sobota 25. ledna 2014

Pohladenie temnoty - 17. Kapitola






„Maurice?“ Môj hlas zaznel v náhlom šeleste hlasov, ktorý vybuchol v miestnosti. Myslela som si, že na tej fotke mala Moira prepletenú ruku s tou Mauriceovou. „Ale to nedáva zmysel. Teda, všetci ste tvrdili, že zmizol, ale...“ Klesla som späť do kresla. „Hádam, že mňa vidí ako hrozbu, to hej, ale prečo by útočil na Charlie?“
„A čo je najdôležitejšie, prečo je ešte nažive?“ odsekla Roweena. „Mal zostarnúť až k smrti pred niekoľkými mesiacmi.“ 
Brystion sa zamračil, vymeniac si so mnou pohľad. „Zostarnúť až na smrť ako? Abby a ja sme našli jeho fotku spred viac ako sto rokov.“
„To tá Zmluva,“ povedala som skleslo. „Všetko to nestarnutie, všetky tie malé výhody? Všetky zmiznú v tú sekundu, keď opustím Portsmyth. Zostarnem o rok každú minútu, ktorú tam strávim. Hádam, že Maurice mal rovnakú dohodu.“
„Áno,“ povedala Roweena ticho. „A pokúsil sa odísť. Nebolo to pekné.“
Môj osobný detektor kecov sa vtedy rozišiel asi tisíckou rôznych smerov pri tom vyhlásení, ale nechcela som ju konfrontovať. Nie, že by som si myslela, že doslova klamala, ale Fae mali kľukaté cestičky k pravde. Ale bolo jasné, že v tom príbehu toho bolo viac, ako hovorila.
„A ty tvrdíš, že si toto zobral jednému z démonov?“ Roweena sa otočila k Brystionovi. Prikývol.
„Hzule,“ povedala som. „Videla som ho na Trhu.“
„Takže ťa sledovali dlhšie, než sme si mysleli,“ povedal Brystion ostro, jeho čeľusť sa zaťala.
Roweena na mňa uprela oči. „Budeme sa musieť ubezpečiť, že si za všetkých okolností strážená.“
„Postarám sa o to,“ prerušil ju inkubus s ešte hlbším chladom v hlase. „Na rozdiel od niekoho, ja chránim svojich Prostredníkom svojim životom.“
„Za toto ťa zabijem.“ Robert sa vrhol smerom k nám, jeho krídla sa roztvorili s úderom hromu.
„Skús to,“ uškrnul sa Brystion, už sa sťahujúc do obranného postoja.
Úkosom som sa pozrela na Roweenu, oprúc sa o stoličku, keď sa anjel prehnal okolo. Phineas vydal ostré zaerdžanie a skrčil sa za kreslo. „Nechystáte sa to zastaviť?“ zakričala som na ňu, trhnúc sebou pri zvuku úderu, keď Robertova päsť narazila do inkubovej brady.
Roweena obrátila pozornosť k svojmu pergamenu, jej výraz znudený.
„Fajn,“ zamrmrala som, uvedomenie si prešlo skrz mňa. Čakala, aby videla, čo urobím. Čo ja urobím. Ďalší poondiaty test. Ale čo urobím? Vtedy v noci zareagovali na môj hnev a prestali, ale to bolo predtým, než prišli rany. A teraz Brystion obkročil Roberta, jeho tmavé oči vírili so zlatavým hnevom.
Bola som na svojich súkromných Križovatkách, pomyslela som si ponuro. Fae. Inkubus. Anjel. Ktorý Dvor si vybrať? Moje oči sa stretli s pobaveným pohľadom Roweeny. Očividne očakáva, že požiadam o pomoc.
Tentoraz nie, zlato.
Moje predošlé slová, ktoré som adresovala Katy, sa prehnali cez moju myseľ a ja som sa postavila, moja ruka odpočívala na chladnom mramore. „Vyberám si štvrtý Dvor. Ľudskosť.“
Roweenine ústa sa mierne otvorili, keď zalapala po dychu, ale ja som sa prestrčila okolo nej, vkliňujúc sa medzi dvoch mužov. Nemala som vedro s vodou, aby som ich obliala, ale spomenula som si na babičkino krútenie ucha, keď som bola dieťa a ako sakramentsky to bolelo. Schmatla som oboch za ucho a potiahla, tvrdo. „Obaja s tým prestaňte.“
Lakeť sa zodvihol a trafil ma do hlavy. Bolesť prešla cez moju lebku a ja som zakliala, zamávajúc rukami, ako som sa snažila chytiť balans. Podlaha sa priblížila, aby sa so mnou stretla aj napriek môjmu boju a ja som sa prevalila, aby som dopadla na rameno. Dych sa zo mňa vyrazil v zalapaní a rozmazaná aura sa mi objavila v zornom poli.
Robert a Brystion si čupli ku mne, ich pery sa pohybovali. V ušiach som počula len zvonenie a môj vlastný hlas na nich kričal, aby boli ticho. Moje telo stuhlo a ja som sa ponorila do tmy.

Ticho. Temnota. Krídla temné ako polnoc sa obtreli o moju tvár. Kde som bola? Snažila som sa otvoriť oči, ale nemala som žiadne oči na otvorenie, žiadne ústa, cez ktoré by som rozprávala, žiadne uši, aby som počula. Plochá a prázdna, moja koža bola natiahnutá cez plátno. Vnútri som kričala, moje ústa naveky otvorené, naveky tiché, každý plytký nádych bol ako nádych benzínu a ľanového oleja, teplé a neznesiteľné.
„Povedz mu to...“ Tvár... moja tvár? Uvoľnené oči bábky pálili v agónii, ako papier opekajúci sa v krbe. „Povedz mu,“ zašepkalo to, väzba sa medzi nami ticho vytvorila.

„Prebudila sa?“ Hlas bol tichou ponurosťou. Počula som tiché kroky. Zatvorenie dverí.
„Js hre.“ Moje ústa boli akoby plné piesku. Tichý šepot sa mi pretisol pomedzi pery, znel však desivo. Niečo chladné ma pošteklilo na jazyku a zabralo mi moment, aby som spoznala plastovú slamku, kvapkajúcu ľadovú vodu do môjho stiahnutého krku.
„Pomaly prehltni, Abby.“
Zakašlala som, trhnúc sebou pri horúcom škriabaní vzduchu v mojich pľúcach. Prehltla som, chladná kvapalina stále unikajúca až dovtedy, kým som nemala dosť. Natiahla som sa za slamkou, ale moje ruky boli opuchnuté a neohrabané. Čo do pekla?
Posadila som sa. Oprava. Snažila som sa posadiť. Následné točenie hlavy rýchlo spôsobilo, že som sa prevalila na stranu a suché dvíhanie hrudnej kosti bolelo pri každom násilnom kontakte. Tupá bolesť pulzovala na strane mojej hlavy. Natiahla som sa a snažila som sa nahmatať jazvu. „Čo je to na mojich rukách? Prečo nič nevidím?“
„Museli sme ti dať na ruky rukavice, aby si sa neškriabala.“ Brystionove slová boli hlboké a upokojujúce. Pohladil môj spánok a ja som si povzdychla, teplo jeho kože vítaným balzamom na moju bolesť. „A k tomu, prečo nemôžeš vidieť...“ Inkubus sa zasmial. „No, pravdepodobne by pomohlo, keby si otvorila oči.“
Moje oči? „Ja som taký blbec,“ posťažovala som sa, otvárajúc naňho jedno oko. Prižmúrila som oči, pripravujúc sa na ostré svetlo, ale stretla som sa len s tieňmi.
„Ale rozkošný blbec.“ Jeho pery sa pohli a ja som sa zamračila. Boli hore nohami. Alebo som ja bola hore nohami. Ležala som na zemi, moja hlava položená v jeho lone. „Čo sa stalo?“ Moje oči pobehovali po stranách, ale nič tu nebolo. „Kde sú ostatní?“
„Sme stále v Súdnej Sieni. Mala si záchvat.“ Jeho tvár potemnela ťažko potlačovanou zlosťou. „Hlúpe, hlúpe dievča. Čo ťa posadlo, aby si skočila medzi bojujúceho anjela a inkuba?“
„Potrebovala som vás zastaviť,“ povzdychla som si, znovu zatvárajúc oči. „Roweena nehodlala nič urobiť.“
„Nie. Chceš sa posadiť?“
Premýšľala som o tom. Premýšľala som o tom trochu viac. „Ani nie.“
„To je v poriadku,“ povedal. „Pamätáš si niečo z priebehu svojho záchvatu? Aspoň niečo?“ Jeho hlas zostal pokojný, ale bol v ňom prúd napätia.
„Nie som si istá. Väčšinou, keď mám záchvat, je to, akoby som videla, čo sa deje okolo mňa, ale som bezmocná, aby som to zastavila, alebo čokoľvek urobila. Akoby som to sledovala z diaľky. Akoby som sa odpojila od tela, myslím, ale tentoraz...“ Posunula som sa, moje boky sa obtreli o podlahu. „Bola som v pasci. Nemohla som sa hýbať, nemohla som dýchať. Ja naozaj neviem, ako to vysvetliť.“ Pozerala som sa na neho, sústrediac sa na stuhnutosť v jeho čeľusti. „To nebola len obyčajná otázka, však?“
Chmúrne pokrútil hlavou, keď mi niečo vtlačil do ruky. „Pozri sa,“ povedal. V jeho tvári bolo niečo desivé zo spôsobu, ako to povedal.
Snažila som sa posadiť a jeho paže sa presunuli podo mňa, aby ma zodvihol. Pozrela som sa dole na svoje zabalené prsty, neschopná cítiť, čo mi do nich vložil. „Pierka?“ Veľké a šarlátové, pastorky vyzerali ako preliata krv proti čiernej koži rukavíc. „Kde sa tu vzali?“
Jeho oči sa do mňa zavŕtali, bez žmurknutia. „To mi povedz ty. Priniesla si ich zo Snívania počas svojho záchvatu.“
Niečo kliklo zadnej časti mojej mysle. „Vyzerajú ako-“
„Sonjine.“ Odvrátil sa odo mňa, ale videla som bolesť v jeho očiach. „Som si tým istý. Prosím, Abby, musím to vedieť. Videla si ju? Povedala ti niečo?“
Skrútila som perie medzi prstami, obtierajúc ich hebkosť cez moje bezcitné dlane. „Ja neviem, čo som videla,“ povedala som nakoniec. „Všetko, čo viem, je, že som bola zmrazená na mieste. Nemohla som sa hýbať bez ohľadu na to, ako veľmi som sa snažila... počkať.“ Striasla som sa. Temný hlas šepkajúci do tmy... Povedz mu... „Áno, povedala. Povedala len ‚povedz mu‘.“ Tvrdo som prehltla, keď som sa znovu pozrela na perie. „Kriste, Ion. Myslím, že som jej Prostredník.“
Stuhol. „Ako je to možné?“
„To sa pýtaš mňa? Teda, aké iné vysvetlenie by mohlo byť pre tie pierka?“
„Hovorila niečo iné? Čokoľvek?“ Jeho ruky zovreli moje
Bezmocne som pokrčila ramenami. „Nie, že by som si spomínala. Je mi to ľúto.“
Sklamanie zablikalo v hlbinách jeho očí, ale rýchlo ho potlačil. „Nie je to tvoja vina. Je to moja – všetko.“
„O čom to hovoríš? Čo je tvoja vina?“
Mávol rukou. „Nevadí. Aspoň ja ešte stále dúfam, že je nažive. Myslíš, že sa už cítiš lepšie? Naozaj toto potrebujeme prebrať s Roweenou a Robertom.“
„Vy dvaja ste sa dostali cez svoju mileneckú hádku?“
Trochu sa začervenal. „Niečo také,“ zamrmlal. „Povedzme, že sa budeme snažiť správať sa trochu lepšie.“
„Nehovor,“ pretiahla som. „Čo zmenilo tvoj názor.“
„Sledovať teba dopadnúť na podlahu potom, čo jeho lakeť zasiahol tú tvoju tvrdohlavú náhradu za hlavu. Nič ťa neprinúti si uvedomiť, aký retard sa z teba stal viac, ako keď sleduješ jediné spojenie s nezvestnou Protektorkou udierajúce si hlavu o zem.“
„To je všetko?“ Odfrkla som si. „Robert nejako zmäkol.“
„To nie je všetko.“ Povedal ticho inkubus, ruky sa pevnejšie zovreli okolo môjho pásu. Jeho pery sa mi obtreli o čelo. „Abby, bola si úplne mimo kontroly. A ten krik...“
„Zvyčajne nekričím, keď mám záchvat.“ Zamračila som sa. „Ako dlho som bola mimo?“
„Dve hodiny potom, čo si sa prestala hýbať. Perie sa ukázalo ku koncu tvojho záchvatu. V jednej chvíli si búšila päsťami do podlahy a v ďalšej si si škriabala tvár, pierka medzi tvojimi prstami.“
„Šľaka.“ Pozerala som sa na hodinky. „Je už pol šiestej. Zabudla som, ako dlho ma nechali sedieť v tej malej miestnosti.“
„To je mi tiež ľúto. Nemal som ťa opustiť.“
„Ale objavil si ten žoldniersky symbol,“ podotkla som. „To musí niečo znamenať.“
Zavrtel hlavou. „Nie. Roweena mala pravdu. Nemôžem ťa nechať osamote. Kým si nažive, Moira má stále napojenie na Portsmyth a na Križovatky. Ak o to prídeme, Fae sa zletia do tohto miesta ako sršne na kofeín.“
„Bez tej predstavy by som sa zaobišla. Čo im teraz povie Roweena?“
„Bude sa ti snažiť dať pár dní na zotavenie, ale v tomto bode nemá žiadnu inú možnosť než pravdu.“
„Čo bude so mnou?“ Prevalila som sa na bok, uložiac svoju hlavu tak, aby mu pohodlne odpočívala na kolenách. „Pochybujem, že by ma nechali zlomiť zmluvu.“
„V žiadnom prekliatom prípade, Abby.“ Jeho pohľad zabehol k zatvoreným dverám. „Neviem, čo mám robiť. Si si istá, že nemôžeš odísť z mesta? Je tam snáď nejaká medzera?“
Unavene som pokrútila hlavou. „Nie. Je to neprestrieľaná dohoda a ja som ju podpísala. Oči doširoka otvorené a to všetko. Okrem toho, čokoľvek som, sľuby neporušujem.“
„Nie, to nie. Možno výstredná.“ Trochu sa usmial. „Ale povedal by som, že je to pochopiteľné – vzhľadom na okolnosti.“
„Hej, no, nemuseli by to byť práve takéto okolnosti, bez urážky.“ Usrkla som si vody. „V byte mám obálku s informáciami týkajúcimi sa majetku mojej mamy. Mám sa vrátiť domov a stretnúť sa s právnikom, aby som všetko dokončila, ale nemôžem. Ako, do pekla, by som mu mala povedať, že som vďaka nejakému magickému nezmyslu vytvoreného poondiatou vílou?“ Nechala som svoj hlas klesnúť, až som hovorila nosom. „Je mi to ľúto, pán Jefferies, rada by som dnes prišla do vašej kancelárie dokončiť papierovanie, ale v čase, keď sa k vám dostanem, budem mŕtva. Alebo aspoň otrasne stará.“ Unikol mi povzdych. „Naozaj na tom nezáleží, čo? Toto je proste presne tak, ako to má byť. Bola som hlúpa a vystrašená a zúfalá, tak som podpísala.“
„A budeš po vypršaní zmluvy voľná?“
„Teoreticky. Ale úprimne povedané, čítala som si o týchto zmluvách a nemyslím si, že to bude ako koniec cesty.“ Zachvela som sa, mysliac na Diablov desiatok. „Viem, že je Moira zo starej školy, ale dúfam, že to nie je táto stará škola. Radšej by som sa vyhla tomu, aby som bola ľudská obeť, vieš?“
„Všetko postupne,“ povedal, jeho hlas bol zamyslený. Natiahol ruku, aby mi prstami pohladil zadnú časť krku. „Najskôr zožeňme ostatných a neskôr sa môžeme pozrieť na špecifiká tvojej Zmluvy.“
„Viem, aké sú tie špecifiká. A netúžim ich porušiť.“ Moje pery sa skrútili v smutnom pokuse o veselosť. „Okrem toho, ak ju poruším, nedostanem svoje želanie.“
Jeho ruka sa zastavila, zotrvávajúc na golieri mojej blúzky. „Želanie?“
„Hej. To je tá cena. Prejdem si týmto svinstvom sedem rokov a na konci získam želanie.“ Zodvihla som ruku. „A prosím, naozaj teraz nechcem počuť, ako som pravdepodobne bola podvedená, alebo že to nikdy nebude fungovať tak, ako by som chcela. Je to jediná vec, ktorá mi ostala.“
„Neboj sa.“ Začal mi mierne masírovať temeno hlavy. Aj keby mal iný názor na túto vec, nevyslovil ho, ale jeho oči sa sústredili v diaľ.
Koža sa mi chvela tam, kde sa ma dotkol, vlny túžby mi stekali ako mráz po chrbte. „Budeš musieť zastaviť,“ povedala som sucho. „Bude dosť ťažké pokúsiť sa zistiť, čo sa deje bez toho, aby som sa neustále chcela vrhnúť do postele pre tvoje potešenie.“
„Preferujem ťa opretú o stenu.“
Odfrkla som si. Jeho ruka ma hladkala dole po chrbtici, teplo spaľovalo celé moje telo. „Brystion,“ varovala som ho, bojujúc s nutkaním, aby som sa o neho obtierala. Bolo niečo, čo som potrebovala povedať. „Počúvaj. Chcela som sa ti poďakovať za minulú noc. Mám na mysli moju a Katinu záchranu.“
Niečo smutné bliklo na jeho tvári. „Čo iné so mohol urobiť?“ Jeho pery sa skrčili, keď jemne odstránil rukavice z mojich rúk. Zodvihol jednu k ústam a pobozkal končeky prstov. „Keď bude po všetkom, ukážem ti Snívanie poriadne.“
„Znie to nebesky,“ povedala som, môj hlas zasnený. Moja hlava sa cítila, akoby bola plná bavlny, moje slová strnulé a vlnité na jazyku. „Len ty a ja a žiadna Vília politika. A veľa sexu,“ dodala som s nádejou. „Taký druh, kde nie je žiadna bolesť alebo očakávania. Normálne veci.“
„Bolesť?“ Bolo niekoľko iných významov vpísaných do toho slova, ale nevedela som, ako ich vysvetliť.
„Hmm. Áno. Alebo aspoň druh, ktorý nezahŕňa satie mojej krvi.“
„Ako veľmi si sa udrela do hlavy?“
„To nič.“ Znovu som zavrela oči. „Zmluva sa pokazila už pred nejakým časom. Nechcela som trvať na správnom znení a ten kretén sa rozhodol vziať viac, ako by mal.“
„Viac čoho?“ Chlad v jeho hlase ma takmer prinútil zachvieť sa. Mala som dbať na to varovanie, ale potlačila som ho.
„Krvi, samozrejme. Uzavrela som Zmluvu s upírom v druhú noc, ktorú som strávila v Portsmythe. Bola som bezradná a on to využil.“ Ionove prsty mi stuhli vo vlasoch, ticho v ňom sa nabíjalo ako blesk. „Preniesla som sa cez to, takže sa nesnaž správať ako pravý muž.“
Jeho prsty opäť začali s ľahkou masážou, obtierajúc sa mi o čelo. „Ako sa volá?“
„Nie som taká hlúpa. Hovorím ti, že...“ zívla som a mierne sa natiahla, „sa chystáš zmlátiť toho idiota. A rovnako ako sa to nechystám vidieť, si nemyslím, že si v dobrej pozícii. Okrem toho, Jett sa neobjavuje v okolí Hallows veľmi často.“ Do riti. „Povedala som to nahlas?“
„Rozhodne,“ povedal pohmkávajúc, ozvena mužskej samoľúbosti presakovala skrz slová.
„Prosím, nie. Naozaj práve teraz nemôžem zvládnuť zodpovednosť za ďalšiu osobu. Som veľké dievča. Dokážem žiť so svojimi chybami. Alebo s väčšinou z nich.“
„Potom mi povedz, čo sa stalo.“ Hnetenie kleslo ku krku, palcami sledoval pevný uzol blízko môjho ramena. „Všetky tie škaredé maličkosti.“
„Prečo si ich nenájdeš v mojich snoch? Alebo v mojich nočných morách. V tomto prípade to isté.“
„Mohol by som, ale radšej by som to počul od teba. Spala si s ním?“
„Hej, spala. Nebolo to také skvelé.“ Na chvíľu som o tom premýšľala. „No, dobre, bol pravdepodobne lepší než väčšina chalanov, ale bolo to svojim spôsobom... prázdne. Mala som vzťahy na jednu noc aj predtým, ktoré boli viac naplňujúce, a niektoré menej, takže to naozaj nebol veľký problém. Na konci noci zrušil Zmluvu a vykopol ma z dverí do noci a tým to skončilo.“ Otočila som sa k nemu, snažiac sa posadiť.
Jeho tvár sa zachmúrila. „Nikdy nikomu nedovolíš dostať sa k tebe, však? Nič nerozbije tú ulitu – ani Zmluva, ktorá bola pravdepodobne ekvivalentom znásilnenia.“
Ostro som vydýchla. „Znásilnenie? Nemyslím si. Využil ma, ale ja som to podpísala. Nie je jeho chyba, že som si neprečítala drobné písmo pod čiarou. A pokiaľ ide o to, aby ma to neotravovalo – neviem, ako na to odpovedať. Rozhodne som potom mala nejaký ten temný okamih, ale buďme úprimný, áno? Posledná vec, ktorú si pamätám o svojej matke, je jej mozog, ktorý mi explodoval do tváre. Neexistuje nič, čo by sa niekedy mohlo vyrovnať tej vnútornej temnote a pocitu úzkosti. A zlý sex s upírom je niekde sakramentsky nízko, porovnateľne.“
„Takže takto.“
„Aj keď, mal si pravdu,“ povedala som. „O tom, že utekám. Utekala som. Utekala som od tej nehody. Pretože som si uvedomila, že  už nikdy nebudem taká, aká som chcela byť.“ Zaklopala som na kov v mojej hlave. „Niektoré veci sa nedajú vrátiť späť, ale to neznamená, že ich chcem akceptovať.“
Pevne pobozkal moje čelo, ústa  putovali dole cez nos, až sa zastavili na mojich perách. Dovolila som si reagovať, niečo fyzické ma chytilo a držalo v hrudi, pálilo v mojich pľúcach ako jazyk plameňa.
„Ja viem,“ zamrmlal, slová tlmené. „A nemal som právo hovoriť ti to tak, ako som ti to povedal.“
„Ale je to pravda. V tú noc som skončila na Melinom gauči, preplakávajúc sa až do spánku a na druhý deň ráno som sa túlala po okolí, snažiac sa zistiť, kam by som mohla zapadnúť.“
„A našla si Moiru?“
„Hej. Ani som nevedela, čo chcem robiť, ale ona mala byt na prenájom. Niečo na tom... Proste som skončila v obchode a ona tam bola a myslím, že to stačilo.“ Nechala som hlavu padnúť na jeho rameno. „Bola... ku mne milá, ponúkla mi to miesto so zníženým nájmom, ale ja neviem. Čím viac o tom premýšľam, musím povedať, že vo vzduchu okolo nej bolo niečo zúfalé.“ Zamračila som sa. „Nech už sa s ňou dialo čokoľvek, dialo sa to ešte predtým, než som sa tam ukázala.“ Napadla mi ďalšia myšlienka. „Len jedno ma na tom všetkom mätie. Som Ťažisko – a hádam, že Moira na to prišla pomerne rýchlo, pretože mi ponúkla Zmluvu o niekoľko hodín neskôr – prečo som sa nestala Jettovým Prostredníkom? Teda, mali sme sex. Ak sa tá moja Prostrednícka vec spúšťa dotykom, nemal by byť tiež viazaný na mňa?“
Brystion prižmúril oči. „Je to tak, ako povedala Roweena. Musíš tomu byť prístupná. Na určitej úrovni si nebola, bez ohľadu na to, akú úroveň fyzickej intimity ste mali.“
„Pravdepodobne je to dobrá vec. Koniec koncov, mohla by som teraz byť aj Robertov Prostredník.“
„Ťažko znesiem to pomyslenie.“ Jeho ústa sa prehli v posmešnom úškrne. „Ale myslím, že teraz by sme ťa mali dostať domov.“
„Myslím. Naozaj by som potrebovala nejaké jedlo.“ Moje brucho zahrmelo na protest. „Nemala som šancu najesť sa celý prekliaty deň, nie od raňajok, ktoré si pre mňa urobil. Pomôž mi postaviť sa.“
Začervenala som sa pod jeho vážnym pohľadom. „Za rohom blízko Pitu je dobrá talianska reštika. Robia roznášku.“ Pozrela som sa okolo. „Kde je Phineas? Pravdepodobne budeme musieť kúpiť niečo aj jemu.“
Brystion pokrčil plecami, šúchajúc si rukou po chrbte so zvedavým výrazom. „Odišiel s Robertom a Roweenou. Myslím, že sa chystajú vymyslieť nejaký plán. Nestrachoval by som sa oňho veľmi. Vyzerá byť schopný postarať sa sám o seba.“
„A ostatní? Melanie?“
„Bolo im povedané, aby odišli v tej chvíli, keď si dopadla na zem. Samozrejme,“ odfrkol si, „Robert sa im vyhrážal smrťou, ak budú hovoriť o čomkoľvek, čo tu dnes videli, čo znamená, že celé mesto by malo poznať celý príbeh v priebehu dvoch hodín.“
„To je veľké, povedala by som.“ Vlna závratu sa prehnala skrze mňa. „Ach, vieš, myslím, že si potrebujem znovu sadnúť. Koľko času nám ešte dajú?“ Viedol ma späť do stredu ku stoličke a ja som sa na ňu zrútila. Brystion mi podal zabudnutý pohár vody, jeho pozornosť na predných dverách, ústa vykrivené.
„Nepovedali, ale znie to, akoby sa stále hádali. Máme trochu času, povedal by som.“
„Čas na čo?“ Napila som sa vody.
Kľakol si medzi moje stehná. „Nič zvláštne,“ zamrmlal, jeho ruka sa posúvali pozdĺž vonkajšej strany mojich nôh. „Hovor tomu krátke prázdniny.“
„Nemali by sme,“ zašepkala som chrapľavo, keď sa ku mne naklonil, jeho ruky sa zodvihli po oboch stranách mojej hlavy. Jeho pery sa obtierali o moje, poláskal kožu na mojom líci, presúvajúc sa dole na môj krk. Zastonala som, mokrý pohyb jeho jazyka na mojej kľúčnej kosti bol dosť, aby ma prinútil triasť sa  túžbou. Prehla som chrbát, bez ohľadu na to, že sami operadlo stoličky zarylo do ramien.
„Nie.“
Jeho ústa sa skrivili do zlomyseľného úsmevu, zuby zažiarili v tme, keď sa pozrel hore. Prehltla som, nejaká tajná časť zo mňa vedela, že bol tento boj prehraný v okamihu, keď pred štyrmi dňami vstúpil do kníhkupectva.
Hrany jeho brucha sa mi obtierali cez tenkú, bavlnenú košeľu, teplo z jeho kože ma spaľovalo s každým nádychom, ktorý som urobila. Moje prsty sledovali okraje látky na mojich bedrách, chytiac ma tam v márnej snahe udržať ma pokojnú.
„Moira povedala, že by to nebol dobrý nápad,“ povedala som.
Prekvapene zažmurkal a otiahol sa, zlatá žiara v jeho očiach bledla. „Moira ti naozaj povedala, aby si so mnou nespala?“
Zamračila som sa. „Nie konkrétne s tebou, ty domýšľavec. Ona len povedala, že by som sa nemala.... zapliesť. Veď vieš, všetko to s Jettom.“
Inkubus si odfrkol, ramená sa mu uvoľnili. „No, tak si myslím, že nám ostala len jedna vec, o ktorej musíš urobiť rozhodnutie.“
„A čo to je? Či radšej žiadam o dovolenie alebo prosím o odpustenie?“
Jemne pritlačil prst na moje pery, jeho hlas bol arogantný a zastretý túžbou. „Chceš ma?“
Drzý bastard.
„Áno.“ Zachvela som sa, keď som sa pozerala do tých tmavých očí a sledovala, ako sa rozhoreli novým svetlom.
Jeho obočie sa vyklenulo pobavením. „Takže sa o tom môžeme hádať neskôr.“
„Ty vážne predpokladáš, že o tom budem chcieť s tebou hovoriť,“ zamrmlala som.
Zasmial sa a ten zvuk sa mi  prelial po chrbte ako tekutá túžba. „Nikdy nič nepredpokladám, Abby. Okrem toho, už je trochu neskoro, aby sme sa o tom teraz dohadovali, nemyslíš?“
„Pravdepodobne,“ zamrmlala som, posadiac sa. „Ale aj napriek tomu, aké to je príjemné, nie som práve exhibicionista.“ Moje ústa sa na neho pretiahli. „Chodník hanby po tom je hnus.“
Odtiahol sa a potom ma jemne vytiahol na nohy, ale ešte predtým ma uštipol do zadku. Chcela som ho udrieť. Chcela som utiecť. Chcela som ho zvaliť na zem a strhať z neho šaty. Nakoniec som nič z toho neurobila, namiesto toho som sa neho kyslo usmiala.
„Poď, inkubus.“ Ukázala som na dvere. „Poďme.“
Ak sa pohoršil na mojich slovách, neukázal to, ale záblesk pobavenia tancoval v tých zlatých očiach, keď sa prešmykol okolo mňa.
„Neskôr,“ prisľúbil.

13 komentářů: