lístky ruže a vzdialený pach mora.
Nepamätala som si, že takto chutil v mojich snoch. Vždy tam bol náznak niečoho v tieni pod medovou chuťou jeho pokožky, ale vznášalo sa to mimo môj dosah, maskované bariérou, cez ktorú som nemohla preniknúť. A teraz bol podo mnou a skvostná temnota nás objímala oboch.
Placho sa na mňa pozrel, ako keby uhádalo otázku vpísanú v mojej tvári.
„V snívaní berieme len z toho, čo nám dajú,“ priznal. „Môžem to zmeniť, manipulovať to do mysle mojej milenke, ale nemôžem vytvoriť nič nové.“ V jeho tóne bolo niečo zvedavé. Nadvihol ma tak, že som na ňom obkročmo sedela, jeho ruky mi hladkali stehná. „Chutil som tak, ako si chcela, aby som chutil.“
„A teraz.“ Naklonila som naňho hlavu.
Jeho pery sa vykrivili do pomalého, lenivého úsmevu, otočil hlavu a pobozkal mi ruku. Prst ťahal dole po mojich rebrách, pohybujúc sa v malých kruhoch po plochosti môjho brucha. „Ako to funguje? Vytvorenie vášho druhu?“
„Ach,“ povedal. „Narodili sme sa v Snívaní. Moja matka bola Zasnívaná – básnik, predpokladám.“
„Predpokladáš?“
Pokrčil ramenami. „Naozaj som ju nepoznal. Sonja a ja sme na ňu sem-tam mysleli. Bastard z inšpirácie, možno, alebo metafyzický ekvivalent semena muža stekajúceho po stehne.“ Jeho slová boli monotónne, jeho ruka pevná na mojom ramene. „Sonjin otec bol anjel, preto tie krídla.“
„Nebol aj tvoj?“
Jeho vlasy ma šteklili na zadnej strane krku, keď zavrtel hlavou. „Nie,“ povedal, zvuk bol tlmený vankúšom. „Môj otec... no, úprimne? Naozaj neviem, kto alebo čo bol. Niečo démonické je asi to najlepšie, keďže som z toho vznikol ja. Určite nie Nebešťan.“ Bolo tam niečo viac než len závisť a ja som rozoznala horkosť, ktorá bola určite vrcholom súrodeneckého súperenia.
„A tvoja matka ti to nikdy nepovedala?“
„Nemyslím si, že vôbec vie, že existujem.“ Posunul sa okolo mňa, takže som sa mu pozerala do tváre, jedna jeho ruka bola na mojom líci. „Nikdy som nebol dieťa, Abby. Nemal som detstvo, alebo aspoň nie také, aké je bežné. Proste som prišiel k životu, rovnako ako ma vidíš teraz. V jedenej chvíli som neexistoval a v druhej...“ Vzdychol si. „Sonja ma našla číhať v temnom rohu Snívania mojej matky. Narodil som sa z jej Srdca, nikdy som sa tam nemohol vrátiť.“ Uškrnul sa s nádychom irónie, niečo bolestné bodlo skrz mňa pri prázdnote toho gesta. „Nikto z nás nemôže... niečo o procese tvorenia, myslím... záležitosti o tom, ako sme boli stvorení. Možno by sme sa vytratili, keby sme sa tam vrátili. Nezastavilo ma to pred skúšaním.“
Natiahla som ruku, aby som ho pohladila po tvári, moje prsty pretrvávali na kyprej krivke jeho pier. „Je mi to ľúto. Znie to hrozne.“
„To je to, čo som,“ povedal ticho. „Ale nebolo by zlé, keby si mi ponúkla trochu tvojho Srdca, aby som doňho mohol vstúpiť. Inkubovia nemajú vlastné Srdce. Pokiaľ by sme mali...“ Znovu sa posunul, tesnejšie ma objímajúc rukami. „ Ak by sme ho mali, pravdepodobne by sme neboli parazitmi, za ktorých nás majú.“
„Parazity?“
„Nič zo mňa nie som ja,“ povedal stroho. „Môžem byť jedine taký, akého ma chcú mať Zasnívaní, viazaný ich vôľou, aby som vyhovoval ich potešeniu. Môj vzhľad, moje vedomosti, moje správanie – všetko z nich zobrané, ukradnuté zo snov smrteľníkov.“
„Dokonca aj ja?“ Podrobila som ho nechtiac svojej vôli? Ten jeho nový vzhľad... býval blond... Melaniine predchádzajúce slová sa mi ozvali v mysli. „Ach, bože. Je mi to ľúto. Nevedela som to.
„Nemohla si. Je to v poriadku,“ dumal, jednou rukou sa prehrabávajúc vo vlasoch. „Som na to zvyknutý.“
„Ako to môžem zastaviť?“
Inkubus sa zarazil, jeho hlava sa sklonila späť na vankúš. „Musíme zlomiť puto.“
Nedokázala som vymyslieť nič, čo by som povedala, takže som ho pobozkala. „Nie. Si tým, čím si,“ povedala som. „Nie je v tom žiadna hanba. A ak to pre teba znamená nejakú zmenu,“ povedala som, nechajúc svoju ruku skĺznuť na miesto, kde na krku tepe jeho srdce, „tiež neviem, kto je môj otec.“
„Aspoň vieš, čo je zač,“ podotkol sucho, jemne poťahujúc moje vlasy. „Bez šance, že mi zo zadku trčí chvost.“
„Len ťažko perfektné,“ odsekla som, moje líca sa rozpálili, keď mi jeho ruka náhodou prechádzala po chrbte, prsty víriace v otázke. „Hmm,“ zamrmlala som. „A keby aj – človek alebo nie – stále ma to zanecháva v nevedomosti o svojom dedičstve.“ Moja hlava sa sklopila dopredu, aby sa položila na jeho hruď. „ Zvykla som si predstierať, že som princezná,“ povedala som zasnene. „Vždy som premýšľala, či je môj otec utekajúci princ alebo tajný agent, alebo nejaký iný tvor.“
„Nikdy nevieš,“ povedal Brystion, opierajúc si bradu o moju hlavu s pokojným povzdychom. „A tvoja matka ti to nikdy nepovedala?“
„Nie,“ zamračila som sa. „Ale potom, myslím, že matky majú svoje dôvody, nie? Myslím, že teraz sa to už nedozviem.“ Zvraštila som spodnú peru. „Je tu ešte jedna vec, Ion. Ako som sa stala Zasnívanou? Ak som ňou bola celý čas, prečo teraz? Než som prišla do Portsmythu, nikdy som nepočula o Druhom Ľude alebo Križovatkách alebo čomkoľvek inom.“
Zľahka pohladil krivku môjho boku, ale teraz to bolo upokojujúce. „Zasnívaní sa rodia, ale všetci z nich sa prebudia. V tvojom prípade sa pravdepodobne všetka tá energia vliala,“ povedal a pobozkal ma na hlavu, „vliala do tvojho tancovania. Keď si to... stratila, muselo to niekam odísť. Kedy si začala mávať nočné mory?“
„Po tej nehode,“ povedala som ticho. „Dúfala som, že keď navštívim hrob svojej matky, pomôže mi to, ale nepomohlo. Všetko akoby prišlo naraz – záchvaty, sny.“ Otriasla som sa. „To je dosť zlé, vážne.“
Jeho ruka stuhla, teplo z jeho prstov bolo naraz horúce ako oheň. „Vzdala by si sa toho, keby si mohla?“
„Vzdať sa čoho?“ Zodvihla som hlavu, zmätená. „Tomu nerozumiem.“
„Snívanie. Vzdala by si sa toho kvôli šanci, že by si mohla byť taká ako predtým?“
Varovný zvonček sa mi rozozvučal v zadnej časti mysle. „Čo presne sa pýtaš? Späť k čomu? Myslíš pred tou nehodou?“
„No, nebolo by to to isté. Ale bola by si oslobodená od nočných môr. Dokonca možno aj od tých záchvatov, ak by bolo správne vykonané.“ Jeho hlas bol ešte hlbší. „Bola by si oslobodená od toho všetkého.“
„Prinieslo by to späť moju matku?“ Prehltla som horkosť, vzhliadla k stropu. „Ale ja neviem. Nemyslím si, že sa skutočne môžem vrátiť k tomu, ako to bolo predtým.“ Ale na druhej strane... keby som mohla znovu tancovať. Moje srdce bolelo túžbou zistiť, či by niečo také bolo možné. „Niečo mi nehovoríš.“ Pozerala som sa naňho. „Čoho by som sa ešte musela vzdať?“
Uškrnul sa. „Mňa, napríklad. Nebola by si viac Prostredník, ale potom, nie je to to, čo naozaj chceš? Aby si bola znovu normálna?“
„Vzdať sa teba? Nikdy ťa viac nevidieť?“ Moja horná pera sa skrútila. „Prsník vyschol a ty sa presunieš na ďalší, čo?“
„Nie, odsekol. „Tak to nie je.“ Jeho telo sebou striaslo, akoby som mu dala facku, svaly sa napäli, ako sa snažil posadiť.
„Tak ako teda?“ Otočila som sa v jeho náručí, takže som ho vtlačila do postele. „Čo sa mi to snažíš povedať?“
„Ale nič.“ Pokrútil hlavou. „Bolo odo mňa zlé, že som to vôbec navrhol. Nemyslím si, že je to možné.“ Pozerala som sa na neho úplne zmätená, ale on sa len zasmial. „Budeme sa tým zaoberať neskôr,“ povedal. „Potom, čo nájdeme Sonju a ostatných. Potom možno by sme sa o tomto mohli porozprávať.“ Znovu ma uložil do svojho náručia. „Už je neskoro.“
„Neskoro,“ odfrkla som si. „Do šľaka, veď je skoro ráno.“
„Potom oddychuj. Budem strážiť tvoj spánok.“
„Si hlúpy muž, Ion,“ zamumlala som, moje oči sa zatvárali. „Môžeš byť inkubus, ale nevieš prvú vec o romantike, ale o tomto si môžeme pohovoriť aj zajtra.“
„Zajtra,“ súhlasil, jeho ruka mi hladkala čelo. Stočil sa mi okolo chrbta, jeho široká hruď ma k nemu pútala.
„Ach, a môžeš to mať, vieš,“ zazívala som.
„Mať?“
„To miesto. V Srdci môjho Snívania. Je to tvoje, kedykoľvek.“ Nepovedal nič, len jeho telo stuhlo, jeho dýchanie náhle strnulo. Jeho hlava nakoniec padla na vankúš, tichá ozvena jeho ďakujem padla z jeho pier, taký tichý, že som si ho takmer pomýlila s povzdychom. Bez ďalšieho premýšľania som zaspávala, dokonca ani vábenie Snívania nebolo schopné odtiahnuť ma od šance oddýchnuť si. Prostý náznak brieždenia sa blížil cez žalúzie.

Spala som bez snov. 

10 komentářů: